Ako som zachránila zatúlané šteniatko

Ako každý pondelok, aj dnes sme vo dvojici kráčali z jazykovej školy ohovárajúc nášho anglického lektora Shauna a jeho prízvuk. Zdvíhal sa silný vietor, veľké tmavé mračná zatieňovali slnko a vo vzduchu bolo cítiť blížiacu sa jeseň.

Prechádzajúc cez cestu medzi piaristickým kostolom a Tescom sme započuli zvuk podobný píšťalke. Pomysleli sme si, že sú to starí známi dobrí indiáni vyhrávajúci pred Tescom.

Čím viac sme sa však približovali, tým menej ten zvuk znel ako píšťalka, stále viac a viac nám začínal pripomínať kňučanie. Zašla som pozrieť medzi stromy a do trávy, kde som ale nič nenašla.

Kamoška Tami zatiaľ ako bezdomovkyňa rýchlo otvárala kontajner za kontajnerom.

Stále nič!

Kňučanie však neprestávalo.

Nečakaný nález v kontajneri

Pribehla som k nej a spolu sme podišli k poslednému kontajneru.

Keď sme ho otvorili, zhrozili sme sa!

Z vnútra na nás hľadelo nádherné šteniatko zlatého retrievera.

Ledva žilo, bolo zrejme úplne dehydrované.

Kto, aký človek bez srdca, mohol nechať v kontajneri na smeti a odpadky také prekrásne stvorenie ...?!

zlatý retriever zachránený z kontajnera

Bezradne sme pozreli na seba - čo robiť?

Nemali sme peniaze, ani vodu alebo jedlo, iba učebnice angličtiny, čipovú kartu a prázdnu fľašku od malinovky.

Napadlo nás, že by šteniatko mohlo byť smädné, tak sa Tami ako akčná hrdinka rozhodla ísť do Tesca na nákup tekutiny pre šteniatko bez použitia peňazí.

Samozrejme, že jej vodu nedali zadarmo a Tami predsa nekradne.

Rozhodla sa ísť načapovať vodu na WC.

Mala pri sebe fľašu od malinovky.

Ukecala „hajzelbabku“, ktorá stráži brány WC, aby nemusela zaplatiť 20 centov a šla si načapovať vodu do umývadla na WC.

Prvé pokusy o pomoc

Zatiaľ čo Tami zháňala vodu, zavolala som svojej kamarátke, či náhodou nemá číslo do nitrianskeho útulku alebo na Slobodu zvierat.

Chvíľu jej to trvalo, ale nakoniec ho našla na internete a mne ho poslala SMS-kou.

Zavolala som tam a pani v telefóne ma ubezpečila, že do štvrť hodiny sú pri nás.

Pokúsili sme sa zatiaľ šteniatko napojiť a trošku ho rozveseliť, aby sme mu vynahradili tie hodiny - a možno aj dni - strávené v tmavom kontajneri.

Šteniatko bolo slabé a vyčerpané, no jeho kňučanie nám pripomenulo, že ešte stále bojuje o život.

Každá chvíľa bola dôležitá.

Držali sme pri ňom fľašu s vodou a snažili sme sa ho upokojiť, kým príde pomoc.

Rozhodnutie, ktoré nebolo jednoduché

Samozrejme nás napadlo, že by sme si šteniatko mohli nechať, ale fakt, že obidve bývame v paneláku, nám to nedovolil.

Navyše pre takého krásneho a ušlachtilého psa, ako je zlatý retriever je predsa trojizbový byt v paneláku malý a nedôstojný.

Chceli sme mu pomôcť, ale zároveň sme si uvedomovali, že záchrana zvieraťa neznamená iba vziať si ho domov.

Šteniatko potrebovalo bezpečie, starostlivosť a človeka, ktorý sa oň bude vedieť dlhodobo postarať.

Ani sme sa nenazdali a bol pri nás ujo z útulku.

Prišiel si pre šteniatko, ktoré medzičasom dostalo meno.

Volá sa TÁŇA (keď to vezmete bez diakritiky, tak je to TA ako Tami a NA ako Natália).

pracovník útulku preberá zachránené šteniatko

Rozlúčka s Táňou

A tak sme sa s Táňou rozlúčili.

V tej chvíli sa nám nechcelo odísť.

V kontajneri sme našli živú bytosť, ktorá tam nemala čo robiť, a napriek tomu sme ju nemohli jednoducho vziať so sebou.

Museli sme dôverovať ľuďom z útulku a veriť, že Táňa dostane šancu na nový život.

Občas sa musíš pozrieť skutočnosti priamo do očí, a potom ju poprieť.

Hovorí sa, že najlepší priateľ človeka je pes.

Áno, niečo na tom je.

Sú verní, radi sa hrajú, nikdy sa nemračia a nikdy nás neopustia.

Práve preto si zaslúžia, aby sme ich neopúšťali ani my.

Prečo bolo potrebné zavolať pomoc

Nález šteniatka v kontajneri nám ukázal, že aj malá pomoc môže byť rozhodujúca.

Nemali sme peniaze, ani vodu alebo jedlo, iba učebnice angličtiny, čipovú kartu a prázdnu fľašku od malinovky.

Napriek tomu sme sa nevzdali.

  • Najprv sme počúvali kňučanie a hľadali jeho zdroj.
  • Potom sme otvorili posledný kontajner.
  • Pokúsili sme sa šteniatko napiť.
  • Vyhľadali sme kontakt na útulok alebo organizáciu na pomoc zvieratám.
  • Počkali sme na pracovníka útulku, ktorý si po šteniatko prišiel.

Záchrana sa nezačína veľkými možnosťami, ale ochotou všimnúť si utrpenie a konať.

Aj keď človek nemá doma vhodné podmienky na chov psa, môže mu pomôcť tým, že zabezpečí vodu, privolá odbornú pomoc a nenechá ho napospas osudu.

Šteniatko, ktoré dostalo druhú šancu

Táňa bola nádherné šteniatko zlatého retrievera, ktoré niekto bezcitne odhodil medzi smeti a odpadky.

V tmavom kontajneri strávila hodiny - a možno aj dni.

Keď sme ju našli, ledva žila a bola zrejme úplne dehydrovaná.

Jej osud sa však vďaka náhodnému zvuku zmenil.

Keby sme si mysleli, že počujeme iba píšťalku, mohli sme pokračovať ďalej.

Keby sme neotvorili posledný kontajner, Táňa by zostala ukrytá medzi odpadkami.

Keby sme nezavolali do útulku, nevedeli by sme, komu ju zveriť.

Jedno kňučanie tak priviedlo dve dievčatá k vystrašenému šteniatku a následne k ľuďom, ktorí mu mohli poskytnúť odbornú starostlivosť.

Citlivý vzťah k zvieratám

Nezabúdajme, že aj pes či iné zvieratká vedia byť smutné a mať zlomené srdce.

Pes nie je vec, ktorú možno odložiť, keď prestane byť zábavný.

Je to živá bytosť, ktorá potrebuje bezpečný domov, pozornosť, starostlivosť a verného človeka.

Sú verní, radi sa hrajú, nikdy sa nemračia a nikdy nás neopustia.

Preto si píšeme opatrne svoje priania na list pod vianočný stromček.

Keď si niekto želá šteniatko, mal by si uvedomiť, že jeho život sa nekončí po Vianociach ani po prvých týždňoch spoločných hier.

Starostlivosť o psa pokračuje každý deň.

Ak sa človek o zviera nedokáže postarať, nemal by ho vyhodiť na ulicu ani do kontajnera.

Mal by vyhľadať útulok alebo organizáciu, ktorá mu pomôže nájsť bezpečné riešenie.

Čo mi stretnutie s Táňou ukázalo

V ten deň sme nemali takmer nič, čo by sme mohli šteniatku ponúknuť.

Nemali sme peniaze, ani vodu alebo jedlo.

Mali sme však oči, uši a ochotu zastaviť sa.

Počuli sme zvuk podobný píšťalke, no rozhodli sme sa overiť, čo ho spôsobuje.

Práve vďaka tomu sme objavili Táňu.

Jej záchrana nebola veľkým hrdinským činom bez strachu a bez bezradnosti.

Najprv sme nevedeli, čo robiť.

Potom sme však urobili to, čo sme mohli.

Našli sme vodu, zavolali pomoc a zostali pri nej, kým po ňu neprišli.

Každý človek môže podobným spôsobom pomôcť zvieraťu v núdzi.

Niekedy stačí neodísť.

Stretnutie s Táňou ma zmenilo.

Odvtedy viem, že za nepatrným zvukom môže byť ukrytý celý príbeh a že aj krátke zastavenie môže zachrániť život.

Táňa nám pripomenula, že súcit nie je iba pocit.

Súcit znamená všimnúť si, že niekto trpí, a pokúsiť sa mu pomôcť.

tags: #ako #som #zachranil #zatulane #steniatko #umelecke