Erdelteriér: povaha, výcvik, pohyb, zdravie a skúsenosti majiteľov

Erdelteriér býva právom nazývaný kráľom teriérov. Je najväčší z teriérov, pretože veľký ruský čierny teriér sa vzhľadom na svoj pôvod zaraďuje medzi kníračov a molosoidné plemená.

Je to inteligentný, všestranný, atletický a temperamentný pes, ktorý môže byť vynikajúcim rodinným spoločníkom, ochrancom, športovým partnerom aj pracovným psom. Zároveň však nejde o psa, ktorému postačí záhrada, krátka prechádzka alebo stereotypný výcvik. Erdel potrebuje zamestnanie, dôsledné a spravodlivé vedenie, socializáciu a majiteľa, ktorý dokáže rešpektovať jeho teriérsku povahu.

História a pôvod erdelteriéra

Erdelteriér bol vytvorený v polovici 19. storočia krížením vydriara, teda otterhounda, s dnes už neexistujúcim anglickým black and tan, čiže čierno-hnedým teriérom.

Prvotný zámer smeroval k vytvoreniu všestranného poľovného plemena. Veľmi pravdepodobné je však aj prirazenie kólie. Dôvodom použitia kólie pri tvorbe nového poľovného plemena malo byť ustálenie sfarbenia black and tan, ale pravdepodobne najmä vďaka kóliám sa „odľahčilo“ ucho erdelteriéra a stalo sa viac-menej ľahké a klopené.

Hovorí sa aj o pridaní írskeho teriéra, bulteriéra či gordonsetra, no ktoré plemená boli pri vzniku erdelteriéra skutočne použité, nie je dodnes úplne jasné.

Pôvodne bol hojne využívaný na lov ondatier, vydier, líšok, jazvecov a lasíc. Často tiež naháňal vysokú zver, napríklad srny a jelene, aj čiernu zver, teda diviaky. V začiatkoch sa používal dokonca pri love medveďov a vlkov.

Erdelteriér sa spočiatku netešil veľkej obľube, pretože nikomu nebolo celkom jasné, na čo toto plemeno využívať. Prečo teriéra, navyše takého veľkého, keď v tom čase existovalo mnoho teriérov, ktorých pracovné využitie úplne pokrývalo požiadavky poľovníkov?

Erdelteriér však bol všestranne využiteľným poľovným psom, s veľkou chuťou pracoval vo vode, bol výborným strážcom a dokonca aj dobrým pomocníkom pastierov. Netrvalo dlho a presvedčil kynologickú verejnosť, že jeho vlastnosti sú viac než priemerné.

Pôvodne sa nazýval Brokenhaired Terrier. Istý čas bol známy aj ako Bingley Terrier podľa rovnomenného mesta, ako Waterside Terrier čiže pobrežný teriér, alebo Rough-haired Terrier, teda hrubosrstý teriér.

Nakoniec zvíťazilo označenie Airedale Terrier, ktoré počas výstavy v Bingley v roku 1879 navrhol Dr. Gordon Stadles. Názov bol odvodený od rieky Aire v strednom Anglicku, v grófstve Yorkshire, neďaleko veľkého mesta Leeds v Penninskom pohorí. Práve odtiaľ erdelteriér pochádza.

V roku 1882 bol názov oficiálne schválený a v nasledujúcom roku sa erdelteriér na výstavách objavoval v triedach označovaných ako Airedale water Side Terrier.

Prvý erdelteriér bol do anglickej plemennej knihy zapísaný v roku 1862, keď boli v Yorkshire teriéry rozdelené podľa typu a oblasti výskytu. Prvý štandard však navrhol až v roku 1879 R. Knight.

V roku 1884 boli určené plemenné znaky erdelteriéra, avšak prvý štandard bol prijatý v roku 1886. Nie je isté, či zverejnený štandard bol pôvodný a pochádzal práve od R. Knighta.

Od roku 1887 do roku 1904 bol erdelteriér rozdelený na dve veľkostné varianty, ktoré oddeľovala výška 53 cm. Na prelome 19. a 20. storočia sa erdelteriér od írskeho teriéra líšil takmer iba sfarbením srsti.

Koniec 19. storočia bol obdobím rozkvetu erdelteriéra. Jeho vzhľad sa pomerne rýchlo ustálil a v roku 1891 získali erdelteriéry chovateľa Bryana spolu so skupinou dandie dinmont teriérov mnohé najvyššie výstavné ocenenia za vyrovnaný typ a chovateľskú skupinu.

Samostatný klub erdelteriérov vznikol v roku 1892.

Erdelteriér ako služobný a záchranársky pes

Už počas prvej svetovej vojny boli erdelteriéry v britskej armáde využívané ako vyhľadávači zranených vojakov. Erdelteriér menom Jack dokonca po svojej smrti získal za statočnosť v prvej svetovej vojne Viktóriin kríž.

Využívanie erdelteriéra ako služobného psa sa začalo rozvíjať práve po prvej svetovej vojne, keď sa ukázalo, že je výborným pomocníkom zdravotnej služby, spoľahlivou spojkou a pomerne ľahko ovládateľným psom.

Erdelteriéry sa vo vojne osvedčili, čo sa pripisuje nielen ich vlohám, ale aj vtedy novátorským výcvikovým postupom E. H. Richardsona. Mnohé z nich platia dodnes.

Richardson učil psovodov, aby pri výcviku nešetrili pochvalami a odmenami, zatiaľ čo počas nasadenia na fronte sa nemali správať prehnane priateľsky. Zakazoval, aby boli psy počas akcie na fronte kŕmené, pretože bez potravy v žalúdku boli ostražitejšie a sústredenejšie.

Stanovil tiež limit dvanástich hodín na pobyt v prvej línii, pretože po tomto čase už ich práca nebola efektívna.

Erdelteriéry boli počas prvej svetovej vojny obľúbenými psami mnohých armád. Ich jednoduchá komunikácia s človekom a dobrá cvičiteľnosť uľahčovali prípravu a využitie na bojiskách.

Vojaci oceňovali ich chápavosť a pohyblivosť. Vďaka menšej veľkosti a sfarbeniu boli v teréne dobre maskovaní. Len máloktoré plemeno sa môže pochváliť toľkými vyznamenaniami ako erdelteriér.

Počas prvej svetovej vojny patrili k najpočetnejšie zastúpeným plemenám a mnohé z nich boli vyznamenané za hrdinské činy. Niektoré získali dokonca vojenské hodnosti in memoriam.

Ešte za prvej Československej republiky boli hojne využívané pri četníctve aj vo vojsku. Neskôr však z oblasti služobných psov ustúpili.

Dnes sa erdelteriéry v ozbrojených zložkách objavujú iba zriedka a ťažko ich nájdeme aj na športových súťažiach.

Vzhľad a telesná stavba

Erdelteriér je veľký pes vyváženej, atletickej telesnej stavby. Nepripúšťa sa ani nadmerná dlhonohosť, ani prehnaná dĺžka trupu. Ideálom je harmonický celok umožňujúci uplatnenie rýchlosti, sily aj vytrvalosti.

Je kvadratického formátu a jeho pohyb pôsobí veľmi elegantne, ľahko a zároveň veselo.

Hlava je proporcionálna, bez vrások, medzi ušami nie príliš široká a pomerne dlhá. Temeno je ploché. Stop je iba mierny až takmer neznateľný a nosová huba je vždy čierne pigmentovaná.

Oči sú tmavé, mandľovité, nevystupujúce, malé a majú veľmi príjemný, typicky teriérsky pohľad. Uši sú pomerne malé, nesené po stranách hlavy a dopredu klopené do tvaru písmena V.

Skus by mal byť nožnicový, ale kliešťový sa toleruje. Krk je suchý, bez laloka a dobre osvalený. Chrbát je rovný, krátky a silný. Hrudník je hlboký, ale nie príliš široký.

Končatiny sú rovné, s malými zaokrúhlenými labkami a klenutými prstami. Chvost je vysoko nasadený a nesený veselo, nie však preklopený nad chrbtom.

Srsť a typické sfarbenie

Jediným prípustným sfarbením erdelteriéra je trieslový základ s tmavým, čiernym alebo sivastým sedlom a tmavými znakmi na hornej strane krku a na chvoste.

Erdelteriér má tvrdú, hrubú a hustú srsť, ktorá nie je otvorená a upravuje sa najmä trimovaním. Najtvrdšia srsť sa mierne vlní alebo sa nie príliš výrazne kučeraví.

Na vrchole krku začína a na špičke hornej strany chvosta končí čierne alebo sivasté pretkávané sfarbenie, takzvané grizzly sedlo. Ostatné časti tela sú trieslové, pričom čím intenzívnejší odtieň, tým lepšie.

Na tele sa však objavuje určité tieňovanie. Napríklad na ušiach, bokoch, spodnej strane krku a na spodnej časti hrude býva trieslové sfarbenie často tmavšie.

Šteniatka sa rodia úplne čierne. Oči sa im väčšinou otvárajú až približne na 16. deň.

Erdelteriér nelína klasickým spôsobom, čo mnohí majitelia považujú za veľkú výhodu. Jedna majiteľka uvádza, že má doma aj malého norfolka, no doma nemá ani jeden chlp.

Pre alergikov môže byť erdelteriér vhodnejšou voľbou. Jedna majiteľka uviedla, že je alergička, najmä na psy, ale erdelteriér jej neprekáža.

Úprava srsti a starostlivosť

Úprava srsti by sa mala vykonávať približne každé 3 až 4 mesiace. Niektorí majitelia uvádzajú trimovanie dvakrát ročne.

Trimovanie sa vykonáva trimovacím nožom alebo jednoducho prstami, pričom sa uvoľnená srsť vytrháva. Na dokončenie úpravy treba použiť aj nožnice a elektrický strojček určený na úpravu psov.

Keďže erdelteriér je veľký a kompletná úprava je časovo náročná, niektorí majitelia siahnu po elektrickom strojčeku a takmer celého psa ostrihajú.

To je však veľká chyba, pretože čierna farba vybledne a srsť stratí svoju pevnosť. Častým trimovaním srsť tvrdne, získava správnu hrubosť a zafarbenie väčšinou dosiahne lepší farebný tón.

Najjednoduchšie a najmenej namáhavé je po kompletnom otrimovaní psa priebežne pretrimovávať. Tak zostane upravený bez toho, aby úprava zabrala veľa času.

Majiteľ to zvládne bez väčších problémov sám a každý chovateľ erdelteriérov mu môže poradiť, ako na to. Ak však nemá kompletné vybavenie alebo potrebnú zručnosť, je vhodné občas navštíviť psí salón.

Starostlivosť o srsť výstavného erdelteriéra je podstatne náročnejšia a vyžaduje odbornú ruku, pretože na výstavnej úprave sa dá ľahko niečo pokaziť.

Približne 4 až 6 týždňov pred výstavou, podľa kvality srsti, sa krátko trimuje krk a ramenné partie. Končatiny a brada sa trimujú iba zbežne.

Až takmer do výstavy sa srsť na končatinách, papuli a brade iba prečesáva a odstraňujú sa z nej iba odstávajúce chlpy. Celkové dokončenie drobností sa väčšinou vykonáva dva dni pred výstavou.

Časové rozvrhnutie úpravy závisí od kvality srsti. Ak psa upravujete v salóne a nie sami, pred výstavou tam pôjdete raz až dvakrát.

U niektorých erdelteriérov sa môže objaviť vatovitá srsť, ktorá je mäkká, väčšinou vyblednutá a huňatá. Takáto srsť je pre výstavné jedince veľmi nežiaduca.

Kúpanie sa pri erdelteriérovi vôbec neodporúča. Väčšina chovateľov ho vôbec nekúpe. Kartáčovaním sa dá udržať čistý a bez typického psieho zápachu.

Kúpanie totiž u erdelteriéra paradoxne spôsobuje rýchlejšie špinenie srsti. Čím častejšie sa kúpe, tým viac sa špiní.

Jedinou nevýhodou srsti je podľa jednej skúsenosti nutnosť trimovania a skutočnosť, že po návrate z prírody môže odstránenie semien, napríklad lopúchov, zabrať veľa času.

Drápy a uši

Je dôležité udržiavať drápy krátke. Psy, ktoré sa pohybujú prevažne v prírode, môžu potrebovať ostrihať drápy aj každý mesiac, pretože v mäkkom teréne sa dostatočne neobrusujú.

Strihanie drápov vyžaduje špeciálne kliešte, skúsenosť a zručnosť. Ak si nie ste istí, že to zvládnete, radšej navštívte veterinára.

Prerastené drápy nie sú iba estetickým problémom. Ak sa príliš dlho neupravia, môžu viesť k deformácii došľapu až ku krívaniu. Hroziť môže aj zatrhnutie alebo zarastanie drápu.

Treba tiež kontrolovať čistotu zvukovodov a predchádzať možným zápalom. Zo spodnej strany ušných boltcov možno prstami odstraňovať chlpy, aby sa znížilo riziko zápalu zvukovodu.

Povaha erdelteriéra

Erdelteriér je výborný rodinný pes, hodí sa však najmä pre športovo založenú rodinu. Je dynamický, prekypuje energiou, potrebuje dostatok pohybu, je aktívny a veľmi obratný.

Jeho temperament sa často opisuje ako takmer nevyčerpateľný. Je tvrdý sám k sebe, má dobrý charakter a nebýva nervózny. Jeho dôvtip je nekonečný a takmer stále je v dobrej nálade.

Vymýšľa jednu nezbednosť za druhou. Doslova z neho vyžaruje zvedavosť a rozšantenosť.

Majitelia ho opisujú ako úžasného parťáka, ochrancu rodiny a veľmi oddaného psa. Je temperamentný, niekedy tvrdohlavý, citlivý a občas sa urazí, no o chvíľu sa opäť vráti.

Erdelteriér je tvrdý pes s citlivou dušou. Potrebuje dôslednosť, ale nesmie byť vedený hrubo. Majiteľ ho nesmie sklamať, pretože si to dlho pamätá a neskôr sa s tým ťažko pracuje.

Je potrebné byť voči nemu dôsledný, pretože má vlastnú hlavu, zároveň však spravodlivý a nie hrubý. Potrebuje pevné, rozhodné, ale aj láskavé a priateľské vedenie.

Treba s ním zaobchádzať rázne, nie však nepriateľsky. Fyzické násilie naňho neplatí a nátlak môže viesť k zatrpknutosti a paličatosti.

Majiteľ by mal mať nadhľad a zmysel pre humor, ale zároveň musí psovi s láskou nastaviť jasné hranice.

Erdelteriér a výcvik

Silnou stránkou erdelteriéra je inteligencia, všestrannosť a dobrá cvičiteľnosť. Možno ho využiť v poľovníctve, ako služobné plemeno, pri klasickom výcviku aj v celom rade kynologických športov.

Erdelteriér však potrebuje trochu iný prístup než ovčiarske plemená. Nebaví ho stereotypné cvičenie a vyhovuje mu individuálny prístup.

Neznáša stereotyp a dril. Pri takomto prístupe sa stáva zatrpknutým a tvrdohlavým. Nemožno odporučiť ani hromadný výcvik, pretože jeho nadšenie pri dlhom cvičení klesá.

Potrebuje pestrý a nápaditý výcvik vo forme hry. Dobre sa cvičí na loptičku a jedince s dobrým apetítom aj na pamlsky.

Erdelteriér je veľmi učenlivý a pri správnej výchove a výcviku dobre ovládateľný. Výcvik však vyžaduje trpezlivosť a pochopenie pre jeho dlhé dospievanie.

Dospieva až medzi druhým a tretím rokom života.

Je naozaj všestranne využiteľný, hoci nie vždy v každom odbore vynikne pôsobivým spôsobom. Má výborný a jemný čuch, veľmi dobrý zrak, rád stopuje a obľubuje aportovanie.

To všetko a mnoho ďalších vlastností z neho robí ideálneho a stále žiadanejšieho záchranárskeho psa. Práve v záchranárskej práci vyniká.

Jeden z majiteľov uviedol, že prvý erdelteriér bol jeho prvým psom a fantastickejšie plemeno nikdy nemal. Neskôr mal rotvajlera, bobtaila, moskovského strážneho psa a foxteriéra, ale žiadne plemeno nebolo ako erdelteriér.

Iná dlhoročná majiteľka uviedla, že so svojimi erdelteriérmi nechodila na cvičák, základnú poslušnosť si nacvičili doma a napriek tomu boli psy výbornými spoločníkmi.

Precvičili si povely ku mne, k nohe, štekaj, sadni, ľahni a miesto.

Iní majitelia však považujú za chybu, ak sa erdel vôbec necvičí. Každý pes by mal mať základnú ovládateľnosť, najmä erdelteriér, pretože ako teriér má sklon prenasledovať zver a bez poslušnosti by sa mu to niekedy mohlo stať osudným.

Výcvik nemusí nevyhnutne znamenať pravidelné návštevy cvičiska. Cvičisko je iba miesto, kde pôsobia výcvikári, a pes môže pracovať takmer kdekoľvek.

Podstatné je, aby majiteľ zvolil dobrý a overený spôsob práce. Cvičák sám o sebe nie je všeliekom a jadro výchovy zostáva na majiteľovi.

Pri výbere výcvikového klubu je dôležité sledovať, aké správanie voči psom a aké pomôcky a postupy výcvikári používajú a odporúčajú.

Vhodné je miesto, kde ľudia poznajú psy, vedia s nimi pracovať a učia komunikáciu so psom, používanie rozumu a citu.

Je erdelteriér vhodný pre začiatočníka?

Na otázku, či je erdelteriér vhodný pre začiatočníka, neexistuje jedna odpoveď. Skôr než o to, či je určité plemeno vhodné pre začiatočníka, ide o to, či je konkrétny začiatočník vhodný pre daného psa.

Rozhodujúci je jeho životný štýl, schopnosť uspokojiť temperament a špecifiká plemena, empatia, ochota venovať sa výchove a výcviku, prirodzená autorita, pokoj, tolerancia a vzťah k psovi ako k partnerovi.

Erdelteriér nie je úplne jednoduché plemeno. Je to veľký teriér s loveckým pudom, tvrdou hlavou a urputnosťou pravého teriéra.

Začiatočník by sa preto mal o plemene skutočne informovať, kontaktovať majiteľov, ktorí s erdelmi pracujú, a objektívne zvážiť všetky výhody a nevýhody.

Dom so záhradou sám osebe nestačí. Záhrada je príjemným doplnkom, ale psovi nenahradí spoločný čas, prechádzky, výcvik a zmysluplnú prácu.

Les môže byť výhodou na pohyb, no zároveň predstavuje riziko v podobe silného loveckého pudu. Záujemca by si mal položiť otázku, koľko hodín denne bude so psom pracovať, ako vyzerajú jeho víkendy a či má dostupnú kvalitnú pomoc pri výcviku.

Erdelteriér však určite nie je plemeno iba pre profesionálnych kynológov. Ak si človek zistí povahu plemena, pozná najmä jeho slabšie stránky a vie, čo pes potrebuje, nemusí byť predchádzajúca skúsenosť s iným plemenom podmienkou.

Niektorí majitelia si ako prvého psa zaobstarali práve erdelteriéra a zvládli ho bez zásadných problémov. Iní upozorňujú, že predchádzajúca skúsenosť s jednoduchším psom im pomohla pochopiť výchovu a fungovanie psej svorky.

Podľa jednej skúsenosti nemožno rozhodovať o celom plemene. Každý pes je individuálny a jednotlivé línie aj konkrétne povahy sa môžu výrazne líšiť.

Pri výbere psa je preto dôležité poznať nielen ideálny opis plemena, ale aj jeho náročnejšie stránky a reálne fungovanie v každodennom živote.

Pohyb a zamestnanie

Erdelteriér potrebuje veľa činnosti. Ak má byť iba rodinným psom, jeho temperament možno usmerniť dlhými prechádzkami, behom pri bicykli alebo prípadne pri koni.

Pretože rád pláva, možno mu hádzať do vody konáriky. Miluje aj hry s loptou a baví ho každá podobná aktivita.

Nie je možné stanoviť, že každý erdelteriér musí denne bežať presne dve hodiny. Potreba pohybu a zamestnania závisí od veku, kondície, povahy a pracovného nasadenia konkrétneho psa.

Mladý erdel však potrebuje viac zamestnať, najmä keď dospieva. Samotné prechádzky nemusia stačiť a pes potrebuje aj premýšľanie, výcvik, hry a kontakt s majiteľom.

Jedna majiteľka žije so svojím erdelteriérom v malom byte 1+1. Aj keď má niekedy menej pohybu, pretože nie je čas, nič neničí a situáciu nerieši.

Iná majiteľka uviedla, že jej erdelteriéry ako šteniatka nikdy nič nerozhryzli a na záhrade nič nezničili.

Ďalšia skúsenosť ukazuje, že ak psy nemajú pravidelný pohyb a zostanú nevybité na záhrade, okamžite sa to prejaví.

Na záhrade sa môžu objaviť diery, kolieska v tráve a občas zničený krík, no pri pravidelnom pohybe nejde nevyhnutne o nič dramatické.

Erdelteriér teda nemusí každý deň behať dve hodiny, ale potrebuje pravidelnú aktivitu a vhodné zamestnanie. Záhrada bez spoločnej práce a pohybu jeho potreby nenaplní.

Lovecký pud a správanie v prírode

Erdelteriér často nezaprie svoj poľovnícky pôvod a každý majiteľ si to musí uvedomovať.

Socializácia a výchova musia byť zamerané na minimalizovanie loveckého pudu, ak pes nemá byť využívaný poľovnícky, a na maximálnu ovládateľnosť vo voľnej prírode.

Medzi obyčajným prenasledovaním pohybujúcej sa koristi a skutočným loveckým pudom je veľký rozdiel. Pri loveckom pude pes zachytí pach škodnej alebo stopu zveri, silno sa vzruší a pud mu velí stopovať, chytiť a zabiť.

Z erdelteriéra sa môže stať neovládateľné torpédo, ktoré v lese zachytí čerstvú stopu a majiteľ naňho hodinu čaká, kým sa vybehá.

Pes nemusí zaváhať ani vtedy, keď mu v poli priamo pred nosom vyrazí zajac alebo sa objaví stádo srnčej zveri.

Tento problém možno zmierniť výchovou od mladosti, pohybom v teréne so zverou, používaním pamlskov a učením šteňaťa, že majiteľ je preňho to najlepšie na svete.

Aj napriek tomu sa môže v dospelosti stať, že pes pokušeniu neodolá. Jednotlivé erdelteriéry sa líšia v sile skutočného loveckého pudu.

Niektorí majitelia riešia záujem o zver elektronickým obojkom, iní psa v poli nepúšťajú zo stopovacej šnúry.

Vhodné je navštíviť majiteľov erdelteriérov a dohodnúť si spoločnú vychádzku, aby záujemca videl na vlastné oči, ako sa pes správa v prírode, nie iba v mestskom parku.

Socializácia a vzťah k iným psom

Socializáciu netreba podceniť. Erdelteriér môže byť dominantný a niektoré jedince môžu mať problém s inými psami.

Jedna majiteľka uviedla, že jej prvého erdelteriéra ako šteňa napadlo niekoľko psov a celý život potom nemal rád žiadneho psa väčšieho než stredný knírač. Ani výcvik tento problém neodstránil.

Iní majitelia opisujú svojich erdelov ako priateľských a starostlivých voči ďalším zvieratám v domácnosti. Ich psy žili s mladším kníračom alebo útulkovým krížencom a o prichádzajúce malé šteniatko sa starali ako najlepšia mama.

Jedna fenka sa rada hrala s každým psom, ale k psom, ktorí nepoznali psí jazyk, vedela byť nepríjemná.

Pri erdelteriérovi nemožno automaticky predpokladať bezproblémový vzťah ku každému psovi. Dôležité je obdobie šteňaťa, kvalita skúseností, kontrolované kontakty a schopnosť majiteľa včas rozpoznať napätie.

Objavovať sa môže aj neznášanlivosť voči jedincom rovnakého pohlavia, najmä medzi sučkami.

Erdelteriér, deti a rodina

Voči deťom býva erdelteriér priateľský. S odrastenejšími deťmi sa rád hrá a v prípade potreby ich dokáže účinne brániť.

Pretože ide o pomerne veľké plemeno, vždy je namieste určitá opatrnosť.

Jedna rodina uviedla, že ich polročné dieťa už erdelteriér chráni. Majitelia sa obávali, že bude kradnúť detské hračky. O hračky síce záujem mal, ale nebral si ich a podľa majiteľky rozlišoval, ktoré patria dieťaťu a ktoré jemu.

Iná majiteľka má päťročné dvojčatá, ktoré fenka úplne zbožňuje. Neustále by sa s nimi hrala, dokázala sa s nimi hodinu naháňať po záhrade alebo šantiť doma a často ich sama vyzývala na hru.

Erdelteriér môže byť veľkým ochrancom rodiny a svorky. K cudzím ľuďom býva väčšinou priateľský, iba výnimočne odťažitý, napriek tomu je výborným a odvážnym strážcom.

Pri deťoch je potrebné dohliadať na spoločné situácie, naučiť psa aj deti vzájomnému rešpektu a nenechávať malé dieťa so psom bez dozoru.

Štekanie a stráženie

Erdelteriér šteká pomerne málo a väčšinou iba vtedy, keď na to má vážny dôvod.

Podľa skúsenosti s dvoma erdelteriérmi šteká približne ako doberman. Stredné knírače a kríženec typu špic štekali podstatne viac.

Aj keď nebýva nadmerne uštekaný, je ostražitý a schopný chrániť rodinu. Stráženie však treba usmerniť výchovou, aby pes rozlišoval medzi bežnými podnetmi a skutočnou hrozbou.

Erdelteriér a mačky

Skúsenosti s mačkami sa medzi majiteľmi líšia. Jedna majiteľka s nimi priamu skúsenosť nemala, no domnievala sa, že ak erdelteriér vyrastá od mladosti s malým mačiatkom, môže si naň zvyknúť a vytvoriť si s ním priateľský vzťah.

Erdelteriér môže byť rád, keď nie je jediným zvieraťom v dome.

Vzhľadom na jeho poľovnícky pôvod však nemožno automaticky predpokladať, že bude dobre vychádzať s každým malým zvieraťom. Pri mačkách, hydine a ďalších zvieratách je potrebná opatrná socializácia, dohľad a individuálne posúdenie konkrétneho psa.

Vzťah k majiteľovi a každodenné spolužitie

Erdelteriér je oddaný a veľmi citlivý. Niekedy sa urazí, ale o chvíľu príde späť. Je veselý, rád šantí a zostáva hravý aj vo vyššom veku.

Jedna majiteľka mala v živote už druhého erdelteriéra, vždy psa. Obaja boli z Českej republiky. Na výstavy nechodila, prvý pes chodil na cvičisko, no skúšky nerobila, druhý nechodil nikam.

Obaja boli temperamentní, poslúchali, boli oddaní a veľmi citliví. Ako šteniatka nič nerozhryzli a na záhrade nič nepoškodili.

Tá istá majiteľka uviedla, že nie je mimoriadna cvičiteľka, a napriek tomu boli erdelteriéry skvelými psami.

Erdelteriér môže dobre fungovať aj v byte a nemusí byť ničivý, ak má vhodne nastavený režim. Zároveň však nejde o psa, ktorého možno dlhodobo nechať bez práce a očakávať, že sa zabaví sám.

Zdravie a genetické ochorenia

Erdelteriér patrí medzi plemená pomerne málo zaťažené vážnymi genetickými poruchami.

Skôr výnimočne sa u niektorých jedincov môže objaviť nadmerne vyvinutá očnica alebo očná jamka. Ide o anomáliu, ktorú nezriedka sprevádzajú poruchy viečok.

Objaviť sa môže aj zákal rohovky, teda dystrofia rohovky spôsobená poruchou látkovej výmeny, dysplázia kĺbov alebo ochorenia obličiek.

Povinné vyšetrenia

Na zaradenie do chovu sú nevyhnutné röntgenové vyšetrenia na posúdenie dysplázie bedrových kĺbov, teda DKK.

Vykonáva sa aj snímkovanie na dyspláziu lakťových kĺbov, DLK, výsledok vyšetrenia sa však iba eviduje.

Z klubových prehľadov za posledné roky vyplýva, že u vyšetrených psov bývali najhoršie výsledky pri bedrách aj lakťoch na stupni B, teda pri miernej dysplázii.

Z tohto pohľadu sú na tom erdelteriéry veľmi dobre.

Odporúčané genetické vyšetrenia

Laboratórium Genomia ponúka pre erdelteriéry ešte dve genetické vyšetrenia: deficit faktora VII a malígnu hypertermiu.

Deficit faktora VII

Faktor VII, FVII, zohráva kľúčovú úlohu v procese zrážania krvi. Jeho deficit spôsobuje nadmernú krvácavosť, ktorá môže viesť až k život ohrozujúcemu stavu v prípade úrazu alebo operácie.

Dedičnosť poruchy je autozomálne recesívna, takže ochorenie postihuje psy aj sučky v rovnakej miere.

V populácii sa navyše vyskytujú klinicky úplne zdraví prenášači.

Ak má pes jednu alelu zdravú, N-negatívnu, a jednu mutovanú, P-pozitívnu, sám je úplne zdravý, ale v priemere polovica jeho potomkov od neho zdedí mutovanú alelu P.

Ak sa stretnú dvaja zdraví prenášači s genotypom P/N, vo vrhu sa približne u štvrtiny šteniat objaví kombinácia P/P, pretože zdedia alelu P od oboch rodičov. U týchto šteniat sa ochorenie rozvinie.

Chorý jedinec P/P nie je vhodný do chovu, no znalosť jeho diagnózy môže pomôcť zabrániť najhorším následkom.

Ak je nevyhnutná operácia, možno sa na krvácavý stav pripraviť a znížiť tak riziko závažnej komplikácie.

Živočích s výsledkom N/P môže byť zaradený do chovu, musí však byť krytý iba s takzvaným čistým jedincom N/N.

V takom prípade sa narodia všetky šteniatka klinicky zdravé a približne polovica z nich bude tiež prenášačom mutácie.

Malígna hypertermia

Malígna hypertermia je farmakogenetické ochorenie kostrového svalstva, pri ktorom po kontakte so spúšťačom dôjde k zvýšeniu koncentrácie oxidu uhličitého v krvi, poruchám srdcového rytmu a prudkému zvýšeniu telesnej teploty.

Spúšťačom bývajú anestetiká, takže ochorenie sa typicky prejaví počas operačného zákroku.

Bez rýchlej liečby môže psa ohroziť na živote.

Dedičnosť je dominantná, takže neexistujú zdraví prenášači. Zákernosť spočíva práve v špecifickom spúšťači.

Pri plánovanom zákroku je preto vhodné, aby veterinár poznal zdravotnú a genetickú anamnézu psa.

Chov, pracovné línie a výber šteňaťa

V niektorých krajinách sa erdelteriéry viac vystavujú než cvičia, čo môže byť pri výbere psa na pracovný výcvik poznať.

Ak má záujemca ambície vo výcviku, niektorí majitelia by osobne volili skôr import z Nemecka.

V Nemecku si možno vybrať šteňatá po pracovných rodičoch. Pracovné vlohy erdelteriérov sa prejavujú aj dnes.

Na skúškach a pretekoch možno vidieť erdelteriéry s veľkým počtom skúšok. Jeden pes mal sedemnásť skúšok, medzi ktoré patrili rôzne stupne IPA, národného skúšobného poriadku, Tartu aj lavínové skúšky.

Po zrušení Svazarmu zanikli požiadavky na povahu a podmienkou chovu už nie sú skúšky ani bonitácia.

Preto môže byť pri výbere pracovného psa dôležité zaujímať sa o povahu rodičov, ich pracovné výsledky, spôsob odchovu šteniat a reálne správanie celej línie.

Obava, že pracovné línie budú automaticky ostrejšie a nezvládnuteľné, nemusí byť oprávnená. Pracovná vloha však môže znamenať vyššiu motiváciu k činnosti, výraznejší temperament a väčšie nároky na zamestnanie.

Erdelteriér nie je plyšák, ale vhodne vedený pracovný jedinec nemusí byť neprimerane ostrý. Rozhodujúca je konkrétna povaha, línia, socializácia a spôsob práce majiteľa.

Erdelteriér na výstavy aj skúšky

Erdelteriér môže byť vhodným partnerom na výstavy aj na skúšky.

Výstavná úprava srsti je však podstatne náročnejšia než bežná úprava spoločenského psa. Vyžaduje kvalitnú srsť, správne trimovanie a skúsenú ruku.

Pri pracovnom výcviku treba počítať s tým, že erdelteriér nebude reagovať úplne rovnako ako nemecký ovčiak.

Nie je možné používať silné mechanické podnety. Potrebná je väčšia trpezlivosť.

Výcvik erdelteriéra môže byť úspešný v klasickej poslušnosti, obrane, stopovaní, záchranárskej práci, poľovníctve aj v ďalších kynologických disciplínach.

Pri obrane sa nesmie urobiť chyba. Erdelteriér nikdy nebýva útočný alebo agresívny, je však odvážny a ostražitý.

Čo môže byť na erdelteriérovi náročné

• Silný temperament a potreba pravidelnej aktivity.

• Lovecký pud a riziko prenasledovania zveri.

• Teriérska tvrdohlavosť a vlastná hlava.

• Citlivosť na hrubosť, nátlak a fyzické tresty.

• Nechuť k stereotypu a dlhému drilu.

• Možná neznášanlivosť voči niektorým psom, najmä jedincom rovnakého pohlavia.

• Náročná úprava srsti, najmä pri výstavnom jedincovi.

• Potrebná socializácia od raného veku.

• Možné komplikácie pri spolužití s mačkami, hydinou a ďalšími malými zvieratami.

• Dlhé dospievanie až do druhého alebo tretieho roku života.

Čo majitelia na erdelteriérovi oceňujú

• Inteligenciu, všestrannosť a dobrú cvičiteľnosť.

• Oddanosť rodine a citlivý vzťah k majiteľovi.

• Schopnosť chrániť rodinu a domácnosť.

• Veselú, zvedavú a hravú povahu.

• Veľkú chuť pracovať a učiť sa, ak je výcvik pestrý.

• Malú náchylnosť na nadmerné štekanie.

• Dobré uplatnenie v záchranárstve, stopovaní, športe aj poľovníctve.

• Nezvyčajnú eleganciu a charakteristický vzhľad.

• Srsť, ktorá nelína ako pri mnohých iných plemenách.

• Schopnosť prispôsobiť sa životu v byte, ak má dostatok pohybu a kontaktu.

Pre koho môže byť erdelteriér vhodnou voľbou

Erdelteriér môže byť vhodný pre človeka, ktorý má cit pre psy, riadi sa zdravým rozumom a dokáže byť pokojný, dôsledný a spravodlivý.

Vhodný majiteľ musí byť pripravený na pravidelný pohyb, výcvik, socializáciu a riešenie loveckého pudu.

Nemusí ísť o profesionálneho kynológa, no mal by byť ochotný učiť sa, vnímať potreby psa a vyhľadať kvalitnú pomoc, ak ju potrebuje.

Erdelteriér môže byť prvým psom, ak si jeho budúci majiteľ dôkladne naštuduje plemeno, navštívi chovateľov a majiteľov, uvidí psy v každodennom živote aj v prírode a realisticky zhodnotí svoje možnosti.

Najdôležitejšie je neidealizovať si ho ako elegantného psa bez chlpov, ale poznať aj jeho tvrdohlavosť, lovecké vlohy, citlivosť, potrebu práce a náročnejšiu úpravu srsti.

Pri správnom vedení môže byť erdelteriér úžasným rodinným psom, oddaným ochrancom, veselým spoločníkom a všestranným partnerom na výcvik i šport.

tags: #erdel #terier #ifauna