Mačky sprevádzajú človeka tisíce rokov a v rôznych kultúrach sa stali symbolom ochrany, plodnosti, bohatstva, tajomstva aj nadprirodzených síl. Spolužitie mačky s človekom trvá už 4500 rokov.
Rozdiely medzi divokou mačkou a jej prítulnou domácou príbuznou sú viditeľné. Veľa sa však nevie o tom, ako došlo k zdomácneniu týchto šeliem a ako sa dostali až k nám do európskych obývačiek. Mačky však neboli iba užitočnými lovcami hlodavcov. V mytológii sa stali spoločníčkami bohov, ochrankyňami domov a tajomnými bytosťami, ktorých schopnosti ľudia nedokázali úplne pochopiť.

Mačka ako posvätné zviera
V starovekom Egypte mačky zbožňovali a uctievali ako božstvo. Egypťania uctievali domy, pretože sa starali o krysy, myši a iné škodcu. A čo je najdôležitejšie, vystrašili aj hady, ktoré pomáhali chrániť plodiny a domy.
Mačky vzorne starajú o svoje mláďatá. Ich správanie, obratnosť a schopnosť loviť vytvárali dojem, že ide o zvieratá s osobitnými schopnosťami. Mačkám sa pripisovala ochranná sila a ľudia verili, že dokážu odháňať nebezpečenstvo.
Mačacej prítomnosti sa tešili aj starí Egypťania pred 6 000 rokmi. Doteraz sa v krajine objavujú nálezy mumifikovaných mačiek. Krotké spoločníčky mali vysoký spoločenský status, pretože sa im pripisoval posvätný význam.
v hrobkách našli, svedčia až o kultovom spôsobe uctievania mačiek v Egypte. Ich zabitie sa trestalo smrťou.
Bastet - egyptská bohyňa mačiek
Bastet bola dôležitá bohyňa v starovekej egyptskej mytológii, známa ako ochrankyňa domov, žien a detí. Často bola zobrazovaná ako levica alebo žena s hlavou mačky. Bastet symbolizovala ochranu, plodnosť a materstvo. Bola tiež spojená s hudbou, radosťou a mačkami, ktoré Egypťania považovali za posvätné zvieratá.
Bastet je bohyňa tehotenstva, ochrankyňa mladých faraónov a bohyňa mačiek. Bastet bol pôvodne znázornený ako lev, ale v priebehu rokov sa stala v jej vzhľade menšia ako mačkovitá. Ona tiež šla z pomstychtivé bohyne k oveľa blahodárnej božstvo.
V prvých rokoch bola spojená s šírením moru ako trest, ale toto združenie zmizlo v priebehu času, spolu s jej vzhľadom ako domáca.
Bastet symbolizovala ochranu, plodnosť a materstvo. Ženy sa pozerali na Bastet ako symbol plodnosti a často ju zobrazovali s vrhom mačiatok na nohách. Ženy, ktoré chcú mať deti, by nosili náhrdelník so svojím imidžom a počet mačiatok, ktorých by chceli, by sa preložil do detí v ich domácnostiach.
Bola ochrankyňou mladých faraónov a príležitostne pomohla preniesť duše mŕtvych na Duata. Jej kňazi držali mačky vo svojom chráme a keď zomreli, boli mumifikované a ponúknuté Bastetovi na ochranu v posmrtnom živote.
Bolo považované za hriech, ktorý sa týkal mačky starovekého Egypta, pretože boli považované za posvätné zvieratá a za Bastetovu priamu ochranu.
Ochrana domova a boj proti zlu
Egypťania verili, že mačky môžu odháňať zlých duchov, rovnako ako Bastet. V skutočnosti bol Bastet pripísaný zabitím Apepa, veľkého hada a zlého archenemy Ra.
Ona bola považovaná za súčasť oka Ra, kolekcie egyptských bohyň, ktoré chránili Ra a bojovali proti svojim nepriateľom.
Sistrum Bastet nesie tradične prenášaný Hathor, čo ukazuje jasné spojenie medzi dvoma bohyňami.
Bastet a Sekhmet
Bastet a Sekhmet sú obe levie bohyne, no Bastet je spojená s mierom a ochranou, zatiaľ čo Sekhmet predstavuje vojnu a ničenie.
Bastet bola zobrazovaná s hlavou mačky, pretože mačky v egyptskej kultúre symbolizovali gráciu a ochranu.

Mačky v gréckej mytológii
V gréckej tradícii sa mačka nespájala s jedinou bohyňou tak výrazne ako v Egypte, no jej vlastnosti sa približovali vlastnostiam božstiev mesiaca, lovu, noci a tajomstva. Mačacia obratnosť, tichý pohyb a schopnosť vidieť v tme podporovali predstavu, že mačky patria k svetu skrytých síl.
V starých príbehoch sa mačacie vlastnosti spájali s bohyňami, ktoré chránili domov, ženy a deti, ale zároveň mohli vystupovať ako nebezpečné a pomstychtivé bytosti. Vďaka tomu sa mačka v mytologickom obraze pohybovala medzi nežnosťou a dravosťou.
Bastet je bohyňa tehotenstva, ochrankyňa mladých faraónov a bohyňa mačiek. Jej obraz môže pripomínať neskoršie predstavy o bohyňách spojených s mesiacom, štedrosťou, tancom a ochranou.
V priebehu dejín sa mačkám pripisovali vlastnosti, ktoré sa objavovali aj pri predstavách o bohoch a bohyniach: tajomnosť, nezávislosť, krása, rýchlosť, odvaha a schopnosť chrániť svojich blízkych.
Rozšírenie mačiek do sveta
Cieľ zistiť to si dala nová štúdia, ktorá sa pozrela na zúbky pozostatkom asi 200 mačiek, ktoré robili spoločnosť ľuďom od čias faraónov až do 18. storočia.
Na začiatku výskumu bolo veľa otvorených otázok. „Nepoznáme históriu starovekých mačiek. Najstaršie vzorky boli z 9500-ročného hrobu na Cypre. Bol z obdobia, keď sa ľudia zväčša živili ako lovci a zberači.“
Výskum ukázal, že populácia mačiek narástla v dvoch vlnách. Divoké mačky zo Stredného Východu sa rozšírili s poľnohospodármi až do východného Stredomoria.
Keď si prví farmári uvedomili, ako výborne mačky hliadkujú a bojujú s hlodavcami, začal sa proces krotenia divej mačky.
Mačky s egyptskou genetickou stopou sa našli aj medzi Vikingami v severnom Nemecku v období od 8. do 11. storočia. Previazanie dobrodružných Vikingov s mačkami naznačuje aj archeologický dôkaz mačiek v Grónsku.
S ich dobyvačnými výpravami sa mačky mohli rozšíriť do rôznych kútov Európy. Spojenie Vikingov a mačiek je celkom prekvapivé. Drsní Vikingovia na prvý pohľad nevyzerajú, že by mohli mať veľa spoločného s mačkami, ale tieto zvieratá mali veľký význam v ich mytológii.
Škandinávske národy nemali mačky v takej posvätnej úcte ako Egypťania.
Mačka v kultúrach Ázie a Európy
Do Číny a odtiaľ neskôr do Japonska sa mačky dostali z Indie.
V starej japonskej kultúre mačku spájali s bohatstvom a dlhým životom. Mačky chránili priadky morušovej.
V budhizme boli mačka a had prekliate.
V období stredoveku si mačky veľkú obľubu získali u Škótov. V Anglicku, Škótsku, Írsku a Walese mačka dodnes prináša šťastie.
Mačkám sa pripisovala aj schopnosť odvracať nešťastie. Doteraz je však veľa ľudí presvedčených, že čierna mačka, ktorá prebehne cez cestu, prináša nešťastie.
Mačka, čierna mágia a predstava diabla
Mačky boli v určitých obdobiach spájané s čarodejníctvom a čiernou mágiou. Naozaj môžeme povedať, že mačky sú čarovné.
V období stredoveku boli odsúdené za čarodejníctvo. Trpeli hlavne čierne mačky, ktoré inkvizícia na sviatok sv. pálila zaživa pred kostolmi. Boli považované za „stvorenie diabla“.
Za ich zabitie sa trest odvíjal od jej veku a ceny.
Stalo sa to v roku 1215 podľa kresťanského kalendára. Vládli drsné mravy, a dokonca i v Svätom meste Ríme získali prevahu dosť nekresťanské pomery.
Diabol vládol mocným, a tí zasa mali „dvere otvorené“ u pápeža Inocenca III., ktorý chudobným bral, aby mohol bohatým dávať.
Legenda o kocúrovi Felisovi
Prikázal svojim anjelom, aby odložili harfy a trúby a starali sa o pozemské problémy. Každému anjelovi bola zverená určitá oblasť sveta, a pretože Boh mal obzvlášť veľké starosti so Svätým mestom, vyslal do talianskych provincií smelého nebeského posla, ktorý mal srdce s človekom i so zvieraťom a v prípade potreby na seba dokázal vziať podobu zvieraťa.
Satan sa osobne potuloval okolo horského mestečka Assisi a nevynechal ani jeden diabolský úskok, ktorým mohol uviesť mníchov zo San Damiana do pokušenia. Ale zvlášť si vzal na mušku Františka, zakladateľa kláštora.
Najviac Satana hnevalo, že sa František z Assisi snažil porozumieť reči zvierat. Rozumel už spevu nebeských vtákov, často spoločne s nimi spieval Chválospevy stvorenia. I v reči štvornožcov robil veľké pokroky.
Satan sa teda rozhodol, že ho pokorí v podobe zvieraťa. Ale práve vo chvíli, keď diabol odkladal svoje rohy, aby vkĺzol do kože neškodnej srny, preletel večernou oblohou boží posol Felis, ktorého prilákalo zvonenie zvonov zo San Damiana.
„Pane na nebi, pomôž!“ zvolal Felis, „Diabol nám chce vziať Františka!“
Boh v tej chvíli zoslal blesk svojho hnevu, a v jeho svetle mohol brat František diabla spoznať.
Diabol privoláva hlodavce
Ale diabol sa s tým neuspokojil. Ešte pred svitaním prilákal všetky myši a potkany z Umbrie, aby sa zhromaždili pred hradbami mesta Assisi.
„Už nebudete musieť hladovať!“ Klamal s diabolskou prefíkanosťou.
Keď sa mu nepodarilo Františka oklamať vo zvieracej podobe, chcel aspoň, aby sa tieto nespočetné pažravé zvieratka vrhli na chudobné kláštorné zásoby. Prikázal hlodavcom, aby zhltli aj tú najmenšiu kôrku chleba a posledné zrnko obilia.
Boží posol Felis ale inváziu hlodavcov rýchlo odhalil, keď sa za svitania blížili k San Damianu. Znovu požiadal Boha o pomoc.
Premena anjela na kocúra
„Premením ťa na hrdé, dravé zviera, ktoré dokáže vzdorovať Satanovi a zahnať hlodavce. Budeš mať však aj krásnu podobu a lásku v srdci, aby si Františka mohol utešiť,“ rozhodol Pán a doprial si tvorivú chvíľku, pretože takúto šelmu ešte nestvoril.
Záležitosť však bola súrna, František bol vo veľkom nebezpečenstve. Diabol číhal a jeho posmešný chechot sa strašlivo rozliehal nad pláňami okolo Assisi.
„Pekelník ho nenechá na pokoji. Iba ak by si, milý Felis, dával v podobe dravej šelmy na Františka pozor.“
Felis smutno prikývol. Musel sa veľa učiť, aby sa stal anjelom. Teraz má zostať na zemi a byť považovaný za zviera?
„A to môže mať tak jedinečnú podobu, aká na zemi ešte nie je,“ utešoval anjela Stvoriteľ.
Keď prvé slnečné lúče pozlátili brány San Damiana, Felis sa zobudil a zmätene pozoroval svoj nový zjav. Žiadne anjelské perute... miesto nich zahaľoval jeho doteraz mu neznámu podobu striebristo sa lesknúci kožušinový plášť.
Na tvári cítil lúčovité fúzy a na konci chrbta niesol dlhý záves. Nie. Dalo sa ním pohybovať a cítiť... bol to nádherný, ohybný chvost.
Ruky? Nohy?
„Labky, milý Felis!“ utešovať ho Stvoriteľ. „Dokážu oveľa viac ako ľudské ruky a budeš ich potrebovať, keď budeš musieť bojovať.“
Felis na nich zacítil malé, zamatové mäkké vankúšiky.
„S týmto mám bojovať, Pane?“ pohol labkami a prezeral si vankúšiky.
„Natiahni ich,“ usmieval sa Boh povzbudivo na zvieracieho anjela. Môžeš ich vytasiť, kedykoľvek bude hroziť nebezpečenstvo. S ich pomocou môžeš bojovať, zabezpečovať si potravu...
Felis vykonal, ako mu bolo prikázané, a nechal ostré nože vyjsť: dovnútra a von, dovnútra a von...
Boh mu dal pre pozemskú existenciu vynikajúcu výzbroj.
„Ale iba pre prípad núdze, Felis, sú to malé zbrane, nezabudni! Mimochodom, nazývajú sa pazúre.“
Pazúre...!
„Pane na nebi, kým som sa to skutočne stal? Som ešte anjel, ktorý iba vyzerá ako mrštné zviera?“
Boh sa usmial a dodal mu odvahy: „Tak nejak, milý Felis, tak nejak... magická bytosť na štyroch zamatových labkách, ktorá sa odo dnes bude nazývať KOCÚR.“
KOCÚR. To sa mu páčilo, a Felis a o to chcel podeliť, avšak započul iba nezvyklé „mňau“.
V tej chvíli vzal Boh anjelovi v podobe šelmy spomienky na jeho existenciu Božieho posla, zbavil ho pochybností a všetkého strachu.
„Teraz ťa, kocúr Felis, prepúšťam do tvojej novej existencie. Stvoril som ťa ako nezabudnuteľné stvorenie a si prvý svojho druhu. Jedného dňa sa objavia ľudia, ktorí budú v tebe vidieť dokonalé zviera s jedinečnými schopnosťami - avšak do tvojho tajomstva nebudú schopní preniknúť.“

Felis chráni San Damiano
Boh sa schoval a kocúr Felis zabudol na okolnosti svojej premeny v tej chvíli, kedy zacítil potkany a myši. Museli už byť v jeho blízkosti!
Felis prskajúc vyrazil divokými skokmi medzi nespočetnú drobnú háveď, rozháňal sa hrozivými údermi labkou, smelo vrčal a chvostom bičoval zem.
Felis si rýchlo očistil labky a plný obáv a starostí sa náhlil za Františkom.
Ten bol na tom so silami zle, zraniteľný, chvejúci sa chladom ležal na biednom slamenom lôžku.
František z Assisi užasnuto pozoroval neznámu bytosť a skúmavo hľadel do tajuplných, zlato-zelených lesklých očí.
„Odkiaľ si, krásne stvorenie? Zdalo sa mi, že ťa poslal Boh, a že si mi zachránil život...ale ty si predsa ... zviera?“
František nežne hladil hodvábnu striebornú srsť a tešil sa z jej tepla. Mních a kocúr boli skutočne nerozluční.
Posledná noc pri Františkovi
Podľa kresťanského kalendára sa písal rok 1226, keď Felis počas jednej noci zacítil blízkosť smrti.
Zdieľal, ako vždy tesne pritúlený, s Františkom lôžko, aby zohrial jeho slabé telo.
„Vydáš sa, František, čoskoro na svoju veľkú cestu?“
Ten k sebe zviera láskyplne privinul: „Ešte skôr, ako ranné lúče zohrejú tvoj kožuch,“ usmial sa a pohladil smutnú kocúriu tvár.
„Môžeš si na rozlúčku niečo želať.“
Felis poprosil, aby sa zaňho prihovoril u Boha. Túžil po inej bytosti svojho druhu.
František zavrel oči.
Tri dni a tri noci tíško priadol pri nohách svätého a držal u mŕtveho stráž, potom sprevádzal smútočný sprievod mníchov zo San Damiana.
Prvá mačka
Každý deň chodieval Felis okolo jednoduchého hrobu svojho veľkého priateľa, a keď prišlo leto, veľmi rád na kopčeku trávil siestu, líhaval na slnku, driemal a prechádzal sa so svojimi kocúrími snami.
Keď takto jedno odpoludnie zaspal, prebudil ho sladký, vrnivý spev.
Felis vyskočil a neveril svojim očiam - vedľa neho sedela ... jeho podobizeň! Ale menšia a jemnejšia, jej čierna srsť nádherne voňala a leskla sa ako hodváb.
Zrazu naňho to kúzelné stvorenie pozrelo jantárovými očami a nežne sa ho dotklo labkou.
„Ešte stále snívam?“ zamňaukol Felis užasnuto. „Ty si tiež ... kocúr?“
Čierna kráska sa koketne natiahla a zavrnela vyšším tónom:
„Myslíš si, že náš Stvoriteľ chcel, aby tvoj druh s tebou zasa vymrel?“
Mačka.
Felis už vôbec ničomu nerozumel, ale to sa malo ešte v ten deň zmeniť, keď sa tí dvaja spolu prechádzali prírodou.
Od toho dňa žil mačací pár, ako zodpovedalo jeho druhu, a už po roku žilo nielen v okolí San Damiana a Assisi ich početné príbuzenstvo.
Niektoré mačky žili divoko a slobodne a zostávali všade, kde práve našli myši a dobrodružstvo. Iné mačky nadviazali priateľstvo s ľuďmi a žili s nimi za misku mlieka a láskavé slovo.
Ale iba veľmi málo ľudí spoznalo, že sú obklopení magickými bytosťami, ktoré sa správajú, ako keby boli malými šelmami.
Od posvätnej mačky k domácemu spoločníkovi
Keď si prví farmári uvedomili, ako výborne mačky hliadkujú a bojujú s hlodavcami, začal sa proces krotenia divej mačky.
Začalo sa spolužitie mačiek s človekom. Mačky chránili zásoby, hospodárstva a domy pred hlodavcami.
a vrátili sa späť na hospodárstva.
V roku 500 pred n. l. uprednostňovali fretky. neskôr dostali istú podobu s mačkou.
S nástupom novoveku sa situácia obrátila, začalo sa so sľachtením mačiek a stali sa ozdobami salónov.
Dnes je na svete vyšľachtených okolo 300 plemien. Systematický chov existuje v Európe asi 150 rokov.
V Európe prebehol výskum fyziológie, psychológie a etologický výkum divých aj domácich mačiek. Chovatelia si vymieňali skúsenosti, usporadúvali výstavy, viedli plemenné knihy a vydávali rodokmene.
Dnes existuje celý rad organizácií chovateľov mačiek.
Mačka ako symbol v súčasnosti
Mačky si zachovali svoju tajomnú povesť aj v modernej dobe. Pre jedných zostávajú elegantnými domácimi spoločníčkami, pre iných symbolizujú šťastie, nešťastie, samostatnosť alebo skryté sily.
Ich obraz sa menil podľa kultúry a historického obdobia. V Egypte boli posvätnými ochrankyňami, v Európe sa niekedy stávali obeťami strachu z čarodejníctva a v Japonsku ich spájali s bohatstvom a dlhým životom.
Mačky tak dodnes predstavujú spojenie medzi prirodzeným a nadprirodzeným svetom. Ich tichý pohyb, pozorné oči, pazúre, mäkké labky a nezávislá povaha vytvorili základ mnohých legiend.
Využitie príbehu o Bastet vo vzdelávaní
Učitelia môžu použiť príbeh Bastet na výučbu o egypťanskej kultúre, mytológii a úlohe zvierat v starovekých presvedčeniach.
Podporte kreativitu tým, že necháte študentov navrhnúť vlastné masky alebo sochy Bastet pomocou jednoduchých remeselných materiálov.
Zdieľajte krátky, veku primeraný príbeh o úlohe Bastet v staroegyptskej mytológii.
Viednite študentov k identifikácii podobností a rozdielov medzi Bastet a bohyňami z iných kultúr, ako sú Athéna alebo Artemis.
Vediť rozhovor o tom, čo predstavujú Bastetine mačacie rysy a ochranné vlastnosti.
Požiadajte študentov, aby zdieľali svoje skúsenosti so svojimi vlastnými domácimi miláčikmi a diskutovali o tom, ako Egypťania starostlivosť o mačky zabezpečovali kvôli Bastet.