Západné Tatry sú geomorfologický podcelok Tatier. Zaberajú západnú časť pohoria, od Východných Tatier oddelenú líniou Kôprovej doliny, odtiaľ cez Zadnú Tichú do Ľaliového sedla.
Oblasť Červenca, Babiek a Sivého vrchu je domovom rozmanitej fauny. Bezstavovce tvoria významnú a zároveň najväčšiu skupinu lokálneho živočíšstva. Výskyt cicavcov je tu od drobnejších hlodavcov (veverica stromová, ryšavka žltohrdlá, hraboš tatranský), cez šelmy (od bežnejšej kuny skalnej či líšky hrdzavej, po vzácnejšie ako sú mačka divá, rys ostrovid, vlk dravý či medveď hnedý), až po väčšie kopytníky (diviak lesný, srnec lesný, jeleň lesný).
Ktoré hlodavce žijú v Západných Tatrách
Medzi typických predstaviteľov drobných cicavcov Západných Tatier patria veverica stromová, ryšavka žltohrdlá a hraboš tatranský. V širšom prehľade živočíšstva pohoria sa spomína aj veverička a zajac poľný, ktorý však zoologicky nepatrí medzi hlodavce, ale medzi zajacovce.
| Druh | Skupina | Prostredie alebo výškové pásmo |
|---|---|---|
| Veverica stromová | hlodavec | lesné pásmo |
| Ryšavka žltohrdlá | hlodavec | lesné pásmo |
| Hraboš tatranský | hlodavec | horské a vysokohorské prostredie | Zajac poľný | zajacovec | nižšie a otvorené polohy |
Veverica stromová
Veverica stromová patrí medzi drobnejšie hlodavce, ktoré možno zaradiť k predstaviteľom lesného pásma Západných Tatier.
Horské pásmo charakterizuje smrek, jedľa, borovica, buk a dub. Zo vzácnejších druhov je to limba a tis.
Veverica je viazaná najmä na prostredie so stromovým porastom, kde nachádza potravu, úkryty aj miesta vhodné na rozmnožovanie. Smrekové, jedľové, bukové a zmiešané lesy jej poskytujú vetvy na pohyb, dutiny a ďalšie prirodzené úkryty.
V lesnom stupni nájdeme líšku, kunu, mačku, či tchora alebo jazveca. Veverica je preto súčasťou potravových vzťahov, v ktorých zohrávajú úlohu predátory aj konkurenti využívajúci rovnaké lesné prostredie.
Ryšavka žltohrdlá
Ryšavka žltohrdlá patrí medzi drobné lesné hlodavce Západných Tatier.
Zástupcovia lesného pásma žijú v prostredí, ktoré tvoria najmä smrek, jedľa, borovica, buk a dub. V nižších polohách sa vyskytujú aj ďalšie rastliny a plody, ktoré vytvárajú potravinovú základňu pre drobné cicavce.
Z nižších druhov sa tu vyskytuje čučoriedka, brusnica, vres a iné.
Čučoriedky a brusnice sú vhodnou súčasťou horského rastlinstva a ich plody môžu byť dostupným zdrojom potravy pre viaceré živočíchy. Ryšavka žltohrdlá zároveň predstavuje korisť pre dravce a šelmy žijúce v lesnom aj prechodnom pásme.
Hraboš tatranský
Hraboš tatranský je charakteristickým zástupcom drobných hlodavcov horského prostredia. Uvádza sa medzi cicavcami, ktoré sa v Západných Tatrách vyskytujú spolu s vevericou stromovou a ryšavkou žltohrdlou.
S pribúdajúcou výškou a prechodom do alpínskeho pásma vznikajú podmienky pre kamzíka vrchovského a svišťa vrchovského, z vtákov pre orla skalného, murárika červenokrídleho, vrchárku červenkavú.
Vysokohorské prostredie je pre drobné cicavce náročné, pretože sa vyznačuje nízkymi teplotami, krátkym vegetačným obdobím, snehovou pokrývkou a obmedzenou dostupnosťou potravy. Západné Tatry patria k chladnej horskej podnebnej oblasti.
Priemerná teplota vzduchu v júli dosahuje 4 až 8°C, v okrajových polohách 8 až 12°C, kým vo vrcholových polohách najvyšších štítov je to menej ako 4°C.
Priemerné januárové teploty dosahujú v najvyšších polohách −10 °C a menej (Západné Tatry sú teda jednou z najchladnejších oblastí Slovenska), v okrajových polohách cca −8 až −7 °C, kým v centrálnej časti je to −10 °C až −8 °C.
Hraboš tatranský je preto dôležitou súčasťou horských potravových reťazcov. Jeho prítomnosť podporuje prežitie predátorov, ktoré sa živia drobnými cicavcami.
Hlodavce v potravových vzťahoch
Drobné hlodavce sú významnou korisťou viacerých tatranských predátorov.
Orol je najväčším opereným dravcom Tatier. Rozpätie krídiel má 2 metre a váži 4 kg, no unesie korisť hmotnosti 7 kg. Živí sa cicavcami ako sú svište, hraboše a kamzíčatá. Hniezdia v korunách stromov alebo v trhlinách skál.
V lesnom stupni nájdeme líšku, kunu, mačku, či tchora alebo jazveca. Vyššie sa vyskytujú medvede alebo rysy. Vlk je, bohužiaľ, zriedkavejší.
Rys je tretí náš najväčší mäsožravec. Dorastá do dĺžky 1,3 m, výšky 0,75 m a dosahuje hmotnosť 35 kg. Žije samotárskym životom, združujú sa len v období párenia od februára do začiatku apríla. Mláďatá (2-4) sa rodia v máji až v júni.
Medveď je všežravec, 2 m dlhý a váži 150-350 kg. Žerie lesné plody, larvy hmyzu, zdochnuté živočíchy. Pretože ľudia zbierajú lesné plody, vytráca sa hmyz, ale aj iná zver.
Hraboše a ďalšie drobné cicavce tak prepájajú rastlinnú zložku ekosystému s vyššími článkami potravového reťazca. Ich početnosť ovplyvňuje dostupnosť potravy pre dravé vtáky a šelmy, pričom samotné hlodavce reagujú na podmienky v lesoch, kosodrevine, lúkach a skalnatých územiach.
Prostredie hlodavcov podľa výškových pásiem
Lesné pásmo
Horské pásmo charakterizuje smrek, jedľa, borovica, buk a dub. Zo vzácnejších druhov je to limba a tis.
V lesoch nachádzajú hlodavce potravu, úkryt aj vhodné podmienky na rozmnožovanie. Lesné porasty zároveň zmierňujú účinky vetra a poskytujú prirodzenú ochranu pred nepriaznivým počasím.
Z predstaviteľov lesného pásma sú to - jeleň karpatský, srnec, diviak a zo šeliem - medveď hnedý, rys ostrovid a vlk.
Z menších druhov sú tu zastúpené - zajac poľný, veverička, kuna, líška, jazvec a veľmi zriedka vydra.
Podhôľny stupeň
Podhôľny stupeň (subalpínsky) 1550 až 1800 m n. m. - dominantné postavenie tu má kosodrevina, do ktorej sa vmiešava limba, breza, jarabina a vŕby.
Rastie tu vzácny klinček lesklý, ktorý rastie iba na Slovensku a je považovaný za západokarpatský paleoendemit (žil už v treťohorách).
Z ďalších druhov sa tu vyskytuje napríklad šucha obojpohlavná, kamzičník rakúsky, kýchavica biela, kosatka kalíškatá, soldanelka karpatská.
Kosodrevina vytvára husté porasty, ktoré poskytujú úkryt viacerým živočíchom. V takomto prostredí sa môžu pohybovať drobné cicavce, no pozorovanie je vzhľadom na hustotu porastov náročné.
Hôľny stupeň
Hôľny stupeň (alpínsky) 1800 až 2300 m n. m. - tvoria alpínske lúky s množstvom vysokohorských kvetov, tráv a lišajníkov.
K typickým predstaviteľom tohto stupňa na vápencovom podloží patrí plesnivec alpínsky, horec Clusiov, prvosienka holá, dryádka osemlupienková, všivec Oederov.
V alpínskom pásme sa podmienky pre drobné hlodavce menia. Stromy tu chýbajú, vegetačné obdobie je krátke a potrava je dostupná najmä počas teplejšej časti roka. Napriek tomu predstavujú horské lúky, skalné štrbiny a miesta pod kosodrevinou dôležité prostredie pre živočíchy prispôsobené vysokým nadmorským výškam.
Podnebie a sezónna dostupnosť potravy
Horské oblasti významne ovplyvňujú kolobeh vody v prírode, tzv. hydrologický cyklus.
Od roku 1987 sa v závere Jaloveckej doliny meria prietok na Jaloveckom potoku. V Tokarinách , na Červenci a na Salatíne sú meteorologické stanice, ktoré poskytujú údaje o zrážkach, teplote vzduchu, výške snehu prípadne ďalších meteorologických prvkoch.
V oblasti Račkovej doliny je počas roka 160 dní so zrážkami. Maximálna výška snehovej pokrývky býva v mesiaci marci 110 - 138 cm. Najdaždivejší mesiac je jún.
V račkovej doline priemerne naprší 126 mm vody, na Podbanskom 131 mm a na Kasprovom vrchu 259 mm. Najchudobnejší na zrážky býva február.
Zimná snehová pokrývka obmedzuje pohyb aj získavanie potravy. Po roztopení snehu sa na otvorených plochách objavujú prvé trávy, byliny a ďalšia vegetácia, zatiaľ čo v lesoch zostávajú dostupné semená, plody a rastlinné časti.
Rastlinstvo ako potravinová základňa
Kvetenu zastupuje šarafín Heufellov, horec jarný, prvosienka, soldatenka, ľalia zlatohlavá a pod.
Najvýznamnejším predstaviteľom subalpínskeho pásma je kosodrevina. Z nižších druhov sa tu vyskytuje čučoriedka, brusnica, vres a iné.
Z kveteny je to najmä poniklec biely, litvor, stračia nôžka. Pre kyslé pôdy je typiský kamzičník, horec bodkovaný, zvonček alpínsky, prvosienka najmenšia.
Postupne s pribúdajúcou výškou sa v skalných sutiach a na skalách vyskytujú horec ľadový, králik alpínsky, iskerník ľadovcový, trávy - estice a machy.
Na vápencových podkladoch zásaditá pôda podporuje bohatšiu a farebnejšiu kvetenu.
Vhodné podmienky pre existenciu tu majú čučoriedky a brusnice, z rastlinných druhov ľalia zlatohlavá, kyslička obyčajná, horce, na lúkach sa vyskytuje bôľhoj lekársky, šafran karpatský, prvosienka vyššia a v zamokrených častiach aj mäsožravá tučnica obyčajná.
Rastlinné spoločenstvá tak vytvárajú rozličné zdroje potravy pre hlodavce v závislosti od nadmorskej výšky, pôdy a charakteru stanovišťa.
Geológia a úkryty
Západné Tatry vznikli počas alpínskeho horotvorného pochodu, tzv. vyvrásnením. Ich úzenie však prešlo zložitým vývojom viacerých horotvorných procesov.
Dnešný reliéf Tatier sa formoval v najmladšom geologickom období vo štvrtohorách. No okrem geologického procesu na ich stvárňovaní sa podieľali aj klimatické pomery, najmä ľadovce.
Najväčšie ľadovce sa nachádzali na území Západných Tatier v Jamnickej a Račkovej doline. Menšie v Kaministej, Bystrej a Žiarskej doline. Ešte menšie boli v Látanej a Širokej doline.
Aj na území Západných Tatier sa vyskytujú prejavy krasovej činnosti. Ide predovšetkým o oblasť Červených vrchov, kde stmé svahy urýchľujú odtok povrchových aj podzemných vôd.
Vzniklo tu niekoľko prevažne krátkych jaskýň s rútenými a oddrobovanými vnútornými priestormi. Často prerážajú úzke hrebene a vytvárajú prírodné tunely.
Skalné štrbiny, balvanité sutiny, dutiny pod koreňmi a hustá kosodrevina môžu poskytovať prirodzené úkryty drobným cicavcom. Geologická pestrosť územia preto ovplyvňuje nielen vzhľad krajiny, ale aj množstvo dostupných mikrostanovíšť.
Hlodavce a ochrana prírody
Oblasť Západných Tatier bola do roku 1987 ochranným územím Tatranského národného parku. V roku 1987 bolo celé územie pričlenené k TANAPu a je jeho súčasťou.
Celý geomorfologický podcelok je súčasťou TANAP-u.
V Západných Tatrách sa nachádza alebo sem zasahuje 9 národných prírodných rezervácií (NPR), 2 prírodné rezervácie (PR), jedna národná prírodná pamiatka (NPP).
Žije tu 8 druhov obojživelníkov, 3 druhy plazov, 115 druhov vtákov a 42 druhov cicavcov.
Platia tu predpisy návštevného poriadku, s ktorými je nutné sa dôkladne oboznámiť a pri návšteve horstva sa správať podľa nich.
Ochrana horských biotopov je dôležitá aj pre hlodavce, pretože ich život závisí od zachovania lesov, kosodreviny, horských lúk, skalných stanovíšť a prirodzených potravových vzťahov.
Pozorovanie drobných cicavcov v teréne
Veverica stromová sa môže objaviť v lesnom pásme, najmä tam, kde sú zachované súvislé stromové porasty. Ryšavka žltohrdlá a hraboš tatranský sú nenápadnejšie a ich prítomnosť sa často prejavuje skôr stopami, ohryzmi alebo pohybom v vegetácii než priamym pozorovaním.
Turistika v tomto pohorí sa líši od tej vo Vysokých Tatrách najmä tým, že tunajšie trasy ešte nie sú tak poznačené masovým turizmom, aj keď kamzíka či svišťa tu stretnete už iba zriedka, zatiaľčo kedysi tu boli úplnou samozrejmosťou.
Pri pohybe v chránenom území je potrebné zachovávať pokoj, nevyrušovať živočíchy a nevstupovať mimo povolených trás.
Hustota návštevníkov je iba v najpopulárnejších častiach hrebeňa - v oblasti Roháčov.
Na hrebeni je problémom nedostatok pitnej vody.
Hrebeň Západných Tatier sa prechádza takmer neustále v pásme okolo 2000 metrov nad morom, preto treba pri samotnej príprave prechodu zvážiť najmä predpoveď počasia.
V takýchto podmienkach je dôležité plánovať trasu s ohľadom na počasie, snehovú pokrývku, dostupnosť vody a aktuálny návštevný poriadok.
Malí titáni - fascinujúci život hlodavcov | Celý dokument
Význam hlodavcov pre Západné Tatry
Hlodavce predstavujú početnú a ekologicky dôležitú skupinu drobných cicavcov. Veverica stromová využíva najmä stromové porasty, ryšavka žltohrdlá je spätá s lesným prostredím a hraboš tatranský dopĺňa spoločenstvá horských a vysokohorských stanovíšť.
Ich význam spočíva v prenose energie z rastlinnej potravy k predátorom. Hlodavce sú zároveň súčasťou prirodzenej obnovy ekosystému, pretože sa podieľajú na pohybe semien a ovplyvňujú vegetáciu.
V Západných Tatrách sa tak ich život odohráva v krajine s výrazným výškovým členením, pestrou geológiou, chladným podnebím a vysokou ochranou prírody.