Kde v marci Psia duša: pomoc túlavým psom a príbeh združenia z Košíc

Jednou z aktuálnych tém súčasnosti je problém túlavých či týraných psov, ktorým osud poznačili nezodpovedným, ba niekedy až neľudským zaobchádzaním ich majitelia.

S týmto trendom sa snažia niečo urobiť dobrovoľníci, ktorým nie sú psie osudy ľahostajné. Jednou z nich je Košičanka Anna Nagyová, známa aj ako „Psia duša“.

Od detskej lásky k pomoci opusteným zvieratám

U A. Nagyovej je láska k zvieratám samozrejmosťou odmalička.

„O problematiku opustených zvierat sa zaujímam zhruba osem rokov. Už ako dieťa som začala ‘zachraňovať’ psíkov z ulice a to tak, že som ich brávala k sebe domov. Vždy som snívala o tom, že raz budem mať svoj útulok,“ spomína.

Neskôr začala pomáhať v košickom útulku, spolupracovala s ním štyri roky.

„Už popri tejto činnosti som v auguste 2006 založila internetovú stránku - projekt Psia duša. Na stránke sa začali inzerovať psíkovia z celého Slovenska, ktorí potrebovali nové domovy. Z útulkov, ale aj od súkromných osôb. Pracovala som celé dni a noci, aby sa stránka dostala do povedomia ľudí a aby sa projekt rozbehol.“

Jej horlivosť čoskoro priniesla výsledky. Časom sa však takáto forma pomoci ukázala ako nepostačujúca a A. Nagyová sa rozhodla, že dá svojim aktivitám oficiálnejší punc.

Prečo vzniklo občianske združenie Psia duša

„O tom, že založím občianske združenie ma presvedčil psík Jackynko.“

Jacky bol nájdený pri opustenej lavičke, na zastávke na Sečovskej ceste v Košiciach.

Ležal tam celý deň, nikto si ho ani len nevšimol.

Ľudia sú mnohokrát ľahostajní a sebeckí…

Všimla si ho však mladá okoloidúca, ktorá zohrala pri myšlienke založenia združenia nenápadnú, no nenahraditeľnú úlohu.

„Až k večeru išla náhodne okolo kamarátka Janka Brossmannová, terajšia členka OZ Psia duša. Okamžite mi zavolala.“

Jack bol pravdepodobne zrazený autom, alebo zbitý „človekom“.

Potreboval nákladnú operáciu, ktorá stojí viac ako 10 000 Slovenských korún.

„Vtedy som si uvedomila, že takýchto prípadov bude ešte veľa a nechcem, aby psy umierali len preto, že nebudeme mať financie.“

V tom čase si financie požičala, pomohli jej veľmi dobrí ľudia.

„Inak by sme to nezvládli. Neexistovala organizácia, ktorú by som mohla požiadať o finančnú pomoc alebo taká, ktorá by sa podobným prípadom venovala.“

Občianske združenie Psia duša vzniklo v marci 2008.

Psia duša nie je klasický útulok

Mnoho ľudí si myslí, že ide o útulok s vlastnými priestormi.

To je však omyl.

„Fungujeme na báze dočasných opaterí. Nie sme klasický útulok a ani na stránke sa neobjavujú zvieratá len z jedného útulku.“

Na internetovej stránke projektu je zobrazená databáza psov z viacerých útulkov, či karanténnych zariadení.

Štvornohých miláčikov občianske združenie nepredáva, ale daruje, alebo daruje za adopčný poplatok.

Závisí to od konkrétneho útulku, v ktorom je pes umiestnený.

Niektorých psov ponúkajú aj súkromné osoby.

„Psíkov u nás inzerujú, keď si už toho svojho nemôžu ďalej nechať a podobne.“

Avšak títo ľudia by si mali uvedomiť ešte pred kúpou psíka, že je to záväzok na celý život.

Mali by byť zodpovednejší.

Potom by na svete nebolo toľko opustených zvierat.

Čomu sa združenie venuje

Projekt Psia duša je teda neziskový.

V ponuke internetovej stránky projektu je aj kolónka straty a nálezy, kde môžu majitelia svojich stratených psov nájsť.

Občianske združenie sa zameriava aj na zháňanie finančnej podpory pre niektoré zariadenia či konkrétne psie prípady, ako tomu bolo vo vyššie spomínanom prípade zraneného psa Jacka.

Pri tak širokej sfére pôsobnosti členovia „Psej duše“ samozrejme potrebujú množstvo kontaktov a spoluprác s útulkami.

„Spolupracovať s nami môže každý útulok. Väčšina nám posiela pravidelne ponuku psíkov na uverejnenie.“

Problém karanténnych staníc a asanačných služieb

Ako ďalej A. Nagyová hovorí, snahy členov občianskeho združenia niekedy kazia karanténne služby.

„Karanténne stanice, ale aj asanačné služby ako napríklad tá v Košiciach o spoluprácu veľmi záujem nemajú a zvieratá utrácajú.“

Väčšinou sú v správe mesta, teda skôr ide o to, aby sa mesto doslova zbavilo opustených zvierat z ulíc.

Nejde im o skutočnú záchranu.

Väčšina ani nemá internetovú stránku, alebo nám ani neposiela ponuku zvierat, ktoré momentálne v záchytnej stanici majú.

To je dosť veľký problém, pretože nikto nikdy nevie, kedy môžu odchytiť aj jeho psíka a dotyčný ani nevie, kde ho má hľadať.

Zároveň dané zviera nedostane šancu na adopciu, lebo sa o ňom nikto nedozvie.

Prečo sa psy dostávajú na ulicu

Psy sa na ulicu dostanú najmä po lete, kedy si ich vnúčatá prinesú ako dary od starých rodičov do mesta a nevedia sa o ne starať.

Ďalším „klasickým“ obdobím je povianočný čas, kedy ostanú bez strechy nad hlavou z podobných dôvodov.

Stále však ide o nezodpovednosť ľudí - ich majiteľov.

„Zviera sa dostane na ulicu, pretože sa ho zbavia nezodpovední a bezcitní ľudia.“

Za zviera by mali mať zodpovednosť a keď si ho zaobstarajú, tak sú povinní sa o neho aj príkladne postarať.

Nie vypustením a vyhodením.

Zároveň by nemali mať šteniatka, teda ak vlastnia fenku, tak ju buď ustrážiť v čase hárania, alebo ju dať sterilizovať.

Na Slovensku je oveľa viac opustených zvierat ako záujemcov o ne.

Adopcia si vyžaduje zodpovednosť

Umiestňovanie psov do domovov nových majiteľov nie je jednoduché.

„To však neznamená, že sa majú utrácať. Je potrebné ich propagovať, robiť osvetu, inzerovať, aby sa o nich dozvedelo čo najviac ľudí.“

To presne robíme my - spolupracujeme s médiami, tlačou a podobne.

Nečakáme, že sa záujemcovia o psíkov budú ozývať sami od seba.

Chce to veľa práce, ale o tom to je.

Presné štatistiky či percentuálne úspešnosti umiestnení zvierat z dôvodu propagácie psov z celého Slovenska nemajú.

Je však slušná a občianske združenie Psia duša je pre mnohých psov často aj záchrancom života.

V ponuke „Psej duše“ možno nájsť aj hendikepovaných psov, ktorí by boli inak predurčení k utrateniu.

„Aj tie majú predsa právo na život. Nehovoriac o tom, že zvieratko hendikep nevníma ako človek.“

Darí sa nám umiestňovať aj niektoré z nich.

O psov majú záujem rôzne druhy ľudí.

Niektorí jednoducho hľadajú nejakého psa ako spoločníka, iní sa ich takto pokúšajú zachrániť.

Záujemcov si však musia preverovať.

„Ozvú sa totiž aj kšeftári či ‘množitelia’. Takže útulky sa snažia vyberať zo záujemcov len tých vhodných, poprípade ich usmerniť.“

Ľudia by si nemali vyberať zvieratá podľa výzoru, ale podľa povahy.

Príbehy, ktoré zostávajú v pamäti

Jej ako osoby sa zlé zaobchádzanie so zvieratami bytostne dotýka.

„Pri pohľade na opustené zviera mi je smutno a cítim zároveň hnev.“

Smútok preto, že to zviera za to nemôže, je bezbranné a niekto sa ho vzdal, pričom ono nechápe prečo.

Na druhej strane mám veľký hnev na ľudí, ktorí toto dokážu urobiť.

Ak k zvieratám nemajú vzťah, na čo si ich zaobstarajú?

Tieto pocity v nej zvýrazňujú smutné psie osudy, s ktorými sa stretáva.

Psík z priekopy vo Vajkovciach

„Pred pár dňami som mala telefonát ohľadom psíka, ktorý ležal v priekope v obci Vajkovce.“

Ležal tam a bolestivo stonal.

Bol strednej veľkosti, starší psíček.

Mal bolesti a bol v zlom stave - strašne vychudnutý.

Ležal tam vraj dva dni a nikto mu nepomohol.

Starostka o ňom tiež vedela, okná jej kancelárie sú oproti - to nám ukázali obyvatelia.

Psík ležal v bolestiach, plakal tak nahlas, že to nebolo možné nepočuť a napriek tomu mu nikto nepomohol a nezavolal.

Ani starostka.

„Toto sú ľudia? Ako sa na to mohli nečinne pozerať a byť tak ľahostajní k tvorovi, ktorý trpí?“

Toľko krutosti naozaj nemá nikto, len ľudia.

Nepomohlo ani ošetrenie zverolekára, ktorý s OZ Psia duša spolupracuje.

Na druhý deň následkom zrážky s autom podľahol.

Prípad psa Kaspera

Ďalší z prípadov, ktoré spomenula, žiaľ rovnako nedopadol dobre.

„Šlo o psa menom Kasper.“

Bol nájdený vychudnutý a zanedbaný podpredsedkyňou OZ Psia duša Miškou Kandráčovou.

Bol už starší a vo veľmi zlom stave.

Chceli sme ho zachrániť, denne sme s ním chodili na infúzie.

Bak, Bonka a Bibinka našli nové domovy

Okrem množstva smutných prípadov sa však stretáva aj s veselejšími, teda tými, ktoré jej dodávajú chuť a silu aktivitami združenia bojovať.

„Šteniatka Bak a Bonka boli nájdené opustené v Haniske.“

Niekto ich tam pravdepodobne vyhodil v zime.

Nádherné, trošku zanedbané, ale raz dva sa dali do poriadku.

V súčasnosti sú už v nových domovoch.

Podobne nás nedávno potešila fenka Bibinka.

Našli ju opustenú pri benzínke v Sečovciach, tam prežila pár dní.

Keď sme sa o nej dozvedeli, vyrazili sme pre ňu.

Bola chudučká, ale pribrala a teraz sa už teší zo života s novou paničkou a novou psou kamarátkou.

Takýchto veselých príbehov možno nájsť na stránke projektu omnoho viac.

Jackynko: príbeh psa, ktorý potreboval pomoc

Je 8. november 2006, 16 hod.

Od rána už prešlo okolo mňa veľa ľudí, ale nikto si ma ani nevšimne, ako keby som ani nebol.

Asi to bude tým, že som len pes.

Ale aj ja trpím a potrebujem pomoc.

Nevládzem už ani kňučať, strácam nádej.

Ležím na lavičke zástavky, je mi strašná zima a všetko ma bolí.

Prichádzajú ku mne mladí ľudia, ktorým veľmi pekne ďakujem za pomoc.

Počujem, ako sa o mne rozprávajú, berú do ruky mobil a volajú útulok.

O chvíľku dôjde mladé dievča, ktoré ma pohladí po hlávke a hneď obvoláva ďalších ľudí.

Za pár minút ma naložia do auta a niekam ma vezú.

Zrazu sa ocitnem v teplúčku na stole a prezerá si ma akýsi pán veterinár.

Tam zisťujem, že sa neviem postaviť.

Zadné nôžky mi to nedovolia.

Prečo? Čo sa deje?

Ľudia sa okolo mňa rozprávajú, hovoria čosi o zrazení autom a rôzne iné veci.

Veľmi ich nevnímam, stále rozmýšľam, čo sa mi vlastne stalo.

Z akého dôvodu neviem vstať?

Kto ma zrazil?

Prečo mi to urobil?

Ja som nevedel, že idem po ceste a že tam nesmiem.

Nikto ma to nenaučil.

Možno to bola moja chyba, ale prečo mi pán vodič nepomohol, ale nechal ma napospas osudu?

Vyšetrenia a neistá diagnóza

8. 11. 2006 - okolo 16 hod. mi zazvonil telefón, kde ma Janka žiadala o pomoc pre zrazeného psíka, ktorý bezhybne leží na zastávke.

Išla som tam.

Po príchode mi stručne opísali to, ako ho videli z autobusu a kvôli nemu vystúpili.

Skúšali ho aj nadvihnúť, no začal strašne kňučať od bolesti.

Keďže sama nemám auto, bola som odkázaná na pomoc iných.

Išli sme hneď do nemenovanej veterinárnej ordinácie v Košiciach.

Tam sa zistilo, že psík nevládze stáť na zadných nohách.

Veterinár vyskúšal citlivosť pichnutím ihly, psík reagoval.

Urobilo sa RTG vyšetrenie.

Jacky sa bál a trhol sa, v dôsledku toho sa musel RTG robiť trikrát.

Snímky neukázali poškodenie chrbtice.

09.11. - Opätovné vyšetrenie u veterinára.

Snímkovanie RTG sa odkladá pre vyťaženosť ambulancie.

Aplikácia ihiel v oblasti zadných končatín.

10.11.

11.11. - RTG vyšetrenie pod narkózou.

Pretože prognóza na vyliečenie znela veľmi kruto, začala som vyhľadávať informácie všetkými dostupnými prostriedkami.

„Stabilizace pacienta a pořízení RTG s nímků BEZ NARKÓZY, zjištění nestability obratlů, fixace pacienta k pevné podložce a rychlý transport k dalšímu ošetření.“

„V naší praxi se většinou setkáváme s pacienty, kteří jsou okamžitě podrobeni narkóze a po zhotovení snímků odesláni.“

„V těchto případech vždy dochází k následnému poškození míchy, díky manipulaci a přepravě pacienta, u kterého je anestézií vyblokováno svalové napětí v zádových partiích.“

„Takto uvolněné svaly umožní výrazný posun nestabilních obratlů proti sobě s důsledkem přerušení míchy.“

Nastali prvé pochybnosti o správnosti postupu.

Hľadanie pomoci a príprava na operáciu

Kontaktovala som kliniku v Brne.

Veterinár v Brne konštatoval, že nás mal veterinár, ktorý Jackynka ošetruje, informovať, že v prípade posunutia krčného stavca je nevyhnutná okamžitá liečba.

Predpokladaná suma za podobné operácie bola 30 000 Kč.

Každým dňom sa šance znižujú.

Do tohto okamihu nebol dôvod neveriť správnosti postupu prvého veterinára.

13.11. - Rozposlanie žiadosti o pomoc.

Konzultovanie prípadu s veterinármi na Slovensku.

Podľa opisu prípadu nie je dôvod na útratu, navrhuje sa okamžité dôkladné vyšetrenie a operatívny zákrok.

14.11. - Konzultovanie prípadu s veterinármi na Slovensku.

Prvé pochybnosti o správnosti diagnózy.

Psík je ochrnutý na zadné končatiny.

Vo väčšine prípadov by mal mať problém aj s prednými končatinami.

Poškodenie miechy je pravdepodobnejšie v oblasti za prednými končatinami.

Odporúčané vyšetrenie počítačovou tomografiou - CT.

Poškodenie krčných stavcov je málo pravdepodobné, ale možné.

Predpokladá sa poškodenie stavcov v oblasti za prednými labkami.

Pretože od nehody prešiel určitý čas, je pravdepodobné, že došlo k vážnemu poškodeniu miechy a psík aj po operácii môže byť naďalej ochrnutý na zadné nohy.

Podľa rady veterinára sa prevádza test hĺbkovej citlivosti.

Bohužiaľ, na veľkosť RTG snímky nie je možné zabezpečiť kvalitnejšie oskenovanie.

Možno aj preto nie je posunutie krčných stavcov badateľné.

Môže to byť následkom nekvalitnej kópie RTG snímku.

15.11. - Vybavovanie CT vyšetrenia.

16.11. - Stav Jackynka sa rapídne zhoršuje, nevládze sa už postaviť ani na predné labky a začína sa správať pasívne.

Nádej vystriedala beznádej.

Takéto správanie naznačuje, že pôvodná diagnóza - posunutie krčných stavcov - môže byť nakoniec správna.

Vyšetrenie v Brne odhalilo zlomeninu lopatky

17.11. - Prevoz Jackynka na vyšetrenie.

Nasleduje dôkladné vyšetrenie.

Potom sa skúša schopnosť Jackynka chodiť po predných labkách.

Veterinár berie psíka do rúk, pričom prednými labkami by mal Jackynko chodiť po stole.

On však labkami nepohybuje, ale na nich poskakuje.

Je to zlé znamenie - s prednými končatinami niečo nie je v poriadku.

Na RTG snímke je pri dôkladnejšom preskúmaní patrná zlomenina prednej lopatky.

Je nepochopiteľné, ako mohla byť prehliadnutá ihneď po nehode.

Jackynko ide na röntgen.

Bohužiaľ, zlomenina lopatky nerieši problém, prečo je Jackynko ochrnutý na zadné končatiny.

Ani po vyvolaní RTG snímkov nie je možné vyriešiť, čo je príčinou ich nehybnosti.

Krčným stavcom je venovaná maximálna pozornosť.

Zdá sa byť všetko v poriadku.

Je privolaný druhý kolega a ten opätovne skúša hĺbkovú citlivosť.

Jackynko reaguje.

V každom prípade je čím skôr potrebné riešiť aj problém s prednou lopatkou.

Keďže RTG snímky neviedli k vyjasneniu príčiny nepohyblivosti zadných končatín, Jackynko cestuje na CT vyšetrenie.

Nekonečne dlhá analýza snímok z CT nevedie k vyjasneniu príčiny ochrnutia.

Skúma sa mäkké tkanivo, kosti, miecha, všetko.

Je tu však dobrá správa, že stavce sú v poriadku.

Miecha je pravdepodobne niekde poškodená, ale nie je možné toto miesto lokalizovať.

Operácia a zotavovanie

Vraciame sa na kliniku.

Jackynko sa podrobuje operácii, pričom je jasné, že na jej výsledku nezáleží, či bude opäť chodiť.

Prelomená lopatka nie je v žiadnom prípade dôvodom ochrnutia.

Jackynko dostáva kovovú platničku a niekoľko skrutiek.

Je odporučené zostať do nasledujúceho dňa.

Večer trávi pokojne.

18.11. - Ráno je vykonaná kontrola.

Jackynko je aktívny a snaží sa posadiť.

Dostáva injekcie.

Následne budú nasadené tabletky.

Treba dúfať, že miecha nebola natoľko poškodená, aby sa nezregenerovala.

Pri prevoze je Jackynko šťastný, že sa môže opäť posadiť.

Pokúša sa plaziť.

Bohužiaľ, zadné labky stále ťahá nehybne za sebou.

Je potrebné počkať na ďalší vývoj jeho stavu.

Musíme veriť, že sa bude len zlepšovať.

Jackynko však nechcel prestať bojovať.

Zistil, že hrať s loptičkou sa dá aj po ležiačky.

Vedel sa aj trošku plaziť.

Keď potreboval cikať, odišiel z deky, na ktorej ležal, aby si nezamočil svoj pelech.

Začal kňučať, aby sa Anka zobudila.

Zadnými labkami vedel hýbať viac, ako vedel predtým.

Keď vošiel niekto do izby, nadvihol sa na predné labky a pokúšal sa vstať.

Šmýkalo sa mu na podlahe, no snažil sa a veľmi sa tešil každej návšteve.

Pomoc ľudí bola nevyhnutná

Operácia na klinike Jaggy v Brne bola finančne veľmi náročná.

Samotný zákrok stál 30 000 CZ, čo bolo v prepočte približne 39 000 Sk.

„Urobte malú zbierku v kruhu Vašich blízkych. Každá, aj tá najmenšia čiastka pomôže.“

Medzi tieto všetky dni sa neustále objavovalo osočovanie, ktoré voči mne prebiehalo na internete, či už o kocúrikovi, čo mal kvôli mne oslepnúť, alebo obviňovanie, že celý príbeh je vymyslený.

Nerozumiem, aký je zámer ľudí, ktorí toto všetko voči mojej osobe robia.

Som z toho celého znechutená, ale vždy, keď sa pozriem na Jackynka, verím, že som pre neho urobila všetko, čo je aj čo nie je v mojich silách.

Bez pomoci ľudí, ktorí ma denne podporujú, by som to nezvládla.

Nebolo možné reagovať na všetky ohlasy, snažila som sa v prvom rade pomáhať Jackymu a odpovedať hlavne ľuďom, ktorí ma podporovali.

Ak som niekomu z nich ešte nestihla odpísať, tak len preto, že celá situácia je pre mňa nesmierne vyčerpávajúca a časovo náročná.

Týmto sa im chcem ospravedlniť.

Pre Jackynka som hľadala najlepšie možné riešenie.

Bola som obvinená, že sa chcem na Jackynkovom trápení obohatiť.

Pravda je však taká, že som ostala zadĺžená, ale vôbec to neľutujem.

Urobila by som to opäť.

Chcem sa aj touto cestou poďakovať všetkým ľuďom, ktorých Jackynkova prosba o pomoc nenechala ľahostajnými.

Všetkým, ktorí Jackynkovi pomohli a pomáhajú.

Malé zlepšenia priniesli veľkú nádej

29.11.2006 - Jackynko robí pokroky.

Pomaličky sa stavia na zadné nôžky, snaží sa chodiť.

Urobí pár krôčkov a potom „spadne“.

Veľmi by chcel behať, ale musíme na neho dávať pozor, pretože operovaná labka ešte potrebuje čas.

Zadné nôžky sa dávajú postupne do poriadku.

06.12.2006 - Jack bol už na prvej prechádzke.

Vonku sa mu veľmi páčilo.

Samozrejme, musí byť pod prísnou kontrolou a musím ho obmedzovať, pretože keby to bolo len na ňom, tak už by sa snažil lietať po vonku ako blázon.

Viacerí ste sa ma pýtali, čo bude s Jackynkom ďalej.

Určite by som pre neho chcela nájsť nový úžasný domov, ktorý mu poskytne všetko, čo potrebuje.

Jackynkove prvé kúpanie zvládol, trošku sa bál, ale bol poslušný.

Nový domov v Brne

20.01.2007 - Skvelá správa.

Určite ste si všimli výzvu na pomoc pri roznášaní letáčikov po ČR a SR.

Ozvali sa úžasní ľudia, ktorí chceli aj takýmto spôsobom Jackynkovi pomôcť.

A tak dnes okolo 10.00 hod. dorazili do Košíc.

Samozrejme využili šancu a pozreli si aj cvičák a útulok UVP.

Prežili sme spolu pekný deň.

Teraz je už u novej majiteľky v Brne.

Dnes spolu trávia prvý večer.

Držte mu všetci palce.

Jackynko mi bude chýbať.

Od 8. novembra sme prežili veľa smutných, ale aj pekných chvíľ.

Keďže cesta nebola vôbec vopred plánovaná a noví majitelia vôbec nevedeli, že sa za nimi chystám, pokúšala som sa im ešte pred prekročením hraníc ČR dovolať.

Ako naschvál telefón nikto nedvíhal.

Brno je pre mňa úplne cudzie mesto, bola som tam prvýkrát.

Tiež som nevedela, kde nájsť ulicu, na ktorej býva Jack.

Vošli sme do benzínky poinformovať sa.

Na moje počudovanie povedali, že takú ulicu ani nemajú.

Po tejto vete začal stres.

Ako teraz nájdeme Jackyho?

Rozhodli sme sa hľadať na vlastnú päsť.

Krúžili sme dookola, ale nevedeli sme to nájsť.

Navštívili sme ďalšiu benzínku, na ktorej pani tú ulicu poznala, a mne spadol kameň zo srdca.

Popísali nám cestu a my sme sa tam vybrali.

Avšak ani tak sa nám veľmi nedarilo.

Stále sme sa okoloidúcich pýtali na cestu.

Už sa začalo stmievať.

Po asi polhodinovom hľadaní sme danú ulicu našli.

Už chýbalo nájsť len panelák.

Postavila som sa ku zvončekom a čítam odhora dole, sprava doľava.

Ale meno Jackyho novej majiteľky nikde.

Dostali sme sa do vchodu veľkého dvanásťposchodového vežiaka, no poschodie sme tiež nepoznali.

Tak sme sa vyviezli až na dvanáste a odtiaľ dole pekne pešo.

Čítali sme zaradom všetky menovky na dverách.

Už som len čakala, kedy na nás niekto vybehne, že ideme kradnúť.

Už sme skoro na prízemí, keď začujem štekot psa.

Pripomína mi Jackyho, ale idem ďalej, veď predsa hľadané meno ešte na žiadnych dverách nebolo.

Dostali sme sa na prízemie a stále nič.

Nevzdám to, som od Jackyho pár krokov, tak ja domov nejdem, kým ho neuvidím.

Kedy najbližšie budem opäť tak blízko neho?

Napadlo mi pozrieť si schránky.

A hurá, tu je hľadané meno.

Teda na schránke boli dve mená.

Boli to tie dvere, odkiaľ išiel ten už spomínaný štekot, tušenie bolo správne.

Zaklopala som, otvoril nám mladý chalan a Jackynko vybehol.

Ja som sa hneď zohla a zvítala som sa s ním.

Bol to krásny pocit.

O chvíľu prišla aj Jackyho majiteľka.

Keďže ani len netušila, kto som, tak som sa predstavila a, samozrejme, ospravedlnila za to, že prichádzam bez ohlásenia.

Nastalo zoznámenie aj s priateľským objatím.

Vonku už bola tma.

Prechádzali sme sa po sídlisku, boli sme v parku, kde sa stretávajú psíčkari.

Jackyho majiteľka je veľmi milá pani, ktorá nám o ňom rozprávala ako o najdrahšom poklade.

Majú ho veľmi radi a celá rodina si ho obľúbila.

Jackynkov život po adopcii

Po dlhej dobe som si opäť prečítala z vášho webu vytlačený príbeh Jackyho a uvedomila som si, že vás vôbec neinformujeme o tom, ako sa má, za čo sa ospravedlňujem a hodlám to napraviť.

Jacky sa má veľmi dobre, je úplne zdravý.

Chodíme pravidelne k veterinárovi.

Pred pár týždňami mal trochu náročnejší zákrok s uspávaním, ultrazvukom mu čistili zubný kameň, tak si trochu pospal.

Je veľmi hodný, naučil sa základné povely.

Snažíme sa ho pri venčení s priateľom učiť poslušnosť, čo sa darí, aj keď občas má svoje dni a nič s ním nepohne, ale to sa dá zvládnuť.

Občas sú problémy s pejskami, keď si dovolí aj na veľké psy, ale aj to zvládame a už vieme, ktoré plemená má rád a pri ktorých bude problém.

Jazdíme na výlety do prírody, čo má veľmi rád.

Jazda autom mu robí veľké potešenie a v aute sa tvári veľmi dôležito.

V prírode rád hrabe a veľmi rád behá.

Dnes by nikto ani netušil, aké zdravotné ťažkosti mal.

Pomoc združeniu prostredníctvom spoločných akcií

A. Nagyová chce ľudí touto cestou vyzvať, aby sa zapájali a zastavili tak nepriaznivý trend.

Situácia je veľmi zlá a ak sa nezmení prístup ľudí, tak bude vždy len horšia a horšia.

Do budúcna by sme chceli na východe vybudovať menší azyl, kde by mohlo byť viacero psíkov naraz.

Tým by sme mohli pomáhať ešte viac.

Na východe je veľmi zlá situácia a útulkov je tu málo.

Jednou z možností podpory bola aj spoločná akcia so psami:

„Príďte sa ‘pošpacírovať’ krásnou prírodou v spoločnosti svojich štvornohých priateľov!“

Účastníci mohli absolvovať krátku alebo dlhú trasu.

Dlhá trasa mala približne 25 km.

Trať mohol súťažiaci absolvovať s nesúťažným sprievodom bez psa.

Počet osôb nebol obmedzený.

Súťažiaci sa mohol zúčastniť s takým počtom psov, koľko bol spôsobilý zvládnuť.

Počas celých pretekov musel byť pes na vodítku alebo pripútaný ku psovodovi canicrossovým postrojom.

Pri dlhej trase bola potrebná aj „lekárnička“, teda dôležité pomôcky v prípade potreby poskytnúť prvú pomoc.

Počas celého dňa bolo možné finančným darom podporiť činnosť OZ Psia duša.

Štartovné sa považovalo za finančný dar, ktorý účastník poskytol priamo na mieste pri prezentácii.

Počas celej akcie bolo možné OZ Psia duša podporiť finančným príspevkom v infostánku a vybrať si darčeky z nášho obchodíka - tričká, plyšáčikov, prívesky, hračky pre psíkov a mnoho ďalších.

Pred vyhlásením výsledkov sa predstavili aj štyria psíkovia, ktorí hľadali nové domovy - Riško, Nancy, Nerko a Beky.

Všetci štyria sa zúčastnili aj trekkingu.

Veríme, že súťažiacich zaujali a pomôžu nám pre ne nájsť rodiny, kde budú šťastné a na budúcu akciu už prídu v ich sprievode.

Krátko po 11. hod. už nebránilo nič tomu, aby mohli vyštartovať súťažiaci, spolu 46.

Dokonca sa našli dvaja súťažiaci - odvážlivci, ktorí sa rozhodli prejsť obe trasy.

Najvzdialenejší účastníci pricestovali až z Liptovského Mikuláša.

Obrovské poďakovanie patrí všetkým účastníkom a návštevníkom, sponzorom, organizátorom, fotografom a majiteľom chaty Jahodná.

Na akcii sa podarilo vyzbierať v rámci štartovného a infostánku 359,60 €.

Čo môže urobiť každý človek

• Za zviera by mali mať majitelia zodpovednosť a keď si ho zaobstarajú, tak sú povinní sa o neho aj príkladne postarať.
• Nie je správne riešiť nechcené zviera vypustením alebo vyhodením.
• Ak vlastnia fenku, mali by ju ustrážiť v čase hárania alebo ju dať sterilizovať.
• Ľudia by si nemali vyberať zvieratá podľa výzoru, ale podľa povahy.
• Pri nájdení zraneného psa je potrebné vyhľadať pomoc a kontaktovať útulok alebo veterinára.
• Psov možno podporiť adopciou, dočasnou opaterou, finančným darom alebo propagáciou.
• Pomôcť možno aj účasťou na verejných akciách a zdieľaním ponúk psov, ktorí hľadajú nový domov.

„Nečakáme, že sa záujemcovia o psíkov budú ozývať sami od seba. Chce to veľa práce, ale o tom to je.“

tags: #kde #v #marci #psia #dusa