Kde žije mačka domáca

Mačka domáca žije najmä v ľudských obydliach, kde môže byť chovaná výlučne v interiéri, s kontrolovaným výbehom alebo voľne v okolí domu. Mačky domáce sa zvyčajne chovajú ako interiérové domáce zvieratá bez možnosti výbehu alebo formou voľného chovu, pri ktorom si mačky hľadajú úkryt (kôlňu, šopu, senník,..) v okolí ľudských obydlí a živia sa malými hlodavcami, ktoré sa v okolí ľudských osídlení vyskytujú.

Mačka domáca (Felis silvestris catus) je domestikovaný poddruh mačky divej (mačky lesnej; Felis silvestris). Mačka domáca (felis catus) je malý domestikovaný mäsožravý cicavec patriaci do čeľade mačkovité. Kultúry po celom svete neskôr prijali mačky ako svojich spoločníkov. Dnes zažívajú v mnohých kútoch sveta svoju renesanciu aj vďaka nenáročnosti pri ich chove.

Prirodzený pôvod mačky domácej

Genetickou analýzou sa potvrdilo, že všetky domáce mačky pochádzajú z blízkovýchodných divých mačiek. Domestikácia nastala približne pred 9 000 rokmi na Blízkom východe. Veľa hlodavcov pravdepodobne priťahovalo divé mačkovité šelmy do ľudských spoločenstiev. Táto forma spolužitia mačiek s človekom bola pravdepodobne aj dôvodom ich domestikácie, pričom najstarší nález dôkazu spolužitia človeka s mačkou domácou siaha až do obdobia pred 9 500 rokmi.

Potvrdzujú to vykopávky na Cypre, kde sa pozostatky mačky domácej našli v blízkosti ľudského hrobu. Spolužitie mačky s človekom trvá minimálne 4 500 rokov. Počas tohto obdobia mali mačky rôzne postavenie - boli zbožňované, ale aj prenasledované a zatracované.

Egypťania uctievali mačaciu bohyňu Bastet, ktorá bola považovaná za prototyp dobrej matky a bola zobrazovaná s množstvom mačiatok. Ženy, ktoré chceli mať deti, nosili na krku amulet Bastet s mačiatkami, ktorých počet mal zodpovedať ich vytúženému počtu potomkov.

Kde žijú mačky domáce dnes

Mačka domáca môže žiť na rôznych miestach podľa spôsobu chovu. Najčastejšie žije v byte alebo v dome, kde má zabezpečené krmivo, vodu, odpočinkové miesto a mačací záchod. Iné mačky žijú v domoch s prístupom do záhrady, v hospodárskych budovách alebo voľne v okolí ľudských obydlí.

Pod pojmom chov mačiek nerozumieme iba ich šľachtenie, ale aj ich spolužitie s človekom v domácnosti a to buď bez možnosti výbehu, s výbehom (čiže polovoľne) alebo voľne. Mačky domáce sa zvyčajne chovajú ako interiérové domáce zvieratá bez možnosti výbehu alebo formou voľného chovu.

Mačka domáca v byte

Mačka chovaná bez možnosti výbehu sa dožíva spravidla dlhšieho veku ako mačky chované polovoľne či voľne, pretože je minimálna možnosť nákazy nebezpečnými chorobami a tiež traumatického poranenia. Takáto mačka však nemá možnosť zaobstarávať si stravu lovom a tráviť život s inými mačkami.

Mačky chované v zajatí môžu prežiť aj bez možnosti výbehu plnohodnotný mačací život. Napriek výhodám, ktoré chov mačiek v domácnosti prináša (lepšie zdravie a väčšia dĺžka života mačky), sú veci, ktorých majú mačky chované voľne v exteriéri dostatok, a ktoré by mali chovatelia pri interiérovom chove nahradiť.

Voľne žijúce mačky koncentrujú svoju energiu na lov a prípadné boje. Mačka žijúca v zajatí však nemá možnosť lovu a tak musí svoju nahromadenú energiu vybiť inak - hrou so svojim majiteľom a šplhaním sa po škrabadle, či inom vhodnom mieste.

Čo potrebuje mačka v interiéri

Každá mačka by mala mať pri chove v interiéri svoj vlastný pelech pre mačky umiestnený v tichej časti domácnosti. Vhodnou formou pelechu sú domčeky pre mačky, ktoré poskytujú mačkám súkromie a vlastný priestor, no niektoré mačky preferujú otvorený pelech bez “strechy”.

Mačky sú vynikajúci lezci, ktorí sa radi šplhajú po stromoch a brúsia si o ne svoje pazúry, čo mačkám pri chove v interiéri chýba. Mačky majú veľmi rady výšky a výhľad z okna, čo sa dá veľmi dobre využiť pri umiestňovaní mačacieho stromu (škrabadla/odpočívadla).

Zábavné je sledovať mačky pri šplhaní sa po takomto strome a mačacích hrách na ňom. Mačka zvyknutá na svoj strom nemá tendencie škriabať nábytok, šplhať sa po záclonách, či ničiť sedaciu súpravu.

Mačky milujú hru a to najme formou číhania a chytania imaginárnej koristi. Nápomocné sú pri tom aj interaktívne hračky, s ktorými môžete rýchlo pohybovať a vyzerajú živo. Najvhodnejšie a pre chovateľa aj čiastočne pohodlnejšie je chovať aspoň dve mačky. Tie sa dokážu spolu zahrať a stráviť tak činorodo čas, v ktorom by sa osamelá mačka nudila.

Každá mačka chovaná v interiéri potrebuje záchod pre mačky umiestnený na tichom, dostupnom mieste. Mačky inštinktívne hľadajú pre svoju vylučovaciu potrebu mäkké miesta (trávu, mach, štrk), čo v prípade záchodu pre mačky nahrádza podstielka, ktorú je potrebné pravidelne vymieňať.

Pri chove viacerých mačiek v domácnosti je tiež potrebné zabezpečiť viacero mačacích WC (pre každú mačku jedno). Do WC sa dáva tzv. podstielka.

Výživa mačky žijúcej v byte

Mačka je výlučný mäsožravec, takže je prispôsobená na získavanie živín len zo živočíšnej potravy. Aj vodu získava do veľkej miery z telesných tekutín jej koristi.

Krmivo pre mačky musí tvoriť minimálne 20% bielkovín (u všežravcov je to len 4%) a musí obsahovať esenciálne látky, ktoré si telo mačky nevie samo syntetizovať. Ide najmä o aminokyseliny arginín a taurín, vitamíny A, B3, D3 a nenasýtenú mastnú kyselinu linolovú.

Všetky tieto látky sa nachádzajú v rôznych typoch svaloviny, vnútorností, rýb a kostí. Krmivo pre mačky v akejkoľvek forme (granule pre mačky, konzervy pre mačky či surová strava) musí obsahovať tieto a iné dôležité živiny, bez ktorých by organizmus mačiek neprosperoval.

Ideálnou stravou pre mačky je krmivo vo forme rôznych druhov surového mäsa, vnútorností a rýb aj s kosťami. Alternatívou sú granule pre mačky ako aj mačacie konzervy, ktoré by však mali obsahovať všetky vyššie spomínané esenciálne živiny.

Mačka je v prvom rade mäsožravec a preto by práve mäso malo tvoriť hlavnú časť jej jedálnička. Ako doplnok sa však mačke podávajú aj rôzne druhy zeleniny a ovocia. Mačka musí mať stály prístup k čerstvej vode a tiež tráve, ktorá jej napomáha pri vyvrátení tzv.

Mačky prirodzene pijú málo. Dospelú mačku kŕmte menšími porciami 2 až 3-krát denne. Ak má sklon k obezite, sledujte jej dennú dávku a zvyšky jedla držte mimo dohľadu.

Ďalším problémom pri chove mačiek bez možnosti výbehu je strava. Takáto mačka nemá možnosť výbehu a väčšej pohybovej aktivity a preto sa u nej, najmä v staršom veku a tiež u kastrovaných jedincov, môže objaviť obezita.

Mačka domáca vonku

Veľa mačiek trvá na tom, že bude denne dýchať čerstvý vzduch. Buď vyrástli vonku, pri bývalom majiteľovi mali vonkajší výbeh alebo patria k aktívnym jedincom.

Či je pre Vašu mačku vhodné žiť v byte alebo vonku, záleží často na jej rase. Prírodné živly ako sú nórska lesná mačka a mainská mývalia, často trvajú na voľnom výbehu. Ešte aktívnejšie plemená, napríklad bengálka, sú šťastné, keď môžu vonku vypustiť paru.

Na druhú stranu, britská krátkosrstá a perzská mačka patria skôr ku kľudnejším druhom, ktoré sa cítia dobre v byte. Tiež devon rex alebo sphynx patria k typicky bytovým mačkám, kvôli takmer úplne chýbajúcej srsti sú veľmi zimomriavé.

Riziká voľného výbehu

Voľný výbeh - je to bezpečné? Otázka, ktorú rieši mnoho milovníkov mačiek. Ako vysoké je riziko zranenia Vašeho mačacieho miláčika vo voľnej prírode, závisí hlavne na Vašom prostredí.

Pokiaľ žijete priamo pri rušnej ceste, existuje veľké riziko, že Vaša mačka bude zranená pri zrážke s autom. Ale aj majitelia, ktorí žijú na dedine, by sa mali pozrieť po okolí, či žijú poblíž väčší dravci ako sú líšky alebo orly.

A v neposlednom rade jedovaté návnady určené pre hlodavcov - sú jedovaté aj pre mačky. Mačky žijúce voľne v exteriéri sú vystavené aj bojom s inými mačkami a psami, vyššej pravdepodobnosti nákazy chorobami či parazitmi.

Voľný výbeh nie je bezpodmienečne nebezpečnejší než chov v byte. Aké veľké nebezpečie to je pre Vašu mačku, závisí na Vašom životnom prostredí.

Bezpečný kontrolovaný výbeh

Tí, ktorí považujú výbeh pre svoju mačku za príliš riskantný, sa môžu uchýliť k riadenému voľnému výbehu vo forme vonkajšieho ohradenia alebo zaistenia balkónu. Táto forma voľného výbehu je obzvlášť vhodná pre mačičky kamarátky, ktoré žijú v meste alebo pre kľudnejšie mačky.

Poznámka: Chôdza na vodítku je len čiastočne bezpečnejšia. Ak chcete viesť mačku na vodítku, musí byť trénovaná - príliš rýchlo a mačička sa môže zamotať do vodítka alebo si inak v panike ublížiť!

Telo mačky nie je tak stabilné ako telo psa. Preto by ste tiež nemali používať obojky, na každý pád sú bezpečnejšie „vychádzkové postroje”. Tie rozdeľujú ťah vodítka na hrudník a mačka sa tak nepriškrtí.

Veterinárna ochrana mačky s výbehom

Predtým než mačke doprajete voľný výbeh, by ste mali navštíviť veterinára. Môžete sa spýtať na očkovanie, ktoré Vaša mačka potrebuje a taktiež na ochranu proti parazitom.

Napríklad vakcína proti besnote má zmysel pre mačky v oblastiach s možnosťou potenciálnej nákazy. Tiež je vhodné očkovanie na mačaciu chrípku a ďalšie mačacie choroby.

Mačky s voľným výbehom by mali byť pravidelne odčervené. To platí hlavne vtedy, keď v domácnosti žijú deti alebo starší ľudia. Klinická profylaxia je nutnosťou. Váš veterinár Vám môže poradiť v tomto odborne!

Ochrana pred kliešťom je tiež nutnosťou, nechajte si poradiť od svojho veterinára. Parazity patria medzi najčastejšie ochorenia mačiek. Časté sú vnútorné parazity ako napríklad pásomnica, toxokaróza, vlasovec, hlístovce, či toxoplazma, proti ktorým sa dá úspešne bojovať pravidelným odčervovaním.

Ani vonkajšie parazity nie sú u mačiek ojedinelé. Ide najmä o roztoče, blchy a kliešte, ktoré nie sú sami o sebe nebezpečné, no často sú prenášačmi ochorení, akými sú lymská borelióza, kliešťová encefalitída, mor a iné infekčné ochorenia.

Starostlivosť o srsť a stravu pri pobyte vonku

Samostná zdravotná starostlivosť nestačí. U mačiek s dlhou alebo hustou srsťou prinesie voľný výbeh zvýšenú potrebu starostlivosti.

V závislosti na tom, či Vaša mačka rada behá cez podrast, alebo nie, by ste mali občas vziať do ruky hrebeň a kartáč. Pri česaní mačacieho kožušteka ho môžete dôkladne prehliadnuť, či sa niekde neschováva kliešť, a keď áno, tak ho včas odstrániť, čím ochránite nielen mačku, ale aj svoju rodinu.

Mačky s voľným výbehom majú väčšiu spotrebu energie než mačky žijúce v byte. Súčasne sú vystavené viac patogénom. Mačacia strava by tomu mala byť prispôsobená.

Pokiaľ sa mačka voľne prechádza po susedstve, rada si zobne z cudzích misiek. Preto je pre majiteľa občas ťažké zistiť, čo mačka všetko zjedla. Mačka si často doma misku ani nevšimne, pretože jej jedlo susedového psa chutí viac.

Samozrejme je to problém hlavne vtedy, keď dostáva špeciálnu diétu. Tu pomáha celú vec prebrať so susedmi a požiadať ich o zastavenie kŕmenia mačky. Samozrejme to nezaberie, pokiaľ je mačka obávaný lovec myší.

Prečo mačka vyhľadáva vonkajšie prostredie

Naše mačky sú psychicky a fyzicky podobné svojim divokým predkom. Sú to malí lovci, ktorí chcú byť zaneprázdnení a potrebujú výzvy. To je presne to, čo im ponúka voľný výbeh.

Samozrejme radosť z pobytu vonku, by mala byť pre mačku bezpečná. Tu je dôležité zvážiť príslušné podmienky a požiadavky mačky ako mačky domácej alebo s voľným výbehom.

Mačka je predátor. Jej telo je prispôsobené k lovu. Dokonale vyvinuté zmyslové orgány jej umožňujú zaznamenať korisť na väčšiu vzdialenosť a obratne ju chytiť. Telo mačky je plné sily, elegantné a dokáže vyvinúť veľkú rýchlosť a vysoko skákať.

Mačky jedného spoločenstva sa delia o stravu, ktorú im poskytne človek, lovia však sólovo. Priplížia sa na lúke, poli, či v lese ku svojej obeti a skokom na ňu ju ulovia a usmrtia.

Mačka je aktívna najmä v noci a preto v tomto čase pudovo hľadá korisť, ktorú by mohla uloviť. Mačka divá je nočné zviera.

Rozdiel medzi mačkou domácou a mačkou divou

Divá mačka žije aj v súčasnosti na viacerých kontinentoch (Európa, Ázia a Afrika) vrátane Slovenska. Mačka divá žije v Európe, Afrike a v Ázii až po západnú Čínu, Mongolsko a Indiu.

Na našom území žije mačka divá európska (Felis silvestris silvestris) najmä v pahorkatinách a v podhorských aj horských lesoch. Najčastejšie sa u nás vyskytujú v zmiešaných a listnatých lesoch v nížinách a pahorkatinách, v ktorých sa nachádza dostatok dutín či nôr po iných zvieratách.

Výnimočne žijú mačky divé vo vysokých horách, veľmi vzácne sa na našom území vyskytujú vo Vysokých či Nízkych Tatrách. Mačka divá je v území CHKO Cerová vrchovina málopočetným, ale celoplošne rozšíreným druhom.

Mačka divá (Felis silvestris) sa podobá na mačku domácu, ale je zavalitejšia. Váži približne päť až osem kilogramov a telo môže mať bez chvosta dĺžku viac ako 80 cm.

Má väčšiu hlavu s dlhými fúzmi a menšími ušami. Zvyčajne má sivohnedú až sivožltú farbu srsti, s výraznými pruhmi na chrbte, chvoste a na nohách. Na chrbte máva aj výrazný tmavý pás.

Mačka divá má tiež väčšiu hlavu s dlhými fúzmi a menšími ušami. Je sfarbená do sivohneda až sivožlta, s výraznými ryhami na chrbte, chvoste a nohách.

Najspoľahlivejší rozlišovací znak

Najspoľahlivejším rozlišovacím znakom medzi mačkou divou a zdivočenou mačkou domácou je dĺžka chvosta. Chvost mačky divej je kratší ako polovica dĺžky jej tela a po celej dĺžke huňatý.

Od zdivočenej mačky domácej ju možno odlíšiť najmä podľa chvosta - chvost mačky divej je kratší ako polovica dĺžky jej tela, po celej dĺžke huňatý a pred koncom má 3-4 pruhy, kým zdivočená mačka domáca má chvost dlhší ako polovicu dĺžky svojho tela, postupne sa zužuje a má väčší počet pruhov na konci.

Podľa publikácie (Hell, Sládek: Trofejové šelmy Slovenska, 1974) je pomerne spoľahlivým odlišovacím znakom mačky divej od domácej objem mozgovej kapacity lebky. Mačka divá má kubický obsah mozgovne 32-50 cm3, mačka domáca 20-35cm3.

Pri lebkách s obsahom 32-35 cm3 treba zistiť pomer medzi celkovou dĺžkou lebky a obsahom mozgovne. Lebka s indexom vyšším ako 2,75 patrí mačke domácej, s nižším mačke divej.

Zaujímavý je aj iný znak: dĺžka čreva mačky divej obyčajne nedosahuje 1,5 metra, kým mačka domáca ho má vždy dlhšie.

Mačka divá je samotárske zviera. Samec je o čosi väčší ako samica, žije samostatne a okrem ruje sa vôbec o samicu nestará, ba ani o mláďatá, ktorým dopomohol na svet.

Ich potravu tvoria drobné hlodavce, vtáky, hmyz, plazy. Vo voľnej prírode sa mačka živí najmä myšami, hrabošmi a vtákmi hniezdiacimi na zemi, niekedy uloví aj väčšie hlodavce, mladého králika alebo vevericu.

Prostredie mačky divej na Slovensku

V minulosti sa počet mačiek divých na našom území výrazne znížil, preto sa pristúpilo k ich umelému odchovu a vypúšťaniu do voľnej prírody.

V rámci projektu veľké šelmy 2 aktivity C3 sme monitorovali pomocou fotopascí faunu v centrálnej časti chránenej krajinnej oblasti Cerová vrchovina. Fotopasce sme nastavovali v období roku 2018 a 2019 na miestach s najväčšou pravdepodobnosťou vyfotenia mačkovitých šeliem.

Počas monitoringu sme zachytili bežné druhy ako líška hrdzavá (Vulpes vulpes), jazvec lesný (Meles meles) a kuna lesná (Martes martes). Z našich mačkovitých šeliem bola často zaznamenaná mačka divá (Felis silvestris) resp. krížence mačky divej a mačky domácej (Felis catus).

Spoľahlivo sa dajú rozlíšiť na základe genotypu. U divo žijúcej zveri sa DNA najčastejšie získava z trusu jedincov, no kedže si mačka svoj trus obvykle zahrabáva, je tento spôsob komplikovaný.

Odber vzoriek DNA z mačky divej je v súčastnosti robený z kadáverov uhynutých pri cestách. Problematika kríženia mačky divej s mačkou domácou je na slovensku málo preskúmaná, preto vačšina odbornej verejnosti rozlišuje mačku divú na základe fenotypových (vonkajších) znakov.

Z lesných biotopov vyhľadáva časti s vyšším výskytom skál. Predpokladalo sa, že cez deň odpočívajú v opustených líščích norách, v dutinách alebo rázsochách stromov, v skalných trhlinách, pod vývratmi stromov alebo v hustých krovinách, no z pozorovaní vyplýva, že je aktívna aj cez deň.

Tak ako aj iné mačkovité šelmy sa rada vyhrieva na slnku. Našu najväčšiu mačkovitú šelmu rysa ostrovida (Lynx lynx) sa nám zatiaľ v tomto území nepodarilo zaznamenať.

Rozmnožovanie a život mačky domácej

Mačka domáca je sezónne polyestrický druh v geografických oblastiach so zreteľnými klimatickými obdobiami. Estrálna aktivita mačiek je podmienená pomerom svetla a tmy v dennom režime (viac ako 10 hod svetla primeranej intenzity; najvyššia aktivita je pri trvaní svetla 14 hod).

Na severnej pologuli, sa prvá ruja a opakovanie estrálneho cyklu začína koncom zimy a začiatkom jari a končí v jeseni. Začiatok aj koniec sezóny estrálnej aktivity závisí od miesta pobytu mačky a denného svetelného režimu.

Najvýraznejšia je sezónnosť v teplom bioklimatickom pásme Zeme (na severnej pologuli severne od Obratníka Raka), pričom estrálna aktivita začína skoršie v južnejších a neskoršie v severných oblastiach.

Efekt sezonality sa vytráca v tropickom pásme Zeme (malý rozdiel v trvaní svetla a tmy v priebehu roka). Sezónnosť reprodukcie mačiek znamená, že majú niekoľko estrálnych cyklov počas obdobia rozmnožovania, ale počas svetelne nepriaznivého obdobia sa cyklus ukončí a prechádza do anestrického obdobia.

Začiatok puberty mačiek je regulovaný predovšetkým plemennou príslušnosťou, hmotnosťou a svetelným režimom. Nastane vo veku 4 - 21 mesiacov (ø 9 - 12). Mačka pohlavne dospieva podľa plemena vo veku 5-10 mesiacov (kocúry približne vo veku 6 mesiacov), pričom háranie je ovplyvnené ročným obdobím (pohlavná aktivita je utlmená počas zimných mesiacov).

Prvé párenie a gravidita sa neodporúča skôr ako od 18 mesiacov veku. Ovulácia mačiek nastane kopuláciou v čase ruje, ale aj nekopulačnou stimuláciou v tom čase.

Gravidita u mačky trvá cca. 66 dní, priemerný vrh má 3 mačiatka (prvý vrh býva menší) a voľne chovaná mačka môže mať v priemere až 3 vrhy za dva roky.

Po deviatich týždňoch mačka vrhá tri až päť slepých mačiatok, ktoré asi na 10. deň otvárajú oči. Približne po štyroch týždňoch sa mačiatka učia loviť, po štyroch mesiacoch sa osamostatňujú a asi po roku pohlavne dospievajú.

Mačka je veľmi plodné zviera s optimálnym časom reprodukcie vo veku 1,5 až 6 rokov. Za optimálnych podmienok väčšina čistokrvných mačiek môže mať dva pôrody ročne alebo tri počas 2 rokov (priemerne 1,5 za rok). Chovné mačky nesmú mať viac ako 3 vrhy za 24 mesiacov.

Kastrácia a kontrola rozmnožovania

Snáď nie je nutné pripomínať, že len kastrované mačky si môžu užiť nekontrolovaný voľný výbeh. Dokonca, aj keď je Vaša mačka roztomilá, mali by ste si položiť otázku: Dokážete naozaj nájsť dobrý domov pre všetkých jej potomkov?

Mačací pár môže vyprodukovať veľké množstvo potomkov! Okrem toho, hľadanie partnera a párenie prestavuje zbytočné nebezpečie.

Kastrácia je malý zákrok, ktorý chráni Vás a Vašu mačku pred nežiadúcim potomstvom a vo väčšine prípadov je úplne bezpečný a nekomplikovaný.

Ovariohysterektómia je kastrácia mačiek. Ide o chirurgické odstránenie vaječníkov, vajcovodov a maternice. Zákrok sa prevádza v narkóze a mačka sa po ňom zotavuje niekoľko dní.

Kastrácia je nezvratný zákrok, po ktorom už mačka nikdy nebude mať mačiatka. Je vhodné zákrok previesť u nechovných mačiek.

Odstránia sa ňou nepríjemné sprievodné príznaky mačacej ruje, mačka sa stane pokojnejšou, nemá problém s prijímaním potravy (počas ruje môže mačka neprijímať potravu a v prípade, že mačka nezabrezne, ruja sa môže opakovať každé tri týždne, aj častejšie).

U polovoľne a voľne chovaných mačiek je kastrácia jediný možný spôsob, ako zabrániť nekontrolovanému rozmnožovaniu mačacej populácie.

Existuje alternatívne riešenie ku kastrácii a tou je sterilizácia. Tá spočíva v podviazaní vaječníkov mačky, čím sa zabráni vajíčkam, aby sa dostali a uchytili v maternici.

Orchiektómia je kastrácia kocúrov. Ide o chirurgický zákrok, pri ktorom sa odstránia semenníky, nadsemenníky a časť semenovodov.

Kastrácia odstraňuje nežiadúce prejavy samcov ako sú túlanie sa, vyhľadávanie mačiek v ruji, značkovanie teritória a tiež upravuje intenzívny zápach samčieho moču.

S ohľadom na relatívnu jednoduchosť zákroku u kocúrov sa nezvyknú vyskytovať komplikácie a kocúr je do 24 hodín v pôvodnej kondícii.

Existuje niekoľko povier týkajúcich sa kastrácie mačiek a kocúrov. Hovorí sa, že mačka zlenivie a stučnie a že prestane chytať myši. Obe povery sa nezakladajú na pravde.

Ako dlho žije mačka domáca

Priemerná dĺžka života mačiek žijúcich v spoločenstve s človekom, sa vďaka veterinárnej starostlivosti a výžive, postupne zvyšovala a v súčasnosti je to 15 až 20 rokov (ojedinele 30+).

Priemerná dĺžka života mačiek chovaných v domácnosti je 15 rokov, pričom mačky chované voľne v exteriéri sa dožívajú výrazne menej. Spôsobujú to dopravné nehody, boje s inými mačkami a psami ako aj vyššia pravdepodobnosť nákazy chorobami či parazitmi.

Mačky žijúce vonku sa priemerne dožívajú 7 až 8 rokov. U mačiek chovaných doma je priemerná dĺžka života 15 až 20 rokov. Ak mačka žije voľne, jej život sa v dôsledku vonkajších nebezpečenstiev skráti na 3 až 5 rokov.

Na vek vplýva niekoľko faktorov - pohlavie mačky, životospráva, návyky a pod. Podľa štatistík sa kastrované zvieratá dožívajú vyššieho veku ako nekastrované.

Priemerný vek mačiek sa líši v závislosti od mnohých faktorov vrátane genetiky, prostredia, stravy a starostlivosti, ktorú im poskytujeme. Kastrované mačky sa dožívajú v priemere až 15 rokov, zatiaľ čo nekastrované sa dožívajú približne 12 rokov.

Je bežné, že niektoré jedince dosiahnu vek 20 rokov alebo viac. Najstaršia zdokumentovaná mačka - Cream Puff - sa dožila 38 rokov (Guinness World Records).

Genetika zohráva v otázke dĺžky života kľúčovú úlohu. Niektoré mačky sú náchylné na určité choroby, ktoré môžu skrátiť ich život. Ďalej sa pozrite na plemeno, pretože niektoré typy sú náchylnejšie na špecifické zdravotné problémy ako iné.

Plemeno ovplyvňuje riziko ochorení, ale neurčuje dĺžku života. Niektoré plemená sa zároveň môžu prirodzene dožívať vyššieho veku.

Mačky sa v prírode dožívajú 10, niekedy aj 15 rokov. Mačky začínajú pomaly starnúť po 10. roku života. A cat usually becomes a senior around 11 years old.

S pribúdajúcim vekom narastá aj chorobnosť vrátane reprodukčných problémov. Pokiaľ mačka netrpí nejakou chorobou, staroba sa u nej extrémne neprejavuje.

Neskôr sa začínajú objavovať problémy s chrupom. Vo väčšej miere sa objavuje zubný kameň, oslabuje sa zrak, sluch aj čuch. Mačky pomaly strácajú silu a viac pospávajú.

Zdravie mačky podľa prostredia

Bezpečné a pohodlné životné prostredie by malo byť samozrejmosťou. Na druhej strane, mačky žijúce len v interiéri vyžadujú vyššiu mieru aktivity, aby boli dostatočne stimulované a nedochádzalo k nadmernému priberaniu.

Môžete vyskúšať napríklad rôzne hračky, ktoré mačka žijúca v interiéri potrebuje na zábavu a dostatok pohybu. Ak nemajú dostatok aktivity, môže to mať negatívny vplyv na dĺžku ich života.

Správna strava je nevyhnutná. Ovplyvňuje zdravie a s tým súvisiacu dĺžku života mačiek. Chyby v stravovaní vedú k obezite, metabolickým problémom a iným zdravotným komplikáciám.

Pravidelné kontroly u veterinára sú tiež veľmi dôležité a mali by byť samozrejmosťou. Ide nielen o pravidelné očkovanie a preventívne ošetrenie proti parazitom, ale predovšetkým o včasné zachytenie chorôb.

Čím skôr sa ochorenie odhalí a rieši, tým jednoduchšia a rýchlejšia bude liečba. Chronický stres zvyšuje hladinu kortizolu, oslabuje imunitu a podporuje chronické ochorenia.

Hypertyreóza u mačiek je najbežnejšou endokrinnou poruchou týchto domácich zvierat. Medzi symptómy patrí zvýšený apetít, strata hmotnosti, zvýšená frekvencia pitia vody a močenia, zvracanie, letargia a slabosť.

Príznakmi ochorenia dolných močových ciest sú ťažkosti s močením, bolesť pri močení, časté močenie aj mimo záchodu pre mačky, či krv v moči. Príčinou tohto ochorenia môžu byť nekvalitné krmivo bohaté na sacharidy a škrob (suché granule), nadváha, nedostatočný pohyb a nedostatok čerstvej vody.

Vzhľad a schopnosti mačky domácej

Mačka domáca patrí svojím zoologickým zaradením medzi malé mačkovité šelmy. Má predĺžené telo, na pomerne nízkych nohách, s krátkym krkom a širokou, pomerne krátkou hlavou, stredne dlhým chvostom a krátkou, rovnou a priľahlou srsťou.

Anatómia mačky domácej nie je príliš odlišná od divých mačiek. Mačka domáca má malé, silné, ohybné telo prispôsobené na lov malých hlodavcov, vtákov a obojživelníkov.

Je vybavená ostrými zubami, vysúvacími pazúrmi a skvelými reflexami. Mačky vidia dobre v tme (v porovnaní s človekom vidia menej farieb), majú dobrý čuch a skvelý sluch.

Po svojich predkoch zdedila vynikajúci zrak a sluch, k lovu dokonale prispôsobené telo. Na rozdiel od väčšiny cicavcov používajú mačky pri chôdzi mimochod (súbežný pohyb nôh na jednej strane tela a až následný pohyb nôh na druhej strane).

Mačky majú okrem vynikajúceho čuchu aj jacobsonov orgán (umiestnený v ústnej dutine), ktorý slúži na ochutnávanie vzduchu a mačky ho využívajú na detekciu feromónov (pri komunikácii s inými mačkami prostredníctvom rozprašovania moču alebo značkovaním vylučovacími žľazami).

Mačky majú na tele desiatky pohyblivých fúzov a to najmä na tvári. Telo mačiek zadržiava vodu oveľa efektívnejšie ako väčšina cicavcov. Pomáhajú k tomu oveľa suchšie exkrementy mačiek a koncentrovanejší moč.

Správanie a komunikácia mačky

Každá mačka je jedinečná individualita a má rozdielnu povahu, no vo všeobecnosti môžeme povedať, že mačky sú veľmi inteligentné a striktne nezávislé stvorenia.

Mačka je individualista. Sama sa rozhoduje, v koho spoločnosti bude tráviť čas. Je ťažké stanoviť jej hranice, alebo ju v niečom obmedzovať.

Popísať povahu mačky nie je ľahké. Existujú mačky temperamentné, flegmatické, cholerické, odvážne aj bojazlivé, náladové aj priateľské.

Mačka však nie je samotárske zviera a potrebuje nadväzovať sociálne kontakty so svojím okolím. Aj medzi mačkami existujú samotárske jedince, mačka je však spoločenské zviera, čo je už dávno dokázané.

Mačky sú sociálne zvieratá, ktoré navzájom komunikujú prostredníctvom rôznych zvukov, rečou tela a vylučovaním feromónov. Mačky podobne ako ľudia nekomunikujú iba pomocou zvukov, ale aj postavením tela a chvosta, či mimikou.

Postavenie uší, či rozšírenie alebo zúženie zreničiek tiež naznačujú duševné rozpoloženie mačky. Rečou tela mačky vyjadrujú najmä pocity ako sú strach, radosť a agresivita.

Mačka, ktorá má z niečoho radosť má vztýčenú hlavu aj chvost. Chrbát býva v tomto prípade vyklenutý a mačka sa otiera o nohy svojho pána.

Keď má mačka hravú náladu, má chvost tvar otáznika, poskakuje a loví predmety vhodné k lovu. Mačka, ktorá má strach sa snaží opticky zmenšiť tým, že pokrčí nohy a uši stiahne smerom do strán.

Ak chce mačka zastrašiť inú mačku, zodvihne zadnú časť tela, vzpriami chvost a jeho špičkou pohybuje zo strany na stranu. Spokojná mačka má vzpriamené uši, uvoľnené hmatové chlpy a veľkosť zorníc zodpovedá momentálnemu osvetleniu.

Nahnevaná mačka má uši sklopené dozadu, fúzy naopak napriamené smerom dopredu, zúžené zornice a pokrčený nos.

Mačky sa vo všeobecnosti snažia vyhnúť konfliktným situáciám a ak to situácia dovoľuje, radšej sa nepozorovane odplazia. Vo väčšine prípadov si mačky vyjasnia situáciu pohľadom a rečou tela.

Zvuková komunikácia

Odborníci uvádzajú okolo 16 rozličných zvukov, ktoré mačka vydáva. Niektoré zvukové signály úzko súvisia s momentálnou situáciou, v ktorej sa mačka nachádza (napr. prskanie, vrešťanie, mňaukanie, pradenie, volanie mačky v ruji).

Všetky zvuky sa dajú rozdeliť do troch skupín podľa spôsobu, akým ich mačka vydáva. Označujeme ich ako vrčanie, vokály a prenikavé zvuky.

Mačka vrčí so zavretou tlamou. K vrčaniu radíme zvuky ako sú pradenie a zvuky, ktoré mačka vydáva na uvítanie.

K vokálom patria zvuky, ktoré mačka vydáva postupným zatváraním tlamy. Tieto zvuky sú veľmi individuálne a sú u každej mačky odlišné.

Prenikavé zvuky vytvára mačka naširoko otvorenou tlamou a jednotlivé zvukové signály moduluje zmenou tvaru ústnej dutiny. Takto vznikajú rôzne zvuky - od vrčania, cez syčanie a prskanie až po vreskot.

Pradenie je typickým zvukovým prejavom mačky, ktorý je úzko spätý s predstavou mačky. Je to zvuk, ktorý každý majiteľ mačky veľmi rád počuje, pretože sa pradenie vo všeobecnosti považuje za prejav spokojnosti a na ľudí pôsobí upokojujúco.

Pradenie sa objavuje už u malinkých mačiatok, čo pravdepodobne naznačuje mačke, že mačiatka sú v poriadku. Matka zas pradie pravdepodobne preto, aby zvýšila pocit bezpečia mačiatok.

Mačky dokážu priasť veľmi dlho bezo zmeny v hlasitosti či rytmu a zaujímavé je, že neprestáva priasť ani pri nádychu či výdychu.

Mačiatka a dospievanie

Malé mačiatka sa rýchlo vyvíjajú. Skutočne zrelé pre úplné odstavenie a odovzdanie novému majiteľovi sú vo veku 10 až 12 týždňov.

Od narodenia po tento vek sa z bezbranného novorodeného mačiatka stane zvieratko schopné samostatného príjmu všetkých druhov potravy a má zafixované hygienické návyky.

Tiež je navyknuté na človeka a vytvorilo si vzťah k iným mačkám a prípadne iným zvieratám. Okolo 3 mesiacov veku mačiatka sa predtým úzkostlivá mačka prestáva o mačiatka starať a núti ich k samostatnosti.

Nasleduje obdobie rýchleho rastu. Malá mačka je zvedavá, rýchlo sa učí. Dotvára sa sfarbenie srsti a v tomto období môže dôjsť k dočasnej strate harmónie telesnej konštrukcie mačky.

Okolo 5 mesiaca mačiatko mení zuby, väčšinou nenápadne a bez väčších ťažkostí. Detstvo končí zavŕšením pohlavnej dospelosti. U mačky sa prejaví prvou rujou a kocúr začína značkovať svoje teritórium.

Označenie a zodpovednosť chovateľa

Ak sa rozhodnete chovať mačku, morálne sa zaviažete starať o zviera na približne 15 až 20 rokov, za čo vám ono dá svoju spoločnosť, lásku a oddanosť.

Od roku 2011 platí zákon č. 39/2007 Z. z. o veterinárnej starostlivosti v znení neskorších predpisov, podľa ktorého (§ 19 ods. 9) musia byť nezameniteľne označené aj všetky mačky.

Mačky, tak ako aj iné zvieratá musia byť označkované transpondérom (mikročipom) do 8 týždňov ich veku, prípadne pred predajom alebo uvedením na trh.

Chov zvierat na Slovensku upravuje zákon č. 488/2002 o veterinárnej starostlivosti a zmene niektorých zákonov a to najmä §21 o ochrane zvierat.

Plemená a šľachtenie

Vďaka šľachteniu (plemenitbe, chovu) vzniklo veľké množstvo rôznych druhov mačiek, ktoré sa od seba odlišujú nielen farbou srsti, jej kvalitou, ale aj stavbou tela, povahovými črtami, či veľkosťou a farbou očí.

Cielený chov mačiek si vyžaduje znalosti o danom plemene, t. j. uznaného štandardu organizáciou FIFe (prípadne inými organizáciami, v ktorých je dané plemeno uznané), ale tiež znalosti z genetiky a v neposlednom rade je potrebné byť členom nejakého klubu/zväzu chovateľov.

Do chovu sú v dnešnej dobe pripúšťané iba jedince zodpovedajúce platnému štandardu. To, či jedinec štandardu zodpovedá, alebo nie, určí na výstave rozhodca.

Každá základná organizácia vo svojom chovateľskom poriadku ukladá chovateľovi určité práva a povinnosti, špecifikuje zásady plemenitby daného plemena, ktoré chovateľ musí dodržiavať a tiež určuje podmienky, za ktorých je možné jedinca uchovniť (koľko akých výstav s akými známkami musí jedinec absolvovať, aký musí byť jeho zdravotný stav, vek a pod.).

Čoraz častejšie sa hovorí o tzv. týraní chovom, kedy sa u zvierat prešľachťujú niektoré fyziologické znaky do takej miery, že im znemožňujú normálny život.

Ide napríklad o perzské a exotické mačky, ktoré majú kvôli zdeformovanému nosu a tlame dýchacie problémy, často sa u nich vyskytujú kožné ochorenia a sú náchylné na nebezpečné ochorenie obličiek, tzv. PKD (Polycystic Kidney Disease = policystické ochorenie obličiek).

Vývoj mačkovitých šeliem

Mačkovité šelmy patria medzi cicavce. Prvé cicavce sa vyvinuli z plazov pred asi 200 miliónmi rokov.

Po vymretí dinosaurov, pred približne 65 miliónmi rokov, začali cicavce získavať dominantné postavenie, ktoré si udržali dodnes.

Vyvinulo sa niekoľko mäsožravých čeľadí, kam patrí aj čeľaď Miacis. Boli to šelmy veľkosti lasice až vlka.

V období raných treťohôr, čiže pred 60 - 35 miliónmi rokov sa jedinci z čeľade Miacidae rozšírili zo Severnej Ameriky cez Beringovu úžinu do celej Eurázie.

Postupne sa z nich vyvinuli predchodcovia dnešných mäsožravých čeľadí, vrátane mačiek. Prvé mačkovité zvieratá sa objavili v eocéne pred asi 40 miliónmi rokov.

Na rozdiel od ostatných druhov sa mačkovité druhy vyvíjali rýchlo a už v ďalšom období, v oligocéne, sa podobali dnešným mačkám.

Dnes rozoznávame tri rody mačiek: Panthera, Felis a Acinonyx. Panthera sú mačky veľké a majú na spodnej časti jazyka malú jazylku, ktorá sa voľne pohybuje a môžu vďaka nej vydávať silné zvuky.

Felis sú mačky malé, majú pevnú jazylku, nemôžu teda vydávať silné zvuky.

tags: #kde #zije #macka #domaca