Migrácia zvierat patrí medzi najpozoruhodnejšie javy prírody. Vtáky, cicavce, ryby, hmyz aj drobné bezstavovce sa pravidelne presúvajú medzi miestami, ktoré im v rôznych obdobiach roka poskytujú potravu, vodu, vhodné podmienky na rozmnožovanie alebo bezpečné útočisko.
Dlhá história výskumu migrácie živočíchov odhalila rozsiahly význam migrácie na všetkých úrovniach ekológie, od individuálnej zdatnosti a populačnej dynamiky až po ekológiu spoločenstiev a ekosystémové služby.
Každý kto má rád prírodu a prírodopisné filmy určite pozná výraz Veľká migrácia. Tento unikátny prírodný jav, ktorý sa odohráva na pláňach východnej Afriky je poslednou obdobnou migráciou veľkých cicavcov v Afrike a aj na Zemi.
Čo je migrácia zvierat
Migrácia je pravidelný, často sezónny presun zvierat medzi odlišnými územiami. Aristoteles už pred 2000 rokmi pozoroval sezónne presuny zvierat a došiel k záveru, že tieto migrácie sú reakciou na zmeny teploty.
Nikto nevie čo vlastne migračný pud vyvoláva, ale skutočnosťou je, že niektorí vtáci v sebe majú tak neuveriteľne presné hodiny, že po mnohých rokoch odlietajú a zasa sa vracajú na pôvodné miesto v rovnaký deň.
Posúvajúce sa dažde znamenajú, že väčšie bylinožravce (väčšinou pakone a zebry, ale aj antilopy a gazely) sa musia neustále presúvať za vodou a čerstvou trávou.
Veľká migrácia je jeden nepretržitý pohyb, nie udalosť. Predstavte si ju ako rozsiahlu slučku v smere hodinových ručičiek naprieč Serengeti ekosystému a do Masai Mara, poháňané zrážkami a výslednou čerstvou trávou.
Stáda sú vždy niekde; otázkou je kde a čo sa deje, keď tam sú.
Veľká migrácia v Serengeti a Masai Mara
Počas Veľkej migrácie sa viac ako milión pakoní a menší počet zebier presúva na sever z parku Serengeti v Tanzánii do priľahlej rezervácie Masai Mara v Keni a potom späť do Tanzánie. Je to jeden z najpozoruhodnejších príkladov správania divokých zvierat.
V rámci dvoch parkov - Serengeti a Masai Mara - tu migruje približne 1,6 milióna pakoní, 600 tisíc zebier a 400 tisíc gaziel. Počas jedného okruhu nachodia viac ako 1000 kilometrov. Zaberie im to presne jeden rok.
V severovýchodnej Tanzánii sa na hranici s Keňou tiahne trávnatá krajina tak ďaleko, ako len oko dovidí. Až tak ďaleko, že miestni Masajovia ju nazvali Serengit, čiže nekonečné planiny.
Samozrejme, nie sú nekonečné - v skutočnosti ich na východnom okraji prerušuje niekoľko sopiek. Tieto hory vyformovali miestny ekosystém tak, ako ho poznáme dnes.
Po tisícročia sa tu miešal sopečný popol s monzúnovými vetrami, ktoré ho niesli celou oblasťou Serengeti - aj vďaka nemu sa tu darilo tráve, ktorá tu vytvorila ideálne podmienky na život veľkých cicavcov.
Migrácia za čerstvými pastvinami je pre prežitie pakoní zo Serengeti kľúčová. Platia však za to vysokú daň. Pri tejto veľkej ceste ich zomrie každý rok asi štvrť milióna.
| Údaj | Hodnota |
|---|---|
| Pakone | približne 1,6 milióna |
| Zebry | 600 tisíc |
| Gazely | 400 tisíc |
| Dĺžka jedného okruhu | viac ako 1000 kilometrov |
| Trvanie okruhu | presne jeden rok |
Prečo sa pakone sťahujú
Hlavným dôvodom podnikania tejto cesty je pitná voda a pastva.
Vedci nedávno odhalili, že pakone odchádzajú, ako náhle sa v napájadlách zdvihne množstvo minerálov a solí a voda sa pre ne stáva nepitnou.
Druhým dôvodom je vypasenie trávy, ktorou sa pakone živia. Čerstvá tráva na miestach po dažďoch má vyšší obsah fosforu a dusíku, čo pakone vyhľadávajú.
Ani jedna z teórií o sebe netvrdí, že je tá správna, možno je to kombinácia viacerých a jednoznačný výsledok o dôvode nie je zrejmý.
V každom prípade sa pakone hýbu v tomto neustálom kruhu už pravdepodobne viac ako 1 milión rokov.
Štyri fázy migračného cyklu
Cyklus má štyri odlišné fázy, okolo ktorých si turisti v skutočnosti rezervujú miesta.
- Pôrod: koniec januára až začiatok marca, južné Serengeti.
- Pomalý presun na sever: apríl až jún, stredné a západné Serengeti.
- Prechod cez rieku Mara: koniec júla až september, severné Serengeti a Keňa.
- Návrat na juh: október až december, východné Serengeti a Loliondo.
Neexistuje jeden najlepší mesiac. Existuje najlepší mesiac pre to, čo konkrétne chcete vidieť.

Migračný kalendár
Migrácia sa každý rok riadi zhruba rovnakým vzorom, s dvoj- až trojtýždňovými variáciami spôsobenými zrážkami.
Január a február: otelenie na juhu
Koncom januára do polovice marca sa stáda usadzujú na krátkych trávnatých pláňach okolo Ndutu, jazera Masek, okraja rezervácie Maswa a južného koridoru Serengeti.
V období vrcholu (polovica februára) sa denne rodí približne 8 000 teliat počas dvoch až troch týždňov.
Samice pakoní rodia v rámci 2-3 týždňov mláďatá, ktoré zazrú svetlo sveta na pláňach južného Serengeti, v oblasti medzi západným okrajom krátera Ngorongoro a jazera Ndutu v južnom Serengeti.
Za tieto 2-3 týždne sa tu narodí približne 250-300 tisíc mladých pakoní.
Krátka doba rodenia je akousi ochranou pred nadmerným vylovením mláďat šelmami. Viacero mláďat tak má šancu na prežitie.
Mláďatá sú dostatočne silné na to, aby sa so stádom pohli na cestu, pár minút po narodení a tak aj ich púť začína.
Novonarodené mláďatá kráčajú do siedmich minút od narodenia.
Pôdy sopečného popola z vysočiny Ngorongoro produkujú trávu bohatú na vápnik a fosfor, ktorá uživuje telenie sa kráv.
Čo možno pozorovať počas obdobia pôrodu
- Skupiny poľovníkov gepardov na otvorených pláňach.
- Levie smečky s plnými bruchami.
- Klany hyen hliadkujúce za úsvitu.
Toto je najjednoduchšie miesto na pozorovanie gepardov vo východnej Afrike.
Počas celej cesty ich prenasledujú šelmy, ktoré žijú v daných lokalitách.
Niektoré z predátorov sa čiastočne presúvajú do oblasti, kde sa mláďatá rodia a majú tak ľahšiu korisť.
Ak je cieľom vidieť lov, v tomto období máte najväčšiu šancu.
Otelenie je naše najobľúbenejšie migračné okno pre nových návštevníkov a takmer nikto si ho nerezervuje, pretože marketing sa zameriava na prechody riek.
To je vaša príležitosť.
Marec, apríl a máj: dlhé dažde a severný drift
Do polovice marca sú teľatá mobilné a stáda sa začínajú sťahovať na sever a západ smerom k Moru Kopjes a centrálnemu Serengeti.
Dlhé dažde prichádzajú koncom marca, vrcholia v apríli a ustávajú v máji.
Mnohé kempy sa zatvárajú. Cesty v južnom Serengeti sa stávajú ťažko dostupnými.
V apríli neorganizujeme migračné safari pre nových návštevníkov. Divoká zver je tam stále, ale viditeľnosť je slabá, blato je skutočné a mnohé kempy sú zatvorené.
V máji je možné pracovať na krajnici, najmä koncom mája, keď sa stáda zo západného koridoru zhromažďujú v blízkosti Grumeti.
Koncom mája sa kmene pakoňov tiahnu kilometre pozdĺž centrálneho Serengeti a do západného koridoru.
Začína sa obdobie párenia. Býky bojujú o teritórium a približne 300 000 kráv otehotnie za menej ako mesiac.
Jún a júl: západný koridor a rieka Grumeti
Jún označuje začiatok obdobia sucha a stáda sa zhromažďujú pozdĺž južných brehov rieky Grumeti.
Preplavby cez Grumeti začínajú v polovici júna a trvajú do polovice júla.
Sú menšie ako preplavby cez Maru, ale krokodíly v Grumeti sú väčšie, niektoré cez štyri metre, a akcia je rovnako dramatická.
Júl je prechodným mesiacom. Stáda sa tlačia na sever smerom k rieke Mara.
Prvé prechody na tanzánskej strane sa zvyčajne začínajú v polovici až koncom júla, v závislosti od zrážok v povodí Mary.
Grumeti je skutočne prehliadaný. Davy sú zlomkom mesiacov strávených plavbou po rieke Mara, ceny ubytovania sú o 20 až 30 % lacnejšie a pozorovania môžu byť rovnako dramatické.
August a september: prechody cez rieku Mara
Toto je okno, ktoré každý videl v televízii.
Koncom júla až do septembra sa stáda preháňajú cez rieku Mara medzi severným Serengeti a Masai Mara na kenskej strane.
Prechody sa dejú len nepravidelne. Neexistuje žiadny harmonogram.
Stáda sa zhromažďujú na brehu celé hodiny, niekedy aj celý deň.
Niečo ich vystraší alebo sa predná krava pohne a niekoľko tisíc sa vrhne do vody.
Udrie krokodíl. Prúd strhne slabé zvieratá. Zvyšok prežije.
Celá udalosť trvá 20 minút až hodinu a nemusí sa opakovať dva dni.
Potom sa stádo vráti späť na sever a cyklus sa reštartuje.
Rovnako je to aj s prechodom cez rieky, ktoré okupujú krokodíly čakajúce na svoju chvíľu.
Keď sa pozeráte na stádo váhajúce, či prekročiť alebo neprekročiť, vždy uvidíte jedného pakoňa, ktorý sa ako prvý odhodlá a skočí do rieky a začne plávať.
Odhodlá sa a skočí? Alebo je na okraji strmého brehu odzadu dotlačený celým stádom? Alebo je to tá „davová psychóza“?
V súvise s podobnými úkazmi sa hovorí o takzvanej „rojovej“ alebo „kolektívnej inteligencii“.
Extrémne náročný systém takejto inteligencie sa vedci snažia popísať a využiť jej výhody.
Tu je postavená spoločná inteligencia vysoko nad inteligenciu jednotlivcov.
Krokodíly môžu narásť až do dĺžky 5 metrov a dospelé jedince nemajú problém skoliť okoloidúce pakone.
Zvyknú sa im pevne zahryznúť do krku a odtiahnuť ich do vody.
Prečo nie je prechod zaručený
Prechody nie sú v daný deň zaručené.
Stádo môže na brehu dlho váhať, zmeniť smer alebo sa vrátiť na sever.
Vozidlá sa zhlukujú na známych hraničných priechodoch, v hlavnej sezóne zvyčajne 30 až 60 vozidiel na jeden prechod.
Tanzánska strana je menej preplnená ako kenská strana.
Obe strany dokážu splniť očakávania; ani jedna nie je spoľahlivo lepšia.

Október a november: návrat na juh
Do októbra hlavný chaos utíchol.
Stáda sa sťahujú späť na juh a východ cez Loliondo, Lobo a východné Serengeti vrátane plání Namiri.
Namiri je vynikajúca oblasť pre gepardy.
Krátke dažde v novembri môžu narušiť pohyb, ale zároveň zazelenajú južné pláne a pritiahnu stáda späť k Ndutu.
Koniec októbra a začiatok novembra vám môžu ponúknuť slušné plavby po južnej časti rieky Mara, pokojnejšie pozorovanie zveri v Serengeti a ceny v medzisezóne.
December: späť na juh
Do decembra sa stáda rozptýlia po južnom Serengeti a Ndutu a opäť sa zhromaždia na ďalšie obdobie otelenia.
December je tiež začiatkom krátkeho obdobia sucha medzi dvoma obdobiami dažďov.
Pozorovanie zveri je vynikajúce, davy sú mierne, okrem Vianoc a Nového roka, a ceny sú väčšinou nízke.
Správanie stád počas migrácie
Stádo nie je celú dobu spolu. Aj samotné pakone tvoria menšie stáda v ktorých sa hýbu.
Na určitých miestach sa v jednej dobe môže zhromaždiť väčší počet zvierat.
Takéto stádo môže mať dĺžku niekoľko desiatok kilometrov.
Väčšinou sa pomaly popásajú a tak sa presúvajú.
Niektoré úseky prejdú vedome rýchlejšie, hlavne oblasti s nekvalitnou pastvou, alebo nedostatkom vody.
Za krátku dobu vedia prejsť aj 50 kilometrov.
Pakone pochodujú často v jednoradovom zástupe. Eliminujú tak stret s jedovatými hadmi a vyhýbajú sa skrytým nástrahám terénu.
Ak večer zaspíte v kempe v blízkosti stotisíca pakoní, ráno sa môžete zobudiť do prázdnej a vypasenej krajiny, kde len rozdupaná pôda dáva najavo, že sa tadeto prehnala „migrácia“.
Pasúce sa stádo budí dojem stojaceho stáda, i keď sa pozvoľna posúva, ako vypása krajinu.
Pokiaľ sú zvieratá na pochode, tvoria dlhý rad, na ktorý je veľmi zaujímavý pohľad.
Ak sa ocitnete uprostred stáda, započúvajte sa do zvukov, ktoré vydávajú.
Podľa tohto zvuku „gnu“ mali aj starý slovenský názov.
Vzťah medzi pakoňmi, zebrami a gazelami
Zebry prichádzajú pred pakoňmi, s ktorými sa po stretnutí premiešajú.
Ako predvoj pred pakoňmi prichádzajú do oblasti zebry.
Tie spásajú vyššiu trávu ako sú schopné spásať pakone.
Za pakoňmi prichádzajú gazely, ktoré sú schopné spásť trávu od zeme.
Odštipnú rastlinku tesne pri zemi od koreňa a ostane tu v podstate holá zem.
Predátori a riziká migrácie
Levy ako aj iné šelmy sa nevedia migrácie dočkať. Je to prísľub veľkého množstva potravy.
Mimo tejto sezóny majú náročnejšie podmienky lovu.
Hlavnými predátormi sú levy, leopardy, hyeny a krokodíly.
Gepardy sa sústreďujú na mladé pakone, nakoľko dospelý je už pre tieto štíhle a relatívne malé šelmy príliš veľká korisť.
Rovnako ako iní predátori, ani levy v skutočnosti nemigrujú spolu s bylinožravcami zo Serengeti. Vždy sa však nájdu niekde nablízku, aby chytili pomalých alebo slabých členov stáda.
Migrácia je pre lokálne zvieratá kľúčovým bodom a sú známe rodiny levov, ktoré v určitej oblasti po odchode migrácie viacmenej trpia hladom, nakoľko sa v ich regióne nachádza málo inej potravy a sú tu závislé aj na tak malej koristi, ako sú rôzne druhy hlodavcov veľkosti potkana až zajaca.
Na rozdiel od levov sú leopardy samotárske zvieratá a to sa týka aj spôsobu, ako lovia.
Najaktívnejšie sú pri zotmení, keď sa spoliehajú na svoje utajené a tiché pohyby, ktorými sledujú a chytajú korisť.
Pakone neumierajú len v čeľustiach šeliem a krokodílov, ale aj prirodzene na starobu, vyčerpanie, zranenia, utopenie v riekach alebo choroby.
Pokiaľ sa na brehy riek, kadiaľ migračné cesty vedú dostanete pár týždňov po prechode, naskytne sa Vám pohľad na neskutočné množstvo uhynutých zvierat.
Brehy sú pokryté zdochlinami, že nemáte kam šliapnuť.
Toto je raj pre mrchožravcov, ktorí si tu taktiež prídu na svoje.
Vysvetlenie migrácie pakoňov v Serengeti | Expert Africa
Pakôň: vzhľad a spôsob života
Svahilsky nyumbu - je stredne veľká antilopa, u ktorých samec má v kohútiku do 140 cm a váhu približne 280kg.
Samice sú menšie, merajú do 120 cm a vážia takmer 200 kg.
Obe pohlavia majú rohy, ktoré sú dlhé až 80 cm.
U samcov sú rohy mohutnejšie a ich základňa sa takmer až spája u dospelých jedincov.
Samice majú rohy jemnejšie a základne sú ďalej od seba a priestor medzi nimi je zjavnejšie chlpatejší.
Dokážu vyvinúť rýchlosť až 80 km/h, častejšie však klusajú priemerne 25-30 km/h, pričom takto vedia bežať aj viac ako hodinu bez prestávky.
Takýto beh je však viac ako zriedkavý.
Dožívajú sa približne 17-18 rokov, v zajatí aj vyše 20.
Obývajú otvorené trávnaté oblasti s porastom kríkov a stromov, preferujú však typickú, suchú savanu.
Široký pysk s voľnou perou a širokými rezákmi je prispôsobený na prijímanie väčšieho množstva potravy na jedno sústo v šírke cca 6,5 cm.
Živia sa kratšou trávou, najpreferovanejšia dĺžka je približne 5-10 cm.
Dokážu však spásať trávu od 2 cm.
Sú prežúvavce a tak majú 4-komorový žalúdok, ako aj ostatné turovité zvieratá.
Potrebujú sa denne napiť, ideálne dvakrát.
Pokiaľ nemajú vodu k dispozícii, stačí sa im napiť raz za dva dni.
Rezidentné pakone zachádzajú za vodou približne 10-15 km denne, migrujúce sú schopné za vodou prejsť naraz aj viac ako 50 kilometrov.
K takto vzdialenej vode ich priláka čuch, ktorým dokážu vodu aj na takúto vzdialenosť zacítiť.
Častejšie ich však na vzdialené zrážky upozornia búrky s hromami.
Teritoriálne správanie a párenie
Vo všeobecnosti sú teritoriálne a svoje teritórium si strážia „vystavovaním“, čo je akási „strnulá“ póza.
Pridávajú k tomu prskavé zvuky a akýsi nosový zvuk, podľa ktorého dostali aj prezývku a v niektorých jazykoch aj odborný názov - gnu.
Keď sa snažia dať najavo dominanciu, napne telo, pokyvuje hlavou, švihá chvostom, dvíha nohy a dupe a preorbitálnymi (predočnými) žľazami značkuje svoje teritórium, pričom si šúcha túto žľazu a rohy o stromy a kríky.
Rozdielne sa pri držaní teritória správajú rezidentné a migrujúce pakone.
Rezidentné si svoje teritórium udržiavajú dlhšiu dobu.
Migrujúce pakone si územie vytyčujú a udržiavajú len počas pár týždňov, keďže sa pohnú z oblasti ďalej.
Na krátku dobu ich je však veľa na jednom mieste.
Takto sa môže na 1 km2 pomestiť až 270 býkov.
O teritórium vedú samce spory.
Súboj začne tým, že sa samce pred sebou najskôr vystavujú a snažia sa jeden druhého zahnať.
Veľa súbojov sa týmto končí a slabší uzná presilu súpera.
Koncom mája sa začína obdobie párenia. Býky bojujú o teritórium a približne 300 000 kráv otehotnie za menej ako mesiac.
V oblasti Loliondo sa stádo opäť pribrzdí. Majú na to prostý dôvod.
Takmer celá populácia migrujúcich pakoní sa tu spári, aby mohli odrodiť svoje mláďatá znova v blízkosti Ngorongoro vo februári.
Orientácia a navigácia migrujúcich zvierat
Snaha zistiť, ako zvieratá putujú, kam idú a ako nájdu tú správnu cestu, viedla k odchyteniu a označeniu niekoľko tisíc vtákov a cicavcov, ako aj zhromažďovaniu údajov z radarov, rádiotelemetrie a laboratórnych pokusov.
O migrácii vtákov a ďalších živočíchov vieme predovšetkým vďaka tomu, že ich značkujeme kovovými alebo plastovými krúžkami.
V poslednej dobe sa začali používať malé satelitné vysielačky.
Umiestnia sa na zviera, jej signál zachytáva družica a sledovaný objekt sa dá presne zamerať.
Táto metóda sa nazýva rádiotelemetria.
Behom dňa sa vtáci väčšinou orientujú podľa slnka, v noci podľa hviezd.
Niektorí sledujú nápadné krajinné prvky.
Máme taktiež dôkazy o tom, že niektorí vtáci sa riadia zemským magnetizmom, polarizovaným svetlom, infračervenými lúčmi a dokonca i nepatrnými zmenami barometrického tlaku.
Mnohé migrujúce druhy vtákov sú citlivé na zmeny v magnetickom poli Zeme.
Namiesto toho, aby rozlišovali medzi severným a južným smerom priamo, vtáky cítia svoju polohu podľa uhla, pod ktorým magnetické siločiary pretínajú zemský povrch.
Vtáky a hmyz využívajú aktuálny vzor polarizovaného svetla, ktoré človek nie je schopný vnímať, ako pomoc pri navigácii na určenie polohy slnka, a stačí im na to vidieť iba kúsok čistej oblohy.
Migrujúce živočíchy niekedy chybu urobia.
Prinajhoršom ich môže načas zmiesť hmla, dážď alebo zmena prevládajúceho smeru vetra.
Taktiež víchrica ich niekedy vychýli zo smeru, čo sa letiacim vtákom stane osudným.
Počas jednej série skúšok sa ukázalo, že holuby sú schopné vnímať hlboké zvuky známe ako infrazvuk.
Infrazvuk sa nachádza pod hranicou počuteľnosti človeka, hoci často ho vnímame ako vibrácie.
Zatiaľ nie je jasné, ako holuby využívajú túto sluchovú schopnosť, ale predpokladá sa, že túto schopnosť majú aj iné vtáčie druhy.
Putujú zvieratá vždy v skupine?
Živočíchy putujúce jedným smerom síce môžu pôsobiť ako jeden celok, ale v skutočnosti sa väčšinou pohybujú samostatne.
Putovať v skupine je výhodné pre mladých jedincov, ktorí migrujú po prvýkrát - môžu využiť skúsenosti starších, ktorí už rovnakú cestu tiahnu niekoľkokrát.
Pri takýchto rizikách a neistotách sa migranti pri rozhodovaní počas migrácie nemusia spoliehať len na svoje vlastné skúsenosti.
Naopak, spoliehanie sa na sociálne vplyvy - ktoré definujeme ako využívanie sociálnych informácií, sociálne učenie a kultúru zvierat - by mohlo byť pre mnohé migrujúce druhy adaptívne.
Existuje mnoho príkladov sociálnych interakcií, ktoré zlepšujú migračnú výkonnosť v porovnaní s tým, čo by dokázal jednotlivec sám, od kolektívneho vnímania až po kumulatívnu kultúrnu evolúciu.
Individuálne a sociálne učenie poskytuje zvieratám možnosť prispôsobiť sa zmenám prostredia počas ich života, zatiaľ čo kumulatívna kultúrna evolúcia poskytuje okrem genetiky druhý systém dedičnosti, v ktorom sa prospešné správanie môže prenášať medzi generáciami.
Učenie sa počas migrácie
Nový výskum vedcov z Univerzity vo Wyomingu a Inštitútu Maxa Plancka ukázal, že migrujúce zvieratá sa učia z vlastných skúseností.
Čím sú staršie, tým viac zdokonaľujú svoje správanie.
Výskumníci na základe zozbieraných údajov určili ich migračné dráhy, zmerali načasovanie odletu a rýchlosť pohybu jednotlivých bocianov a odhadli množstvo energie, ktoré bociany spotrebovali počas letu.
Tím počas monitoringu s prekvapením zistil, že mladé bociany si počas migrácie spravidla našli čas aj na objavovanie nových miest.
Počas jarnej migrácie nachádzali mladé jedince nové, nezvyčajné skratky, ktoré postupne zdokonaľovali.
Bociany zasa svoje migračné trasy postupne vyrovnávali, aby počas jarnej migrácie išli priamejšou cestou na letné hniezdisko.
Získavanie informácií o krajinách, cez ktoré sa zvieratá počas migrácie potrebujú dostať, a postupné zdokonaľovanie migračného správania prostredníctvom učenia sa by podľa vedcov mohlo zohrávať dôležitú úlohu pri šetrení energiou a časom.
Príklady migrácie vtákov, rýb a hmyzu
Vtáky nie sú jedinými sťahovavými živočíchmi.
Z cicavcov pravidelne tiahnu napríklad soby, pakone, slony a niektoré druhy veľrýb a netopierov.
Migrujú taktiež ryby.
Pstruhy, lososy a sleďovité ryby tiahnu proti prúdu riek, aby nakládli ikry.
Tresky, makrely a sardinky na zimu opúšťajú chladné more pri pobreží a vydávajú sa do teplejších hlbších vôd.
V Severnej Amerike sú 4 koridory - po obidvoch pobrežiach, údolím Mississippi a naprieč Veľkými pláňami severojužným smerom.
Rybár dlhochvostý
Zo všetkých vtákov, ktoré každý rok migrujú za letným slnkom, zalieta rybár dlhochvostý najďalej.
Niektoré jedince letia od severného polárneho kruhu až vyše 13 000 km na svoje loviská pri pobreží Antarktídy.
Úhory
Dospelé úhory európske (Anguilla anguilla) putujú okolo 6 400 km.
Úhory plávali na miesta neresenia v takej hĺbke, že vedci nedokázali zistiť ich smer.
Jediným dôkazom bol nález lariev na severe Atlantického oceánu pri pobreží Floridy.
Počas prvého leta života sa dostanú do hĺbky okolo 180 metrov a nechajú sa unášať Golfským prúdom.
Mladé úhory dorazia k európskemu pobrežiu začiatkom zimy a keď sa dostanú do ústí riek, premenia sa na sivé alebo čierne miniatúry dospelých úhorov.
Inštinktívne hľadajú sladkú vodu a začnú plávať proti prúdu riek.
Vzdušný planktón
Pavúky, roztoče a drobný hmyz nie sú dobrými letcami; v skutočnosti niektoré z nich vôbec nedokážu lietať.
Napriek tomu sa vyskytli vo vzduchu vo výške 5000 metrov.
Pavúčiky sa po vyliahnutí z hodvábneho kokónu roztrúsia po okolí, aby našli najbližší vhodný bod, napríklad steblo trávy alebo vetvičku.
Niekedy sa vzdušný planktón ocitne veľmi ďaleko, ako napríklad v Grónsku, kde sa našli roje vošiek a pestríc.
Sťahovavé koníky
Kŕdeľ púšťových koníkov sťahovavých na ťahu pokryje severoafrické nebo takým hustým mrakom, že zatieni slnko.
Jeden kŕdeľ môže tvoriť vyše päťdesiat miliárd jedincov a pokryje plochu 1 000 km2.
Keď prídu dažde, koníky sa pária a kladú vajíčka.
Soby karibu
V niektorých polárnych oblastiach Severnej Ameriky nespočetné generácie sobov karibu pri pravidelných migráciách dvakrát ročne zošliapali ostrými kopytami skaly až do hĺbky šesťdesiat centimetrov.
Zavčasu na jar sa čriedy pohnú na sever.
V jednom stáde býva aj niekoľko tisíc zvierat, ktoré tvoria pás dlhý aj 240 kilometrov.
Na čele idú samice a zástup uzatvárajú samce.
Význam sociálnych vplyvov
Napriek potenciálnemu významu sociálnych vplyvov na migráciu sa väčšina výskumov uskutočňuje na individuálnej úrovni a sociálne interakcie počas migrácie sa len zriedka kvantifikujú, alebo sa odvodzujú len nepriamo.
Sociálne vplyvy sa počas migrácie môžu vyskytovať v mnohých formách a v rôznych časových a priestorových mierkach, ale do veľkej miery nie je známe, do akej miery využívanie sociálnych informácií presahuje okamžité, krátkodobé výhody a vytvára dlhodobé spomienky a ovplyvňuje budúce rozhodovanie.
Napríklad husi bielolíce (Branta leucopsis) z rýchlo rastúcej populácie objavili miesto zastávky počas ťahu, ktoré sa stalo vhodnejším v dôsledku rýchlo sa zvyšujúcich teplôt.
Toto správanie sa rýchlo rozšírilo na ostatné husi v populácii prostredníctvom sociálneho učenia.
Migrujúce živočíchy vykazujú rôznorodé sociálne štruktúry, čo pravdepodobne ovplyvňuje sociálne mechanizmy používané na zlepšenie migračnej výkonnosti.
Genetická a behaviorálna diverzita
Na rozdiel od potenciálne podceňovanej úlohy sociálneho učenia sa už dlho uznáva úloha genetickej diverzity ako kľúčovej zložky schopnosti populácie prosperovať a prispôsobovať sa zmenám prostredia.
Koncept extinkčného víru zdôrazňuje význam genetickej diverzity pre malé populácie, ktoré často čelia vysokému riziku kolapsu v dôsledku negatívnych spätných väzieb medzi genetickými a demografickými procesmi.
Strata behaviorálnej diverzity môže mať podobné negatívne dôsledky.
Konkrétne sa predpokladá, že populácie s rozmanitým životným štýlom a správaním sú odolnejšie voči zmenám prostredia, čo je jav známy ako efekt portfólia.
V dôsledku toho je pravdepodobné, že zachovanie rozmanitosti pohybu vrátane kultúry migrácie zvýši odolnosť populácií a zníži riziko vyhynutia lokálnych populácií.
Ohrozenie migračných trás
Napriek týmto pôsobivým adaptáciám mnohé migrujúce populácie klesajú.
Migranti často čelia výzvam vyplývajúcim z predácie a premenlivosti prostredia, ktoré počas ich presunu vytvárajú neistotu a riziko.
Navyše, tieto výzvy zhoršujú prekážky spôsobené ľudskou výstavbou pozdĺž migračných trás a strata biotopov na sezónnych stanovištiach a zastávkach.
Predovšetkým rozhodnutia o tom, či, kam a kedy migrovať a tieto voľby sa často robia s nedokonalými informáciami.
Úspešná migrácia môže byť obzvlášť náročná pre mladých jedincov, pretože sa musia rozhodovať o plánoch, trasách a cieľoch s obmedzenými predchádzajúcimi skúsenosťami.
Aj napriek množstvu migrujúcich zvierat je tento úkaz ohrozený a treba ho chrániť.
Výskumy hovoria, že ak by z reťazca vypadol čo i len ten najmenší článok, ekosystém sa dostane do ohrozenia.
Jedným z kriticky dôležitých prístupov k ochrane migrujúcich druhov je ochrana koridorov a ťahových ciest, kde sa identifikujú a chránia vysoko využívané oblasti.
Avšak s rozširovaním ľudského rozvoja môže vytváranie chránených koridorov v rámci matrice ľudského rozvoja narušiť diverzitu pohybu a zvýšiť synchronizáciu populácií tým, že sa mobilné druhy presúvajú cez obmedzené koridory pohybu v krajine.
Kedy pozorovať Veľkú migráciu
Výber správneho okna závisí od toho, čo chcete skutočne vidieť.
- Prechody cez rieky: júl až október.
- Pôrod a aktivita predátorov: koniec januára až začiatok marca.
- Pokojnejšie pozorovanie zveri s migráciou ako kulisou: máj, jún, október a november.
- Veľká päťka a menej davov: november a začiatok decembra.
Ak ste ešte nikdy neboli na safari, naše úprimné odporúčanie je obdobie pôrodu.
Uvidíte viac divokej zveri, aktivita predátorov je hustejšia, osvetlenie je lepšie na fotografovanie a výlet stojí o 20 až 30 % menej ako počas augusta alebo septembra.
Ak ste už boli na safari a plavby sú výletom, po akom ste vždy túžili, v auguste alebo septembri si rezervujte miesto aspoň deväť mesiacov vopred.
Dobré kempy sa rýchlo zapĺňajú.
tags: #migracia #zvierat #literatura