Nemecký prepeličiar je stredne veľký poľovný pes typu španiela, ktorý sa po stáročia používal najmä v lesnatých revíroch. Hoci jeho názov odkazuje na prepelice, nikdy nebol určený iba na lov jedného druhu zveri.
Je všestranným poľovným psom na všetky druhy pernatej i menšej srstnatej zveri. Vyniká pri sliedení, dohľadávaní, aportovaní, práci vo vode aj pri durení diviačej zveri. Typický prepeličiar spája výrazný lovecký pud, vytrvalosť, odvahu, inteligenciu a schopnosť pracovať rozvážne aj v náročných podmienkach.

Pôvod a história plemena
Nemecké prepeličiare sú stredne veľké psy typu španiela, zvané „vtáčie psy“, a na území dnešného Nemecka sa používali pri love pernatej zveri už v stredoveku.
Prepeličiar je potomkom menších dlhosrstých psov, ktorí sa od stredoveku používali v Nemecku, hlavne v lesnatejších revíroch, pri love nielen prepelíc, ako by sa dalo predpokladať z jeho názvu, ale boli všestrannými poľovnými psami na všetky druhy pernatej i menšej srstnatej zveri.
Pôvod tohto plemena a jeho nejasné korene môžeme hľadať dávno v stredoveku. V podstate sa dá povedať, že plemeno vzniklo z potomkov nemeckých a taliansko-francúzskych vysokonohých brak.
Vtedajší „vtáčie psy“ sú zrejme predkov nemeckých prepeličiarov, ale aj plemien u nás takmer či vôbec neznámych, plemien holandských a francúzskych.
Priestorovou izoláciou a prípadným krížením s inými plemenami vznikli početné plemená, ktoré vzdialene pripomínajú svojich dávnych predkov. O starobylosti plemena svedčí aj zobrazenie psov na obrazoch starých majstrov, hlavne nemeckých a holandských.
Napríklad Jan Steen (1626 - 1679) na svojich maľbách zobrazuje hnedobiele psy s dlhou vlnitou až kučeravou srsťou, ktoré sú nápadne podobné prepeličiarom.
Aj vo Flemingovej knihe o love z 18. storočia je pod názvom „STÖBER hund“ zobrazený pes, ktorý svojím vzhľadom, hlavou, stavbou kostry, dĺžkou prútu a osrstením preukazuje veľkú príbuznosť s prepeličiarom.
Zo 17. storočia pochádza aj úslovie „je verný ako prepeličiar“. V 17. a 18. storočí boli prepeličiare námetom loveckých výjavov na rôznych obrazoch, pohároch či zobrazeniach hubertských legiend a plastík, hlavne v nemecky hovoriacich krajinách.
Aj Alfréd Brehm poznal prepeličiara a oceňoval jeho lovecké vlastnosti. Pôvodne boli tieto psy používané pri love so sokolmi, prípadne na naháňanie zveri do sietí.
Obnova a ustálenie čistokrvného chovu
Úpadkom sokoliarstva a rozvojom výkonnejších strelných zbraní sa zvýšil záujem o šľachtenie a chov stavačov. Chov prepeličiarov pomaly upadal.
Iba v zapadnutých oblastiach Nemecka a Rakúska prežívalo niekoľko desiatok jedincov tohto plemena, z ktorých niektorí boli prekrížení s inými plemenami. Zdalo sa, že osud prepeličiara sa uzatvára.
V roku 1897 napísal poľovnícky spisovateľ Fridrich Roberth v juhonemeckom poľovníckom časopise „Zwinger und Feld“ otázku, ktorá mala zásadný vplyv na ďalší chov nemeckých prepeličiarov:
„Som lovec bez poľovného revíru a zveri. Raz lovím v Korutánsku, inokedy zase v Štajersku, potom zase v Lužici. Všade je iná zver, iné lovecké podmienky. Získať stavača, tzv. všestranného, je ťažké, nehľadiac na to, že je problematické voziť so sebou tak veľkého psa. Keď som v priebehu jedného roka vystriedal všetky plemená a nenašiel žiadne vhodné, spomenul som si na prepeličiarov, ktoré som vídal ako mladík pracovať v podunajskej oblasti. Títo psi krátko sliedili pred puškou, hlasno oznamovali zver a niektorí z nich túto naznačili, boli používaní na sluku, jarabice a kačice, mnohí pracovali aj so srstnatou zverou. Moja otázka znie: Žije ešte v Nemecku či Rakúsku chovateľ týchto prepeličiarov a dá sa peniazmi a námahou rekonštruovať toto plemeno?“
Výzva mala veľký ohlas a vyvolala dlhú a tvrdú diskusiu. Po diskusii o účelnosti chovu a exteriéri získal Roberth niekoľko typických jedincov, na ktorých sa začal rozvíjať ďalší chov.
Typickým psom a prakticky zakladateľom chovu bol hnedý pes „Lord Augusta“, ktorého Roberth získal od grófa Gundenera. Podľa odchovu po tomto psovi vypracoval Roberth plemenný štandard, ktorý bol uznaný roku 1908.
V roku 1903 bol založený „Klub chovateľov nemeckého prepeličiara“ (Der Wachtelhund Club). Tento klub pracuje a úspešne prispieva k rozvoju plemena dodnes.
Medzi najvýznamnejších pokračovateľov Robertha patrí Rudolf Friess, významný kynologický teoretik a praktik. Vo svojom chove odchoval v rokoch 1908 - 1924 dvadsaťdeväť vrhov šteniat.
V roku 1920 napísal knihu „Nemecký prepeličiar, jeho história, oživenie chovu a chov, lovecké použitie, výcvik a vedenie“. Kniha bola naposledy znovu vydaná v Nemecku v roku 1988.
Friess sa venoval rozvoju chovu nemeckého prepeličiara viac ako 60 rokov. Ešte dnes sa musíme diviť nad jeho prezieravosťou, keď tvrdošijne čelil snahám dosiahnuť rýchle povznesenie chovu krížením s inými plemenami a docielil čistotu chovu bez primiešavania krvi iných, vtedy atraktívnych plemien.
Farebné rázy a zakladatelia chovu
S čistokrvným chovom prepeličiara sa začalo na prelome 19. a 20. storočia. Základným kameňom chovu bol plemenník „Lord Augusta 1843 L“, pochádzajúci zo Staufenbergu v Bavorsku.
S niekoľkými k nemu vhodnými sučkami sa začalo s čistokrvným chovom. Spočiatku sa vyskytovali len hnedé alebo hnedobiele jedince, zvláštnosťou boli jedince, ktoré mali malé červené znaky na hlave, tzv. pálenie.
Sučkou „Baby auf der Schanze 1838 L“ sa začal chov hnedých sivkov. Rudolf Fries (R. F.), ktorý po desaťročia významným spôsobom ovplyvňoval chov nemeckého prepeličiara, začal s oddeleným chovom farebných rázov - hnedého a hnedého sivka.
Jeho cieľom bolo napriek úzkej východiskovej báze chovu cieleným párením vo vnútri oboch farebných rázov zabrániť škodám, ktoré by mohla spôsobiť príbuzenská plemenitba.
Rozdelenie farebných rázov prebehlo zmysluplne aj vďaka mierne rozdielnym vlohám týchto psov. Hnedé sa osvedčili na krátke vzdialenosti, hnedí sivkovia sú vhodní na dlhé vzdialenosti pre ich mimoriadnu spoľahlivosť na stope.
Vzhľad a telesná stavba
Požiadavky na univerzálne použitie stvorili stredne veľkého psa s výškou v kohútiku približne 50 cm, obdĺžnikovým rámcom, pevnou kostrou, primeraným osvalením a hmotnosťou 18 - 25 kg.
| Vlastnosť | Charakteristika |
|---|---|
| Typ tela | Stredne veľký pes typu španiela |
| Telesný rámec | Obdĺžnikový |
| Výška psov | 48-54 cm |
| Výška súk | 45-52 cm |
| Hmotnosť | 18-25 kg |
| Srsť | Hrubšia, ľahko zvlnená alebo hladká |
| Farby | Tmavohnedá, červená, hnedobiela, červeno-biela alebo pomarančovo-biela |
Pes musí byť dostatočne pohyblivý, aby dokázal rýchlo a vytrvalo sliediť, vyháňať zver z húštin či rákosia a duriť diviaky, zároveň však musí disponovať aj silou potrebnou na aportovanie zajacov, ale aj líšok z väčších vzdialeností.
Práci zodpovedá aj osrstenie, ktoré je síce dlhšie, no v žiadnom prípade by nemalo byť hodvábne a splývavé. Srsť je na dotyk pevná a psa dobre chráni v hustých zárastoch.
Uši sú previsnuté, s dlhšou srsťou zabraňujúcou vniknutiu konárikov, tráv, prípadne vody do zvukovodov.
Hlava, oči a uši
Hlava je suchá, ňucháčová a lebečná partia sú približne rovnako dlhé, temeno je ploché a stop malý. Požaduje sa mierne hrbatý nos, teda chrbát nosa oblúkovito prehnutý nahor.
Oči sú stredne veľké, výrazné, mandľového tvaru, šikmé a tmavohnedé. Uši sú vysoko a zoširoka nasadené, zavesené a nie veľmi dlhé.
Telo, končatiny a chvost
Krk je hrubý, ušľachtilý, stredne dlhý a bez laloka. Telo má obdĺžnikový formát, chrbát je napriek tomu krátky a rovný, zadok široký a svalnatý.
Hrudník je oválny, dlhý a siaha po lakte. Nohy sú rovné, hrubé a rovnobežné.
Chvost je vysoko nasadený, rovno nesený a nikdy sa nedvíha nad líniu chrbta. Kráti sa o tretinu až o polovicu dĺžky.
Farba srsti
U prepeličiarov sa vyskytujú dve základné farby, hnedá a oranžová, respektíve červená. Tieto základné farby sú buď jednotné na celom povrchu tela, alebo v kombinácii s bielou, najčastejšie vo forme náprsenky, papúč, ale aj ako škvrnitosť.
Srsť môže byť tmavohnedá, červená, strakatá hnedobiela, červeno-biela alebo pomarančovo-biela. Nie je veľmi dlhá, je hrubšia, ľahko zvlnená alebo hladká a na krku, ušiach a zadku často kučeravá.
Povaha nemeckého prepeličiara
Povaha prepeličiara sa dá jedným slovom označiť ako vyrovnaná. Je to určitý jing-jang medzi psami.
Nemecký prepeličiar je povahovo prítulný a mierny. Protikladom k tejto prítulnosti je veľká lovecká náruživosť, ktorej snáď môžeme vďačiť za to, že nemecké prepeličiare nikdy neboli spoločenským plemenom.
Nemecký prepeličiar je, našťastie, stále stelesneným loveckým pudom. Ten ho ženie do práce aj v ťažkých podmienkach.
Pre toto plemeno je charakteristická takzvaná poľovnícka inteligencia. Jednoducho nerobí veci bezhlavo.
Neúnavne dokáže pracovať na celodenných spoločných poľovačkách, či už na drobnú alebo diviačiu zver. Aport trojkilogramového zajaca zo vzdialenosti 600 m určite nie je jednoduchý výkon.
Aj taký protivník, ako je dospelý diviak, zaiste preverí povahu psa. Typický prepeličiar je pri strete s kancom odvážny a rozvážny súčasne.
To psovi umožňuje dožiť sa konca poľovačky a pomáhať svojmu vodičovi viacero sezón. Plemeno vyniká aj vo vodnej práci, ktorá sa bez vášne a tvrdosti ani robiť nedá.
Veď kto by sa stokrát po sebe nadšene vrhal do ľadovej vody za kačicou, ktorá ani nie je zo zlata? Naopak, akákoľvek dohľadávka raticovej zveri vyžaduje pokoj a schopnosť sústrediť sa v kombinácii s dôrazom nevyhnutným pri zastavení unikajúcej poranenej zveri.
Hryzaví jedinci sa vyskytujú sporadicky, tak ako u iných loveckých plemien. Väčšinou nejde o vrodenú dispozíciu, ale o nesprávnu výchovu.
Výcvik a výchova
Nemecký prepeličiar nie je psom pre každého milovníka psov. Je pravidlom, že si prepeličiara zaobstarávajú a s úspechom chovajú najmä dobrí poľovníci, takže sa nestal predmetom špekulácie „tiež chovateľov“.
Rudolf Friess o ňom hovorí: „Nemecký prepeličiar nie je psom pre sviatočných či len nedeľných poľovníkov. Pri svojej vrodenej loveckej náruživosti, keď sa nepodarí usmerniť ju do správnych medzí, bude svojmu majiteľovi po doslova zbesilom naháňaní a štvaní skôr na zlosť než na radosť z kvalitného poľovného výkonu.“
Prepeličiare sú psy rané a mnoho psov sa s úspechom zúčastnilo skúšok už v siedmom či deviatom mesiaci svojho veku.
Odporúčame však príliš sa neponáhľať a absolvovať skúšky najskôr vo veku aspoň desiatich mesiacov, keď je pes dostatočne vyspelý psychicky aj fyzicky.
Okrem toho máme na výcvik viac času, najmä na jeho utvrdenie, čo je u temperamentného prepeličiara nevyhnutnosťou.
S výchovou začíname vo veľmi ranom veku šteňaťa. Učíme ho zoznamovať sa s rôznym prostredím a hneď, ako mu to jeho telesná stavba dovolí, zoznamujeme ho s poľom, lesom a stopami zveri.
V tomto období by malo šteňa už reagovať na privolanie. Alfou a omegou výcviku každého poľovného psa je poslušnosť a ovládateľnosť. Pri nemeckom prepeličiarovi to platí obzvlášť.
Aby sme zvládli jeho vrodenú loveckú vášeň, musíme ho mať pevne v ruke. Cviky privolania, daunovania a odloženia musí ovládať perfektne.
Nevynecháme jedinú príležitosť, aby sa psík mohol zoznamovať so zverou, a to so živou aj ulovenou. Pochopiteľne, nedopustíme, aby pes zver stláčal alebo otváral.
Pri pochôdzkach sa vyvarujeme príliš častému štvanie zveri. Je síce pravda, že pre loveckú prax je cennejší pes, ktorého musíme brzdiť, než pes, ktorého musíme sústavne nútiť ku každej činnosti.
Niektorí prepeličiare sa však pri zlom vedení stali náruživými štváčmi zveri, ťažko ovládateľnými a pre loveckú prax málo cennými.
Sliedenie a práca na stope
Poľná práca nie je doménou žiadneho sliediča a títo psi nie sú schopní konkurovať v tejto oblasti nenahraditeľným stavačom.
Sliedičom skôr vyhovujú zmiešané poľovné revíry, kde nájdu viac uplatnenia. Nemecký prepeličiar má oproti anglickým sliedičom „väčší záber“, teda jeho sliedenie je priestrannejšie a dlhšie.
Nie je preto také efektné a lahodiace oku ako sliedenie kokeršpaniela, ktorý sliedi pod flintou. Z čisto praktického hľadiska má však sliedenie prepeličiara s väčším záberom pri dnešnom poklese drobnej zveri svoje opodstatnenie.
Zmyslom práce sliediča stále zostáva nájdenie zveri. Neustále však musíme mať na mysli, že hĺbka a priestrannosť sliedenia závisí od prehľadnosti terénu, jeho zazverenia a najmä od toho, ako máme psa v ruke.
Ak nájde sliedič zver alebo jej čerstvú stopu, musí túto zver, respektíve stopu, hlasno sledovať a tým oznámiť vodičovi, ktorým smerom zver uniká.
Vzdialenosť a čas, počas ktorých má sliedič možnosť sledovať zver alebo jej stopu, sa rôznia podľa skúšobných poriadkov jednotlivých krajín.
Môže sa stať, že niektorí jedinci plemena pri zavetrí zveri túto krátko značia, než ju začnú prenasledovať. Ide teda o dispozíciu, ktorú nie je možné použiť na výcvik pevného vystavovania a ktorá je v rozpore so zmyslom práce sliediča.
Tu dochádza k zásadnému rozdielu v charakteristike práce sliediča a stavača. Sliedič sleduje pachy zveri s nízkym nosom, zatiaľ čo stavač pracuje s vysokým nosom.
Stavač pri zavetrí zveri musí túto pevne vystavovať a anglický stavač musí zostať voči unikajúcej pernatej a srstnatej zveri pokojný.
Hlasitosť a oznamovanie zveri
Prepeličiar, ktorý nehlási, nie je prepeličiar. Ako hovoria starí poľovníci, musí mať voľný hlas.
Hlasitosťou sa myslí vytrvalé, neprerušované hlásenie stopy zveri, ktorú pes nevidel, nie iba vybafnutie pri vyskočení zajaca.
Aj táto vlastnosť odráža spôsob, akým sa s prepeličiarom poľovalo, poľuje a dúfam, že aj naďalej bude poľovať.
To znamená najmä v lese, vo vode, v hustých zárastoch a na väčšie vzdialenosti, kde psík svojím hlasom poľovníkom oznamuje, že narazil na čerstvú stopu zveri a pohybuje sa za ňou určitým smerom.
Aportovanie a nosenie zveri
Väčšina prepeličiarov vrodene aportuje a nosí všetku zver. Napriek tomu je žiaduce riadne ich vycvičiť v prinášaní a utvrdiť v nosení ťažkých bremien.
Tu sa vodiči dopúšťajú najviac chýb v domnení, že prepeličiar je samouk.
Mnohí sa pýtajú, či plemeno po výcvikovej stránke nedegraduje, keď už F. Roberth písal, že sa nemuseli nič učiť.
Tu dochádza k omylu v nepochopení podmienok, za akých pracovali prepeličiare v dobe, o ktorej Roberth písal, a podmienok, za akých pracujú teraz.
Prepeličiare držané v tom čase prevažne poľovníckym a lesným personálom boli denne v poľovnom revíri. Pri vtedajších stavoch zveri, keď sa denne pred psom zver strieľala, mali možnosť „učiť sa za pochodu“.
Na skúšky sa chodilo v druhom či treťom roku, ak sa chodilo vôbec. Dnes také podmienky nemá žiadny vodič, a preto je potrebný zodpovedajúci výcvik.
Práca vo vode
Práca vo vode je silnou stránkou prepeličiara. Väčšina z nich doslova miluje vodu.
Nerobí im ťažkosti opakované prinášanie z hlbokej vody. S chuťou a vytrvalo dokážu prehľadávať brehové porasty.
Tu nachádza uplatnenie ich vhodná stavba tela. Vodná práca si vyžaduje vášeň, vytrvalosť a tvrdosť, pretože pes sa musí opakovane vracať do vody aj v nepriaznivých podmienkach.
Poľovnícke využitie
Pri písaní tejto state som rozmýšľal, ako nemeckého prepeličiara čo najvýstižnejšie a najstručnejšie charakterizovať, a vyšlo mi slovné spojenie „poľovnícky univerzál“.
Ak si človek preštuduje prílohu číslo 35a vyhlášky MP SR číslo 344/2009 Z. z., ktorou sa vykonáva zákon o poľovníctve v znení neskorších predpisov, zistí, že toto plemeno môže získať kvalifikáciu na prácu s drobnou zverou, dohľadávanie srnčej zveri, dohľadávanie diviačej zveri, durenie diviačej zveri na spoločných poľovačkách i na vodnú prácu.
Plemen s takýmito možnosťami je viacero, otázkou však je, či ich aj využívajú. Nemecký prepeličiar je aj v súčasnosti predovšetkým psom praktických poľovníkov a väčšina príslušníkov plemena sa reálne využíva na všetky uvedené druhy práce.
Je nesmierne pracovitý a húževnatý poľovný pes, ktorý neúnavne prehľadáva aj to najhustejšie krovie.
Na stope je vždy hlasitý a niekedy je až teriérsky ostrý na škodnú. Je prirodzeným prinášačom, ktorý ide za zverou ochotne aj do najchladnejšej vody.
Výborné výkony podáva na pofarbenej stope, ktorú drží spoľahlivo.
Drobná a pernátá zver
Prepeličiar dokáže pracovať v poli, lese, húštinách aj v rákosí. Jeho úlohou je vyhľadať zver, vyhnať ju z krytu a hlasom oznámiť smer jej pohybu.
Sliedenie s väčším záberom je praktické najmä v čase, keď je drobnej zveri menej a pes musí prehľadať väčší priestor.
Raticová a diviačia zver
Dohľadávka raticovej zveri vyžaduje pokoj, schopnosť sústrediť sa a dôraz nevyhnutný pri zastavení unikajúcej poranenej zveri.
Pri strete s dospelým diviakom musí byť typický prepeličiar odvážny a rozvážny súčasne. Táto kombinácia mu umožňuje pracovať účinne bez zbytočnej bezhlavosti.
Spoločné poľovačky
Nemecký prepeličiar dokáže neúnavne pracovať na celodenných spoločných poľovačkách na drobnú aj diviačiu zver.
Vďaka hlasnému sledovaniu stopy môže poľovníkom oznamovať pohyb zveri aj v hustom poraste a na väčšiu vzdialenosť.
Rozšírenie plemena u nás
Nikdy v minulosti nebol u nás nemecký prepeličiar taký rozšírený ako dnes.
V roku 1912 J. V. Rozmary v „Loveckých horizontoch“ opisuje rôzne plemená poľovných psov, ale prepeličiar tam chýba.
Až v roku 1926 píše Karel Podhajský v správe pre valné zhromaždenie Československej poľovníckej jednoty: „Nemeckí křepeláci, bavorskí, nadobúdajú u nás a možno je, ak sú z určitých rodov, pre les našim poľovníkom odporučiť. Výkonnosť ich pri zachraňovaní poranenej zveri je podivuhodná.“
Z tohto príspevku by sa dalo usudzovať, že Podhajský prepeličiare dobre poznal a videl ich vo väčšom množstve pracovať.
Žiaľ, v tomto roku boli u nás chované iba dva jedince tohto plemena, a to importovaní hnedáci, pes „Harry von Schaftwalde“ a suka „Amelise Maar“. Či bol po týchto jedincoch odchov, sa nepodarilo zistiť.
Podľa niektorých autorov boli prepeličiare veľmi hojné v medzivojnovom období v takzvaných Sudetách, kde ich choval nemecký lesný personál.
Je pravdou, že títo nemecky hovoriaci poľovníci sa združovali v nemeckých spolkoch, takže údaje dostupné v našich časopisoch nemôžu byť úplné.
Začiatok rozkvetu plemena možno datovať do druhej polovice šesťdesiatych rokov, keď u nás bola chovná suka „Šiitmi von Schweilochser“ a dva vrhy po suke „Waldoktors Ithaka“.
Tieto suky boli kryté psom „Ignac noc Hengsberg“, ktorého doviezol chovateľ z vtedajšej NDR.
Tento chovateľ neskôr doviezol aj suku „Mietz von Fuchstein“, ktorá sa svojím potomstvom najviac zaslúžila o rozvoj chovu prepeličiarov u nás.
Na rozvoji sa okrem chovnej stanice spomínaného chovateľa podieľali aj ďalšie chovné stanice existujúce dodnes, napríklad „Z Misletina“, „Z Ružového lúčka“ a iné.
Chov, importy a pracovná úroveň
Chovná základňa bola v minulosti veľmi obmedzená. Vzhľadom na veľmi úzku príbuzenskú plemenitbu a nedostatok vhodných jedincov došlo k stagnácii chovu, ktorá mala vplyv hlavne na exteriérové ocenenie pri výstavách.
Chovné psy z oboch nemeckých krajín sa zháňali s veľkými ťažkosťami a krytie v zahraničí bolo nemožné.
V osemdesiatych rokoch sa podaril dovoz troch psíkov a jednej fenky zo SRN. V rukách skúsených chovateľov a vodičov sa títo importovaní jedinci výrazne uplatnili v chove.
Ich vplyv sa prejavil na výstavnom ocenení ich potomkov a hlavne na počtoch a umiestnení prepeličiarov na skúškach.
Stalo sa takmer pravidlom, že na všetkých druhoch skúšok sliedičov sa prepeličiare dostávajú na popredné miesta.
Mnohí chovatelia sliedičov, a nielen oni, si preto začali zaobstarávať prepeličiare a ich chov sa úspešne rozvíjal.
Ak budeme porovnávať súčasnú exteriérovú úroveň chovov u nás s chovmi v krajine pôvodu plemena, vyznieva pre nás toto porovnanie s prihliadnutím na to, že počet jedincov je v Nemecku niekoľkonásobne väčší, vcelku priaznivo.
Porovnanie by mohlo byť ešte priaznivejšie, ak by sa podarilo rýchlejšie zdolať úradnú bariéru.
Preklady štandardu č. 104 - nemecký prepeličiar z rokov 1964 a 1968, ktoré boli použité aj v odbornej kynologickej literatúre, obsahovali hrubé nepresnosti.
Táto skutočnosť mala nepriaznivý vplyv na populáciu nemeckého prepeličiara u nás. Nezáujem o nápravu niektorými činovníkmi zodpovednými za túto oblasť kynologickej činnosti bol zarážajúci.
S odstupom času možno predpokladať, že exteriéroví rozhodcovia VIII. skupiny FCI sa už dostatočne zoznámili s opraveným prekladom, ktorý bol parafovaný štandardnou komisiou pri SKJ.
Porovnávať pracovnú úroveň psov je ťažké vzhľadom na to, že skúšobné poriadky v jednotlivých krajinách sa líšia.
Pri hodnotení musíme vychádzať z osobných skúseností našich vodičov, ktorí viedli svojich zverencov v zahraničí.
Prvou skúsenosťou, ktorú sme si overili, je, že naše skúšobné poriadky sú vo veľkej miere prispôsobené skutočnému výkonu práva poľovníctva.
Druhou skúsenosťou je, že dobre pripravený a vedený pes dokáže zvládnuť odlišnosti skúšobných poriadkov inej krajiny a dosiahnuť výborné umiestnenie.
Takisto hodnotenie úrovne našich psov rozhodcami a vodičmi z Nemecka, ktorí sa zúčastňujú skúšok u nás, vyznieva pre naše psy priaznivo.
V skratke ich hodnotenie znie: „Vaši psy sú pre prax o poznanie lepšie pripravení!“
Pre koho je nemecký prepeličiar vhodný
Nemecký prepeličiar je predovšetkým pracovný pes, nie nenáročný domáci spoločník.
Najlepšie sa uplatní u človeka, ktorý mu dokáže ponúknuť pravidelnú prácu, dôsledný výcvik a dostatok pohybu v teréne.
Je inteligentný, učenlivý a poslušný, ale jeho vrodená lovecká vášeň si vyžaduje skúsené vedenie.
Majiteľ musí zvládnuť privolanie, odloženie, poslušnosť, ovládateľnosť, aportovanie a prácu na stope.
Pri nesprávnom vedení sa môže lovecký pud zmeniť na nekontrolované štvanie zveri. Preto toto plemeno nie je vhodné pre človeka, ktorý chce psa iba na príležitostné prechádzky alebo krátke víkendové vyžitie.
Je škoda, že aj u nás dávajú poľovníci pred nemeckým prepeličiarom často prednosť anglickým španielom, pretože prepeličiar je tiež pekný, ušľachtilý pes, ktorý je veľmi inteligentný, učenlivý a poslušný.
Najdôležitejšie vlastnosti plemena
- všestranný poľovný pes do lesa, vody aj poľa,
- výrazný lovecký pud a veľká pracovitosť,
- vytrvalé a priestranné sliedenie,
- hlasné sledovanie stopy zveri,
- prirodzené aportovanie a ochota nosiť zver,
- výborná práca vo vode,
- spoľahlivá práca na pofarbenej stope,
- odvaha pri práci s diviačou zverou,
- vyrovnaná, prítulná a mierna povaha,
- potreba dôslednej výchovy a pravidelného výcviku.