Panvové, teda zadné končatiny, sú významnou súčasťou pohybového aparátu psa. Podieľajú sa na odraze, pohone tela dopredu, udržiavaní stability aj na zvládaní zmien smeru, skokov a otáčania.
Panvová končatina môže byť rozdelená na anatomické oblasti, ktoré pomáhajú pri vyšetrovaní: labka, tarsus, holenná/fibula, koleno, stehenná kosť, bedrový kĺb a panva.
Panvové končatiny sú o niečo mohutnejšie a výraznejšie ako hrudníkové končatiny. Pevná a silná musí byť predovšetkým stehenná kosť, na ktorú sa upína mohutné svalstvo. Panvová končatina je akýmsi motorom pohybu. Z nej vychádzajú prvé impulzy a ona riadi silu odrazu a rýchlosť akou sa bude jedinec pohybovať.
Anatómia panvovej končatiny psa
Zadné panvové končatiny tvoria: panva, bedrový kĺb, stehno (stehenná kosť), koleno, holeň (holenná a lýtková kosť), päta, priehlavok a labka.
V súvislosti so zadkom (rozumej zadné končatiny) sa v štandarde vyskytuje jediná zmienka: „suché, jasne vykreslené svalstvo, kolenné kĺby dobre zauhlené, silné, nízko umiestnené päty.“ Táto veta v sebe obsahuje omnoho viac informácií, ako sa na prvý pohľad zdá.
Bez jasne vykreslených svalov by boli zadné končatiny slabé a bez nízko umiestnenej päty by mali končatiny nedostatočný pákový efekt, ktorý je predpokladom vytrvalosti.
Z hľadiska pohybu má veľký význam zauhlenie končatiny, teda uhol, ktorý zvierajú kosti stehenná, lýtková a holenná. Formovaniu a zauhleniu kolenného kĺbu je venovaná maximálna pozornosť. Koleno musí byť dobre tvarované, oblé a bez násilných prechodov nadväzovať na stehennú, lýtkovú a holennú kosť.
Väzy musia byť dostatočne pevné a koleno sa musí pohybovať hladko a voľne. Labka s pevnými prstami funguje ako pružina tlmiaca nárazy.
Postavenie panvových končatín a jeho význam
Správne postavenie panvových končatín ovplyvňuje efektivitu pohybu, vytrvalosť aj rozloženie záťaže. Zauhlenie skeletu predstavuje postavenie kostí voči sebe v rámci kĺbového spojenia alebo postavenie jednej časti kosti voči inej časti tej istej kosti.
Zauhlenie skeletu v ľubovoľnom kĺbe ovplyvňuje aj postavenie v ostatných kĺboch. Toto platí najmä pri kĺboch nesúcich hmotnostnú záťaž a podieľajúcich sa na pohyboch v rámci uzatvorených pohybových reťazcov.
Nesprávne postavenie môže viesť až k osteoartróze v príslušnom kĺbe či kĺboch kompenzujúcich svojim nesprávnym postavením pôvodný kĺb so zlým zauhlením.
Panva
Pri pohľade zboku panva zviera s horizontálnou rovinou uhol približne 30°. Nielenže by panva mala byť umiestnená v správnom uhle, ale má byť aj dostatočne dlhá (16,5 - 19 cm).
Dlhá panva predlžuje zadné končatiny nad pätou, a tým umožňuje kratší priehlavok a nižšie umiestnené päty, čím sa zlepšuje pákový efekt svalov horných stehien.
Stehno
Pri stehne je dôležitá jeho správna dĺžka a uhol, ktorý zviera stehenná kosť s panvou v bedrovom kĺbe. Čím je stehno dlhšie, tým lepší je pákový efekt, tým si vie pes v pohybe umiestniť svoje zadné labky viac dopredu a tým kratší môže byť priehlavok.
Ridgeback je pes, u ktorého sa vyžaduje vytrvalosť, a preto sú u neho dlhé stehná výhodnejšie. Existuje však hranica, pretože príliš dlhé stehno má za následok príliš krátku holeň. Dobrá priemerná dĺžka stehna u ridgebacka je cca 22 cm.
Väčšinou sa u psov vyžaduje, aby bol uhol, ktorý zviera stehenná kosť s panvou v bedrovom kĺbe, 105˚. Je to dostatočný uhol pre rýchlosť, nie však pre silu a vytrvalosť. Pre ridgebacka je preto výhodnejší uhol 100 - 110˚.
Svalstvo na stehnách má byť jasne vykreslené. Na pohľad má viditeľne vyčnievať z vonkajšej strany stehien a zadku a na dotyk musí byť pevné. Svaly majú byť dlhé a suché.
Koleno
Uhol kolenného kĺbu (medzi stehnom a holeňou) má byť približne 110 - 120° a uhol päty (medzi holeňou a priehlavkom) má byť približne 130°.
Tieto údaje zodpovedajú tzv. správnemu uhleniu zadných končatín ridgebacka. Pri menších uhloch sa hovorí o preuhlení, pri väčších uhloch o nedostatočnom uhlení, ktoré má za následok strmý postoj, čo znamená, že zadok je nad úrovňou kohútika a pes je tzv. prestavaný.
Holeň
Holeň sa skladá z holennej kosti a lýtkovej kosti. Tieto dve kosti sa v hornej časti v kolennom kĺbe spájajú so stehennou kosťou a v spodnej časti sa napájajú na pätový kĺb.
Aby sa zaistila vytrvalosť, musí byť holeň dostatočne dlhá, a tak umožnila nielen dostatočné ohnutie v kolennom kĺbe, ale aj nízko umiestnenú pätu s krátkym priehlavkom. Dobrá priemerná dĺžka holene u ridgebacka je cca 29 cm.
Takáto dĺžka holene umožňuje uhol asi 130˚ medzi holeňou a priehlavkom, keď pes stojí s prednými aj zadnými sponkami vo zvislej polohe. Tento uhol je rozumný stred medzi väčším uhlom, ktorý dáva maximálnu silu, a menším uhlom, ktorý dáva maximálnu rýchlosť.
Nízko umiestnené päty
U ridgebackov by mali byť päty (rozumej pätový kĺb) vo výške jednej štvrtiny celkovej výšky psa, čo je v priemere cca 16 cm.
Väčšina ridgebackov ich má o trochu vyššie, ale pokiaľ sú už vo výške jednej tretiny celkovej výšky psa, sú príliš vysoko. Vysoké päty môžu síce zväčšiť uhlenie kolien a zvýšiť rýchlosť, ale stane sa tak na úkor kratších holení a zníženej vytrvalosti.
Vysoko umiestnené päty by mali byť preto u ridgebacka prísne penalizované. Medzi plemená, ktorých štandardy vyžadujú „nízko umiestnené päty“, patrí afganský chrt, basenji, barzoi, írsky vlkodav a whippet.
Pätový kĺb musí byť aj riadne ohybný. V pokluse, v zadnej polohe končatiny (pretiahnutí vzad), má byť priehlavok priamym predĺžením holene.
Pokiaľ tomu tak nie je, nevytvára sa maximálny pákový efekt, zadné chodidlá sa budú zo zeme zdvíhať príliš skoro a svaly stehien sa rýchlo unavia. Činnosť päty má byť hladká a nie trhavá.
Priehlavok
Priehlavok musí byť pri pohľade z ktorejkoľvek strany rovný. Krivý priehlavok nie je ani pekný, ani výkonný.
Správne umiestnený priehlavok, ktorý je v polohe kolmo na zem priamo pod koreňom chvosta psa alebo len veľmi mierne za ním, musí byť krátky, aby sa umožnil jednoduchý pákový efekt dlhšieho stehna a holene, ktorý je nutný pre vytrvalosť.
Labka
Hodnotenie tvaru labiek zadných končatín je totožné s labkami predných končatín, ale s tým rozdielom, že zadné labky a brušká sú o niečo menšie a zadné prsty o niečo kratšie ako predné.
Je to preto, že zadné končatiny normálne podopierajú asi o polovicu menej váhy ako predné. Avšak pri niektorých pohyboch, hlavne pri otáčaní a skokoch, musia zadné labky prevziať celú hmotnosť psa, takže nesmú byť príliš malé a musia byť rovnako silné ako predné labky.
Slabé články prstov a kostí záprstia neunesú váhu zle živeného jedinca a časom sa deformujú. Ak má jedinec správne formovanú labku a má dostatok pohybu, dorastajúce pazúry sa obrusujú a netreba ich strihať.
Postavenie zadných končatín pri pohľade zozadu
Pri pohľade zozadu majú byť zvislé osi oboch končatín rovnobežné.
Pokiaľ sa päty vzájomne príliš približujú vzniká tzv. kravský postoj (do X), ktorý sa zvyčajne vyskytuje spoločne s rozbiehavým postojom priehlavku a prstov, prípadne s tzv. rozbiehavými kolenami.
Ak sa pätové kĺby navzájom príliš vzďaľujú vzniká tzv. sudovitý postoj (do O), ktorý úzko súvisí so zbiehavým postojom priehlavku a prstov.
Obe postavenia sú vážne chyby, ktoré je nutné penalizovať.
Pokiaľ pes stojí s prstami nepatrne smerujúcimi von a pätami dovnútra, môže ísť, ale väčšinou nejde o anatomickú chybu. Často vídať psov v takomto postoji práve na výstavách. Je to prejav nepohody a pocitu neistoty.
Toto postavenie môže vychádzať aj z viac-menej viditeľného podrepu. Pokiaľ však takéto postavenie prstov a päty pretrváva aj v pohybe, je to vážna chyba!
Ako vyšetrujeme panvovú končatinu u psa
Dva z najbežnejších ortopedických stavov, ktoré spôsobujú krívanie u psa a postihujú kĺby panvovej (zadnej) končatiny sú: dysplázia bedrového kĺbu u psov a ochorenie predného skríženého väzu.
Tieto poruchy môžu existovať nezávisle alebo súčasne. Môže sa vyskytnúť aj mnoho ďalších stavov, ktoré závisia od veku, plemena a životného štýlu psa.
Vyšetrenie by sa malo vždy začať pozorovaním chôdze psa, aby sa potvrdilo krívanie panvovú (zadnej) končatiny. Závažnosť krívania môže byť rôzna, od nedošľapovania až po skráteniekroku počas chôdze.
Pes by mal byť tiež vyšetrený na zmeny držania tela v súlade s poruchami panvových končatín, ako je neochota ohýbať koleno počas sedenia („test v sede“) a hyperextenzia alebo hyperflexia tarzálneho kĺbu.
Neurologické vyšetrenie by malo sprevádzať ortopedické vyšetrenie, aby sa vylúčili iné zdroje dysfunkcie končatín, ako sú periférne neuropatie alebo častejšie ochorenie medzistavcových platničiek a lumbosakrálne.

1. Labka
Vyšetrenie labky vo všeobecnosti pozostáva zo skúmania každého jednotlivého prsta, vrátane nechtu a nechtového lôžka.
Bežné zdroje krívania vznikajúceho z týchto miest zahŕňajú štiepenie nechtov, nádory nechtového lôžka, zlomeniny/luxácia článkov prstov, prenikajúce cudzie telesá a tržné rany na vankúšikoch.
Opatrná palpácia prstov a manipulácia s kĺbmi vo flexi a extenzii pri pozorovaní príznakov bolesti alebo opuchu predstavujú pomerne citlivú metódu na určenie, či je niektorá časť labky zdrojom bolesti.
Poranenie labky alebo prstov je častým zdrojom neúnosného krívania. Pretože veľa psov je citlivých na manipuláciu s ich labkami, skúšajúci by mal tiež prehmatať chodidlá z nepostihnutých nôh, aby získal pocit, do akej miery zviera neochotne manipuluje s jeho labkami.
2. Tarsus
Zo 4 kĺbov, ktoré tvoria tarsus, iba tibiotarzálny kĺb vykazuje znateľný pohyb vo flexii a extenzii ako kĺbový kĺb.
Ktorýkoľvek kĺb môže byť ohrozený traumou, čo má za následok laxnosť v smeroch spojených s poškodenými stabilizačnými štruktúrami.
Tarzálne kĺby by sa mali prehmatať a namáhať v mediálnom a laterálnom smere, ako aj vo flexii a extenzii, aby sa posúdila nadmerná laxita naznačujúca subluxácie alebo luxácie.
Tibiotarzálny kĺb by sa mal prehmatať cez jeho normálny rozsah pohybu, aby ste pocítili krepitus alebo pukanie.
Ďalším dôvodom poklesu alebo hyperflexie tibiotarzálneho kĺbu je poškodenie spoločnej kalkaneálnej šľachy. Táto štruktúra by sa mala prehmatať od jej vloženia na pätovú kosť proximálne, aby sa posúdilo narušenie, zápal alebo fibróza spojená s poranením.
Rôzne tarzálne kosti sa môžu zlomiť, čo spôsobí bolesť a zápal. U mladých psov veľkých plemien je potrebné dôkladne vyšetriť opuch tibiotarzálneho kĺbu, ktorý môže byť v súlade s osteochondritis dissecans.
Opuch kĺbov u dospelých zvierat možno pripísať degeneratívnemu ochoreniu kĺbov alebo rôznym príčinám hnisavej artritídy.
3. Holenná a lýtková kosť
Zdroje krívania u mladých psov, ktoré môžu pochádzať z holennej a lýtkovej kosti, zahŕňajú hypertrofickú osteodystrofiu, eozinofilnú panosteitídu, Salter-Harrisove zlomeniny a poruchy lýtka; a u mladých dospelých a dospelých psov iné zlomeniny, neopláziu, uhlové deformity končatín a hypertrofickú osteopatiu.
Vyšetrenie holennej kosti by sa malo zamerať na hlbokú palpáciu, aby sa vyvolal kostný zdroj bolesti alebo sa zistili ohniskové oblasti opuchu.
Vzťah tarzu a kolenného kĺbu by sa mal tiež sledovať, aby sa zistilo zauhlenie spôsobené poškodením tela a abnormálnym vývojom holennej a lýtkovej kosti.
Aberantný rast v dôsledku fyzárnych porúch môže viesť k varóznym, valgóznym, procurvatum, recurvatum alebo rotačným alebo translačným deformitám.
4. Koleno
Koleno je veľmi častým zdrojom krívania u psa. Mladé psy môžu pociťovať bolesti pri osteochondritíde a luxáciách pately, zatiaľ čo staršie psy môžu pociťovať bolesti v dôsledku ochorenia predného skríženého väzu, natrhnutia zadného skríženého väzu, kolaterálnej nestability, luxácie pately, ochorenia menisku a poranení dlhých digitálnych extenzorových šliach.
Vyšetrenie kolenného kĺbu môže začať v stoji, čo je poloha, ktorá umožňuje súčasnú palpáciu kolien obojstranne. Toto je obzvlášť užitočné na porovnanie, ak má zviera tento stav jednostranne.
Konkrétne by sa mali rozlišovať okraje patelárnej šľachy, pretože strata hmatateľných okrajov tejto štruktúry je v súlade s prítomnosťou výpotoku.
Proximálny mediálny aspekt oboch holenných kostí je prehmataný kvôli dôkazu tvrdého, okrúhleho opuchu nazývaného fibrózna „opora“, ktorý sa vyskytuje pri prednom skríženom väze.
Poloha pately je tiež určená na identifikáciu prítomnosti a smeru luxácie pately.
Vyšetrenie kolena v ľahu na boku
Zvyšok vyšetrenia kolena sa robí so psom v ľahu na boku. Palpácia kolenného kĺbu zvyčajne začína uvedením kĺbu do celého rozsahu jeho pohybu, čo by sa malo ľahko uskutočniť bez krepitov alebo bolesti.
Cvakanie alebo praskanie môže naznačovať poškodenie menisku.
Integrita predného skríženého väzu sa skúma prostredníctvom manévre aktívneho kraniálneho tibiálneho a pasívny test zásuvky.
Koleno je potom vystavené stresu mediálne aj laterálne, aby sa vyhodnotili oba kolaterálne väzy.
Patela by sa mala prehodnotiť so psom v ľahu na boku, zatiaľ čo holenná kosť sa otáča vnútorne aj zvonka, aby sa určilo, či je prítomná mediálna alebo laterálna laxita.
5. Stehenná kosť
Stavy potenciálne ovplyvňujúce femur zahŕňajú panosteitídu, hypertrofickú osteodystrofiu a zlomeniny u mladých psov a zlomeniny, neopláziu a hypertrofickú osteopatiu u dospelých psov.
Častým nádorom zadnej končatiny psa je osteosarkóm, ktorý sa častejšie tvorí v distálnom femure a proximálnej tibii.
Vyšetrenie by malo zahŕňať hlbokú palpáciu po celej dĺžke stehennej kosti na vyšetrenie bolesti, zápalu alebo opuchu.
6. Bedrový kĺb
Medzi príčiny bolesti bedrového kĺbu psa patrí dysplázia bedrového kĺbu s laxitou, avaskulárna nekróza, luxácie a zlomeniny u mladého zvieraťa; a dysplázia bedrového kĺbu so sekundárnym degeneratívnym ochorením kĺbov, luxáciami, hnisavými artropatiami, neopláziou a zlomeninami u dospelých psov.
Vyšetrenie bedra začína uvedením kĺbu do celého jeho rozsahu pohybu, vrátane flexie a extenzie, pričom sa pozoruje bolesť alebo hmatateľný krepitus.
Mladí psi by sa potom mali vyšetriť na laxnosť bedrového kĺbu ako príznak skorej fázy dysplázie bedrového kĺbu psa.
Hoci existuje veľa palpačných manévrov, jednou z najbežnejších techník je vyšetrenie Ortolani. Aby to bolo možné vykonať, pes bude pravdepodobne potrebovať mierne sedatívum a môže byť umiestnený v dorzálnej alebo laterálnej polohe.
Koleno a bedrá by mali byť v uhle 90°. Tlaková sila pôsobí pozdĺž osi stehennej kosti, jednou rukou na úrovni kolena, zatiaľ čo protitlaková sila pôsobí na bok a panvu opačnou rukou.
Ak je prítomná laxita bedrového kĺbu, hlava stehennej kosti bude počas tejto fázy mierne subluxovať.
Počas pôsobenia axiálnej sily sa noha pomaly abdukuje, zatiaľ čo sa prehmatáva trochanter a hľadá sa Ortolaniho znak: hmatateľné zaklapnutie označujúce redukciu hlavy do acetabula.
7. Panva
Bolestivé stavy panvy zahŕňajú zlomeniny, luxácie sakroiliakálneho kĺbu a neopláziu.
Palpácia panvy môže byť spárovaná s palpáciou proximálneho femuru. Vhodný vzťah medzi panvou a stehennou kosťou možno dokumentovať palpáciou krídelka bedrovej kosti, sedacieho hrbolčeka a veľkého trochanteru, ktoré by mali tvoriť trojuholník.
Ak sa stratí trojuholníkový tvar, treba mať podozrenie na luxáciu bedrového kĺbu.
Väčšina zlomenín panvy bude definitívne diagnostikovaná pomocou röntgenových snímok, ale najskôr sa môžu zistiť pomocou rektálnej palpácie.
Panosteitída ako príčina bolesti a krívania
Panosteitída (panostitis) je bolestivé zápalové ochorenie dlhých kostí, ktoré postihuje najmä mladé psy veľkých a obrovských plemien v období intenzívneho rastu.
Jedná sa o spontánne zápalové ochorenie, ktoré postihuje šteňatá a psie adolescentov vo veku od 4 mesiacov až do jedného roka, kedy je takmer ukončený rast dlhých kostí.
Najtypickejším obdobím vzniku je vek okolo pol roka života. Pri panostitíde sú postihnuté dlhé kosti, rozvíja sa zápal okostice dlhých kostí a to vyvoláva tak silnú bolestivosť, že zviera môže odmietať chodiť a behať.
Najčastejším plemenom, čo trpí na panostitídu sú šteňatá nemeckého ovčiaka.
Príčiny a možné rizikové faktory
Príčiny vzniku nejdú dodnes úplne jasné.
Faktom je, že u psov postihnutých panostitídou rozbor krvi často odhalí nízky pomer hladiny vápnika k fosforu - prvkov, ktoré sa podieľajú na stavbe kostí.
V rámci nutričných príčin je najčastejšie spomínané kŕmenie vysoko proteínovým krmivom, často bez obsahu obilnej zložky, tzv. „grain free“krmivá, ad libitné kŕmenie a excesívne podávanie doplnkov výživy s obsahom vápnika a vit.
Nie je však vhodné začať ihneď tieto prvky suplementovať - správny pomer by mal byť obsiahnutý v kvalitných granuliach a potom už nie je potrebné nič dopĺňať, naopak.
Môže sa stať, že s dobrým úsudkom rozhodíte šteniatku ostatné prvky, čo sa zle vracia späť.
Nakoľko sa obyčajne jedná o neinfekčný zápal, vo vývoji väčšinou nezohrávajú rolu žiadne mikroorganizmy, hoci u niektorých psov bola preukázaná predošlá, alebo prebiehajúca vírusová ev. bakteriálna infekcia.
Nie je však objasnené, či takéto ochorenie má priamy vplyv na vývoj panosteitidy, alebo jej vývoj ovplyvňuje iba sekundárne stimuláciou imunitného systému.
Príznaky panosteitídy
Postihnuté zvieratá vykazujú náhle mierne až silné krívanie a najmä bolestivosť na pohmat oboch končatín.
Väčšinou sú postihnuté najskôr hrudné končatiny a neskôr aj tie panvové.
Krívanie končatín sa môže premiestňovať v horizonte 2-4 týždňov. Prvých 14 dní môže pes krívať na pravú prednú končatinu a ďalší týždeň na ľavú zadnú a takto sa to môže striedať niekoľko týždňov.
Pacienti s panostitídou sú náhle bolestiví, krívajú, často sú apatickí, majú zvýšenú telesnú teplotu, sú spaví a majú znížený apetít.
Pacient pri klinickom vyšetrení reaguje bolestivo na palpáciu / dotyk v oblasti dlhých rúrovitých kostí. Končatina v oblasti lokalizovaného zápalu môže byť teplá a mierne opuchnutá.
Veľmi často si majitelia spájajú krívanie s nejakou traumou, ako je pád alebo skok z výšky, ale nie je tomu tak.
Diagnostika
Je možné vykonávať odber krvi a RTG vyšetrenie, ale skúsenému veterinárnemu lekárovi stačí vykonať typický pohmat na končatine, aby zistil, či sa jedná o panostitídu alebo nie.
RTG vyšetrenie jej len potvrdí a vylúči ďalšie prídavné ortopedické problémy.
Na röntgene dlhých kostí končatín bývajú viditeľné zápalové zmeny, pohmat nôh je pre psa veľmi bolestivý.
Nesmieme zabúdať na informácie o používaných doplnkoch výživy, zmene krmiva a kŕmnom režime. Významným faktom je tiež vek zvieraťa a plemenná predispozícia.
Liečba a režimové opatrenia
Liečba spočíva v utlmení bolesti a kľudovom režime.
V momente, keď psovi podáte lieky na bolesť, prestane sa strážiť a šetriť. A preto sa vám môže stať, že niektorí veterinárni lekári lieky na bolesť nedávajú a veria, že si zviera vďaka tomu bude samo regulovať pohyb v zdravej miere.
U niektorých pacientov je možné a nevyhnutné kombinovať viacero druhov liekov proti bolesti avšak vždy s ohľadom na to, že sa jedná o mladý vyvíjajúci sa organizmus, u ktorého metabolizácia liečiv môže s ohľadom na vek fungovať odlišne ako u dospelých psov.
Podávanie antibiotík a kortikosteroidov je pri štandardnej panosteitíde neopodstatnené a spája sa s rizikom vývoja bakteriálnej rezistencie.
V prípade podávania kortikosteroidov je plejáda nežiadúcich účinkov široká a závislá od dávky a dĺžky podávania.
Niektorí veterinárni lekári odporúčajú zvýšiť príjem čistého vitamínu C, ktorý funguje protizápalovo, a funguje v tesnej spolupráci s kolagénom, ktorý upevňuje väzy a šľachy v tele.
Je nevyhnutný pre správny vývoj kostí, chrupaviek a celého kĺbového aparátu.
Určite zvážte podávanie kĺbovej výživy a na odporúčanie vášho veterinárneho lekára je dobré nejaké chondroprotektívne látky nasadiť.
Hovorí sa, že pokiaľ má šteňa kvalitnú stravu, žiadne kĺbové preparáty nepotrebuje, ale v momente keď nastane problém a bolestivosť pohybového aparátu, je dobré zvieraťu uľaviť a telu dodať potrebné látky - napr.
Výživa a telesná hmotnosť rastúceho psa
Veľké rastúce plemená je vhodné kŕmiť v menších porciách počas dňa, krmivom, ktoré je určené pre danú vekovú kategóriu, pre veľké a obrie plemená psov.
Medzi chovateľmi sa často šíri názor, že tieto šteňatá je vhodné kŕmiť krmivom pre seniorov, alebo pre dospelé psy.
V prípade intenzívneho tréningu, pri ktorom je pacient odmeňovaný jedlom, môže tiež dôjsť k enormnému nárastu prijatej energie a preto je vhodné odmeny u takýchto rizikových plemien odobrať z kŕmnej dávky a nesiahať po kaloricky bohatých odmenách.
V poslednom období sa kladie dôraz tiež na používanie Pre-, Pro- biotických prípravkov u psov.
Obezita verzus mohutnosť
Chovatelia a posudzovatelia gigantických plemien často prezentujú a oceňujú „mohutné“ šteňatá.
Nezamieňajme si však nadváhu a obezitu s mohutnosťou a správnym svalovým korzetom, ktorý sa u týchto plemien vyvíja často až do cca 24 mesiaca a vyžaduje dostatočný hormonálny vplyv, prechod pubertou a zrelý vyvinutý skelet, ktorý je schopný takúto masu niesť.
Rastúci pes nemá zrelú kostru. Nadváha, alebo obezita predstavuje neustály stresor.
Prognóza panosteitídy
Skvelou správou je, že panostitída sama vymizne, až je dokonale dokončený rast dlhých kostí a všetko si ortopedicky „sadne“, ako má.
Prognóza ochorenia je pri správnej diagnostike a následnom vhodnom manažmente pacienta dobrá.
Obyčajne sa jedná o samolimitujúce ochorenie, ktoré po ukončení rastu samo odznie. Epizódy krívania sa však môžu opakovať aj niekoľko mesiacov a pre majiteľov môžu byť pomerne frustrujúce.
Pes po amputácii panvovej končatiny
„Psy majú tri nohy a jednu náhradnú“ alebo „neboj sa, on si ani nevšimne,že nemá nohu“. Koľkokrát sme počuli tieto vety z úst laickej aj odbornej verejnosti?
Naozaj sa psy prispôsobia trojnohému životu bez následkov? Nič nieje také jednoduché ako sa na prvý pohľad zdá.
Vývojom veterinárnej medicíny totiž zisťujeme, že pohyb a postoj trojnohých psích kamarátov ovplyvňuje celé telo vrátane axiálneho systému a končatín a preto by preventívna, terapeutická a rehabilitačná starostlivosť o pacientov s amputáciou mala zahŕňať nielen postihnutú končatinu ale celé telo.
Moderná veterinárna medicína dokonca čím ďalej, tým častejšie spolupracuje s profesionálnymi protetikmi a postupne sa prikláňa k používaniu protéz u pacientov, u ktorých to umožňuje zdravotný stav.
Rozloženie hmotnosti u psa
Psy majú oproti ľuďom zdanlivú výhodu - po svete chodia po štyroch nohách. Dve predné - v odbornej terminológii nazývané hrudníkové končatiny a dve zadné - odborne nazývané panvové končatiny.
Hmotnosť nie je rozložená rovnomerne medzi všetky štyri končatiny. Približne 60% hmotnosti nesú hrudníkové končatiny a 40% panvové končatiny.
Funkcie sa takisto líšia - kým panvové končatiny poháňajú telo dopredu ako hnacia sila, hrudníkové končatiny zodpovedajú za spomaľovanie, zmeny smeru a prispievajú vo veľkej miere k udržaniu rovnováhy.
Už tieto informácie nám naznačujú, že štandardný pacient sa jednoduchšie adaptuje na amputáciu panvovej končatiny ako hrudníkovej.
Zmeny po amputácii panvovej končatiny
V prípade amputácie panvovej končatiny je to kontralaterálne zápästie (na opačnej strane tela ako je amputácia) , v tomto prípade nastáva presun váhy o 33% na kontralaterálne zápästie a zvýši sa brzdná sila.
Pri závesnom aparáte hrudníkovej končatiny nastávajú zmeny, ktoré vedú k hypermobilite krčnej a hrudníkovej chrbtice.
U psov s amputovanými hrudníkovými končatinami môžeme vidieť typický pohyb hlavy - tzv. head bob4 , ale rozsah pohybu v tejto oblasti je zmenený aj u psov s amputovanou panvovou končatinou a prejavuje sa hlavne v pohybe3.
Lumbosakrálny prechod (prechod medzi bedrovou chrbticou a krížovou kosťou) je ďalším extrémne zaťažovaným miestom.
Extenzia a flexia lumbálnej chrbtice sa výrazne zvýši vprípade amputácie hrudníkovej alebo panvovej končatiny a pacient často volí postoj so svojou lumbálnou chrbticou v kyfóze3,4.
V prípade amputovanej panvovej končatiny nastáva zmena zauhlenia druhej panvovejkončatiny, podkladanie pod telo.
Často nastáva kompenzácia výraznou flexiou v lumbálnej chrbtici, kraniálnym náklonom panvy; zauhlenie kolenného a pätového kĺbu sa mení, môže viesť k rovnému zauhleniu v päte a kolene (strmý postoj), môže sa zvýšiť rozsah pohybu v tarze a tým sa môže zvýšiť riziko úrazu 3.
Asymetria panvypozmeňuje zarovnanie chrbtice a tonus (napätie) lumbálneho svalstva, čo môže viesť k zmene biomechaniky pohybu a bolestiam chrbta 5.
Rehabilitácia po amputácii
Fyzioterapiaje jeden z najlepších spôsobov ako prinavrátiť trojnohého spoločníka do normálneho života.
Spoluprácou s kvalifikovaným fyzioterapeutom čím skôr po operácii je možné minimalizovať negatívny vplyv amputácie na zvyšok pohybovej sústavy a znížiť bolestivosť.
Fyzioterapeut vie po dôkladnom úvodnom odbornom vyšetrení zostaviť krátkodobý a dlhodobý rehabilitačný plán na mieru konkrétnemu jedincovi.
Cieľom rehabilitácie je pomocou kombinácie metód (manuálnej terapie, fyzikálnej terapie a pohybovej terapie) obnoviť bezbolestný a pohodlný pohyb a docieliť svalovú rovnováhu a tým dlhodobo zvýšiť kvalitu života.
Oblasti rehabilitačného plánu
Prvou oblasťou je svalová rovnováha.
V ideálnom prípade je svalový tonus (napätie) flexorov a extenzorov udržiavaný v takom vzájomnom pomere, aby bolo zaistené ideálne držanie tela - u psov fyziologický postoj.
Po amputácii končatiny si počas post-operačnej adaptácie telo samé vytvorí pohybové vzorce, ktorými si kompenzuje nedostatky.
Ak je pohybový vzorec od začiatku zle zostavený a telo sa zaťažuje asymetricky bez vhodnej svalovej kompenzácie, môžu sa vytvoriť svalové dysbalancie.
Tie môžu viesť až k rôznym patologickým procesom.
Cieľom rehabilitácie počas adaptácie je jemne usmerniť telo a pomôcť vytvoriť dlhodobo prospešné pohybové vzorce, prípadne manuálnymi technikami cielene uvoľňovať nevhodné svalové kompenzácie a aktívnym cvičením vytvárať nové.
Druhá oblasť je pohyblivosť a stabilita kĺbov.
V rámci manuálnych techník vieme zhodnotiť jednak rozsah pohybu a jednak stabilitu jednotlivých kĺbov.
Pri zistení obmedzeného rozsahu pohybu kĺbu vyberie fyzioterapeut techniku alebo kombináciu techník na cielené zlepšenie rozsahu.
Treťou dôležitou oblasťou je biomechanika pohybu a statické postavenie tela.
Zmena postoja bežne sprevádza adaptáciu štvornohého psa na život trojnožca. Zmeny sú evidentné na axiálnom skelete aj v zauhlení končatín.
Postoj je v rámci veterinárnej medicíny a fyzioterapie malých zvierat dôležitý lebo je úzko spojený s mobilitou, funkciou a patologickými procesmi.
Praktická starostlivosť o trojnohého psa
- Pravidelný pohyb vhodného druhu - primeraný pohyb v tomto prípade znamená pravidelný pohyb bez prudkých zastavení a skokov.
- Absolútne nevhodnými aktivitami sú aportovanie a skoky z výšky.
- Udržiavať primeranú telesnú hmotnosť - každý kilogram navyše zaťažuje pohybový aparát.
- Monitorovanie telesnej hmotnosti by mal byť jeden zo základných pilierov preventívnej starostlivosti majiteľov zvierat.
- Používanie vhodného postroja s rúčkou - psíkovi sa dá pomocou postroja pomôcť pri schádzaní zo schodov, pri vystupovaní hore schodmi, pri vstávaní a pri prejavoch únavy na prechádzke.
- Najdôležitejším aspektom výberu postroja je možnosť neobmedzeného rozsahu pohybu v ramene a v lakti.
- Dobrý rozsah pohybu umožňujú napríklad postroje v tvare Y.
- Vyhnúť sa šmykľavým podlahám - miesto, kde sa psík pohybuje najčastejšie, by malo byť nešmykľavé.
- Koberce, nešmykľavé podlahy, prípadne protisklzové topánočky.
- Dôkladné sledovanie stavu pohybovej sústavy - pri ortopedických problémoch môže byť rekonvalescencia síce zdanlivo náročnejšia na troch nohách ako na štyroch ale práve preto treba podchytiť problémy včas.
- Monitorovanie prejavov bolesti a ich následné riešenie s veterinárnym lekárom.
- Dlhodobé užívanie chondroprotektív a iných liečiv a suplementov po porade so svojím veterinárom.
Pri pohybovej terapii je nevyhnutné začať jednoduchými cvičeniami - na úvod je vhodné zaradiť do tréningového plánu cvičenia na zlepšenie propriocepcie a posturálnej stability.
Týmto sa snažíme preučiť získané svalové vzorce na vzorce z dlhodobého hľadiska vhodnejšie.
Rehabilitačný plán môže napríklad pozostávať z cielených izometrických cvičení, cvičení aktivujúcich svalové vlákna I. typu (zodpovedných za vytrvalosť) a vo vhodnom čase, po zvládnutí základov, zaraďujeme do tréningového plánu aj silové a dynamické cvičenia.
Toto môžeme kombinovať s mäkkými technikami, kĺbovými technikami, laserovou terapiou a inými.
Dlhodobé sledovanie pohybového aparátu
Bolo zistené, že 38% psích pacientov s amputovanou končatinou trpeli na ortopedické ochorenie v priemere 1,75 roku po amputácii, najčastejšie na ochorenie panvovej končatine.
40% týchto pacientov následne podstúpilo ortopedickú operáciu a rekonvalescencia prebehla v poriadku 6.
Fantómové bolesti sa u ľudských pacientov vyskytujú počas prvých dvoch rokov po amputácii u 60-80% pacientov pričom u 10% z týchto pacientov fantómové bolesti pokračujú aj naďalej7.
Môžeme predpokladať, že u zvieracích pacientov to bude podobné a štatistiky bolesti u psích pacientov naznačujú, že postoperačná veterinárna starostlivosť a rehabilitácia by mala pokračovať dlho po prvotnej fáze hojenia.
Spoluprácou majiteľa, veterinárneho ortopéda, veterinárneho fyzioterapeuta a veterinárneho protetika vieme u pacientov po amputácii zvýšiť kvalitu života.
Veterinárna rehabilitácia má výrazný vplyv na celkovú silu tela, zlepšuje postoj a pohyb a prispieva k minimalizovaniu sekundárnej bolesti u trojnohých pacientov.