Sliepka: stavba hlavy, lebky a charakteristické výrastky

Hlava a stavba jej lebky utvárajú vzhľad sliepky. Pre každé plemeno sa mierne odlišuje. Kura domáca (Gallus gallus domesticus) je jedným z najrozšírenejších a hospodársky najvýznamnejších druhov vtákov na svete. Jej chov má dlhú históriu a poskytuje človeku mäso, vajcia a perie.

Sliepka domáca je vyšľachtená z kury divej (Gallus gallus, synonymum: Gallus bankiva), ktorá pochádza z oblasti Indie alebo Juhovýchodnej Ázie, kde ich domestikácia prebiehala asi 4 000 rokov pred Kr. Okrem polárnych oblastí sa chová po celom svete.

Základná stavba hlavy sliepky

Na hlave sa nachádza kostený zobák bez zubov, ktorý slúži na získavanie potravy. Na hlave sa nachádzajú aj oči s dobrým zrakom a ušné otvory, ktoré sú skryté pod perím.

Všetky plemená sliepok vedia hlavou otáčať ako vertikálne, tak horizontálne o celých 180°C. Krk je pohyblivý a umožňuje kure dosiahnuť na potravu na zemi a sledovať okolie. Dlhý a ohybný, umožňuje kure dosiahnuť na zem pri hľadaní potravy.

Oči, hrebeň, lalok, zobák. Pod zobákom sliepok nájdeme bradové a krčné laloky. Sluchovod prekrývajú na spánkoch ušnice. Najdominantnejším kožným výrastkom na hlave sliepok tvorí hrebeň.

Zobák

Zobák slúži na získavanie potravy. Kura je nekŕmivý vták. Živí sa zrnom, v rozhrabanej zemi hľadá hmyz a červy. Odštipkáva aj šťavnaté časti rastlín.

Sliepka domáca odjakživa obľubuje obilniny, ako sú pšenica, jačmeň, slnečnica, proso, hrach a kukurica. Okrem obilného krmiva veľmi rád zbiera zelené časti rastlín, vyhrabáva zo zeme dážďovky, slimáky, hmyz, a živí sa aj menšími stavovcami, ako sú jašterice, hady a myši.

Oči a zrak

Kura má vynikajúci zrak, ktorý jej umožňuje vidieť farby a vnímať pohyb. Sliepky majú tri viečka a vidia viac farieb ako ľudia, vrátane ultrafialového svetla, čo im pomáha odhaliť predátorov a nájsť potravu.

Keďže sliepka nemá dobré priestorové videnie, je nútená pri chôdzi hýbať hlavou dopredu a dozadu a mapovať tak svoje okolie, ako väčšina vtákov.

Ušnice a sluch

Ušnice sa nachádzajú na spánkoch a prekrývajú sluchovod. Ušné otvory sú skryté pod perím, ale sluch je dobre vyvinutý.

Laloky

Pod zobákom sliepok nájdeme bradové a krčné laloky. Laloky patria medzi kožné výrastky, ktorých tvar a veľkosť súvisia s plemennou príslušnosťou.

Hrebeň sliepky

Najdominantnejším kožným výrastkom na hlave sliepok tvorí hrebeň. Hrebeň môže mať rôzny tvar, veľkosť a postavenie podľa plemena.

Jednoduchý hrebeň

Najčastejšie sa vyskytujúce hrebeň. Na hlave sedí vodorovne a utvára ho rad často pravidelne vykrojených zubov. V zadnej časti sa hrebeň môže klopiť na stranu.

Ružicový hrebeň

Nízko položený hrebeň bez zubov, ktorý sa rozprestiera do šírky. Zuby nahrádza jemné perlovanie.

Ružkový hrebeň

Tento hrebeň má špeciálnu podobu. Tvoria ho dva rožky, ktoré sa týčia nahor. Ružkový hrebeň skrášľuje najčastejšie sliepky s chocholkami.

Orechový hrebeň

Nesie svoj názov podľa jeho podoby, ktorá pripomína škrupinu vlašského orecha. Hrebeň nemá žiadne zuby a umiestnený je na čele sliepok.

Hráškový alebo trojradový hrebeň

Tvoria ho tri samostatné krátke hrebene. Pričom prostredná prevyšuje ostatných dvoch.

Listový a pohárikový hrebeň

Hrebeň tvoria dva vzájomne zrastené menšie hrebienky. Listový hrebeň je zrastený iba na jednom kraji, a to vpredu. Pohárikový naproti tomu vzadu aj vpredu.

Lebka a mozog sliepky

Lebka je ľahká a pevná, chráni mozog a zmyslové orgány. Stavba lebky sa medzi plemenami odlišuje. Krátku a širokú stavbu lebky majú bojové plemená. Sedliacke sliepky zase naopak malú a pretiahnutú.

Nervová sústava kury domácej riadi a koordinuje všetky funkcie tela. Mozog sa skladá z predného mozgu, stredného mozgu a zadného mozgu. Mozog kuraťa je malý, ale dobre vyvinutý a umožňuje kuraťu vykonávať zložité pohyby a správanie.

Miecha vedie nervové impulzy medzi mozgom a periférnymi časťami tela. Miecha prenáša nervové signály medzi mozgom a telom. Nervy rozvádzajú nervové impulzy do všetkých častí tela.

Chocholka a zvláštne tvary hlavy

Všetky sliepky, bez ohľadu na pohlavie, zdobia rôzne výrastky na hlave rozličných tvarov a veľkostí. Opäť v tomto ohľade hrá úlohu plemenná príslušnosť.

Lafleška je stredne veľká sliepka, ktorá sa chová hlavne ako okrasné, športové a výstavné plemeno, najmä pre zvláštny, démonický vzhľad hlavy s rožkovým hrebeňom v tvare V, pre zvýraznené nosné otvory a malú chocholku.

Laflešky sú mohutného rámca, typický je pre ne rožkovitý hrebeň, tvorený dvomi valcovitými vzpriamenými rožkami a malá chocholka. Príbuznosť chocholatým plemenám zdôrazňujú výrazné nosné otvory, typické pre plemená s lebečnou výduťou.

Najčastejšie sa chovajú v čisto čiernej farbe, objavujú sa tiež v bielom, žíhanom alebo modrom sfarbení s lemami. Aj u laflešiek existuje zdrobnená forma.

Zdrobnená lafleška

Zdrobnené laflešky boli vyšľachtené v Nemecku z laflešiek veľkých; použité boli zdrobnené plemená, uvádzajú sa napríklad zdrobnené rýnske sliepky. V Nemecku boli uznané v roku 1970.

Laflešky ľahko prekonajú prekážky vysoké dva i tri metre, a pokiaľ im nevyhovuje prostredie, ktoré je im určené, prelietavajú a hľadajú vhodnejšie podmienky. Radšej hradujú v konároch mimo kurína. Najmä zdrobnené laflešky sú dobrými letcami. Vzhľadom na to, že dobre lietajú, výhodou je prekrytá voliéra.

Rozdiel medzi hlavou sliepky a kohúta

Kohúty sa nápadne líšia od sliepok. Kohút je väčší a máva pestrejšie farby. Vo chvoste má obyčajne dlhé a oblúkovite zahnuté perá - kosierky, hrebeň a laloky má väčšie. Kohúty majú na nohách ostrohy.

Ich osobitným znakom je aj hrebienok, ktorý je zvyčajne väčší a nápadnejší ako u sliepok. Kohút je jediný samček v skupine sliepok a jeho hlavnou úlohou je oplodniť ich vajíčka.

Napriek týmto rozdielom sa u laflešiek dá sliepka od kohúta rozpoznať pomerne neskoro. Dlho vyzerajú úplne rovnako a až v treťom mesiaci sa kohútovi začínajú objavovať trošku výraznejšie lalôčiky a mierne hrubšie rožky.

Hlava v súvislosti so stavbou tela

Kura je prispôsobená životu na zemi. Má zavalité telo, silné nohy, pomerne krátke krídla. Kury dobre bežia, ťarbavo a ťažko lietajú.

Telo kury domácej je prispôsobené na pohyb po zemi aj na lietanie, hoci jej schopnosť letu je obmedzená. Medzi hlavné časti tela patria hlava, krk, trup, krídla, nohy a chvost.

• Krk: Krk je pohyblivý a umožňuje kure dosiahnuť na potravu na zemi a sledovať okolie.
• Trup: Trup obsahuje vnútorné orgány a je pokrytý perím.
• Krídla: Krídla umožňujú kure krátke lety, najmä na únik pred nebezpečenstvom alebo prekonávanie prekážok.
• Nohy: Nohy sú silné a prispôsobené na chôdzu a hrabanie v zemi.
• Chvost: Chvost slúži na udržiavanie rovnováhy počas pohybu a letu.

Nohy s pevnými pazúrmi sú dobré na hrabanie. Majú štyri prsty, z ktorých jeden smeruje dozadu.

Zmyslové orgány spojené s hlavou

Kura domáca má dobre vyvinuté zmyslové orgány, ktoré jej umožňujú orientovať sa v prostredí a získavať informácie o okolí.

• Zrak: Kura má vynikajúci zrak, ktorý jej umožňuje vidieť farby a vnímať pohyb.
• Sluch: Ušné otvory sú skryté pod perím, ale sluch je dobre vyvinutý.
• Chuť: Chuťové poháriky sú obmedzené, ale kura dokáže rozlišovať medzi rôznymi chuťami.
• Čuch: Čuch je relatívne slabo vyvinutý.
• Hmat: Hmatové receptory sa nachádzajú na zobáku a nohách.

Sliepky dokážu vnímať slanú chuť, no sladkú nerozoznávajú. Táto špecifická chuťová schopnosť im pomáha vybrať si správnu potravu.

Sliepky majú úžasnú schopnosť rozpoznať a zapamätať si až 100 rôznych tvárí, či už ide o ľudí alebo iné zvieratá. Túto schopnosť využívajú na rozlišovanie členov svojho kŕdľa a na rozpoznanie svojich ľudských ošetrovateľov.

Hlava a správanie sliepky

Sliepky sú sociálne vtáky a žijú v skupinách. Vrámci skupiny si vytvárajú hierarchiu, kde dominantní jedinci majú prednosť pri prístupe k jedlu a hniezdam.

Sliepky majú spoločenskú hierarchiu, ktorá určuje postavenie jednotlivcov v skupine. Dominantné sliepky majú prístup k najlepšiemu jedlu a miestam na sedenie.

Sliepka a kohút nevydávajú rovnaké zvuky. Sliepka - samička, kotkodáka, má tenší hlások. Kohút ho má mocnejší a keď zakikiríka tak je ho široko-ďaleko počuť.

Sliepky po znesení vajíčka často vydávajú hlasný „spev“, ktorý slúži nielen na oslavu ich úspechu, ale aj na odvrátenie pozornosti predátorov od hniezda.

Keď sa sliepky cítia šťastné a v bezpečí, často vydávajú zvuk podobný pradeniu mačky. Tento zvuk je znakom ich spokojnosti.

Neobvyklé pohyby hlavy a tela po dekapitácii

Život mnohých sliepok končí odseknutím hlavy. Už roky sa však traduje, že dokážu po dekapitácii ešte behať.

Po oddelení hlavy sa telo sliepky často hýbe. Krídla sa trepú, nohy sa pohybujú a niekedy to vyzerá, akoby zviera ešte bežalo. V skutočnosti ide o silné svalové kontrakcie.

Tieto pohyby vznikajú vďaka zvyšnej nervovej aktivite v mieche. Mozog už neposiela signály na uvoľnenie svalov, takže telo reaguje nekoordinovane. Takéto reflexy zvyčajne trvajú len krátko, často menej než minútu.

Kedy je sliepka skutočne mŕtva

Pri posudzovaní smrti záleží na definícii. Najskôr zaniká činnosť mozgu, čo nastáva do približne 30 sekúnd po prerušení nervových spojení v oblasti krku. Srdce však môže ešte niekoľko sekúnd pracovať.

Rozdiel medzi mozgovou a srdcovou smrťou trvá len krátko, často menej než desať sekúnd. V tomto intervale niektorí odborníci hovoria o zvyškovej životnej aktivite, iní už považujú zviera za mŕtve. Dôležité je, že sliepka v tomto stave nevníma okolie ani bolesť.

Výnimočný prípad kohúta Mikea

Príbeh kohúta známeho ako „zázračný Mike“ sa stal legendou. V roku 1945 mu farmár pri pokuse o zabitie neoddelil celú hlavu, ale poškodil len časť mozgu.

Kohút si zachoval mozgový kmeň, ktorý riadi základné funkcie ako dýchanie a srdcovú činnosť. Práve preto dokázal stáť, pohybovať sa a prežiť ďalších 18 mesiacov. Majitelia ho kŕmili priamo cez pažerák a udržiavali priechodné dýchacie cesty.

Prípad bezhlavého Mika ale nedokazuje, že sliepky dokážu bežne prežiť bez hlavy. Ide o extrémnu výnimku, pri ktorej zostala zachovaná časť mozgu nevyhnutná pre základné životné funkcie.

Bežné prípady pohybu po dekapitácii vysvetľujú reflexy a zvyšná nervová aktivita, nie vedomý pohyb.

Hlava sliepky a ochrana pred nebezpečenstvom

Sliepky sa pohybujú najmä po zemi, kde potravu hľadajú rozhrabávaním pôdy. Otvorené priestory však zvyšujú riziko útoku predátorov.

Dravcom nahrávajú otvorené priestory, rizikové je preto nechávať hydinu sa pohybovať vo výbehoch bez prístrešku. Pazúry im umožňujú sa dobývať aj do kompletne obohnaných obydlí - dôležité je riadne zabezpečenie kurníka či výbehu, bežné siete nemusia byť dostačujúce.

Bezpečný domov pre hydinu zaistia kurníky s prístreškom a oploteným výbehom. Minimalizujú riziko útoku či už pred šelmami, tak aj dravcami.

tags: #sliepka #stavba #hlavy