Srnec lesný (Capreolus capreolus) je najmenším a zároveň jedným z najznámejších zástupcov jeleňovitých na Slovensku. Srnčia zver patrí medzi naše autochtónne párnokopytníky a vďaka dobrej prispôsobivosti dokáže žiť v lesoch, na lúkach, v poľnohospodárskej krajine, v lesoparkoch aj v blízkosti ľudských sídiel.
Najvýraznejším obdobím jej ročného cyklu je srnčia ruja, teda obdobie párenia. Prebieha najmä v júli a auguste, pričom v nížinách a stredohoriach sa začína skôr a vo vyšších horských polohách môže pretrvať až do polovice augusta. Práve v tomto čase sa mení správanie srncov aj sŕn, objavuje sa teritoriálne správanie, vábenie, naháňanie, súboje medzi samcami a opakované párenie.
Čo znamená srnčia ruja
Pre srnčiu zver je typická organická polygamia, pri ktorej sa srnec parí počas ruje postupne s niekoľkými srnami.
V tomto období srnce vyhľadávajú rujnú srnu, s ktorou sa pária počas troch až štyroch dní, potom si hľadajú ďalšiu.
Ruja prebieha v júli až auguste.
Párenie prebieha koncom júla a začiatkom augusta.
V polovici mesiaca júl sa začína srnčia ruja, keď srnce vyhľadávajú rujné srny.
Srna býva rujná len niekoľko dní.
V tomto období, ktoré u srny trvá 4-5 dní, vylučujú jej pohlavné orgány osobitný pachový výlučok, ktorý sa dostáva do jej stopy.
Na ruji sa zúčastňuje aj srna vodiaca tohtoročné srnčiatka.
Na chvíľu, nie dlhšie ako na jeden deň, ich opúšťa, aby sa mohla spáriť.
Pre srnčiu zver je typická organická polygamia, čo znamená, že srnec sa počas ruje postupne pári s niekoľkými srnami.
Tento typ polygamie si vynútila okolnosť, že srna vstupuje do ruje v čase odchovu 2. až 3. mesačných mláďat závislých od srny, takže sa nemôže pri srncovi dlho zdržiavať.
Kedy sa srnčia zver pári
Ruja srnčej zveri prebieha v júli až auguste.
V nížinatých oblastiach s malými i väčšími lesnými partiami sa poľnou zverou pomaly stáva aj srnčia zver.
Vo vyšších horských polohách sa ruja začína trochu neskôr ako v nížinách a stredohoriach a niekedy sa pretiahne až do polovice augusta.
Ako prvé bývajú rujné zvyčajne mladé srny, neskôr staršie.
Koncom mesiaca november v srnčích revíroch prebieha ešte druhé párenie.
dochádza k náhradnej ruji u neoplodnených samíc.
Srny neoplodnené v lete sa pária so srncami, ktoré ešte nezhodili parožky.
V tomto období však srnce už parožky zhadzujú.
Len mladé ihličiaky majú ich ešte aj v decembri, pričom choré a poranené jedince ich niekedy vôbec nezhodia.
Správanie srnca pred párením
Na jar sa srnčia zver rozdelí a srnce a srny sa začnú správať teritoriálne.
Snažia sa obsadiť a brániť čo najvhodnejšie stanovište.
Gravidné samice potrebujú dobré miesto na odchov mladých.
Územie si značkujú výlučkami pachových žliaz.
Srnec značkuje svoje teritórium močom, ale tiež sekrétom z čelovej žľazy, a to tak, že si otiera parožky o kroviny či iné nápadné body v teréne.
Vo svojom rajóne vyznačenom hrabaniskami a odierkami na kroch a stromčekoch neznáša nijakých sokov.
Hranice teritórií srncov sú v ruji nestále.
Najväčšiu rozlohu teritória majú zvieratá v letných mesiacoch.
Teritórium si srnčia zver značkuje priebežne pri chôdzi na pôde a výlučkami medziraticových pachových žliaz zadných nôh a vo vyšších porastoch vo výške päty do 40 centimetrov otieraním výlučkov patových žliaz.
Samice vypúšťajú zo žľazy medzi raticami výlučok, ktorý zanechávajú ako pachovú stopu oznamujúcu pripravenosť na párenie.
Rujná srna dáva srncovi na vedomie svoju prítomnosť aj svojimi stopami.
Pri chôdzi viac rozťahuje ratice, súvisí to s mimovoľným značkovaním svojich stôp pachovými medziraticovými žľazami pri chôdzi.
Pri chôdzi viac rozťahuje ratice a pachovými medziraticovými žľazami pri chôdzi zanecháva pre srnca správu, že je pripravená na párenie.
Vábenie srny a hľadanie partnera
V období ruje srna vábi srnca pískaním.
Ťahavým pískaním, ktoré počuť najviac na 300m, k sebe vábi srnca, ktorý sa počas jej rujnosti zdržuje stále pri nej.
V čase ovulácie srna uľahčuje hľadajúcemu srncovi stretnutie zvýšenou aktivitou a hlasovými prejavmi pripomínajúcimi pískanie detí na liste trávy.
Milostne naladená samica láka samca i jemným pískaním.
Srnec je v tom čase taký náruživý, že pribehne aj na naše zapískanie na liste trávy či vábničke.
Napodobňovaním tohto pískania možno v čase ruje srnca privábiť, čo poľovníci využívajú na jeho lov.
Ak samec nájde stopu, pustí sa po nej hľadať samicu.
Keď sa srncovi nepodarí prilákať srnu na svoje teritórium, opúšťa ho a hľadá spomenutú pachovú stopu rujnej srny.
V tomto období srnce vyhľadávajú rujnú srnu.
Naháňanie a „kruhy lásky“
Predtým, ako dôjde k samotnému aktu párenia, srnec svoju družku naháňa, často aj niekoľko hodín.
Počas nej srnec neustále chodí alebo behá za zdanlivo sa zdráhajúcou srnou.
Napokon ju preháňa v kruhu, okolo kríka alebo mladého stromčeka, pričom dychčí a fučí, kým ona píska.
Epigamické prejavy spočívajú v tom, že srnec pred párením naháňa srnu v pravidelných kruhoch.
Na rujovisku tak zanechávajú zvieratá vydupané pravidelne kruhy často okolo stromu, pňa, balvanu, ale aj na voľnom priestranstve.
Na rujovisku tak môžeme pozorovať vydupané cesty alebo kruhy, ktoré sú najlepšie viditeľné v porastoch obilnín.
V porastoch trávy, prípadne obilia zanecháva udupané kruhy s priemerom niekoľkých metrov.
V minulosti im niektorí ľudia hovorievali „čarodejné“ alebo „bosorácke kruhy“.
Párenie má dlhú predohru.
Môže trvať jeden i dva dni.
Často ju s hlasitým fučaním naháňa, pričom srna častejšie a silnejšie píska.
Samotný akt párenia
Napokon dochádza k opakovanému páreniu.
Medzi jednotlivými páreniami srnec vždy krátky čas odpočíva.
Samo párenie trvá krátko a potom sa s prestávkami niekoľkokrát zopakuje.
Srnec po párení zostáva v spoločnosti srny ešte niekoľko dní, potom si začne hľadať inú rujnú samicu.
Po skončení rujnosti srny ju srnec opúšťa a hľadá ďalšiu rujnú srnu.
Po tomto čase stráca záujem o srnca a vracia sa k mláďatám, ktoré počas rujných dní opustila.
Súboje medzi srncami
V jej blízkosti však môže naďabiť na iného samca.
V prípade, že ide o slabšieho soka, odoženie ho.
Ak sa však stretne s rovnocenným rivalom, nasleduje súboj.
Sokovia sa k sebe priblížia so sklonenými hlavami a zrážajú sa parožkami.
Srnec svoje parožky používa pri súbojoch s inými samcami.
K súbojom medzi srncami dochádza len zriedkavo, často slabší jedinec ustúpi silnejšiemu ešte pred samotným súbojom.
Medzi agresívne naladenými srncami dochádza niekedy pred súbojom k demonštratívnemu správaniu, že ktorého sa približujú čelné proti sebe s tým, že niekedy jeden zo šokov opustí priestor útekom ešte pred súbojom.
Srne na seba nikdy neútočia odzadu.
Väčšinou je ich boj skôr rituál, no občas predsa dochádza k poraneniam lebky alebo k prebodnutiu parožkami.
Výnimocne sa môžu protivníci zakliesniť tak nešťastne, že obaja uhynú od vyčerpania.
Takže pri stretnutí srncov často vznikajú tvrdé súboje, ktoré sa začínajú hrabaním a vrážaním parožkov do zeme.
srnčia ruja 2021 - zhrnutie
Latentná gravidita srny
Pre srny je typická latentná gravidita.
Oplodnené vajíčko ustrnie vo vývine a do steny maternice sa zanorí so značným oneskorením.
Zárodok zostáva do decembra v latentnom stave až potom sa začne normálne vyvíjať.
Do novembra sa zárodok prakticky nevyvíja (latentná brezivosť / utajená gravidita).
Začína sa vyvíjať najskôr v decembri, aby mláďatá prišli na svet, až keď bude teplejšie.
Oplodnené vajíčko zostáva v maternici približne 20 týždňov v tzv. latentnom stave.
Po skončení latentného obdobia sa zárodok vyvíja hneď.
V máji až júni rodí srna obyčajne jedno, niekedy dve hnedé, biele škvrnité mláďatá (srnčatá).
U nás sa rodia od apríla do júna.
Začiatkom mesiaca jún srny rodia zvyčajne dve a zriedka tri bieloškvrnité srnčatá, ktoré sú po narodení slabé a ostávajú ležať utajené v hustých porastoch, kde ich srna chodí dojčiť.
Podľa niektorých zdrojov sa v novembri neoplodnené srny pária s mladými srncami, ktorí neboli pripustení k ruji vo zvyčajnom čase staršími a silnejšími samcami, zárodok sa potom vyvíja normálne - toto však nebolo potvrdené.
Narodenie a ukrývanie srnčiat
Srnča zver prefarbuje.
Mláďatá sú nidifugne, no ródiá sa slabé, škvrnité a približne týždeň po narodení ostávajú na mieste pôrodu utajené v tráve alebo iných porastoch.
Pokiaľ sú dve alebo tri, ležia v malom okruhu poblíž seba, spravidla však nie spolu.
Škvrnitosť srnčiat po narodení nie je spočiatku až tak kontrastná.
Najvýraznejšia je v júni až začiatkom nula.
V auguste výmenou srsti škvrnitosť postupne zaniká.
Srnčatá vážia 2 až 3 kilogramy.
Novonarodené srnča váži 1,5 kg.
Po 14 dňoch už ihravo pobehujú okolo matky.
V prvých týždňoch života čakajú svoju matku v skrýšach, kým naloví potravu.
Srna ich dojčí 4 mesiace, i viac.
V prvých dňoch zostávajú srnčatá nehybne skryté v hustej vegetácii, kam ich chodí matka niekoľkokrát denne kŕmiť.
Srnčatá zostávajú niekoľko prvých dní nehybne skryté v hustej vegetácii, kam ich chodí matka niekoľkokrát denne kŕmiť.
V prípade, že samica zaregistruje v ich blízkosti človeka, psa alebo nejakého dravca, sa často stáva, že svoje mláďatá opustí.
Žiaľ, počas tohto obdobia sa mnohé mláďatá stávajú obeťami turistov, ktorí si myslia, že sú opustené a potrebujú pomoc.
Ak nájdete srnča, nedotýkajte sa ho a nepresúvajte ho.
Nechajte ho na pokoji, aby sa k nemu mohla vrátiť jeho matka.
Srnčia zver a ochrana mláďat
V tomto období ich je mnoho zahubených sekačkami, poľovníci sa tomuto snažia zabrániť spoluprácou s poľnohospodármi - prechádzaním lúk pred kosbou, nájdené srnčatá odnášajú do krovín tak, aby na nich nezostal ľudský pach.
Pri svojej subtílnosti je sŕňa pri ochrane srnčiat v čase ich najväčšej zraniteľnosti vybavená účinnou taktikou obrany.
Ak sa počas pastvy s ešte škvrnitými srnčatami k nim priblíži líška do vzdialenosti 8 metrov, zaútočí na ňu srna bok po boku v tesne zomknutej formácii spolu so srnčatami.
Aj pri opätovnom zahnaní líšky zvieratá pokojne pokračujú v započatej pastve.
Vzhľad srnca a srny
Srnec lesný (Capreolus capreolus) je naším najmenším a najznámejším zástupcom jeleňovitých.
Má ľahkú telesnú stavbu.
Relatívne krátke telo je na vysokých nohách.
Zadné nohy sú podstatné dlhšie ako predné.
Rovnú líniu chrbta dosahuje šikmým lomením zadných nôh, prispôsobených skôr na skok ako šprint.
Š ľahkosťou vie preskočiť z miesta dvoj- až dva a pol metrové bariéry.
Dĺžka tela samca je 115-135 cm, zatiaľ čo samica je o niečo menšia, s dĺžkou tela 95-115 cm.
Dosahuje hmotnosť medzi 17 - 30 kg, dĺžku 90 - 130 cm a v kohútiku meria 65 - 85 cm.
Chvost je veľmi krátky (2 - 6 cm) a sotva viditeľný.
Jeho chvost je veľmi krátky, má len niekoľko centimetrov.
Na zadnej strane chvosta má charakteristickú svetlú škvrnu, bielej farby.
Tvar tejto škvrny sa mierne líši podľa pohlavia.
V neskorej jeseni, keď má srnec zhodené parožie, sa dá srnec od srny najlepšie rozlíšiť podľa strapca, predĺženej srsti na bruchu pred vyústením penisu, zatiaľ čo srna má v tom čase napadne predĺženú srsť v podobe štetôčky na spodnej časti zrkadlá, zásterku.
Letná a zimná srsť
Letné sfarbenie srsti je žemľovo až hrdzavo červnenkasté, zimné hnedosivé.
Cez leto má jeho srsť až mierne hrdzavo-červený odtieň, s príchodom zimy však narastá nová zimná srsť a jej sfarbenie znateľne tmavne (srnča zver prefarbuje).
Srsť má typickú farbu, v lete je žltočervená a na jeseň a v zime sivohnedá, pričom je výrazne dlhšia a hustejšia.
Srsť sa mení dvakrát do roka.
Na jar sa táto zver pomerne pomaly prefarbuje, býva to v máji až júni.
V októbri zasa rýchlo mení srsť na zimnú, ktorá je sivohnedá a hustejšia.
V zimnom šate má pod hrdlom dve bledšie polmesiacovité škvrny.
Zrkadlá sú širšie ako vyššie, jednofarebné a nesiahajú na päty.
Parohy srnca
Parohy nosí iba samčia zver.
Samce sa nazývajú srnci a rovnako ako iným druhom jeleňov, im každý rok narastajú parohy.
Ich parohy sú však oveľa menšie ako u jeleňa lesného alebo daniela, rovnako ako aj veľkosť tela je podstatne menšia.
Samce majú relatívne krátke parožky, ktoré môžu u jedincov v dobrých podmienkach dorásť až do dĺžky 25 cm.
Krátke parožie srncov s tromi výsadami dorastá do 25 až 35 centimetrov.
Parohy rastú až do konca jari a sú pokryté chlpatou kožou, takže vyzerajú oveľa robustnejšie a silnejšie, než aké skutočne sú.
Každý rok, v rozmedzí od októbra do novembra, samce svoje parožky zhadzujú a na jar budúceho roku (marec - apríl) im narastajú nové, ktoré sú spočiatku pokryté akousi zamatovou vrstvou, ktorá sa nazýva lyko a vyživuje paroh pri vývoji a raste.
Srnec svoje parožky zhadzuje v novembri a decembri.
Parožie zhadzuje v novembri až začiatkom decembra a vytĺka ho koncom marca až v apríli, pri ihličiakoch v priebehu mája až júna.
Po dokončení vývoja parožkov sa srnec zbaví odumretého lyka otieraním a otĺkaním o slabé kmene stromov alebo drevín.
V apríli začína srnec parožie vytĺkať, čím sa srnec zbavuje lyka, ktoré parožky chránilo počas rastu.
Staršie srnce vytĺkajú skôr ako mladé, pričom silné srnce vytĺkajú na tenších drevinách a srnce so slabším parožím na hrubších drevinách.
Úplne vyvinuté parohy majú zvyčajne tri vetvy.
Jedna smeruje dopredu, stredná ide celkom priamo nahor, a tretia často smeruje takmer pravým uhlom dozadu.
Srnčie parožky môžu byť jednoducho zahrotené, ale môžu mať aj 4 až 6 výsad.
Takže to môže byť špičiak, vidliak, šestorák, výnimočne osmorák (štyri výsady na jednom parožku) alebo raritný srnec s rôzne nepravidelne deformovaným a členitým parožím.
Ak má paroh viac vetiev, považuje sa to už za výnimočné.
Biologický význam parožia, podobne ako u iných jeleňov, spočíva v tom, že pri vzájomnom súboji konkurentov sa konáre zapletú a zabránia tak vážnym zraneniam, ktoré by mali vážne následky aj pre víťazného jeleňa.
Na čele mladého srnca sa najprv objaví malý, zvonka takmer neviditeľný hrbol.
Prvé skutočné parohy sú asi 10 centimetrov dlhé a niekedy už aj rozvetvené, pričom ich mladé zviera v zime stratí.
Netrvá však dlho a začínajú sa rozvíjať nové parohy.
Proces zhadzovania vyzerá tak, akoby srnca parohy veľmi svrbeli.
Zachytáva ich o konáre kríkov, či stromov, alebo ich zabodáva do zeme.
Občas ho to takmer privádza k šialenstvu.
Životné prostredie srnčej zveri
Srnčia zver patrí k z najrozšírenejším druhom raticovej zveri na Slovensku.
Okrem vysokohorských polôh sa s ňou môžeme stretnúť na celom našom území.
Najhojnejšie zastúpenie má v nížinných oblastiach s rozsiahlymi poľami a lúkami.
Srnec lesný žije v lesoch, za súmraku, keď je najaktívnejší, veľmi často navštevuje poľnohospodársku krajinu a často preniká až na okraje miest.
Vďaka svojej dobrej prispôsobivosti, podobne ako diviak, je zvyknutý na neustále narúšanie životného prostredia človekom, preto sa nemá problém usadiť v lesoch blízko ľudských sídiel.
Vie sa veľmi dobre prispôsobiť životu v bezprostrednej blízkosti záhradných štvrtí, v lesoparkoch alebo v okolí vodných nádrží.
Majú však radi aj trstinové záhony, plochy posiate vysokou trávou a húštiny.
Srnčia zver vyžaduje prostredie s pestrou potravou.
V úživnejších podmienkach býva plánovaný vyšší počet srnčej zveri.
Lepšie ako v ihličnatých lesoch sa mu darí v listnatých opadavých a zmiešaných lesoch s pestrejším druhovým zložením rastlinného krytu.
V lesoch sa najradšej pridržiava okrajových pásiem ekologického pnutia a orientovať sa bez toho, že by si poškodil celistvý zapoj zimnej srsti.
Potrava a pastevné cykly
Hlavnou potravou srnčej zveri sú listy drevín, krov, rôzne trávy, byliny, plody a semená, poľnohospodárske plodiny, hlavne ďateliny, mladé obilie a okopaniny.
Živí sa najmä rôznymi bylinami, občas žerie aj rôzne plody.
Obzvlášť pritom obľubuje mladé výhonky tráv s vysokým obsahom vlhkosti.
Srnec lesný je známy svojím náročným výberom potravy.
Preferuje potraviny s vysokým obsahom energie, vysokým obsahom vody a ľahko stráviteľné.
Ako prežúvavec konzumuje rozmanitú potravu, pričom asi 25 % tvoria dreviny, 55 % dvojklíčnolistové rastliny a 15 % jednoklíčnolistové rastliny.
V skutočnosti je to preto, lebo viac ako druh rastliny určuje jej výber čas a stupeň rušenia.
Zdanlivo chaotický systém pastvy je dôsledok prísne zákonitého vyhľadávania rastlín vo veľmi rýchlo sa meniacich a navzájom sa prekrývajúcich intervaloch rašenia jednotlivých druhov rastlín.
Dôležitý je aj vzájomný pomer tráv a dvojklíčkových rastlín.
Požiera okolo 250 druhov rastlín.
Z drevín má najväčší význam osika, vŕba, jarabina, lipa, dub, javor a mukyňa.
V zime, keď je málo potravy, dokáže prijímať aj ihličie.
V zime za určitých okolností požiera ako náhradnú potravu aj výhonky ihličnanov.
Ich podiel v potrave sa v takomto prípade zvyšuje v druhej polovici zimy, najmä pri vysokých zrážkach snehu.
Väčší podiel ako huby majú v potrave lišajníky, ktoré sú pre ňu dostupné na kôre stromov aj za snežných dni.
Na jeseň zbiera zver opadané plané hrušky, jablká a iné plody.
Bukvice a žaluď vyhrabáva zo snehu z hĺbok 10-15 centimetrov.
V úrodných rokoch pri dostatku bukvíc môžu tvoriť v jeho potrave až okolo 30 percent.
V neskorej zime vyhrabáva spod snehu aj lístie jaseňa.
Pri pastve robí na pozorovateľa dojem, že je prieberčivý a nemá v nej žiadny systém.
V priebehu dňa má niekoľko pastevných cyklov.
Kvôli malému žalúdku a rýchlemu tráveniu musí často prijímať malé množstvá potravy, čo robí 5 až 7-krát denne.
Medzi jednotlivými jedlami si zvyčajne ľahne a prežúva.
Za potravou vychádza hlavne podvečer, krátko tiež okolo poludnia a po polnoci.
V lete je občas aktívny aj cez deň, najmä v zamračených dňoch alebo za mrholenia.
V zime strieda oddych s aktivitou počas celého dňa.
Skupinový život a pohyb
Väčšinu roka žije jednotlivo, oddelene s výnimkou vodiacich sŕn, sprevádzaných srnčatami až do jesene.
V lete srnčia zver žije väčšinou osamote alebo v malých rodinných skupinách.
V septembri až októbri sa začína zoskupovať podľa okolností do väčších alebo menších čried.
Obvykle 5- až 50- á viackusové čriedy.
Na jeseň a v zime sa však začínajú zoskupovať do menších či väčších stád.
V lesných oblastiach sa zvyčajne vyskytujú v skupinách po 4 až 8 jedincov, zatiaľ čo na otvorených poľnohospodárskych plochách môžu tvoriť stáda s 40 až 90 členmi.
Veľkosť skupín závisí od typu prostredia a hustoty populácie v danej oblasti.
Väčšinu časť roka žije jednotlivo, oddelene s výnimkou vodiacich sŕn, sprevádzaných srnčatami až do jesene.
V čase ruje sa medzi srnou a ešte malými dvojmesačnými srnčatami na krátky čas oslabia vzájomné kontakty.
Nikdy sa však celkom neprerušia, ale rýchlo sa obnovia hneď po oplodnení srny.
Srnec hôrny je relatívne plachý a pri ohrození sa často ozýva zvukom podobným psiemu štekaniu.
Je najaktívnejší z večera a z rána, ale s prestávkami je aktívny aj v noci.
Cez deň vyhľadáva na oddych najradšej zákutia vo vysokých porastoch tráv a húštin.
Prirodzení nepriatelia a ohrozenie
Srnčia zver má veľa prirodzených nepriateľov.
Medzi predátorov, ktorí sa živia srnčou zverov patria všetky veľké šelmy, srnčatá však dokáže uloviť aj líška, krkavcovité vtáky i výry.
Možný predačný tlak líšky, kuny, orla a výra je možný, ale nie zásadný.
Negatívny vplyv na stavy srnčej zveri môže mať za určitých okolností aj diviačia zver, narúšajúca jej rytmus nočnej aktivity.
Niektoré diviaky sa dokonca v bažanticiach špecializujú popri plienení drobnej poľovnej zveri aj na lov srnčiat.
V poslednej dobe sa najväčšou hrozbou srnčej zveri stávajú pytliačiace psy.
V tomto období ich je mnoho zahubených sekačkami.
Srny obohacujú naše lesy a prírodu a prispievajú k ich ekosystémovej rovnováhe, a preto je dôležité chrániť ich prostredie.
Rozdiel medzi srncom a jeleňom
Jeleň a srnec nie je to isté zviera.
V skutočnosti, hoci obaja patria do čeľade jeleňovitých, srnec a jeleň sú dva samostatné druhy.
Samca jeleňa nazývame jeleňom, samicu jelenicou, alebo laňou a ich mláďa sa volá jelenča.
Samca srnca voláme srnec, samicu srna a ich mláďa je srnča.
Srnce sú často samotárske a pohybujú sa na menších územiach, zatiaľ čo jelene žijú v stádach a potrebujú rozsiahlejšie oblasti na život.
Aj ich parohy sú odlišné, srnce majú menšie a jednoduchšie parohy, zatiaľ čo jeleň lesný má mohutné a rozvetvené.
Srnčia zver má ruju typicky v auguste, jelenia ruja prebieha prevažne v septembri.
Iba srny sú bez parohov, no dokonca aj niektoré samice jeleňov môžu mať zakrpatené parohy.
Zatiaľ čo jelene svoje parohy zhadzujú na jar, srnce ich menia v zime.
Mláďatá oboch týchto zvierat majú škvrnité kožúšky a farba srsti sa mení v závislosti od ročného obdobia.
Obe zvieratá majú spoločnú svetlú časť okolo chvosta, avšak srnec má túto škvrnu oveľa väčšiu.
Srnec má približne 2-centimetrový chvost, zatiaľ čo jeleň má chvost dlhý asi 15 centimetrov.
Zatiaľ čo v románe Felix Salten napísal Bambimu postavu srnca, v známej kreslenej rozprávke bol jeho vzhľad inšpirovaný bielochvostým jeleňom.
Preto si mnohí môžu myslieť, že srnčiatko je mláďaťom jeleňa.