Keď sa povie vymieranie živočíšnych druhov, len málokto pomyslí na našu krajinu. Takéto veľké zásahy do prírody predsa malé Slovensko urobiť nedokáže, alebo áno?
Pravdou je, že i naša príroda postráda niekoľko druhov zvierat, ktoré kedysi žili na Slovensku, no dnes ich tu už nenájdete. Počas dlhej histórie života na našej Zemi sa tu vystriedali rôzne živočíchy i rastliny. Ako vyhynuté zvieratá si dnes predstavujeme dinosaury či mamuty. Tieto však nie sú jediné, ktoré už nebudeme mať možnosť nikdy spoznať.
Dokonca i živočíchy, ktoré sme na počiatku tohto storočia v prírode mohli bežne uzrieť, dnes už budeme hľadať márne. A nie vždy je výsledkom vyhubenia meteorit. Niekedy stačí len človek.
Čo znamená, že druh vyhynul
Vymieranie je prirodzený proces, v evolúcii musí niekto vyhrať (prežiť) a iný zas prehrať (vymrieť). Od vzniku života už vyhynulo 99 % druhov, ktoré kedy „chodili po Zemi“.
Človek však tento proces výrazne zrýchľuje, pretože on je vždy ten, ktorý vyhráva. Často ide len o desiatky rokov, kým nejaké zviera kvôli ľuďom vymrie.
Niekedy je druh vyhubený len na určitej lokalite (až do veľkosti kontinentu) a môže byť spätne prenesený z nejakého iného miesta. Vďaka tomu bol zachránený napríklad zubor hôrny, ktorý našťastie nevyhynul v celej Európe naraz.
Ale často je to inak - obeťou je druh, ktoré je špecifický pre určité územie a nikde inde sa nevyskytuje. V takom prípade je jeho vymretie definitívne a nikto ho už nikdy neuvidí živého.
Koľko druhov je ohrozených
Červený zoznam IUCN (Medzinárodnej únie na ochranu prírody a prírodných zdrojov) je zoznam ohrozených i vyhynutých živočíchov a rastlín. Vydávaný je každé dva roky a upozorňuje na dôležitosť ochrany živočíšnych a rastlinných druhov.
Ohrozenie je v zozname vyjadrené niekoľkými stupňami na základe ich ohrozenosti. Viac ako 40 tisíc rastlinných a živočíšnych druhov je dnes na pokraji vyhynutia.
Za vyhynuté živočíchy dnes považujeme niekoľko tisíc druhov. A ich počet stále pribúda. Už dnes na svete existuje 8 miliónov živočíšnych alebo rastlinných druhov a až miliónu z nich hrozí vyhynutie.
Od roku 1970 poklesla populácia rýb, cicavcov, vtákov, obojživelníkov a plazov o 68 % a takisto sa pridali do tohto smutného zoznamu.
Niektoré živočíšne druhy, ako napríklad nosorožce musíme kvôli pytliactvu strážiť takmer nepretržite, inak by neprežili.
Príčiny vyhubenia živočíšnych druhov
Príčiny vyhubenia druhov sú rôzne, ale veľká časť sa odohráva podľa podobného scenára.
Európski kolonizátori prídu na nové miesto a tam si všimnú zviera, ktoré predtým ešte nevideli. S myšlienkou, že ľudom patrí svet, ho začnú loviť - pre radosť z lovu, na jedenie, na kožušinu, perie či tuk.
Dôvod sa vždy nájde. Prinajhoršom aspoň taký, že sa dotyčné zviera dá ľahko chytiť, pretože predtým sa s ľuďmi veľmi nestretávalo.
A tak ho lovia a lovia, až kým ho úplne nevylovia, respektíve až kým populácia neklesne natoľko, že sa daný druh z toho už nespamätá.
Na zachovanie populácie v prírode je totiž vždy potrebné určité množstvo jedincov (závisí to od vlastností druhu), a keď počet klesne pod túto hodnotu, druh skôr či neskôr vymrie.
Vďaka ďalšej „pomoci“ od človeka to môže byť pomerne rýchlo. Človek však k vyhynutiu nejakého druhu môže prispieť aj nepriamo, a to tak, že zničí jeho biotop, čiže jeho prirodzené prostredie (napríklad premena tasmánskych saván na pastviny pre ovce) alebo tam donesie nový druh, ktorý na danom území nemá prirodzených nepriateľov a pôvodnému druhu zaberie jeho územie.
Jedným z environmentálnych problémov, ktorému musíme ako spoločnosť čeliť, je vymieranie určitých druhov zvierat. Prispievajú k tomu viaceré faktory, ale zodpovedá za to najmä človek svojou priemyselnou činnosťou.
Neustálym znečisťovaním životného prostredia a ničením ekosystémov prichádzame o rozmanitosť a krásu biodiverzity.
| Príčina | Spôsob pôsobenia |
|---|---|
| Nadmerný lov | Populácia klesne pod množstvo potrebné na prežitie druhu. |
| Ničenie biotopov | Zviera príde o prirodzené prostredie a zdroje potravy. |
| Vysádzanie alebo dovoz nových druhov | Introdukované druhy môžu zaberať územie pôvodným živočíchom. |
| Znečistenie | Poškodzuje ekosystémy, vodu i potravové zdroje. |
| Klimatické zmeny | Menia podmienky, od ktorých sú konkrétne druhy závislé. |
Nevymreli kvôli zmene klímy ani pádu meteoritu, vyhubil ich človek. Napríklad len v Austrálii od príchodu prvých európskych kolonizátorov v roku 1788 vymrelo vplyvom človeka 23 druhov vtákov, 4 druhy obojživelníkov a 27 druhov cicavcov.
Vymreté druhy zvierat na Slovensku
Dopátrať sa k vyhynutým a ohrozeným druhom rastlín, húb a živočíchov na Slovensku je pomerne jednoduché. Stačí si preštudovať Červený zoznam rastlín a živočíchov Slovenska v ktorom človek nájde všetko čo potrebuje.
Na Slovensku pritom vyhynulo už niekoľko druhov zvierat - 6 druhov rýb, 2 druhy cicavcov a 2 druhy vtákov, pričom desiatky ďalších patria k druhom ohrozeným.
| Skupina | Počet vyhynutých druhov na Slovensku |
|---|---|
| Ryby | 6 druhov |
| Cicavce | 2 druhy |
| Vtáky | 2 druhy |
Vyhynuté cicavce
Drobný hlodavec obýval našu krajinu ešte pred niekoľkými rokmi. V roku 2000 sa ešte stále pohyboval po Veľkej Fatre i v Muránskej planine, no o rok neskôr sa už v Červenom zozname Slovenska objavil s označením vyhynutý.
Kedysi ste toto zviera mohli nájsť po celej Európe, no dnes ochranári evidujú už len jeho ostrovčekovitý výskyt v niekoľkých lokalitách Európy.
Posledné zviera tohto druhu bolo na Slovensku spozorované už veľmi dávno a to v roku 1886.
Medzi kriticky ohrozené cicavce patria na Slovensku „len“ dva druhy.
Vyhynuté vtáky
Medzi na Slovensku vyhynuté druhy zvierat patrí i drop malý, ktorý dorastá približne do veľkosti bažanta.
Drop malý obľubuje najmä trávnaté stepné oblasti, piesočnaté polopúšte či vyschnuté pieskové lúky.
Kým v celosvetovom merítku tento druh sokola nepatrí medzi ohrozené druhy, na Slovensku ho už niekoľko desaťročí nenájdete.
Posledné hniezdenie tohto dravého vtáka na našom území bolo v roku 1948 v obci Leles, kým posledný oficiálne doložený výskyt pochádza z roku 1974 z obce Folkušová.
Od tohto momentu na Slovensku neexistujú dôveryhodné a oficiálne dôkazy o výskyte sokola bielopazúravého.
Medzi kriticky ohrozené druhy vtákov na našom území patrí celkom 7 druhov.
Vyhynuté ryby
Kedysi obyvateľ i slovenskej časti rieky Dunaj, no dnes len náš ďalší vyhynutý druh.
Jeseter ruský sa po Dunaji proti prúdu dostával dokonca i na Moravu, no i tam je dnes už len legendou.
Tento druh jesetera patrí k tým väčším. Jeho dĺžka dosahuje až 2 metre a hmotnosť aj 100 kg.
Na Slovensku boli na začiatku 20. storočia bežné úlovky vážiace 80 až 90 kg.
A príčina zníženia populácie?
Typická východoeurópska ryba, ktorá sa dnes ešte stále ojedinele objaví i vo vodách Dunaja, kedysi doplávala i k Slovenským hraniciam.
Jeseter hladký je od jesetera ruského o niečo menší a dorastá do maximálnej dĺžky asi 160 centimetrov.
V slovenskom úseku Dunaja bol jeseter hviezdnatý vždy vzácnou návštevou, no už niekoľko rokov je u nás pokladaný za oficiálne vyhynutý druh.
Pôvodne sa tento druh vyskytoval v Čiernom, Egejskom, Azovskom a Kaspickom mori a vo veľkých riekach, ktoré sa do nich vlievajú.
Vyza veľká je často mylne považovaná za najväčšiu sladkovodnú rybu, čo však nie je celkom presné, pretože sa nejedná o čisto sladkovodný druh.
Nič to však nemení na tom, že vyza veľká je skutočne obrovská. Najväčší jedinec vážil až 1571 kg.
Vyza veľká sa dožíva i 120 rokov a dosahuje dĺžku až 8,5 metra.
Tento druh sa v minulosti vyskytoval v slovenskej časti Dunaja a objavoval sa dokonca i na dolnom toku Váhu.
I keď je losos atlantický ryba, ktorá žije väčšinu svojho života v mori, dospelí jedinci počas svojho života migrujú proti prúdu riek za účelom trenia hlboko do vnútrozemia.
Práve rieky a sladká voda je teda rodiskom lososov.
Losos atlantický sa kedysi v hojnom počte vyskytoval i na Slovensku či v Čechách.
Podobný osud ako lososa atlantického postretol na Slovensku i pstruha morského.
Po prehradení riek sa už pstruh za cieľom trenia do našich riek nedostane, a tak sa musíme „uspokojiť“ s nemigrujúcim druhom, a teda pstruhom potočným.
Medzi kriticky ohrozené druhy rýb na našom území patrí celkom 6 druhov.
V dôsledku migrovania a vyhľadávania sladkej vody sa na Slovensku ocitol losos atlantický.
Naposledy bol videný v roku 1947, odvtedy sa u nás považuje za vyhynutý druh.
Dôvodom jeho vymiznutia bolo znečisťovanie a prehradenie riek.
< 태img>Slovenský Dunaj a migrujúce rybyNajznámejšie vymreté zvieratá vo svete
Vlkovec psohlavý, zebra kvagga, dront nelietavý, alka veľká, kormorán okuliarnatý, ara trojfarebná, labradorka klenutozobá a mnohé ďalšie patria už len minulosti.
V starších časoch aj v nedávnej minulosti žili s ľuďmi stvorenia, ktoré už dnes nemáme možnosť vidieť vo voľnej prírode.
Pripomeňme si niektoré zvieratá, ktoré kedysi chodili po tejto Zemi, no práve vplyvom človeka prestali existovať, alebo prišli o svoje prirodzené prostredie.
Dront nelietavý alebo dodo
Domovom dronta nelietavého, nazývaného aj dront maurícijský, bol Maurícius, ostrov v Indickom oceáne východne od Madagaskaru.
Bol vysoký 70 až 100 cm, vážil približne 20 kg a jeho celkový vzhľad výstižne charakterizuje český názov blboun.
Hoci na to nevyzerá, jeho najbližší príbuzní sú holuby.
Kvôli zakrpateným krídlam nemohol lietať a aj po zemi sa údajne pohyboval dosť ťažkopádne.
Prvá zmienka o ňom pochádza z roku 1507 od portugalských moreplavcov.
Maurícius bol neobývaný až do roku 1638, kedy ho kolonizovali Holanďania a tým spečatili drontov koniec.
Námorníci ho lovili pre zábavu, potravu a tuk - dal sa ľahko chytiť, pretože bol nemotorný, pomalý a nebol plachý.
Námorníci a kolonizátori so sebou priniesli mačky, psy a prasatá, ktoré tiež prispeli k jeho vyhubeniu.
Dront hniezdil na zemi, v lesnom podraste, a jeho vajcia a mláďatá boli ľahkou korisťou pre domáce zvieratá Európanov.
Posledný raz ho videli v roku 1681.
Dront nelietavý alebo dront maurícijský je najviac známy pod menom vták Dodo.
Dnes už nie je v žiadnom múzeu na svete žiadny kompletný pozostatok dronta.
Vôbec sa nebál ľudí a navyše nelietal, čo z neho robilo ľahkú korisť.
Dokonca i pôvod jeho mena je vskutku zaujímavý. Názov dodo pochádza zo staroportugalského slova doudou, čo znamená „hlupák“.
Keď na Maurícius prišli prví ľudia, priviezli so sebou aj ďalšie zvieratá, ktoré predtým na ostrove nežili, vrátane ošípaných, potkanov či opíc, ktoré vykrádali jeho hniezda.
Na jeho vyhynutí sa podpísalo aj klčovanie lesov, kde žil.
S istotou sa nedá povedať, kedy sa zapísal medzi vyhynuté zvieratá, no podľa odhadov je to interval medzi rokmi 1688 a 1715.
Dodo mal dlhé nohy, malé a krátke krídla (nevedel lietať) a až 23cm dlhý, tvrdý a zahnutý zobák.
Bol okolo 1 metra dlhý a vysoký a vážil okolo 25 kg.
Bohužiaľ, určiť presne jeho výzor je dosť komplikované, lebo jeho kostí je málo a na celom svete existuje len jedna úplná kostra(nachádza sa v Maurícijskom historicko-prírodnom múzeu).
Čím sa dodo v skutočnosti živil dnes presne nevieme.
Svedectvá námorníkov vravia, že dodo dokonca lovil ryby a opisujú ho ako silného a pažravého dravca, ale pravdepodobnejšia je verzia, kde sa dodo živil semenami a popadaným ovocím.
Dodo sa páril po celý rok. Samci predvádzali mávanie krídlami ako páriaci rituál.
Samička zniesla 1 - 2 vajcia, ktoré sa po asi 49 dňoch vykľulo.
Dodo bol monogamný živočích a obidvaja rodičia sa starali o mladé.
Hniezdo nebolo nejakým spôsobom chránené, pretože dodo nemal žiadneho prirodzeného nepriateľa.
Maskarény boli objavené Portugalcami už v roku 1505(7), ale tí o ne neprejavili záujem.
Ostrov neskôr v roku 1644 objavili Holanďania a začali ho kolonizovať.
Prví obyvatelia so sebou nosili aj psy, mačky, prasce a aj opice.
Zvieratá sa na ostrove rýchlo rozšírili a začali narúšať jeho ekosystém.
Neskôr ho doniesli do Európy, ako ozdobu kráľovských dvorcov, alebo ho za poplatok ukazovali ľuďom.
Dodo sa stal pre svoju nemotornosť, a fakt, že nikdy nevidel človeka, veľmi ľahkou korisťou.
Mal síce poriadny zobák, ale ten ho pred ľuďmi neochránil.
Lovil sa doslova po stovkách (známe boli prípady, kde 3 ľudia za jedno odpoludnie vychytali až 150 týchto vtákov), i keď jeho mäso nebolo nijak extra chutné, ale aj tak ním doslova prepchávali podpalubia lodí.
Svoje dielo skazy vykonali aj privezené zvieratá, ktoré si pochutnávali na jeho vajciach a na mladých dodoch.
Posledný dronte maurícijský bol zabitý v roku 1681, aj keď sa vyskytujú tvrdenia, že prežil do 1690.
Vlkovec psohlavý alebo tasmánsky tiger
Prívlastkom najväčší dravý vačkovec sa ešte pred 100 rokmi mohol pýšiť vlkovec psohlavý, tzv. tasmánsky tiger.
Ako hovorí jeho názov, európsky prisťahovalci ho zastihli už iba na ostrove Tasmánia neďaleko Austrálie.
Pôvodne sa nachádzal aj v juhovýchodnej časti austrálskej pevniny, tam ho ale pravdepodobne zdecimovali psi dingovia.
Tých so sebou do Austrálie mimochodom priniesli tiež ľudia, konkrétne obyvatelia juhovýchodnej Ázie vo vlne osídľovania Austrálie pred asi 5 000 rokmi.
Vzhľadom pripomínal psa, bol vysoký v kohútiku 60 - 70 cm, žltohnedej až žltosivej farby.
Na chrbte, od lopatiek až po chvost, mal 13 až 19 priečnych pruhov a preto si vyslúžil názov tasmánsky tiger, hoci inak s tigrom nemal nič spoločné.
Jeho prirodzeným prostredím boli savany a riedke lesy.
Obýval ich do roku 1824, keď ľudia do Austrálie priviezli ovce a tasmánske savany boli premenené na pasienky.
Vlkovec musel ustúpiť do vlhkých vyššie položených lesov, kde to preňho rozhodne nebolo ideálne.
Navyše ho ľudia obviňovali z toho, že im zabíja ovce a iné domáce zvieratá, preto bola v rokoch 1880 až 1909 za zastrelenie vlkovca vypísaná odmena.
Potom sa stal natoľko vzácny, že ho videl len málokto.
Posledný živý jedinec bol chytený v roku 1933 a predaný do ZOO v Hobarte, kde uhynul 7. septembra 1936.
V tomto istom roku ho tasmánska vláda označila ako chránené zviera.
Od roku 1936 ho nikto oficiálne nevidel.
Viacerí ľudia tvrdili, že ho niekde zbadali, ale nikdy sa to nepodarilo doložiť a overiť.
Dokonca aj dedinčania na hraniciach Indonézie a Papuy Novej Guinei tvrdia, že vlkovec stále žije na tomto území (vlkovec tam žil kedysi v minulosti, ale predpokladá sa, že už dávno vymrel), ale tiež to zatiaľ nikto oficiálne nedoložil.
Tento druh vačkovca ľudovo poznáte možno podľa názvu tasmánsky tiger alebo vlk.
Žil od začiatku 20. storočia v Tasmánii a výzorovo sa podobal na psa či vlka.
Príbuzný bol však paradoxne s kengurou.
Živil sa najmä kengurami, hlodavcami a vtákmi.
Po osídlení jeho územia sa však začal živiť aj ovcami.
I z tohto dôvodu na jeho kožu vypísala vláda odmenu a teda tento druh nakoniec vyhubila.
Medzi vyhynuté zvieratá sa zaradil v roku 1936, kedy zomrel pravdepodobne posledný jedinec.
Tasmánský tygr v barvě
Alka veľká
Veľký, nelietavý morský vták s menom Alka veľká obýval chladné moria severnej pologule.
Podobala sa na tučniaka a je jedným z najčastejšie zmieňovaných vyhynutých vtákov v literatúre.
Ľudia ich lovili najmä kvôli mäsu, vajciam a kvalitnému periu.
Námorníci ich používali aj pri rybolove ako návnadu.
3. júla 1844 posledný hniezdiaci pár ubili a rozšliapali ich vajcia.
Patrila medzi veľké, nelietavé morské vtáky a vyskytovala sa najmä na severe.
Svojou lokáciou i zjavom pripomína dnešné tučniaky.
Patrí medzi najčastejšie zmieňované vyhynuté vtáky v literatúre.
Pre jej chutné mäso ju lovili už neandertálci.
Bola však lovená aj kvôli vajciam a periu.
Na súši sa pohybovala veľmi pomaly a teda jej jediným predátorom nebol človek, ale napríklad aj ľadový medveď.
Zebra kvagga
Táto metóda sa ukazuje ako pomerne reálna v prípade vyhynutej zebry kvaggy, blízkej príbuznej zebry Burchellovej (ide o rôzne poddruhy jedného druhu zebry, podľa niektorých zdrojov to sú dva rozdielne, ale pomerne príbuzné druhy).
Vyskytovala sa najmä na juhu Afriky a nebola tak úplne typická zebre, ktorú poznáme dnes.
Typické pruhy mala len na hlave, krku a chrbte.
Paradoxne jej vznik bol zapríčinený klimatickými zmenami, kedy skupina rôznych druhov zebier zostala izolovaná kvôli obrovskému suchu iba v jednej oblasti a teda sa museli páriť medzi sebou.
Ich počet dramaticky narástol, no rovnakou rýchlosťou i padol.
Za vyhynuté živočíchy sú považované od roku 1878.
Princíp metódy spočíva v tom, že sú vyberané zebry svojím výzorom pripomínajúce čo najviac zebru kvaggu a zámerne sú medzi sebou krížené s cieľom získať po niekoľkých generáciách zebry výzorom (a možno aj geneticky) nerozoznateľné od zebry kvaggy.
Zebra kvagga bola totiž špecifická tým, že na zadnej polovici tela nemala pruhy a jej sfarbenie bolo minimálne v zadnej časti hnedožlté.
Tento projekt sa začal prakticky realizovať v roku 1987 a v roku 2005 sa narodilo mláďa Henry, ktoré zebru kvaggu dosť pripomína.
Potkanec útesový
Potkanec útesový bol druh potkana, ktorý sa vyskytoval na malom ostrove Bramble Cay.
Vymrel následkom opakovaného zaplavovania územia, na ktorom žil a neustále stúpajúcou hladinou mora.
Medzi vyhynuté zvieratá sa zaradil v roku 2016.
Považuje sa za prvého cicavca, ktorý vyhynul následkom globálneho otepľovania.
Jedná sa o vyhynutý druh ryby z čeľade lososovité.
Vyskytoval sa na juhu Severného mora, ale žil aj na území Českej republiky.
Vyhynul v roku 1940 kvôli nadmernému rybolovu.
Ak si pod pojmom „vyhynutý“ predstavíte iba mamuta či vtáka Dodo, nie ste síce ďaleko od pravdy, no množstvo živočíchov, ktoré sa do tejto skupinky radia, nám takmer vôbec nie sú známe.
A to i napriek tomu, že pre našu planétu predstavujú obrovskú stratu.
Ide o malého hlodavca s veľkosťou do 16,5 cm, ktorý ako prvý zaznamenaný živočích vyhynul v dôsledku klimatických zmien spôsobených človekom.
Žil na ostrove Bramble Cay blízko Austrálie a Novej Guiney - bohužiaľ, tento ostrov bol opakovane zaplavovaný stúpajúcou hladinou mora, čo malo za následok nielen vymretie tohto druhu, ale i značný úbytok vegetácie na ostrove.
I keď ide o malého živočícha, zohráva na planéte rovnakú úlohu ako každý iný.
Moa
Tento pozoruhodný vták dosahoval podobné rozmery ako dnešné žirafy.
Môže sa to síce zdať ako sci-fi, ale vtedajšie podmienky na Novom Zélande to tomuto druhu skutočne umožňovali.
Keďže ostrov sa oddelil od ostatných kontinentoch a „zakotvil“ v Tichom oceáne, nenachádzali sa tu žiadni cicavci.
Takže ostrov ponúkal dokonalý raj pre vtákov, ktoré neboli ohrozované prirodzenými predátormi.
Išlo o najväčší žijúci druh vtáka a čo bolo veľmi zaujímavé, samice boli až 1,5 x vyššie a 3x ťažšie ako samci.
Ich veľkosť dosahovala až 3,6 metra.
Podobne ako i ostatné druhy, tento vták bol vyhubený lovom najmä ako trofej.
Gazela saudskoarabská
Vyskytovala sa najmä na území Saudskej Arábie (jej druhové meno je Gazella saudiya).
Putovala väčšinou osamote alebo v malých skupinkách, max do 20 členov.
Bola veľmi vzácna a vyhlásená za vyhynutú bola v roku 2008.
Už desiatky rokov predtým ju však nikto nevidel.
Puma východná
Posledný poddruh pumy americkej - puma východná - bola zastrelená pravdepodobne v roku 1938.
Do roku 2015 sa ešte predpokladalo, že by mohla existovať.
Lovením a zabíjaním sa však z tohto špecifického druhu pumy stalo vyhynuté zviera.
Ara sivomodrá
Tento pestrofarebný papagáj už vo voľnej prírode nežije od roku 2018.
Vyrubovaním brazílskych pralesov prišiel o svoje prirodzené prostredie.
V zajatí žije cca 100 jedincov tohto druhu.
Na ohrozenie vyhynutia ary sivomodrej sa snažili upozorniť tvorcovia rozprávky Rio v roku 2011.
Nosorožec tuponosý
V roku 2018 zomrel prirodzenou smrťou posledný samec nosorožca tuponosého.
Na svete tak ostali dve samičky, ktoré žijú v zajatí.
K postupnému ubúdaniu nosorožcov v značnej miere prispelo pytliactvo.
Paveslonos čínsky
Paveslonos je potomkom jednej z najväčších sladkovodných rýb (mal cca 7 m a 450 kg), ktorá existovala od čias dinosaurov.
Paveslonos neprežil nadmerný rybolov a znečistenie vodstva, čo v roku 2020 viedlo k jeho vyhynutiu.
Druhy považované za vyhynuté, ktoré sa znovu objavili
Sú tri možnosti, ako prinavrátiť vymretý druh k životu.
Prvý spôsob je úplne jednoduchý - jedince daného druhu niekto niekde objaví živé.
To sa stalo od roku 2000 17-krát.
Jedným zo šťastlivcov je zebra Burchellova.
Na malom území v Botswane, kde žila, ju ľudia vyhubili začiatkom 20. storočia, v zajatí posledná zahynula v roku 1911.
Všetci ju považovali za vyhynutý druh (respektíve podľa novších zdrojov poddruh), až kým v roku 2004 nezistili, že žije aj v národnom parku Etoša v Namíbii a v oblasti Kwazulu/Natal v Juhoafrickej republike.
Podobné šťastie mal aj hraboš bavorský.
V okolí Garmish-Partenkirchenu v Nemecku vymrel v roku 1962.
Znovu ho objavili v roku 2000 v severnom Tyrolsku na hraniciach Rakúska a Nemecka.
Znovuobjavený zlatokrt Wintonov
Krta nevideli od roku 1936.
Vedci v Juhoafrickej republike tvrdia, že znovu objavili vzácny druh zlatokrta so zlatistou srsťou a schopnosťou takmer „plávať“ v piesočných dunách.
Zviera nevideli viac ako 80 rokov a bolo považované za vyhynuté.
Zlatokrta, malého slepého cicavca so „supersluchom“, ktorý sa živí hmyzom, našli živého na pláži v Port Nollothe na západnom pobreží Juhoafrickej republiky.
Našli ho výskumníci z organizácie Endangered Wildlife Trust a z Pretorijskej univerzity.
Podľa vedcov ho nevideli od roku 1936.
S pomocou stopujúceho psa našiel tím stopy po tuneloch a v roku 2021 objavil zlatokrta.
Keďže však existuje 21 druhov zlatokrtov a niektorí vyzerajú veľmi podobne, potrebovali vedci viac informácií, aby si boli istí, že ide o zlatokrta Wintonovho.
Odobrali vzorky DNA, ale museli čakať až do roku 2022, kým im juhoafrické múzeum poskytlo na porovnanie vzorku DNA zlatokrta Wintonovho staré niekoľko desaťročí.
Sekvencie DNA sa zhodovali.
Výskum a zistenia tímu minulý týždeň publikovali odborné periodiká.
„Robili sme si veľké nádeje, ale tiež nám ich pár ľudí marilo,“ povedala jedna z výskumníčok Samantha Mynhardtová.
„Jeden odborník na zlatokrta Wintonovho nám povedal - nenájdete ho, je vyhynutý,“ dodala.
Od prvej cesty vedcov na západné pobrežie Juhoafrickej republiky k začatiu pátrania po zlatokrtovi, ktorý zriedka zanecháva stopy po svojich tuneloch a takmer „pláva“ pod piesočnými dunami, ubehli tri roky, uviedli vedci.
Zlatokrty pochádzajú zo subsaharskej Afriky a zlatokrta Wintonovho doteraz našli iba v oblasti Port Nolloth.
Podľa Mynhardtovej teraz v Port Nolloth potvrdili a vyfotografovali dvoch vzácnych zlatokrtov.
Výskumný tím pritom našiel v oblasti od roku 2021 známky výskytu ďalších populácií.
„Bol to veľmi vzrušujúci projekt s mnohými výzvami,“ povedala Esther Matthewová, vedúca terénnej pracovníčky organizácie Endangered Wildlife Trust.
„Našťastie sme mali fantastický tím plný nadšenia a inovatívnych nápadov, čo je presne to, čo potrebujete, keď musíte za deň preskúmať až 18 kilometrov dunového biotopu,“ dodala.
Zlatokrt Wintonov sa ocitol na zozname „najhľadanejších stratených druhov“, ktorý zostavila skupina Re:wild pre ochranu prírody.
Možno vymreté a skutočne vymreté druhy
Vyhlásenie druhu za vyhynutý si vyžaduje dôkazy a určitú mieru istoty. Ak sa živočích dlhé roky neobjaví, môže byť považovaný za vyhynutý, no neskorší výskum niekedy ukáže, že malá populácia prežila v nepreskúmanej lokalite.
Viacerí ľudia tvrdili, že vlkovca niekde zbadali, ale nikdy sa to nepodarilo doložiť a overiť.
Podobné šťastie mal aj hraboš bavorský, ktorý bol znovu objavený až po desaťročiach.
Zoznam vyhynutých zvierat je oveľa dlhší a jeho počty neustále rastú.
Nedovoľme, aby sa naň pridali ďalšie druhy.
Možnosti návratu vyhynutých druhov
Druhá možnosť je selektívne kríženie.
Táto metóda je ale vhodná len pre tie vyhynuté druhy, ktoré vlastne neboli druhy, ale len poddruhy, od iných poddruhov oddelené napríklad tým, že žili na inom území a preto sa vyvíjali čiastočne samostatne.
Preto sa dá predpokladať, že vyhynutý poddruh zdieľa so žijúcimi poddruhmi toto istého druhu rovnakú genetickú informáciu (ibaže rôzne formy tých istých génov môžu mať u rôznych poddruhov inú frekvenciu a to spôsobuje rozdiely medzi nimi).
A čo je dôležité, ostatné poddruhy sa medzi sebou pária a dávajú plodné potomstvo.
Tretí spôsob oživenia vyhynutého druhu ponúkajú moderné genetické metódy.
Celý proces má viacero krokov.
Najprv je nutné izolovať DNA zo zachovaných zvyškov, ako sú kosti a vypchaté exempláre.
To sa nikdy nepodarí vcelku, ale vždy len v malých fragmentoch, ktoré potom treba dať dokopy a zoradiť (podľa podobnosti sekvencií s nejakým blízkym príbuzným druhom).
V ďalšom kroku sa musia vytvoriť chromozómy a až potom nasleduje klasické klonovanie.
Z vajíčka príbuzného druhu sa vyberie jeho DNA a namiesto toho sa tam vloží izolovaná DNA vymretého druhu.
Táto metóda sa zatiaľ nedočkala úspešného konca.
Z pozostatkov dronta aj vlkovca izolovali ich DNA, ale najmä tá z dronta je veľmi rozkúskovaná a ani zďaleka nie je úplná.
Čiže 100 percentného dronta už s veľkou pravdepodobnosťou neuvidíme nikdy.
S vlkovcom mali vedci v Austrálii väčšie plány.
DNA bola podľa vtedajších správ v pomerne dobrom stave a ako darcu vajíčka zvolili diabla tasmánskeho, ktorý je súčasný najväčší dravý vačkovec.
Všetko bolo na dobrej ceste, až kým v roku 2005 po zmene riaditeľa Austrálskeho múzea v Sydney toto múzeum od projektu neustúpilo.
Ako dôvod uviedli, že stav izolovanej DNA je nedostatočný.
Neúspešný pokus s kozorožcom pyrenejským
Podobný, ale trochu iný osud postihol kozorožca pyrenejského.
Posledný jedinec zahynul 6. januára 2000.
Španielski biológovia ale predtým z tohto jedinca odobrali kúsok tkaniva z ucha.
V roku 2003 klonované vajíčka umiestnili do viacerých kozích príbuzných, dve samice boli gravidné dva mesiace, ale potom potratili.
Príklady druhov, ktorým hrozí vyhynutie
Ničenie ekosystémov v súčasnosti naďalej pokračuje, a tak strácame a ohrozujeme ďalšie zvieratá.
Vyhynutie pravdepodobne čaká aj sviňuchu kalifornskú.
Vo voľnej prírode ostalo 12 jedincov tohto druhu.
Postupné odlesňovanie pralesov taktiež pripravuje o domov orangutana tapanulijského.
Jeho existencia je na pokraji zániku, i keď bol objavený len nedávno.
Od roku 2018 sú ohrozené aj žirafy a lemury, a postupne pribúdajú aj iné tvory.
Kvôli narastajúcemu rybolovu a zároveň neustálemu okyslyčovaniu oceánov bijú vedci na poplach aj pri lososovi obecnom.
Medzi kriticky ohrozené cicavce patria na Slovensku „len“ dva druhy.
Medzi kriticky ohrozené druhy vtákov na našom území patrí celkom 7 druhov.
Medzi kriticky ohrozené druhy rýb na našom území patrí celkom 6 druhov.
Každým rokom stúpa počet vyhynutých živočíchov.
V mnohých prípadoch za to môže nadmerný lov či ničenie biotopov.
Medzi vyhynuté živočíchy sa každým rokom pridáva čoraz viacej zvierat.
Malé, no ako sami vidíte, i tie väčšie.
Kvôli ochrane prírody a jej druhov a zvyšovania environmentálneho povedomia vznikla v roku 1948 Medzinárodná únia na ochranu prírody a prírodných zdrojov.