Využitie koní v 17. storočí a vývoj chovu koní na Slovensku

Na Slovensku je chov koní tradíciou. Kým v minulosti boli využívane najmä v pôdohospodárstve, dnes nám slúžia najmä na oddychové účely.

Návrat tradície s modernými dôvodmi. Aj tak sa dá zjednodušene opísať situácia s chovmi koní na Slovensku. Kým v minulosti sa využívali najmä na ťažké práce, v súčasnosti je to skôr na rekreáciu.

Počty tohto zvieraťa sú pritom u nás najvyššie za vyše 40 rokov, keď vlani ich bolo vyše 22 a pol tisíca. „Číslo nás potešilo, je najvyššie od roku 1980, a vyzerá to tak, že bude naďalej rásť,“ predpokladá Marko Halo, profesor Slovenskej poľnohospodárskej univerzity.

Vývoj počtu koní na Slovensku

Tradície spojené s chovom koní plemena Lipican dnes oficiálne pribudli na Reprezentatívny zoznam nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva. Rozhodol o tom Medzivládny výbor na ochranu nehmotného kultúrneho dedičstva UNESCO na svojom 17. zasadnutí.

Medzinárodnú nomináciu predložilo Slovensko spolu s Rakúskom, Bosnou a Hercegovinou, Chorvátskom, Maďarskom, Rumunskom, Talianskom a Slovinskom, ktoré medzinárodnú spoluprácu iniciovalo. Na Slovensku sa pýši jedinečnými lipicanmi, ktorých sa na celom svete chová len štyri tisíc, najmä Národný žrebčín “Topoľčianky”, štátny podnik.

„Lipicany sú ušľachtilé kone, v ktorých sa snúbi pracovitosť, učenlivosť s noblesou a história s prítomnosťou. Na Slovensku má ich chov stáročnú tradíciu a preto som veľmi rada, že Slovensko je jednou z krajín, ktoré sa spojili a podali ich nomináciu do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO. Tento zápis ma teší o to viac, že kone patria k môjmu životu od detstva. Veľký obdiv patrí najmä chovateľom a odborníkom, ktorým sa spoločným úsilím podarilo tento jedinečný fenomén aj na Slovensku zachovať až do dnešných dní.“

„Zápis chovu lipicanov v Topoľčiankach do Reprezentatívneho zoznamu nehmotného kultúrneho dedičstva ľudstva UNESCO vnímam ako najvyššiu formu ocenenia jedinečnej šľachtiteľskej a chovateľskej činnosti celých generácií Slovákov, ktorí týmto ušľachtilým zvieratám zasvätili svoj život.“

Tradície spojené s chovom koní plemena Lipican predstavujú znalosti, postupy a zručnosti, ktoré súvisia s chovom, starostlivosťou a výcvikom lipicanov. Nositeľmi tohto prvku sú muži a ženy, ktorí pracujú v národných žrebčínoch a spolu so súkromnými chovateľmi a terapeutmi sa podieľajú napríklad na chove, výcviku koní, vzdelávacích aktivitách a udalostiach. Ide najmä o miestne slávnosti, festivaly, svadby a karnevalové sprievody.

Tradície spojené s chovom koní plemena Lipican sa stali 9. prvkom, ktorý má Slovensko zapísaný na zozname UNESCO.

Najstaršie dejiny využitia koní

Dejiny ľudstva nastalo čierne tisícročie. vojvodcovia, rodili sa nové štáty, búrali tróny, horel svet.

V dejinách ľudstva nastalo čierne tisícročie. vojvodcovia, rodili sa nové štáty, búrali tróny, horel svet.

Kôň pomáhal človeku k bohatstvu. využívať prednosti koňa vo svoj prospech. človeka z koňa stáva ťažné zviera a neskôr aj jazdecký kôň.

Hlavné poslanie koňa - ťah vrcholí v XIX. ťažnú prácu koňa začínajú preberať stroje. využiteľnosti koňa v práci pod sedlom, ktoré vrcholí v polovici XX. stor. ťažná sila koňa prechádza do doplnkovej výkonnosti. spoločensko - jazdecko - športovej.

v XV. a v XVI. stor. pracovitý priateľ človeka do ďalšieho tisícročia na pomyselnej vedľajšej koľaji.

Začali sa používať na lov zvierat pre zábavu, ktorá prerástla v hru, v šport. hrám, antika predviedla bojové súťaže v sedle i v záprahu.

Využitie koní na území dnešného Slovenska

Na území Slovenska to bolo od pradávna známe chovom teplokrvných koní.

Územie pred n.l. obývali Markomani, ktorí sa venovali chovu koní. skutočnosť, že ich vodca Marabud postavil štvortisícovú armádu na koňoch.

predkovia Slovania prišli na toto územie na prelome V. a VI. stor. n.l.

Chov koní sa traduje od čias Veľkomoravskej ríše, kedy sa tu chovali autochtónne kone v type tarpana. Už po prvom osídlení Slovanmi nadobudol chov koní na význame a stal sa nevyhnutnou potrebou.

V období osmanských výprav na územie Uhorska sa krv pôvodných malých koní obohatila o ušľachtilú krv arabských koní. Aj z toho dôvodu výrazný rozvoj chovu koní v Uhorsku prebiehal počas osmanskej okupácie časti Uhorska, a to najmä po porážke uhorského vojska v roku 1526 na Moháčskom poli.

Turci boli milovníkmi pekných, ušľachtilých koní, ktoré osmanskí vládcovia venovali uhorským veľmožom, čím sa snažili získať ich.

Počas tejto okupácie na obsadené územie prišlo veľa koní z Arábie a na tomto území vzniklo veľa súkromných žrebčínov, ktoré priaznivo vplývali na skvalitňovanie chovu koní aj u poddaných.

Po vyhnaní Osmanov z Uhorska bol chov koní citeľne znížený. Ich nedostatok pre armádu sa riešil dovozom z Besarábie.

Pre rozvoj a skvalitňovanie chovu koní v Uhorsku bol potrebný nový regenerátor, ktorý by nahradil arabského koňa. V zemiach západnej Európy od 16. storočia veľký význam nadobúdal španielsky kôň, ktorého chov rozvíjali panovnícke dvory.

V tomto období sa zvyšoval význam výkonných, elegantných španielskych koní, ktoré ovplyvňovali chovy koní takmer v celej Európe.

K rozvoju chovu španielskych koní výrazne prispelo založenie dvorných žrebčínov.

Vplyv prísnej, veľkorysej a prepracovanej španielskej etikety a ceremoniálu španielskeho dvora a rozvoj chovu španielskeho koňa, rovnako aj anglického plnokrvníka s arabským pôvodom, prinútil aj cisársky dvor vo Viedni zakladať dvorné žrebčíny.

Následne hneď po svojom nástupe osvietenský panovník Jozef II. nariadil podľa anglického vzoru založiť v monarchii prvé štátne žrebčíny.

Významné žrebčíny v Uhorsku a na Slovensku

Na území monarchie, časti Uhorska patril žrebčín v Mezove (Mezőhegyes), ležiaci v juhovýchodnom cípe terajšieho Maďarska v blízkosti rumunských hraníc, medzi najväčšie a najvýznamnejšie.

Bol založený v roku 1785 ako vojenské zariadenie, slúžiace pre armádu.

Žrebčín mal už od svojho založenia viac ako sedemnásťtisícovú výmeru poľnohospodárskej pôdy a na konci 18. storočia sa v ňom chovalo 4386 koní, z ktorých bolo tisíc kobýl. V roku 1810 mal už celkom 13 326 koní a z nich až 4018 kobýl, rozdelených do plemenných stád.

Pri založení žrebčína chovali prevažne kone arabského pôvodu, neskôr anglického pôvodu.

Hlavným programom žrebčína bol chov plemena Nonius, ktoré bolo vyšľachtené na podklade anglonomandského koňa, čiastočne arabského koňa, lipicana a anglického plnokrvníka. Zakladateľom plemena bol Nonius senior narodený roku 1816.

Chov tohto plemena sa rozšíril do celého Uhorska, vrátane zemského chovu na Slovensku, kde sa dlho významne podieľal na celkovom chove koní.

V mezovskom žrebčíne bol od roku 1818 založený aj chov arabského koňa Gidran.

Pre jazdecké vojsko, ale aj pre gazdovstvo tu v roku 1841 vyšľachtili z anglického plnokrvníka kmeň Furioso, ktorého chov sa rozšíril do celej monarchie.

V tomto najznámejšom uhorskom žrebčíne boli založené ďalšie úžitkové typy, kmene a plemená teplokrvných koní, ktoré sa rozšírili do celej Európy.

O niečo skôr, v roku 1774 bol založený v Radoviciach (Radauti, Rumunsko), ležiacich v Bukovine, ďalší uhorský žrebčín.

Mal len polovičnú výmeru poľnohospodárskej pôdy ako Mezov, a to aj z toho dôvodu, že ležal v lesnatých Karpatoch vo vysokej nadmorskej výške, kde patril k nemu aj žrebčín huculov v Lúčine.

V radovickom žrebčíne sa chovali kone arabské, lipicany, anglické polo a plnokrvné a v Lúčine huculské. Do konca 19. storočia mal prevahu v Radoviciach chov arabského koňa.

V roku 1868 sa chovalo v ňom viac ako 900 koní, z ktorých bolo 500 chovných kobýl, 24 kmeňových žrebcov a tiež žriebät.

Neskôr bola do neho z Bábolny presunutá časť arabského kmeňa Gidran, kde bol potom chovaný čistokrvne v arabskom type. Koncom 19. storočia začali v Radoviciach chovať Furiosov a na začiatku 20. storočia po plemenníkovi, hnedákovi Furioso XI, pôsobil ako kmeňový žrebec.

Ďalší najstarší uhorský žrebčín bol v Bábolne, lokalite neďaleko Komárna.

Bol založený v roku 1789 ako súčasť mezovského žrebčína, roku 1806 sa osamostatnil.

Zo začiatku tu boli chované španielske kone, ale od 1816 boli všetky kobyly v žrebčíne pripúšťané výlučne arabskými žrebcami.

Tento žrebčín sa stal základňou pre všetky importované arabské kone z prednej Ázie (Arábie a Sýrie).

V tomto žrebčíne chov arabských koní zabezpečovali synovia kmeňového žrebca Shagya-senior, z ktorých najviac vynikol Shagya X. Z jeho troch synov sa najviac v chove presadil žrebec Shagya VIII, na ktorom bol založený celý bábolniansky chov príslušníkov kmeňa Shagya.

V roku 1852 boli do žrebčína privezené ďalšie arabské žrebce, ktoré sa stali zakladateľmi nových arabských línií a kmeňov.

Choval sa tu aj lipicanský kôň zo žrebčína Lipica a po roku 1918 aj presunutím zo žrebčína Fogaraš zo Sedmohradska.

Po týchto troch najstarších vznikli neskôr ďalšie žrebčíny v Kišbéri a Fogaraši.

Pre históriu Slovenska a chovu koní na jeho území má veľký význam jediný dvorný žrebčín založený na území Slovenska - Kopčany pri Holíči.

V tomto žrebčíne sa narodili zakladatelia starokladrubských belušov kmeňa Generale (1787) a Generalissimus (1797). Aj zakladateľky lipicanských rodín Stornella a Famosa sa narodili v Kopčanoch.

Do žrebčína v Kopčanoch bol prvý väčší import anglického plnokrvníka v r. 1814, a to 70 kobýl a 3 žrebce z Anglicka a z Francúzska.

Na pastvinách žrebčína boli 23. augusta 1816 za účasti cisára Františka I. prvé porovnávacie dostihy anglických a arabských plnokrvníkov.

V dvornom žrebčíne Kopčany bol chov koní zrušený v r. 1826. Chátrajúce historické budovy žrebčína stoja dodnes.

Na území Slovenska to boli ešte súkromné žrebčíny v Tešedíkove (1825), Smoleniciach (1855), Slanci (1860), Bučanoch (1871), Rusovciach (1873), Parchovanoch (1880), Eleonóra Udvar v Bratislave (1889), Hubiciach a ďalšie, ktoré viac alebo menej úspešne rozvíjali chov plnokrvníka a dostihový šport.

Žrebčín Rok Charakteristika
Mezőhegyes 1785 vojenské zariadenie, chov Nonius, Gidran, Furioso
Radovice 1774 arabské, lipicany, anglické polo a plnokrvné, huculy v Lúčine
Bábolna 1789 / 1806 arabské kone, Shagya, lipican
Kopčany pri Holíči dvorný žrebčín Generale, Generalissimus, Stornella, Famosa

Od kolektivizácie po súčasnosť

K významným zmenám v chove koní na Slovensku došlo v päťdesiatych rokoch minulého storočia počas kolektivizácie poľnohospodárstva.

Vtedy sa chovalo na Slovenku približne 270 tisíc koní, ale v dôsledku kolektivizácie a využívaním poľnohospodárskej techniky a mechanizácie došlo postupne k prudkému poklesu stavu koní.

V roku 1985 ich bolo 18 tisíc, roku 1998 poldruha tisíca a teraz je ich po malom oživení 13 tisíc.

V roku 1955 sa na Slovensku chovalo 210 000 koní. prišlo u nás k najväčšej zmene v priebehu tisícročnej histórie chovu koní.

Zrútili sa dva základné piliere chovu koní - poľnohospodárstvo a armáda. ale veľmi výrazné a drastické.

Vplyvom technizácie bola veľmi rýchla. nezadržateľné. nebola tak drastická ako u nás.

Ešte v r. koní, v r. 1960 - 153 000 ks, v r. 1970 - 68 000 ks, v r. 1980 - 20 500 ks, v r. 1990 - 15 100 ks a v r. 2000 - 9 000 koní, t.j. cez 4 % zo stavu v r. 1955.

Na základe výberu bol v r. Topoľčianky. lipicana a hucula. lipican a hucul).

V Topoľčiankach bola zriadená Ústredná evidencia koní na Slovensku.

Po r. 1990 zaznamenal kvalitatívny rast. osvedčené zahraničné žrebce. jazdeckých súťažiach. testovaných koní.

Chov plnokrvníka a dostihová prevádzka na Slovensku má samostatný vývoj.

V Bratislave boli v r. ktoré sa stali predzvesťou dostihového podujatia „Turf Gala“.

Od r. mítingov koná všetkých 5 klasických dostihov. i spoločenskej.

V dostihovej prevádzke pribúdali rovinové dostihy.

Medzinárodná konferencia konaná v apríli v Mojmírovciach pri príležitosti dvojstého výročia prvých konských dostihov v strednej Európe sa zaoberala okrem iného aj početným stavom koní v susedných krajinách.

Mojmírovce a začiatky dostihov

Jedným z významných bol aj žrebčín rodiny Huňadyovcov v Mojmírovciach, v ktorom chovali ušľachtilé plemená arabského, španielskeho a talianskeho.

Z historických prameňov sa dozvedáme, že rodina Huňadyovcov, ktorá významne ovplyvnila ekonomický, kultúrny a duchovný život na území dnešného Slovenska, kúpila majetky Grasalkovičovej rodiny v Mojmírovciach.

Prví členovia rodiny Huňadyovcov - zemania Ondrej a Ladislav prišli do Mojmíroviec po skončení tureckých vojen v roku 1675.

V roku 1721 dal postaviť Imrich Huňady kaštieľ v barokovom slohu, ktorý bol neskôr prebudovaný do klasicistického slohu a v takejto podobe zostal dodnes.

Barón Imrich Huňady sa venoval najmä správe a rozširovaniu majetkov s centrálnou kanceláriou a archívom v Mojmírovciach.

Kým na konci 18. storočia v Uhorsku chov koní bol extenzívny, v ostrovnom Anglicku bol rozšírený plemenný chov plnokrvných koní, z ktorého uhorská šľachta naberala prvé poznatky.

Zistila, že budúcnosť chovu koní bude patriť plnokrvníkom s arabským pôvodom. Domáci chov začali postupne zlepšovať v novozaložených žrebčínoch.

Po príklade iných vplyvných šľachticov priviezol gróf Jozef Huňady (1773-1822) do chovu svojho žrebčína v Mojmírovciach (vtedy Űrmény, Urmín) čistokrvných žrebcov a pre účely pretekov dal postaviť aj dráhu.

Najznámejším žrebcom z tohto obdobia bol v žrebčíne arabský žrebec Tajár, ktorý pochádzal z egyptského žrebčína a do Huňadyho žrebčína sa dostal v roku 1814.

Tajár bol zakladajúcim chovným koňom uhorských teplokrvných koní. Prvé regulárne dostihy zorganizoval tento potomok Imricha Huňadyho 22. mája roku 1814 v Mojmírovciach ako prvé verejné konské dostihy podľa anglického vzoru nielen v Uhorsku, ale v celej kontinentálnej Európe.

Jazdci pretekali na vymedzenom úseku grófovho poľa, medzi terajšími obcami Poľný Kesov a Veľká Dolina na trati dlhej 1609 metrov. Kostra Tajára je na pamiatku uložená vo viedenskom veterinárnom inštitúte.

Jozef Huňady od roku 1814 do roku 1821 tradične každý rok v máji usporadúval dostihy, ktoré vždy vzbudzovali veľký divácky záujem, a to nielen bežných návštevníkov, ale aj kráľovského dvora a popredných predstaviteľov šľachty.

V roku 1994 pri príležitosti 180. Slovensko sa takto vďaka mojmírovskej vetve huňadyovského rodu zapísalo do svetových dejín dostihového športu prvenstvom usporiadania regulárnych konských pretekov v kontinentálnej Európe.

V spolupráci viacerých domácich subjektov, hlavným organizátorom priamo na mieste, kde sa toto svetodejinné podujatie udialo, bol štátny podnik Závodisko v Bratislave, vedený riaditeľom Mariánom Šurdom.

V nemalej miere pri usporiadaní vydarenej akcie finančne, materiálne, prácou a osobnou angažovanosťou pomohli: Nitriansky samosprávny kraj, PD Mojmírovce, Thermalkesov, obec Mojmírovce, Kaštieľ Mojmírovce a ďalšie subjekty z Mikroregiónu Cedroň.

Jubilejné oslavy začali v sobotu 31. mája 2014 popoludní na dostihovej dráhe a okolo nej, postavenej na výborne pripravenom ďatelinisku a lúke medzi obcami Veľká Dolina a Poľný Kesov, patriacim mojmírovskému družstvu, v minulosti Huňadyovcom.

Len pár desiatok metrov od miesta terajšej dostihovej dráhy stála tá, na ktorej sa pred dvesto rokmi konali prvé preteky.

Vzácnym hosťom jubilejných osláv bol zo šiesteho pokolenia priamy potomok zakladateľa dostihov József Hunyady, ktorý sa narodil v Taliansku a posledné desaťročie žije a farmárči na získanom majetku pri maďarskom meste Kaposvár.

Oslavy začali príhovorom organizátorov osláv a vystúpením mažoretiek z miestnych základných škôl.

Ukážku dobových súbojov, šerm, tanec, etiketu predviedlo návštevníkom Tovarišstvo starých bojových umení a remesiel z Bratislavy.

Miestna rodinná farma predstavila svoju činnosť a svojich členov, zaoberajúcich sa westernovým jazdením.

Najväčší potlesk zožala Maďarská pošta z pusty Hortobágy, ktorá sa predstavila ukážkami.

Jej čikóši na koňoch plemena nonius predviedli v pošte viaceré husárske kúsky, ktorých vrcholom bola nejedna adrenalínová jazdecká ekvilibristika.

Jazdci Strednej odbornej školy v Šali s dlhoročnou tradíciou sa zameriavajú na voltíž, drezúru, skokové disciplíny i dostihy - divákom ukázali niekoľko zaujímavých prvkov zo svojej ponuky.

Ukážky španielskej školy s cirkusovými prvkami a akrobatickými šermiarskymi súbojmi prezentovala jazdecká škola (frizsky kôň), ktorej vedúcim je Martin Uhrovčík.

Venuje sa práci kaskadéra a trénera zvierat a diváci ho skôr poznajú z filmov a televízie a tu jeho umenie mohli vidieť naživo.

Vyvrcholením dostihového podujatia bola jeho hlavná náplň - dostihy so zahraničnou účasťou, rovina na 1600, 2200 a 3000 metrov.

Cenu PD Mojmírovce na 1600 metrov (dĺžka akú absolvovali jazdci roku 1814) získal džokej Štefan Budovič, jazdiaci na koni Holly Tanzer zo stajne Vadual Zuzany Kubovičovej zo Senice.

Cenu Thermalkesov na 3000 metrov vyhral kôň Pergotuz majiteľa z Bábolny s džokejom Michalom Abíkom a víťazom Ceny 200. výročia dostihov na 2200 metrov sa stala Rebeka s džokejom Petrom Hodánom, majiteľom a chovateľom koňa je Telivér Farm Kft.

Víťazov dekorovali a gratulovali im: vzácny hosť József Hunyady, predseda PD Mojmírovce Peter Schultz a riaditeľ Závodisko, š.p. Bratislava Marián Šurda.

tags: #vyuzitie #koni #v #17 #sto