Lesy sú však ich domovom a my sme návštevníci. Ak si chcete zviera odfotiť alebo pozorovať, nepribližujte sa k nemu. Zostaňte ticho stáť a obdivujte ho z diaľky, aby sa nevyplašilo. V období ruje to platí dvojnásobne.
Fotografi sa v lese pohybujú presne tak, ako to zvyšuje pravdepodobnosť stretnutia. Potichu, za šera, k miestam, kde medveď často hľadá potravu. Tým (ne)chtiac vypíname jeho vlastný systém včasného varovania, a práve z toho vznikajú niekedy až nebezpečné stretnutia zoči-voči. Nie je to dôvod prestať chodiť za fotkou. Je to dôvod chodiť za ňou s rozumom.
Líška - tajomná obyvateľka lesa
Líšky majú okolo seba tak trochu tajomna, a preto sú častými hrdinkami rôznych príbehov. Vyskytujú sa v rôznych prírodných podmienkach od polárneho kruhu až po horúce púšte a u nás obývajú vyše 90 % územia.
Pripomínajú psov a vlkov, avšak ich telá sú dlhšie a ich charakteristickým znakom je krásny huňatý chvost. Srsť je nádherne sfarbená, veľmi hustá a hebká.
Líška sa v našej kultúre spája s prefíkanosťou. Je to kvôli spôsobu jej lovu. Radšej si pohodlne odnesú sliepku z ohrady, ako by dlho a namáhavo lovili v lese.
Živia sa hlodavcami a uhynutou zverou, ale trúfnu si aj na menšie srny. Líščatá sa rodia po asi dvoch mesiacoch a s matkou žijú až do jesene. V tomto období môžete stretnúť líšku - lovkyňu, ale aj rodinku.
Keďže ich výskyt je takmer vo všetkých kútoch našej prírody a rovnako sa im páči v nížinách aj na horách, ideálne miesto na ich pozorovanie neexistuje.
Jeleň, srna a daniel
Hovorí sa o nich, že sú ozdobou našich lesov. Ľahko ich stretnete v Malých Karpatoch, ale zvyknú zabehnúť aj do vinohradov.
Očarujúce čriedy môžete v našom kraji pozorovať veľmi často, jelene, srny a daniele sa u nás nachádzajú v naozaj hojnom počte. Jelene sú mohutnejšie, výška je až 150 cm a väčšie samce môžu vážiť až 250 kilogramov. Daniele sa veľkosťou nachádzajú niekde medzi.
Parôžky srnca sú menšie a majú menej výbežkov, u jeleňov majú okolo desať. Navzájom sa všetky tri druhy dobre znášajú, a preto nie je raritou vidieť ich spoločne pásť.
Spásajú trávu, ďatelinu, ale aj kôru stromov či ich listy. Chutia im aj gaštany, žalude, bukvice či ovocie.
Ruja býva zvyčajne najskôr u srnčej zveri, začína už koncom júla, u jeleňov prebieha začiatkom jesene a na prelome októbra a novembra je u danielov. V tomto období treba byť v ich blízkosti opatrný, pretože samce môžu byť agresívne.
Daniel škvrnitý
V prvej dekáde októbra začína zver malokarpatského lesa ožívať a je v pohybe. Začína totiž danielia ruja.
Daniel škvrnitý (Dama dama) je cicavec, párnokopytník, ktorého možno pomerne ľahko v lese spoznať. Samcom rastú parohy, ktoré svojím tvarom pripomínajú tvar lopaty. Pomerne známym znakom sú aj biele bodky na jeho tele. Samozrejme, nie všetky jedince ich majú rovnako výrazné a viditeľné.
Samičky daniela, danielky, a mladé danielčatá bývajú zvyčajne svetlejšie, sýtejšie a oranžovejšie ako samce.
Daniele majú radi teplo, a preto ich nestretnete vysoko v horách, ale v nižšie položených lesoch. Sú síce menšie ako jelene, ale bežia rovnako rýchlo, až do 50 kilometrov za hodinu.
Zvieratá stretnete skôr v južnejších častiach listnatých lesov, na spomínaných rúbaniskách a lúkach. Veľmi sa im páči v malokarpatských lesoch, ale zatúlajú sa aj k obydliam, často napríklad do rozľahlých račianskych vinohradov. Vinári z nich samozrejme radosť nemajú, budujú si preto špeciálne oplotenie, aby im zvieratá neničili vinič.
Bezpečné fotografovanie mláďat
Mláďatá sú v bezpečí, pretože ešte nemajú taký silný pach, ktorý by prilákal predátorov, zároveň vďaka sfarbeniu splývajú s prostredím.
Zvieratka sa nedotýkajte, pretože keby jeho matka zacít bola ľudský pach, mohla by ho odvrhnúť. Zvieratá vďaka sfarbeniu splývajú s prostredím, čo chráni najmä mláďatá pred predátormi.
Vydra pri vode
Všimnite si ich labky s plávacími blanami a srsť, ktorá je pokrytá olejom, vďaka čomu sa ich koža prakticky nikdy nenamočí. Sú samozrejme výbornými plavcami a radi sa potápajú, pričom aj pod hladinou sa dokážu naháňať. Na brehoch nechodia, ale skôr skackajú.
Vážia od 5 do 12 kilogramov, samce sú výrazne väčšie, dožívajú sa až 20 rokov.
Náš región je bohatý na vodu a vydry môžete zbadať na viacerých miestach. Vydrám sa páči napríklad v Malom Dunaji, alebo sa môžete vybrať do Novej Dedinky a spolu s inými zvieratami ich pozorovať v Rodinnom parku pri náučnom chodníku, na toku potoka Čierna voda.
Najväčšia šanca zbadať vydru je podvečer, kedy zvyčajne chodia loviť.
Rak riečny v potokoch
V lete patrilo pozorovanie rakov k obľúbeným hrám detí na vidieku. Dnes je uvidieť raka riečneho veľkou vzácnosťou.
Zaujímavosťou je, že raky sa u nás jeden čas vôbec nevyskytovali. Rozšírili sa v 80-tych rokoch v Dunaji pri Bratislave, kde sa dostali zo známeho potoka Vydrica a odtiaľ ďalej.
Každý si vybuduje vlastný úkryt a po spoločnosti zatúžia len na jeseň v období párenia. Malá ráčiky sa z vajíčok vyliahnu na jar.
Rak je výborný lovec a trúfa si na oveľa väčšiu korisť, pričom číhať vydrží dlho a trpezlivo. Najviac mu chutia žaby a mloky, ale občas mu stačia aj korienky vodných rastlín.
Rak cúva vtedy, ak sa cíti ohrozený. Čelom k nebezpečenstvu ustupuje do svojho úkrytu. Pri love sa však pohybuje vpred, a to prekvapivo obratne.
V Bratislavskom kraji je výskyt rakov potvrdený vo viacerých potokoch v južnej časti Malých Karpát. Ak budete mať šťastie, pozorovať ich môžete napríklad vo Vydrici či Jurskom potoku. Vo všeobecnosti sú skôr v horských či podhorských potokoch s kamenistým dnom.
Dobrou správou však je, že aktivity na ich záchranu existujú aj na Slovensku.
Užovka stromová
Predstavujeme vám užovku stromovú. Užovka stromová je náš najväčší had. Dorásť dokáže až do neuveriteľných 180 centimetrov, ako uvádza Zoo Bratislava.
Netreba sa jej však vôbec obávať, jedovatá nie je a ak by vás aj v strachu uhryzla, ranu stačí vydezinfikovať.
Najčastejšie ich stretnete na teplých lesných stráňach či lúkach, ale aj v opustených stodolách a ruinách. A samozrejme pri vode, ktorú zbožňujú. Jej pohyb je rýchly a elegantný, ak sa jej nebojíte, pohľad na ňu si vychutnáte.
Farba tmavne smerom k chvostu. Na zimu sa utiahne do dier v pôde či starých práchnivých pňoch a živí sa hlodavcami, vtákmi a jaštericami.
Ich priama blízkosť môže u detí, ale aj niektorých dospelých, vyvolať nepríjemnú paniku. Pri prechádzke sa snažte pozerať pod nohy a očami mapovať aj okolie kvôli pohybu zvieraťa v tráve. Špeciálne v okolí jazier buďte opatrní.
Opatrnosť pri stretnutí s hadom
V mimoriadne vzácnom prípade by však namiesto užovky mohlo ísť o jedovatú vretenicu, nedovoľte im to. Jedovatým vreteniciam je v našich končinách príliš teplo, a preto ich môžete stretnúť skôr na severe Slovenska. Sem-tam sa však objaví fotografia vretenice, ktorá údajne pochádza z malokarpatských lesov.
Prvá pomoc pri uštipnutí jedovatým hadom je očistenie rany mydlom a vodou a stabilizácia končatiny, pri prevoze by mal byť pacient v pokoji a čo najmenej sa hýbať.
Avšak, keď sa ocitnete zoči-voči hadovi, málokto bude skúmať jeho oči. A preto buďme pri prechádzke prírodou opatrní a správajme sa k zvieratám s rešpektom.
Zajac v otvorenej krajine
Ak chodíte do prírody, určite vám každú chvíľu nejaký prebehne pred očami. Páči sa im na lúkach a poliach, ale aj vo viniciach.
Rýchlosť môžu dosiahnuť až 80 kilometrov za hodinu. Väčšinou majú podobnú farbu ako prostredie, v ktorom žijú. Existuje napríklad aj krásny zajac arktický, ktorý je biely.
Oči majú na bokoch hlavy, pripomínajú gorálky a výborne sa prispôsobujú šeru a tme. Mláďatá sa rodia často, aj 4-krát do roka a hneď po narodení vedia behať.
Uši zajaca majú čierne okraje, podľa čoho ich spoľahlivo rozpoznáte. Králiky majú celý rok rovnakú farbu, tá zajačia sa mení - lepšie sa vďaka nej maskuje pred dravcami, čo králik nepotrebuje.
Jazvec a jeho podzemný brloh
Musíte mať šťastie, aby ste ich stretli. Na dĺžku majú necelý meter, krátke nohy so silnými pazúrmi a asi 15 cm dlhý chvost.
Ich hlavným poznávacím znakom je však krásne sfarbenie srsti a čierno-biela pruhovaná hlava. Jazvece pôsobia roztomilo, sú to však pomerne agresívne zvieratá. Človeku neublížia, pri stretnutí ujdú.
Žijú v lesoch, sadoch, ale aj parkoch. Pri náhlom stretnutí naježia srsť, podobne ako mačka. Aj keď ich chôdza je ťarbavá, vedia veľmi rýchlo utekať a za noc prejdú až okolo 6 kilometrov, ich teritórium je však v okolí brlohu.
Tieto brlohy sú fascinujúce, pretože majú veľa podzemných chodbičiek až do hĺbky 5 metrov. Jazvece si svoje brlohy vedia vyhĺbiť a nevadí im, ak sa im tam nasťahuje líška.
Jazvece sú všežravce, ale aj takzvaní „zdochlinári“. Považuje sa za škodnú zver, pretože neplechu robí napríklad v bažantniciach, kde vyberá hniezda. A ak nenájde nič z týchto živočíchov, nepohrdne ani zdochlinou.
Dožívajú sa asi 15 rokov. Ohrozujú ich však rôzne parazity - kvôli zloženiu ich potravy - či besnota. Zo zvierat sa majú na pozore pred vlkmi a rysmi.
Aj keď ich ťažko uvidíte naživo, ich stopy môžete pomerne ľahko rozlíšiť od iných zvierat.
Sovy v lesoch, parkoch a sadoch
Sovy sú hrdinkami rozprávok, ale aj filmov. Vedia sa tváriť milo, ale aj poriadne desivo.
Sovy nelovia počas letu, ale zlietajú zo stromov cielene ku koristi. Živia sa prevažne hlodavcami.
Vyskytujú sa na celom Slovensku, ale nežijú len v lesoch, ale aj sadoch, parkoch, močiaroch, občas sa im však zapáči aj na sídliskách.
Žije ich u nás pomerne dosť, ale ohrozeným druhom je krásna plamienka driemavá. Ohrozená plamienka driemavá.
Sova z tohto záberu by tiež mohla robiť komparz v akomkoľvek horore. Sovy dokážu otočiť hlavu „takmer dookola“.
Sovy sú samotárske a ich najväčším nepriateľom sú väčšie sovy, ale aj človek. Mláďatá v hniezdach ohrozujú hady alebo kuny.
Hniezdiť začínajú na jar a nemusíte čakať do úplnej tmy, aby ste ich mohli pozorovať. Cez deň môžeme pri love zbadať napríklad sovu dlhochvostú alebo kuvika.
V našich lesoch stretnete najčastejšie sovu obyčajnú či myšiarku ušatú. Ak však sovu zbadáte, jej krása vám čakanie vynahradí.
Vtáky našich lesov
Započúvajte sa do spevu vtákov v našich lesoch. Predstavíme vám tých najkrajších a najzaujímavejších.
V spolupráci s ornitológmi sme pre vás pripravili šesťdielny seriál o vtákoch v našom kraji. Tu je pár najzaujímavejších a nižšie nájdete odkazy na všetky diely nášho seriálu.
Hlas sa dá len veľmi ťažko napodobniť. Má nápadne dlhý chvost, ktorým stále hýbe. Chrbátik má sivý, chvost a krídla idú do čierna s bielymi lemami, bruško a zadoček je biely. Hlas si môžete vypočuť tu.
História tohto dňa siaha až do čias rakúsko-uhorskej monarchie, kedy po prvýkrát v roku 1900 slovenský prírodovedec Oto Herman (1835 až 1914) zasvätil prvý apríl vtákom.
Fotografovanie zvierat s rešpektom
V posledných rokoch sa medzi fotografmi prírody vedú vášnivé diskusie o hodnote fotiek zvierat chovaných v zajatí. Názory rozdeľujú fotografov na dva hlavné tábory.
Na jednej strane stoja tí, čo pokladajú fotku divého zvieraťa za rovnako hodnotnú ako fotku zvieraťa ochočeného. Oproti nim stoja fotografi, pre ktorých sú okolnosti vzniku fotky podstatnejšie a nepozerajú sa len na výslednú fotografiu.
Vlky boli pre nás odjakživa tajomnými a záhadnými stvoreniami. Ich spôsob života nás priťahoval, no na druhej strane sme vedeli, že stretnúť ich vo voľnej prírode je s našimi možnosťami takmer nemožné.
V okolí Bratislavy totiž nežijú a širší okruh bol pre nás vzhľadom na náš vek nedostupný.
Predchádzajúci víkend som strávil v našich najvyšších horách, pôvodný plán bol fotografovať podhorskú krajinu. Ale ako to už v živote chodí, skoro nikdy sa nedeje to, čo si naplánujeme. A to sa stalo aj mne. Namiesto fotenia horských potôčikov a krásnych výhľadov do dolín som fotil zavalitého zástupcu fauny - Medveďa hnedého.
Keď som sa nedávno vydal pozrieť na nové miesta na fotenie, potešil ma nález krásneho zákutia, kam za potravou lietali okrem iného aj volavky biele. Tie zatiaľ môjmu objektívu unikali, tak som sa to rozhodol zmeniť.