Meno Boh sa v rôznych kultúrach objavuje v osobných menách ako znak viery, modlitby, ochrany alebo vďaky. Niektoré mená v sebe priamo nesú slovo „Boh“, iné naň odkazujú prostredníctvom starších hebrejských, gréckych, latinských, germánskych či severských jazykových prvkov.
Pri mene Goethe však nejde o osobné meno, ktoré by znamenalo „Boh“ alebo „Boh stvoril“. Johann Wolfgang Goethe bol nemecký básnik, prozaik, dramatik, mysliteľ a prírodovedec. Jeho priezvisko má iný pôvod a nemožno ho bez ďalšieho označiť za „druhé mužské meno“ súvisiace s Bohom.
Kto bol Johann Wolfgang Goethe
Patrí medzi svetových literárnych velikánov. Bol nielen géniom svetovej literatúry, ale aj hĺbavým mysliteľom a vášnivým učencom.
Johann Wolfgang Goethe sa narodil 28. augusta 1749 vo Frankfurte nad Mohanom v dobre situovanej rodine. Jeho otec bol zástupcom v cisárskej rade. Na jeho želanie odišiel 16-ročný Goethe študovať právo do Lipska.
Ale viac ako právo ho zaujímala literatúra a umenie. V Lipsku napísal svoje prvé verše - ešte v rokokovom štýle.
V roku 1768 Lipsko kvôli chorobe opustil a vrátil sa naspäť do Frankfurtu nad Mohanom. Po návrate domov a počas liečenia sa venoval literárnej tvorbe, avšak na otcov nátlak pokračoval v štúdiu práva, tentoraz v Štrasburgu, kde odcestoval v apríli 1770.
Aj tam sa ale viac zaujímal o anatómiu a prírodné vedy než o právo. V Štrasburgu sa zoznámil s o päť rokov starším filozofom a spisovateľom Johannom Gottfriedom Herderom, ktorý ho zasvätil do ľudovej poézie.
Herder, sám nadšený obdivovateľ Williama Shakespeara, prehĺbil Goetheho lásku k tomuto autorovi, ktorá ho sprevádzala po celý život.
Spoločne stáli pri zrode preromantického hnutia v nemeckej literatúre Sturm und Drang (Búrka a vzdor), ktoré vzniklo v dôsledku útlaku, neslobody a nespokojnosti.
Jeho príslušníci sa postavili proti nadvláde rozumu a chceli dosiahnuť uplatnenie všetkého prirodzeného, čo sa v človeku nachádza - citu, vášne, lásky a slobody.
Goetheho cesta od práva k literatúre
Po ukončení štúdií pôsobil krátky čas ako právny zástupca na ríšskom komornom súde v mestečku Wetzlar. Advokáciu totiž čoskoro zanechal a začal sa venovať literárnej tvorbe.
Po návrate do Frankfurtu začal svoju advokátsku prax, ktorú v roku 1772 preniesol do Wetzlaru, kde sa vášnivo zaľúbil do Charlotty Buffovej.
Nešťastná láska k Charlotte Buffovej bola podnetom k napísaniu románu Utrpenie mladého Werthera (1774). Román vznikol vo forme listov priateľovi Wilhelmovi.
Vo Wetzlare bol členom „Rytierskej tabule“ a „Radu prechodu“, zoskupení s prvkami slobodomurárskych lóží.
Utrpenie mladého Werthera
V tomto nemeckom mestečku ležiacom neďaleko Frankfurtu nad Mohanom napísal Goethe dielo Utrpenie mladého Werthera (1774), ktoré položilo základ spisovateľovej svetovej slávy.
Inšpiráciu románu čerpal počas svojej praxe na súde a okrem nešťastnej lásky k Charlotte (Lotte) Buffovej poslúžila autorovi ako námet aj samovražda jeho kolegu.
Román je listovým rozprávaním, v ktorom sa čitateľ dozvedá o mladom Wertherovi, statočnom a úprimnom človeku.
Dozvedáme sa, že práve do Lotte sa mladý Werther zaľúbil. Lotte je dievča, ktoré sa po matkinej smrti stará o svojich mladších súrodencov.
Má však snúbenca Alberta. Werther obdivuje Lottinu povahu, zároveň však cíti, že jeho cit nemôže dospieť k naplneniu.
„Jednako nemôžem Albertovi odoprieť svoju úctu. Jeho pokojná povaha sa odráža veľmi znateľne od nepokoja mojej povahy, ktorý nemožno skryť.“
Východisko hľadá v odchode. Medzitým sa Lotte vydala za Alberta. Werther zostáva ich hosťom, ale cíti, že jeho časté návštevy nie sú Albertovi po vôli.
Napokon rieši svoju bezvýchodiskovú situáciu samovraždou.
„Nuž, posledný raz, posledný raz otváram oči. Zastiera ho zachmúrený, hmlistý deň. Smúť teda, príroda!“
Dielo, ktoré obľuboval aj Napoleon Bonaparte, vyvolalo mnoho reakcií a polemík o práve človeka na samovraždu.
Spustilo tiež vlnu „wertherománie“, pod vplyvom ktorej mnohí mladí ľudia napodobňovali hlavného hrdinu - neraz aj vrátane dobrovoľného odchodu zo sveta.
Ďalší vynikajúci nemecký básnik a prozaik Heinrich Heine charakterizoval román Utrpenie mladého Werthera slovami: „Príroda chcela vedieť, ako vyzerá, a tak stvorila Goetheho.“
Goethe vo Weimare
Kľúčový okamih jeho života nastáva v novembri 1775, keď na pozvanie osemnásťročného korunného princa Karola Augusta prichádza do Weimaru a ostane tu až do svojej smrti.
Bolo to v tých časoch bezvýznamné, nudné asi šesťtisícové mestečko, z ktorého sa však vojvodova matka, tridsaťšesťročná kňažná Amália, kultúre oddaná žena, rozhodla urobiť nemecký „Dvor Múz“, čo sa jej za výdatnej pomoci Goetheho skutočne podarilo.
Weimar sa stal kultúrnym centrom nielen Nemecka, ale celej vtedajšej Európy. Dá sa povedať, že ním ostal dodnes.
Za vychovávateľa svojho syna povolala kňažná Amália Wielanda, ktorý však mal na mladého aristokrata výrazne menší vplyv ako o desať rokov starší Goethe.
Dvaja mladí muži sa skutočne spriatelili na život a na smrť. Výdatnou posilou Weimaru sa stal Herder, ktorý prichádza do mesta ako tridsaťročný.
Pol roka po príchode do Weimaru vymenovali Goetheho za člena Tajnej rady, čo bol rozhodujúci štvorčlenný orgán štátu.
V tom istom roku bol menovaný za prezidenta Finančnej komory a ako tridsaťtriročného ho cisár povýšil do šľachtického stavu.
Goethe ako básnik, politik a mysliteľ
Postupne sa v dôsledku mnohých úradných povinností začal cítiť ako básnik obmedzovaný.
Najväčšiu životnú dilemu - vzťah politika a umelca, teda na jednej strane muža moci a na strane druhej muža tvorivého - riešil po celý život.
Politikou ako inštitúciou podporujúcou pohodlný a nezriadený život mocných na malom weimarskom dvore opovrhoval, zároveň mu jeho postavenie tajného radcu a ministra vyhovovalo, lebo mu vytváralo vysoký životný štandard.
Túto schizofréniu riešil napríklad v dráme o Tassovi, vo vzťahu básnika Tassa a politika Antonia, kde si povzdychol: „Dve duše, ach, desia moju hruď.“
Trpko dodáva: „Keby som sa bol mohol viac vzdialiť od verejného pôsobenia a zhonu, viac žiť utiahnutý v samote, bol by som šťastnejší a ako básnik by som viac spravil.“
Táto dilema bola aj jedným z dôvodov, prečo sa rozhodol takmer na tri roky opustiť Weimar a s tichým súhlasom vojvodu a za zachovania stáleho platu odišiel inkognito do Talianska.
„Zdá sa mi, že v predchádzajúcich životoch som žil v čase cisára Hadriána,“ spieval nadšený apeninskou krajinou.
Väčšinu času strávil v nemeckej kolónii v Ríme, najmä s maliarom Tischbeinom.
Po návrate z Talianska sa v roku 1788 vo Weimare zoznámil so svojou budúcou manželkou Christinou Vulpiusovou, s ktorou sa však oženil až v roku 1806.
Až priateľstvo s o desať rokov mladším Schillerom od roku 1794, ktorý učil na univerzite v Jene, vnieslo do jeho života nový elán.
Goetheho významné diela
Goethe napísal aj ďalšie významné diela, medzi nimi napríklad drámu Götz z Berlichingenu, báseň Prometheus a baladu Kráľ duchov, či historický cestopis Cesta do Talianska.
Medzi jeho ďalšie dve hry patria Clavigo a Stella.
Na konci 18. storočia sa opäť raz vrátil k historickému materiálu a k téme boja za slobodu.
Goetheho slobodomyseľný duch ovplyvnil aj celý rad slovenských, predovšetkým evanjelických vzdelancov, ako boli Ľudovít Štúr, Samo Bohdan Hroboň, Peter Kellner Hostinský, Pavol Dobšinský, Karol Kuzmány či Jozef Miloslav Hurban.
Ján Kollár počas svojich štúdií v Jene v rokoch 1817 - 1819 niekoľkokrát Goetheho vo Weimare navštívil a zopárkrát sa stretli aj v Jene.
Tento vzťah sa premenil na priateľstvo a Goethe ho vytrvalo povzbudzoval v literárnej činnosti.
Kollárova Slávy dcera, najmä jej Predspev, je jednoznačne ovplyvnená nemeckým velikánom.
Faust: dielo o túžbe po poznaní
Najväčším dielom tohto autora je však veršovaná dráma Faust.
Prvý diel Goetheho najväčšieho diela - veršovanej drámy Faust - vyšiel v roku 1808, druhý dopísal v roku 1830 a zverejnený bol až rok po jeho smrti, v roku 1833.
Jedno z najvýznamnejších literárnych aj dramatických diel svetovej literatúry označované tiež ako „dráma božská a diabolská“ je metaforou večnej túžby človeka po poznaní sveta a zmyslu ľudskej existencie, rozumu a citu.
Faust je dráma o človeku, ktorý hľadá dokonalosť a jeho vykúpenie nastáva, keď svoje schopnosti a dosiahnuté ciele využije na to, aby pomohol iným ľuďom.
Faust sa skladá z dvoch dielov, z 12 111 veršov a drámu uvádzajú tri vstupy.
Venovanie je pripomenutím raného spracovania témy. Predohra v divadle je úvahou o dráme a umení ako o symbole sveta.
Prológ na nebi uvádza na javisko svet ako scénu a za hlavnú postavu je vybraný Faust, pričom medzi Stvoriteľom a Mefistofelom je uzavretá dohoda, že na Faustovi sa ukáže, či je ľudská bytosť hodnotná alebo bezcenná.
Faust prijme Mefistofelovu ponuku, pretože chce vedieť a zistiť podstatu vecí, pričom ak sa naplní ich dohoda, tak Faust príde o dušu.
Faust je učenec, ktorý už nedôveruje hraniciam svojej vedy a túži po pravom poznaní. Mefistofeles ho sprevádza svetom a pokúša sa ho odviesť od hľadania vyššieho zmyslu.
Faust sa zamiluje do meštianskeho dievčaťa Margarétky.
Ich vzťah však zaviní smrť jej matky aj brata, ktorý je zabitý v súboji s Faustom.
Mefistofeles ho odvedie na cisársky dvor, kde má zabudnúť a rozptýliť sa. Pomáha zachrániť ríšu pred úpadkom.
Faust sa dostáva aj do staroveku, stretáva Helenu a má s ňou syna Euforiona.
Neskôr sa vracia k činnosti, ktorú chce zmeniť na úrodnú pôdu, na ktorej by žili slobodní ľudia.
V uskutočnení tejto túžby vidí konečný zmysel svojho života.
Jeho úsilie smeruje k budúcnosti ľudstva, pretože obsiahol minulosť, ale zamieril aj do budúcnosti.
Goetheho Faust sa dočkal operných aj divadelných spracovaní a inšpiroval tiež ďalších autorov.
Goethe a prírodné vedy
Neskôr sa venoval prírodovedným štúdiám.
Johann Wolfgang Goethe sa venoval aj štúdiu prírodných vied, mineralógii, botanike a fyzike.
Priťahovala ho najmä teória vzniku farieb, ktorej venoval svoje dielo Teória farieb (1810).
Zaujímala ho tiež anatómia, v roku 1784 objavil medzičeľustnú kosť.
Po Goethem je pomenovaný minerál goethit.
Pre Goetheho bola príroda zdrojom poznania aj filozofického uvažovania. Pozorovaním prírody pochopil, že náš pozemský život je len súčasťou vyššieho života a bytia.
Bol presvedčený, že duch je nezničiteľný. Podobal sa slnku, ktoré svieti stále, hoci sa nám v noci zdá, že neexistuje.
Čo znamená meno Goethe
Mnohé mená hneď prezrádzajú, že v sebe „nesú“ meno Boha. Napríklad slovanské Bohdan, Bohumil, Bohuslav, Božidara či Božena.
Pri iných, ako napríklad Daniel, Gabriel, Teodor či Timotej, by sme na prvý pohľad možno nepovedali, že ide o mená, ktoré odkazujú na Boha.
Prezrádzajú ich slabiky či koncovky: hebrejské -el (Daniel, Gabriel), grécke theos (Teodor, Timotej) či latinské Deus (Deodatus, Amadeus).
V každom prípade sú to takzvané teoforické mená.
Dnes mnohé z týchto mien vnímame ako bežné klasiky, ale kedysi mali silný náboženský význam.
Dieťa dostalo meno, ktoré zároveň vyjadrovalo, že je „darom od Boha“ alebo „milované Bohom“.
Mená niesli vieru, modlitbu či prosbu o ochranu. Ich odkaz pretrval až do súčasnosti.
Dnes už často nevnímame pôvodný význam mien a vyberáme ich podľa zvuku, obľúbenosti alebo rodinnej tradície.
No práve preto je zaujímavé pozrieť sa späť: meno, ktoré dnes považujeme za bežné, môže niesť odkaz starý stovky či tisíce rokov.
Mužské mená, ktoré odkazujú na Boha
| Meno | Pôvodný význam |
|---|---|
| Emanuel | „Boh je s nami“ |
| Daniel | „Boh je môj sudca“ |
| Gabriel | „Boh je moja sila / Boží silák“ |
| Rafael | „Boh uzdravuje“ |
| Samuel | „Boh počul“ / „Jeho meno je Boh“ |
| Michal | „Kto je ako Boh?“ |
| Ezechiel | „Boh posilňuje“ |
| Natanael | „Dar od Boha“ |
| Ján | „Boh je milostivý“ |
| Teodor | „Dar od Boha“ |
| Timotej | „Ten, kto ctí Boha“ |
| Cyril | „Patriaci Pánovi“ |
Grécke mená s prvkom theos
Teodor alebo Teodoros znamená „Dar od Boha“ a vzniklo spojením prvkov theos a doron.
Timotej alebo Timotheos označuje „toho, kto ctí Boha“, pričom význam vychádza zo slov timao, teda ctiť, a theos, teda Boh.
Krištof pochádza z gréckeho Christophoros a znamená „ten, kto nesie Krista“.
Kristián označuje „toho, kto patrí Kristovi“, zatiaľ čo Kristína znamená kresťanku alebo nasledovníčku Krista.
Mená s pôvodom v mytológii
Tému gréckych mien s teoforickým pôvodom by sme nemali celkom uzavretú, keby sme vynechali aj mená odkazujúce pôvodne na grécku mytológiu - priamo na polyteistických bohov, hrdinov alebo mytologické bytosti.
Zaujímavé je, že niektoré kľúčové mená, ktoré majú hlboké pohanské korene, prípadne boli inšpirované pohanskými božstvami alebo filozofickými konceptmi, sa napriek tomu stali piliermi kresťanskej tradície.
| Meno | Pôvod | V kresťanskej tradícii |
|---|---|---|
| Helena | Dcéra Dia a Lédy, kráska spojená s Trojskou vojnou. | Sv. Helena, matka cisára Konštantína, objaviteľka Kristovho kríža. |
| Mikuláš | Odkaz na bohyňu Niké, teda víťazstvo. | Sv. Mikuláš z Myry patrí medzi najuctievanejších svätcov kresťanstva. |
| Denis | Pôvodne meno boha vína a plodnosti Dionýza. | V kresťanstve sa udomácnilo vďaka sv. Denisovi. |
| Cyril | Z gréckeho Kyrillos, „patriaci Pánovi“. | Sv. Cyril, spolupatrón Európy a misionár medzi Slovanmi. |
| Irena | Eiréné, bohyňa mieru, dcéra Dia a Themis. | Sv. Irena bola mučenica zo 4. storočia. |
Rímske mená s mytologickým pôvodom
V Rímskej ríši, na rozdiel od Grécka, kresťanstvo často preberalo mená, ktoré boli rodovými menami rímskych rodín odvodzujúcich svoj pôvod od bohov, alebo mená, ktoré boli vďaka božstvám populárne.
| Meno | Pôvod a kresťanská tradícia |
|---|---|
| Diana | Bohyňa lovu, mesiaca a prírody. Meno sa používa aj v kresťanskom prostredí. |
| Viktória | Bohyňa víťazstva. V kresťanstve sa spája so sv. Viktóriou, mučenicou. |
| Martin | Od boha vojny Mars. Vďaka sv. Martinovi z Tours sa meno stalo vyslovene kresťanským. |
| Marek | Odvodené od boha Marsa. Evanjelista Marek dal menu pevné miesto v kresťanskej tradícii. |
| Sebastián | Od grécko-latinského Sebastianus, „pochádzajúci zo Sebaste“, od sebastos, „ctihodný“. |
| Augustín | Od Augustus, „vznešený, posvätený“, titul cisárov spojený s božským pôvodom. |
| Július | Rodové meno rímskeho rodu, ktorý odvodzoval svoj pôvod od Jupitera alebo od Ainea, syna Venuše. |
Severské a germánske mená
Aj v severskej mytológii nachádzame mená, ktoré mali pôvodne pohanský základ, no s príchodom kresťanstva získali nový význam.
Mnohé z nich niesli v sebe odkaz na bohov, boj či nadprirodzenú silu, no postupne sa stali menami kráľov, panovníčok a svätcov.
| Meno | Pôvod | Kresťanská tradícia |
|---|---|---|
| Astrid | Zo staroseverského Ásfríðr = „bohom milovaná“. | Sv. Astrid, matka sv. Olofa, nórskeho kráľa a mučeníka. |
| Ingrid | Zo starogermánskeho Ingfríðr = „milovaná bohom Ingvi“. | Sv. Ingrid zo Švédska, dominikánska rehoľníčka. |
| Hilda | Zo starogermánskeho hildr = boj; Hild bola aj valkýra. | Sv. Hilda z Whitby, anglosaská opátka. |
| Gertrúda | Zo starogermánskych prvkov pre kopiju a silu; prvok Trúðr sa spája s Thorom. | Sv. Gertrúda z Nivelles, patrónka cestovateľov. |
| Matilda | Zo starogermánskych prvkov maht = moc a hild = boj. | Sv. Matilda, manželka nemeckého kráľa Henricha I. |
| Olaf | Zo staroseverského anu = predok a leifr = dedičstvo. | Sv. Olaf, nórsky kráľ a mučeník. |
Je Goethe meno spojené s Bohom?
Odpoveď závisí od toho, čo presne sa otázkou myslí.
Ak ide o význam mena Goethe, dostupný materiál ho nespája s hebrejským -el, gréckym theos ani latinským Deus. Preto ho nemožno zaradiť medzi typické teoforické mená ako Emanuel, Daniel, Gabriel, Teodor alebo Timotej.
Ak ide o Goetheho vzťah k Bohu a duchovným otázkam, jeho dielo sa náboženských tém dotýka veľmi výrazne, najmä v dráme Faust.
Prológ na nebi uvádza na javisko svet ako scénu a medzi Stvoriteľom a Mefistofelom je uzavretá dohoda, že na Faustovi sa ukáže, či je ľudská bytosť hodnotná alebo bezcenná.
Goethe bol hľadač pravdy, pre ktorého bolo najväčšou rozkošou objavovať a tvoriť.
Príroda bola pre neho božstvom. „Nech mi je dožičený vznešený pokoj, ktorý poskytuje ona osamelá, nemá blízkosť veľkej, tíško hovoriacej prírody, a kto má o tom čo len tušenie, nech ma nasleduje.“
Človeka chápal ako súčasť vyššieho poriadku a tvorivosť považoval za základný princíp existencie.
„Nepripustím, aby uplynul čo len jeden deň, kedy som nezískal nové poznanie.“
Takéto myšlienky vysvetľujú, prečo je Goethe vnímaný nielen ako literát, ale aj ako univerzálny duch, ktorý spájal poéziu, drámu, vedu, filozofiu, politiku a pozorovanie prírody.
Preto možno povedať: Goethe nie je druhé mužské meno s významom „Boh stvoril“, ale priezvisko veľkého nemeckého autora, ktorého tvorba sa často zaoberá Bohom, človekom, poznaním, vinou, vykúpením a zmyslom života.
