Juhoruský ovčiak: charakteristika, vzhľad, povaha a nároky na chov

Juhoruský ovčiak, tiež známy ako South Russian Ovcharka, má svoje korene v oblasti Krymu a dnešného južného Ruska, kde bol vyšľachtený a chovaný na ochranu ovčích stád pred zlodejmi, vlkmi a inými predátormi.

Juhoruský ovčiak je veľký pastiersky a strážny pes, ktorý bol po generácie vedený k samostatnému rozhodovaniu a ochrane stáda, majiteľa aj majetku. Pod bohatou dlhou srsťou sa ukrýva rýchly, odolný a sebavedomý pes s výrazným ochranárskym inštinktom.

Juhoruský ovčiak sa kedysi nazýval ruský ovčiak a v súčasnosti je známy skôr ako Yuzak. Je to veľký a mohutný pes s bohatou bielou srsťou. Už má špecifický temperament - je bezohľadný a tvrdohlavý, čo v kombinácii s jeho veľkou telesnou veľkosťou vedie k nebezpečnému výsledku.

Pôvod a história plemena

Juhoruský ovčiak je pomerne záhadný pes - ako v histórii, tak aj v správaní. Za predkov juhoruského ovčiaka sa považujú stredne veľké hrubosrsté psy, ktoré boli spolu s jemnovlnnými ovcami privezené zo Španielska do stepných oblastí južného Ruska.

Predpokladá sa, že psy tohto typu prišli s ovcami merino do oblastí južného Ruska a Ukrajiny, zo Španielska a ďalej z južnej Európy. V nových priestoroch sa krížili psy s miestnymi pastierskymi a strážnymi psami, ktoré patrili k Tatárom a vyznačovali sa veľkými telami a silnými povahami.

Výsledkom bolo, že psy sa stávajú čoraz odolnejšími voči rôznym náročným poveternostným podmienkam a nebojácnymi. Psy vyzerali ako katalánske ovčiaky, ale boli ešte väčšie a chlpatejšie.

Za jeho predkov sa považuje napríklad šnúrový pudel alebo asturijský ovčiak. Títo psi, ktorí sa používali k ochrane stád oviec, sa údajne krížili s barzojom, aby získali potrebnú rýchlosť pri prenasledovaní zlodejov.

Svojím vzhľadom museli byť podobní ovciam, dokonca aj srsť plstnatela. Nielenže tak splynuli so stádom, ale „pancier“ predstavoval ochranu pred zubami vlkov.

K chovu sa používali najmä ostrí strážcovia, ktorí boli schopní bleskurýchlo sa sami rozhodovať a uhájiť zverené stádo a majetok pred šelmami.

Juhoruský ovčiak sa stabilizoval približne v 18. storočí, z miestnych pastierskych psov, ktoré boli skrížené s rôznymi európskymi pastierskymi plemenami, pravdepodobne privezenými zo Španielska.

Prvé zmienky o tomto prírodnom plemene sa objavujú v Rusku okolo roku 1763. Cielený chov sa začal v roku 1898 na krymskom statku Askania-Nova, kde barón Friedrich von Falz-Fein pomohol plemenu získať moderné znaky a označenie juhoruský ovčiak.

V roku 1930 bol vytvorený prvý štandard juhoruských pastierskych psov a prvý oficiálny štandard vznikol v Sovietskom zväze na začiatku 30. rokov 20. storočia.

Plemeno takmer vyhynulo v roku 1923, našťastie sa podarilo zachrániť niekoľko chovných zvierat, a tak bol chov zrekonštruovaný.

V roku 1952 boli psy Yuki zaradené do skupiny 1 pastierske psy a pastierske psy sekcie I v klasifikácii FCI. Oficiálne bol juhoruský ovčiak FCI uznaný v roku 1983.

Juhoruský ovčiak patrí do skupiny I - Ovčiarske psy, sekcia 1 - Ovčiarske psy.

Desmond Morris vo svojej knihe „Dogs. A Dictionary of Dog Breeds“ z roku 2001 píše, že ku koncu 18. storočia sa do Ruska dostávali s nakúpenými ovcami zo Španielska i pastierske psy.

Ruská armáda ho doposiaľ používa ako strážneho psa a jeho služieb si cení natoľko, že sa snaží brániť jeho exportu, respektíve vývozu kvalitných a najmä povahovo typických jedincov do zahraničia.

Až do rozpadu bývalého Sovietskeho zväzu platil zákaz vývozu tohto plemena mimo územia ZSSR. Aj v súčasnosti je získať z Ruska kvalitné jedince veľký problém.

Vzhľad juhoruského ovčiaka

Juhoruský ovčiak je pes nad strednej až veľkej veľkosti, mierne obdĺžnikového formátu, so silnou kostrou a pevným osvalením. Psy sú mohutnejšie než sučky a majú výraznejšiu hlavu.

Juhoruský ovčiak je veľký, robustný pes s výrazne svalnatou a silnou postavou. Telesná stavba je tvrdá, suchá, kostnatá a veľmi svalnatá.

Juhoruský ovčiak má rovný chrbát a svalnaté telo. Silueta psa zapadá do obdĺžnika. Jeho nohy sú rovné a dlhé. Brucho je mierne vtiahnuté a chvost je stredne dlhý a visí dole.

Hlava, oči a uši

Hlava je pretiahnutá, klinovitá a smerom k ňufáku sa postupne zužuje. Hlava je podlhovastá, primerane široké kosti čela, dobre vyvinutý tylový hrboľ, to isté platí o lícnych kostiach.

Prechod čela k papuli s pozvoľným priebehom. Stop je iba mierne vyjadrený, nos veľký a čierny.

Oči sú menšie, mandľového tvaru a môžu byť tmavo až svetlohnedé, pričom tmavší odtieň je žiaduci. Oči sú oválne, tmavé, uzavreté.

Uši sú malé, trojuholníkové a visiace. Uši by mali byť relatívne malé, trojuholníkového tvaru a zavesené.

Telo, končatiny a chvost

Krk je suchý, svalnatý, stredne dlhý a vysoko nesený. Krk má byť suchý, svalnatý, primerane dlhý a vysoko nasadený.

Kohútik by mal byť jasne vyznačený. Chrbát musí byť pevný a rovný. Bedrá musia byť krátke, široké a primerane klenuté. Zadok musí byť široký a takmer vodorovný.

Hrudník je stredne široký, ľahko sploštený a hlboký. Hrudník musí byť primerane široký, po stranách mierne sploštený a dostatočne hlboký, aby dosahoval k lakťom. Brucho je primerane vtiahnuté.

Hrudník má rovné ramenné kosti, predlaktia sú rovné, chrbát je široký, pevný, predĺžený a šikmý.

Zadné končatiny sú rovné a postoj je široký. Stehná by mali byť dlhé a svalnaté, holene sucho osvalené, hánky silné. Labky by mali byť oválne, veľké a pokryté dlhou srsťou.

Chvost je visiaci, dosahuje až k pätám, koniec sa dvíha v polkruhu. Chvost musí byť v pokoji zavesený, siahať až po hánky a koniec chvosta musí byť polkruhovo zahnutý nahor. Posledné 2 - 3 stavce sú často zrastené.

Výška a hmotnosť

Ruské psy sú veľmi veľké plemená psov. Dospelý jedinec by mal byť vysoký 62-65 cm, ale u samíc je to nižšia hodnota a u samcov je vyššia.

Kohútiková výška: psy viac ako 65 cm, suky viac ako 62 cm. Horná hranica nie je stanovená.

Samce dosahujú výšku 62-66 cm a hmotnosť 50-60 kg, samice sú o niečo menšie.

Srsť a sfarbenie

Srsť juhoruského ovčiaka je tvrdá, huňatá a dlhá - dorastá do 10-15 cm. Celá srsť je dvojvrstvová, podsada je veľmi bohatá a vonkajšia srsť je tiež husto rozložená.

Telo, hlavu, končatiny aj chvost pokrýva takmer rovnako dlhá srsť. Krycie chlpy sú najmenej desať centimetrov dlhé, hrubé, husté, rozstrapatené a mierne zvlnené alebo lámané.

Srsť je 10 až 15 cm dlhá, hrubá a hustá, s rovnakou dĺžkou na hlave a tvári ako na tele, nohách vrátane labiek a chvoste. Podsada by mala byť bohatá.

Na hlave tvoria vlasy fúzy a obočie. Na ostatných častiach tela má srsť skôr jednotnú dĺžku.

Táto srsť perfektne poslúžila ako termoizolačná ochrana pre psa a tiež sťažovala predátorom pohryznutie a zranenie psa počas boja.

Dlhá biela srsť s hustou podsadou slúži ako termoizolácia tela, chráni ho pred prehriatím, ako aj podchladením, a pre dobrý psychický stav zvieraťa má veľký význam.

Jeho srsť ho chráni pred teplom, chladom a vlhkom, pretože dokonale izoluje.

FCI povoľuje, aby bol juhoruský ovčiak biely, plavý a strakatý. Biela je zďaleka najpreferovanejšia.

Sfarbenie je zvyčajne biele alebo biele s prímesou žltej, slamovožltej, sivej, popolavo sivej alebo iných odtieňov, prípadne biele so sivými škvrnami alebo fľakmi.

Charakter a temperament

Juhoruský ovčiak je pes s charakterom. Bol vyšľachtený pre získanie čo najlepších výsledkov pri obrane stád, pri zachovaní nízkych nárokov na samotného psa.

Juhoruský ovčiak je vyrovnaný, sebavedomý a nezávislý pes. Svojmu majiteľovi býva mimoriadne oddaný, voči cudzím ľuďom však prirodzene zostáva nedôverčivý a odmeraný.

Juzak je prudký, rozhodný vo svojich rozhodnutiach a bezohľadný pri ich realizácii. Tieto vlastnosti z neho urobili skvelého strážcu majetku, bol a je húževnatý aj voči predátorom a útočníkom väčším, ako je on sám.

Južný ruský ovčiak je prirodzene podozrievavý voči všetkému cudziemu a neznámemu, dominantný a odvážny. Má aktívne obranné reakcie podľa hesla „najlepšia obrana je útok“.

Koná úplne samostatne a veľmi sebavedomo. Ide o psa, ktorý nečaká na každý pokyn a pri ochrane priestoru sa rozhoduje samostatne.

Juhoruský ovčiak je osobnosťou. V neprítomnosti svojho pána je schopný vykonávať samostatné rozhodnutia. Robí to, čo na ochranu svojho pána a jeho majetku uzná za vhodné.

Veľmi činorodý a pohyblivý pes s rýchlymi reakciami. Charakterizuje ho silný ochranársky pud. Rád pracuje samostatne.

Je odvážny, ostražitý a nedôverčivý voči cudzím ľuďom. Ako strážny pes ochráni zverené teritórium úplne spoľahlivo.

Nepozvaných votrelcov môže potrestať pohryznutím. Vrodený sklon k ochrane vecí a teritória sa prejavuje už vo šteňacom veku.

Juhoruský ovčiak má silný inštinkt pre ochranu svojho teritória a rodiny, preto je veľmi ostražitý a často nedôverčivý k cudzím ľuďom.

Je to sebavedomý, dominantný a nezávislý ochranca, ktorý k sebe potrebuje skúseného majiteľa a pevnú výchovu.

Toto plemeno psa je veľmi ostražité, vycíti každý pohyb, čo mu sťažuje oddych a prestávku niekedy v prítomnosti veľkej rodiny.

Zle znáša pasivitu a samotu, preto je nevyhnutné poskytnúť mu dostatok mentálnej stimulácie a fyzickej aktivity.

Jeho veľká samostatnosť vedie často až k dominancii. Je to pes jednej rodiny, ktorý veľmi zle znáša zmenu majiteľa.

Vzťah k majiteľovi a rodine

Svojmu majiteľovi býva mimoriadne oddaný. Juhoruský ovčiak je silno oddaný svojej rodine a voči svojim najbližším má silný ochranársky inštinkt.

K majiteľovi a jeho rodine je síce priateľský, avšak dominantný, a neznáša cudzie osoby.

Na jednej strane je pánovi a jeho rodine bezhranične oddaný. Je milý, hravý, až „detinský“.

Nápadná je takmer chorobná fixovanosť na svojho pána a sprievodná „žiarlivosť“.

Správanie tohto huňatého krásavca je v rodine tak interesantné a svojrázne, že si jej členov získa navždy celých.

Takmer nikto, koho raz osud spojil s týmto plemenom, už nie je schopný vymeniť ho za iné.

Dôvodom je určite fakt, že šteňa juhoruského ovčiaka sa ihneď po príchode do rodiny stáva jej členom. Je natoľko úprimné a otvorené, bezprostredné, láskavé a nežné, že len veľmi surový človek by mu to všetko dokázal neopätovať podobným spôsobom.

Juhoruský ovčiak bezhranične miluje svojho pána a jeho rodinu, a to isté očakáva od nich.

Ak sa však opätovanej lásky nedočká, stáva sa z neho nebezpečná šelma.

Majiteľ juhoruského ovčiaka sa musí všemožne usilovať o udržiavanie neustáleho psychického kontaktu - musí s ním byť, takpovediac, na rovnakej „duševnej frekvencii“.

Vzťah k deťom a cudzím ľuďom

Juki sa neodporúčajú rodinám s deťmi, najmä tým, ktorí žijú v apartmánoch.

Juhoruský ovčiak dobre vychádza s deťmi, ale tie ho musia uznávať. Potom bude aj ich spoľahlivým ochrancom.

Je preto vhodný len pre staršie, vzdelané a dobre informované deti.

Pri správnom výcviku a socializácii vie byť tolerantný aj voči deťom, cudzím ľuďom a iným domácim zvieratkám. Môže byť však teritoriálny.

Je prirodzene ostrý a podozrievavý voči cudzím ľuďom, ale nikdy nesmie byť zbytočne agresívny.

Druhá tvár juhoruského ovčiaka nie je vôbec milá či jemnocitná. Jeho zástupca doslova neznáša cudzie osoby, ku ktorým je spravidla tvrdý, nedôverčivý, neznášanlivý až agresívny.

Typický juhoruský ovčiak útočí bez váhania a varovania, akonáhle má pocit, že jeho pána niečo ohrozuje.

Nikdy nezahryzne do nastaveného rukáva figuranta, záškodníka však zneškodní spôsobom, ktorý na likvidáciu uzná za najúčinnejší on.

Výchova, socializácia a výcvik

Včasná a kvalitná socializácia je nevyhnutná. Pes sa musí bezpečne oboznamovať s ľuďmi, psami, dopravou, návštevami aj rôznymi prostrediami.

Juhoruský ovčiak je inteligentné plemeno, ktoré sa rýchlo učí nové povely. Avšak jeho výcvik je náročný vzhľadom na nezávislú a tvrdohlavú povahu tohto plemena.

Juzak je statočný, ale je ťažké podriadiť sa ľuďom. Školenie môže byť únavné, ale je nevyhnutné.

Majiteľ preto musí pôsobiť isto, predvídateľne a dôsledne, nie tvrdo.

Tento pes potrebuje skúseného majiteľa, ktorý je schopný uplatňovať vo výchove pevné, ale spravodlivé a láskavé vedenie. Majiteľa, ktorý je schopný získať jeho rešpekt a úctu.

Výcvik by mal byť konzistentný, s pozitívnym prístupom a odmeňovaním, aby sa pes nezačal nudiť.

Pri jeho výchove je nevyhnutné pokojné, vždy dôsledné správanie a láskavá dôslednosť.

Školenia by mali byť krátke a časté, aby psa príliš nestimulovali a nedráždili.

Potom je potrebné zaujať psa úlohami a mentálnymi cvičeniami, ktoré mu umožnia naplniť jeho základné potreby.

Nemožno ho cvičiť ako nemeckého ovčiaka či iné klasické služobné plemená.

Je nevyhnutné uvedomiť si, že ide o sebavedomé zviera o priemernej hmotnosti 60 kg, vyžadujúce si istú úctu a rešpekt.

Nebude nekonečne preskakovať prekážky na povel cvičiteľa. Nevidí zmysel takého konania.

Urobí však čokoľvek, čo má zmysel pre ochranu života a majetku jeho pána.

Vzhľadom na svoju povahu by sa mal dostať do rúk len ľuďom, ktorí sú oboznámení so špecifikami plemena a psa od šteňaťa správne socializujú a vychovajú.

Nepatrí do rúk neskúsených, netrpezlivých a nedôsledných majiteľov a už vôbec nie je vhodným plemenom pre úplných začiatočníkov.

Majiteľ musí byť obdarený prirodzenou autoritou.

Priestor, pohyb a vhodné prostredie

Juhoruský ovčiak vyžaduje veľa priestoru a najlepšie sa cíti v prostredí, kde má voľný prístup k veľkému výbehu.

Najlepšie sa cíti, keď má k dispozícii veľké územie, na ktorom môže voľne hliadkovať.

Nezmestí sa do malého bytu a neodporúča sa pre veľké rodiny.

Juhoruský ovčiak nie je vhodným plemenom do malých bytov alebo celkovo do prostredia, ktorému sa ťažšie prispôsobuje mestským podmienkam.

Ideálne pre neho je bývanie v dome s veľkou záhradou, kde sa môže slobodne pohybovať.

Je to aktívny pes, ktorý potrebuje veľa fyzickej a mentálnej aktivity.

Nemá veľké nároky na pohyb, ale potrebuje dostatočne veľké teritórium, kde sa bude môcť voľne pohybovať.

Ako všetky ovčiarske psy je náročný na pohyb, odporúčajú sa pravidelné dlhšie prechádzky svižným tempom na krátkom vodítku pri nohách.

Prechádzky sú preňho dôležité, aj keď má vlastný oplotený pozemok.

Je to skromný pes, prispôsobivý vo vzťahu k teplu alebo chladu. Nehodí sa do mesta ani na psie športy.

Jeho srsť ho chráni pred teplom, chladom a vlhkom, pretože dokonale izoluje. Preto môže byť celoročne umiestnený vo vonkajšej ohrade, ale nesmie v nej stráviť celý život alebo jeho časť.

Čo najčastejší priamy kontakt s majiteľom a jeho rodinou je pre neho z psychologického hľadiska dôležitý.

Podľa mojich vlastných skúseností 1-2 hektáre na jedného juhoruského ovčiaka nie sú mnoho.

Ak chcete, aby juhoruský ovčiak strážil stádo oviec, je nutné, aby sa stal jeho súčasťou už v mladom veku.

Schopnosti strážneho psa

V súčasnosti sa používa predovšetkým ako prirodzene ostrý strážny pes.

Určite však poslúži ako domáci a strážny pes.

Je to jednoznačne nepodplatiteľný strážca.

Rozmerný a neohrozený juhoruský ovčiak sa tak môže smelo postaviť akejkoľvek šelme. Je to pes, ktorý si získava rešpekt na prvý pohľad.

Napriek svojmu veľkému vzrastu je podivuhodne ostražitý, neuveriteľne rýchlo reaguje a pri ohrození vie byť veľmi rýchly.

Juhoruský ovčiak má mimoriadny sluch, ako aj pamäť. Pamätá si nielen virtuálny model objektu, ktorý stráži, ale aj tóny a zvuky krokov svojho pána či jeho motorového vozidla.

Plastický, dá sa povedať až „mačací“ pohyb, ktorý juhoruský ovčiak zdedil po svojich pastierskych predkoch, mu umožňuje bez väčšej námahy aktívne chrániť objekty na veľkom teritóriu.

Pri pohybe je preňho typický tzv. samonesúci klus. Je mrštný a jeho pohyb je voľný.

Jeho typickým znakom je voľne nadol visiaci chvost, čo svedčí o uvoľnenosti a pohyblivosti jeho chrbtice a svalstva, ktoré ju obopína.

Pri útoku sa pohybuje galopom, ponášajúcim sa na trysk dostihových koní. Iný pohyb je neštandardný a takéto psy je nutné nepripustiť do chovu.

Starostlivosť o srsť

Pes je nenáročný na starostlivosť, výživu a potreby.

Podľa nových trendov sa tento biely obor predvádza na výstavách vo vyčesanej srsti.

Pre bežnú údržbu ho stačí dôkladne vykefovať zhruba raz týždenne.

Starostlivosť o juhoruského ovčiaka si vyžaduje najmä pravidelnú údržbu jeho srsti. Hustá a dlhá srsť má tendenciu plstnatieť a zašpiniť sa, preto je potrebné psa aspoň raz alebo dvakrát týždenne poriadne vyčesať.

Počas jarných alebo jesenných mesiacov, v období výmeny srsti, bude potrebné venovať vyčesávaniu viac pozornosti, keďže pes bude viac pĺznuť.

Je nutné dávať pozor na srsť labiek a brucha, kde sa môžu ľahko zachytiť rôzne tŕne a konáriky.

Kúpanie by však malo byť obmedzené, aby sa predišlo poškodeniu prirodzenej bariéry srsti a pokožky.

Pozornosť treba venovať aj hygiene uší, pretože dlhá srsť okolo uší môže viesť k infekciám.

Zdravie a výživa

Juhoruské pastierske psy sú odolné voči meniacim sa poveternostným podmienkam a infekciám. Od prírody majú silnú imunitu a zriedka ochorejú.

Juhoruský ovčiak je vo všeobecnosti zdravé plemeno, ale kvôli svojej veľkosti môže byť náchylný na niektoré genetické a zdravotné problémy.

Najčastejšie sa u neho vyskytuje dysplázia bedrových a lakťových kĺbov, čo je bežné ochorenie, hlavne u veľkých plemien.

Iné zdravotné problémy môžu zahŕňať torziu žalúdka alebo žalúdočnú dilatáciu a problémy s očami.

FCI u sučiek a psov určených do chovu vyžaduje RTG dysplázie bedrového kĺbu.

Strava juhoruského ovčiaka by mala byť vyvážená a bohatá najmä na kvalitné bielkoviny, ktoré podporujú svalovú hmotu a energiu psa.

Juhoruský ovčiak je nenáročný na stravu, no výživa by mala zohľadňovať jeho veľkosť, vek, zdravotný stav a úroveň aktivity.

Pri veľkých plemenách je potrebné dbať na prevenciu dysplázie bedrových a lakťových kĺbov a na udržanie zdravej hmotnosti, aby sa znižovalo riziko problémov s kĺbmi.

Pre koho je plemeno vhodné

Je vhodný pre človeka, ktorý rozumie samostatným pastierskym strážcom a dokáže ponúknuť bezpečné prostredie, dôslednú socializáciu, každodenný pohyb a pokojné vedenie.

Juhoruský ovčiak je jedinečné plemeno, ktoré vyžaduje skúseného majiteľa s pevnou rukou a dostatkom priestoru.

Je skvelým strážnym psom, ale jeho nezávislá a dominantná osobnosť potrebujú dôsledný výcvik a pravidelnú starostlivosť.

Chovať juhoruského ovčiaka či viacerých jedincov tohto svojrázneho plemena nie je vôbec jednoduché. Začiatočník to nemusí zvládnuť.

V žiadnom prípade ho nemožno odporúčať na chov začiatočníkom či neskúseným kynológom.

Juhoruský pastiersky pes môže byť veľmi oddaným a verným spoločníkom, ale musí byť riadený správne - s plným pochopením histórie plemena a vlastností, pre ktoré bol vytvorený.

Pri správnej socializácii a dôslednom vedení môže byť oddaným spoločníkom, domácim strážcom a spoľahlivým ochrancom rodiny.

Výber šteniatka a cena

Cena šteniatka je vo väčšine krajín vysoká. Je to spôsobené nízkym výskytom chovných psov a náročnosťou chovu samotných psov.

Pri premýšľaní o šteniatkach by ste sa mali pripraviť na to, že miniete niekoľko tisíc eur.

Akékoľvek náklady na nákup šteniatka by sa mali kombinovať s nákladmi na cestu do zahraničia, pretože v Poľsku je veľmi ťažké získať šteniatka tohto plemena.

Lacnejšie ponuky z nedôveryhodných zdrojov sa neoplatia.

Juhoruského ovčiaka by ste si mali kupovať iba od dobrého a kvalifikovaného chovateľa, inak môžete skončiť s agresívnym, nevyrovnaným psom, ktorý môže predstavovať skutočnú hrozbu pre životné prostredie.

Prvým krokom pri hľadaní šteniatka juhoruského ovčiaka by mala byť návšteva výstavy psov - najlepšie medzinárodnej.

Hoci sa občas podarí získať exteriérovo kvalitného jedinca, len výnimočne ide aj o povahovo typického juhoruského ovčiaka.

• Vyberajte overeného chovateľa so zodpovednou povesťou.
• Overte zdravotné vyšetrenia rodičov a šteniat.
• Posudzujte nielen vzhľad, ale aj povahu rodičov.
• Očakávajte dôslednú socializáciu a výcvik od raného veku.
• Počítajte s nákladmi na priestor, zabezpečenie pozemku, výživu a veterinárnu starostlivosť.

Najdôležitejšie vlastnosti plemena

Uvedomiť by si to mal každý, kto si chce zadovážiť šteňa tohto nádherného, jedinečného plemena.

tags: #juhorusky #ovciak #charakteristika