Latinský názov králika domáceho je Oryctolagus cuniculus f. Je domestikovanou formou králika divého, z ktorého boli vyšľachtené všetky dnes známe plemená domácich králikov.
Európsky králik divý (Oryctolagus cuniculus) je divá pôvodná forma všetkých domácich králikov a patrí do radu zajacotvarých (Lagomorpha) a čeľade zajacovitých (Leporidae). Králik divý je jediný druh rodu Oryctolagus.
Čo znamená názov Oryctolagus cuniculus
Vedecké meno rodu Oryctolagus pochádza z gréckeho „oryktes“ (kopáč) a „lagos“ (zajac), čo odkazuje na charakteristickú schopnosť králikov budovať rozsiahle podzemné systémy nôr. Druh cuniculus je latinský názov pre králika.
Európsky králik divý bol pôvodne doma na Pyrenejskom polostrove, zvlášť v pobrežných oblastiach. Králik divý je pôvodným druhom juhozápadnej Európy a severozápadnej Afriky.
| Označenie | Názov |
|---|---|
| Rod | Oryctolagus |
| Druh | Oryctolagus cuniculus |
| Domáca forma | Oryctolagus cuniculus f. |
| Rad | Lagomorpha |
| Čeľaď | Leporidae |
Králik domáci a králik divý
Králik domáci je malý cicavec, ktorý môže v závislosti od plemena vážiť aj viac ako 5 kilogramov. Naopak, zakrslé plemená králika domáceho vážia len necelé 2 kilogramy.
Dospelý králik divý dosahuje hmotnosť medzi 1,5 až 2,5 kilogramu, pričom samice bývajú mierne ťažšie ako samce. Hmotnosť dospelých králikov divých je približne 1,5 až 2,0 kilogramu. Dĺžka tela sa pohybuje od 35 do 45 centimetrov a chvost meria 4 až 8 centimetrov.
Králik domáci sa dnes chová najmä na mäso alebo ako domáci maznáčik. Králiky sú chované aj na kožušinu, ako laboratórne zvieratá a na výstavné účely.
Králik divý je jediným pôvodným druhom, z ktorého pochádzajú všetky domáce plemená králikov. Dnes existujú stovky plemien domácich králikov, ktoré sa líšia veľkosťou, sfarbením, dĺžkou srsti a účelom chovu.
Vzhľad a stavba tela
Telo králika pokrýva srsť tvorená pesíkmi a podsadou. Pesíky sú dlhšie, rovné a silné chlpy, ktoré nesú charakteristickú farbu srsti králika. Kvôli udržaniu tepla má králik aj kratšiu a jemnejšiu podsadu.
Na širokej hlave sa pod ňufákom nachádzajú fúziky. Oči má výrazne zaokrúhlené a uši, nazývané aj slechy, sú naopak pretiahnuté.
Hlava králika divého je typická veľkými očami umiestnenými po stranách lebky. Takéto uloženie očí zabezpečuje takmer kruhový rozhľad a umožňuje včasné zaznamenanie predátorov.
Uši králika divého dosahujú dĺžku 6 až 8 centimetrov. Sú výrazne kratšie ako uši zajacov a nemajú čierne koncové škvrny.
Zadné končatiny sú dlhšie a silnejšie ako predné, čo králikovi umožňuje rýchly skokovitý pohyb. Oproti králikovi divému má vyšľachtený domáci králik silnejšie zadné končatiny. Prednými končatinami totiž toľko nehrabe, zatiaľ čo zadné využíva na rýchly pohyb a veľké skoky.
Králik dokáže obratne kľučkovať, najmä keď mu hrozí nebezpečenstvo. Na všetkých končatinách má pazúriky. Predné končatiny sú päťprsté a zadné štvorprsté.
Chrup králika
Chrup králika je typický pre bylinožravce. Rezáky neustále dorastajú a stoličky slúžia na rozomieľanie rastlinnej potravy.
Podľa chrupu možno králika odlíšiť od hlodavcov (Rodentia). V hornej čeľusti má štyri rezáky, z ktorých jeden pár je veľký a jeden malý. Okrem toho má králik domáci v hornej čeľusti 12 stoličiek. V dolnej čeľusti má iba dva rezáky a desať stoličiek. Spolu má teda 28 zubov.
Charakteristický je aj dlhý a zložitý tráviaci systém s veľkým slepým črevom, v ktorom prebieha fermentácia rastlinnej hmoty.
Výskyt a životné prostredie
Zajacovité sú rozšírené takmer po celom svete. Prirodzenou cestou sa nerozšírili iba do Antarktídy, Austrálie a na Nový Zéland.
Králik divý je typickým druhom otvorenej krajiny s ľahkými a dobre priepustnými pôdami, ktoré umožňujú budovanie nôr. Uprednostňuje oblasti s mozaikou trávnatých porastov, krovín a okrajov lesov, kde nachádza dostatok potravy aj úkrytov.
Ak žije vo voľnom výbehu, vyhrabáva si nory. V umelo vytvorenom prostredí možno na tento účel pridať dutý kmeň stromu alebo rúru.
Králik domáci sa chová po celom svete. Ide o domestikovaný druh, ktorý možno chovať voľne alebo v kotercových priestoroch.
Spoločenský život a aktivita
Králik domáci žije v kolóniách alebo iba v páre.
Sociálna štruktúra králikov divých je zložitá a založená na hierarchii. Králiky žijú v kolóniách, ktoré môžu mať od niekoľkých jedincov až po desiatky zvierat.
Kolónia obýva spoločný systém podzemných nôr, nazývaný hrad alebo kolónia. Sociálna štruktúra v rámci kolónie je založená na dominantných a submisívnych jedincoch oboch pohlaví.
Dominantný samec má prednostný prístup k rozmnožovaniu s väčšinou samíc v skupine, zatiaľ čo submisívne samce majú obmedzenejší reprodukčný úspech. Podobne dominantné samice majú prednostný prístup k najlepším hniezdiskám a zdrojom potravy.
Králik je predovšetkým denným živočíchom, hoci aktívny je aj časť noci. Denná aktivita králikov má dve hlavné obdobia: skoro ráno a za súmraku alebo v noci. Počas dňa väčšinou odpočívajú v norách alebo v hustom vegetačnom kryte.
Táto aktivita je prispôsobením na tlak predátorov, ktorí sú aktívni predovšetkým počas dňa.
Potrava králika
Králik je bylinožravec. Jeho potravu tvoria najmä trávy, byliny, listy krovín a stromov, kôra mladých stromčekov a v zime aj podzemné časti rastlín, napríklad korienky a hľuzy.
Okrem trávy si pochutná na obilninách, zelenine aj na špeciálnych krmivových zmesiach. Všetko by malo byť doplnené senom.
Veľmi dôležitou zložkou potravy je voda. Je nevyhnutné, aby mal králik neustály prístup k vode. Voda musí byť čerstvá a čistá.
Každodenný jedálny lístok možno obohatiť o mrkvu, reďkovky alebo zeler. Králiky tiež rady chrumkajú jablká, hrušky a listy zo stromov.
Seno by malo byť kvalitné. Spoznáme ho podľa toho, že je suché, zelené, voňavé a nesmie sa z neho prášiť. Mali by sme ho dodávať v menších množstvách dvakrát až trikrát denne.
Ak chováme králika vo voľnom výbehu, o čerstvú trávu je postarané. Nie je však problém ísť ju natrhať do voľnej prírody. Rovnako ako seno by mala byť suchá.
Králiky majú najradšej lucernu, ďatelinu, materinu dúšku, púpavy a hluchavky.
Úplne nevhodné je dávať králikom sladkosti alebo čokoládu. Kapusta a šalát môžu spôsobiť nadúvanie.
Prečo králik požiera mäkké bobky
Je bežné, že králik požiera svoje mäkké bobky. Ide o jav nazývaný koprofágia.
Králik tieto výkaly vylučuje najmä v noci. Podobajú sa malým hroznám obaleným slizom.
Pre králika ide o bežnú súčasť trávenia. Takto si dopĺňa vitamín B, bielkoviny a aminokyseliny, na ktoré sú mäkké bobky bohaté.
Rozmnožovanie a vývoj mláďat
Pohlavnú dospelosť dosahuje králik domáci zvyčajne približne v 3,5 mesiaca, v závislosti od plemena. Samice králika divého dosahujú pohlavnú dospelosť vo veku štyroch až piatich mesiacov a samce o niečo neskôr.
Ovuláciu samice králika vyvoláva akt párenia, ktoré je možné niekoľkokrát do roka. Králiky nemajú žiadny pohlavný cyklus.
Rozmnožovacia sezóna králika divého trvá od januára do augusta, v miernych oblastiach môže prebiehať počas celého roka.
Gravidita trvá približne 30 dní. Počas celých 30 dní gravidity musíme samicu chrániť pred stresom, aby nedošlo k predčasnému pôrodu.
Hniezdo pripravuje samica. Samica králika divého buduje špeciálne hniezdo v krátkej slepej nore oddelenej od hlavného systému nory. To chráni bezbranné mláďatá pred predátormi a ostatnými členmi kolónie.
Najčastejšie sa narodí päť až desať mláďat s hmotnosťou približne 60 gramov. Pri králikovi divom sa počet mláďat vo vrhu pohybuje od jedného do dvanástich, najčastejšie ich býva päť až šesť.
Mláďatá sa rodia slepé, hluché, holé a bezmocné. Osrstenie je viditeľné od piateho dňa a približne na desiaty deň života mladé králiky otvárajú oči.
Matka ich dojčí tri až štyri týždne, vždy raz denne, veľmi výdatným mliekom. Samica králika divého navštevuje hniezdo iba raz denne, zvyčajne v noci, aby mláďatá nadojila, pričom dojčenie trvá iba niekoľko minút.
Táto stratégia znižuje riziko, že predátori objavia hniezdo.
Ak samica príliš stučnie, dočasne stráca možnosť mať mláďatá. Plodnosť sa môže vrátiť napríklad diétou, počas ktorej dostáva iba seno a vodu.
Obrana pred predátormi
Králik divý je korisťou širokého spektra predátorov. Medzi hlavné predátory patria líška hrdzavá, kuna lesná, lasica, tchor tmavý a dravce, napríklad myšiak lesný, výr skalný a v niektorých oblastiach aj orol skalný.
Obranná stratégia králikov je založená najmä na včasnom zistení nebezpečenstva a rýchlom úteku do bezpečia nory.
Králiky pri pohybe pravidelne zdvíhajú hlavu a sledujú okolie. Ich vynikajúci zrak a sluch im umožňujú včas zaznamenať predátora.
Systém nôr poskytuje rýchly úkryt. Králiky dokonale poznajú topografiu svojho teritória a najkratšie cesty do bezpečia.
Pri úteku používajú nepravidelné kľučkovanie a náhle zmeny smeru, čo predátorom sťažuje úspešný lov.
Vplyv na vegetáciu a ekosystémy
Králiky majú významný vplyv na vegetáciu, najmä v oblastiach s vysokou hustotou populácie. Ich spásanie udržiava nízku vegetáciu a podporuje niektoré druhy rastlín, ktoré sú prispôsobené intenzívnemu spásaniu.
Králik divý bol zavlečený do mnohých oblastí mimo svojho pôvodného areálu, kde sa často stal inváznym druhom s ničivým ekologickým vplyvom.
Najznámejším príkladom je Austrália, kam boli králiky privezené v roku 1859 na športové účely. V Austrálii spôsobujú eróziu pôdy, degradáciu vegetácie, konkurenciu pôvodným bylinožravcom a zmeny v ekosystémoch.
Na ich kontrolu sa uskutočnili rozsiahle opatrenia vrátane budovania tisícov kilometrov dlhých plotov, odstrelov, trávenia a zavlečenia ochorení.
Podobné problémy s inváznymi populáciami králikov sa vyskytujú na Novom Zélande, na mnohých ostrovoch v Tichom a Atlantickom oceáne, v Čile a v ďalších oblastiach.
Choroby a parazity
Králik divý je hostiteľom mnohých patogénov a parazitov, z ktorých niektoré majú ničivý vplyv na populácie.
Najvýznamnejšou chorobou je myxomatóza, vírusové ochorenie, ktoré bolo v roku 1950 zámerne zavlečené v Austrálii s cieľom regulovať invázne populácie králikov. Choroba sa rýchlo rozšírila aj do Európy, kde spôsobila hromadný úhyn králikov a výrazný pokles ich populácií.
Ďalším významným ochorením je vírusová hemoragická choroba králikov (VHD alebo RHD), ktorá sa prvýkrát objavila v Číne v roku 1984 a rýchlo sa rozšírila po celom svete.
Toto ochorenie spôsobuje vnútorné krvácanie a má mimoriadne vysokú úmrtnosť, často viac ako 90 percent.
Okrem vírusových ochorení sú králiky hostiteľmi rôznych parazitov vrátane bĺch, kliešťov, červov a prvokov.
Ohrozenie a ochrana populácií
Paradoxne, zatiaľ čo invázne populácie králikov predstavujú v mnohých častiach sveta problém, pôvodné populácie v oblasti Stredomoria výrazne poklesli a v týchto oblastiach sa tento druh považuje za ohrozený.
Hlavnými hrozbami pre pôvodné populácie sú kombinácia vírusových ochorení, strata a fragmentácia biotopov, zmeny v poľnohospodárskych postupoch, nadmerný lov a predácia.
V Španielsku a Portugalsku poklesli niektoré populácie za posledných 50 rokov o viac ako 90 percent.
Ochranné programy zahŕňajú vakcináciu proti myxomatóze a VHD, vytváranie a udržiavanie vhodných biotopov, reguláciu lovu, premiestňovanie jedincov do oblastí, kde druh vymizol, a v niektorých prípadoch aj chov v zajatí s následným vypúšťaním do prírody.
Králik divý v Českej republike
V Českej republike králik divý nie je pôvodným druhom, ale bol introdukovaný na poľovnícke účely.
Vyskytuje sa tu lokálne, najmä v teplejších oblastiach s ľahšími pôdami. Populácie nie sú veľmi početné a jeho výskyt je obmedzený predovšetkým na južnú Moravu, Polabie a niektoré ďalšie oblasti.
V poľovníckom hospodárení je králik vedený ako drobná zver. Poľovnícke hospodárenie s králikmi zahŕňa vytváranie vhodných biotopov, ochranu pred predátormi a regulovaný lov.
História domestikácie a chovu
Králika divého chovali už starí Rimania. Antickí Rimania privážali divé králiky zo Španielska do Talianska, kde sa ich pokúšali chovať a rozmnožovať v takzvaných leporáriách. Najmä novonarodené králičie mláďatá sa považovali za pochúťku.
Domestikácia králika sa pravdepodobne začala v stredoveku v kláštoroch na území dnešného Francúzska a Španielska, kde sa králiky chovali na mäso.
K rozvoju chovateľstva ako takého došlo približne od druhej polovice 16. storočia, predovšetkým v Anglicku. Od 17. storočia sa králik domáci choval aj pre kožušinu. O dve storočia neskôr prevládol chov na mäso, ktoré je chutné a obsahuje nízke percento cholesterolu.
Od 18. storočia sa možno stretnúť s chovom v kotercových priestoroch.
Králik domáci našiel uplatnenie aj vo výskume. Je významným modelovým organizmom v ekológii, evolúcii, etológii a biomedicíne.
Domáce králiky odvodené od divého druhu sa v biomedicínskom výskume široko používajú ako laboratórne zvieratá, najmä v imunológii, toxikológii, farmakológii a vývojovej biológii.
Králik ako predmet vedeckého výskumu
Štúdium divých populácií prispelo k pochopeniu sociálneho správania, reprodukčných stratégií, koevolúcie medzi hostiteľmi a patogénmi a populačnej dynamiky.
Králik je využívaný aj ako laboratórne zviera.
Ochrana a chov králika domáceho
Králik domáci nie je chráneným druhom.
Možno ho chovať voľne alebo v kotercových priestoroch. Pri chove vo voľnom výbehu potrebuje bezpečný priestor, úkryt a možnosť pohybu. V umelo vytvorenom prostredí možno úkryt zabezpečiť dutým kmeňom stromu alebo rúrou.
Pri kŕmení je potrebné zabezpečiť kvalitné seno, čerstvú a čistú vodu a primerané množstvo zeleniny či špeciálnych krmivových zmesí. Sladkosti a čokoláda sú pre králiky úplne nevhodné, zatiaľ čo kapusta a šalát môžu vyvolať nadúvanie.