Miloš Kocúr a Milan Andrášik v kauze vraždy Ľudmily Cervanovej

Miloš Kocúr a Milan Andrášik patria medzi päť právoplatne odsúdených mužov, ktorí sa po desaťročiach stále snažia o obnovu konania v prípade vraždy medičky Ľudmily Cervanovej. Krajský súd v Bratislave v marci 2025 čiastočne vyhovel ich návrhu a zrušil odsudzujúci rozsudok v časti týkajúcej sa výroku o vine z vraždy a výroku o treste.

Rozhodnutie sa však netýkalo všetkých skutkov, za ktoré boli odsúdení. Súd ponechal v platnosti časti rozsudku týkajúce sa únosu a znásilnenia Ľudmily Cervanovej. Proti rozhodnutiu podal sťažnosť prokurátor a väčšina odsúdených sa odvolala proti tým častiam, v ktorých im súd nevyhovel.

Čo rozhodol Krajský súd v Bratislave

V pondelok 3. marca súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave z roku 2004 v časti týkajúcej sa výroku o vine z vraždy a výroku o treste v spojení s rozsudkom Najvyššieho súdu SR z roku 2006.

Krajský súd v Bratislave čiastočne vyhovel návrhu Miloša Kocúra, Milana Andrášika, Pavla Beďača, Františka Čermana a Stanislava Dúbravického na povolenie na obnovu konania, keďže podľa predsedu senátu Petra Šamka je potrebné posúdiť nový dôkaz, konkrétne znalecký posudok o mieste nájdenia tela obete.

Súd preto zrušil odsudzujúci rozsudok z roku 2004 pokiaľ ide o odsúdenie pätice z vraždy. V ďalších častiach rozsudku, napríklad pokiaľ ide o únos Cervanovej, súd povolenie obnovy konania zamietol.

Návrh pôvodne podali šiesti odsúdení, Juraj Lachmann však v auguste 2024 zomrel. Rozhodnutie vtedy nenadobudlo právoplatnosť, keďže voči nemu podal sťažnosť prokurátor. Väčšina odsúdených tiež podala sťažnosť proti častiam rozhodnutia, v ktorom im nebolo vyhovené.

„Podľa registra rozhodnutie nie je v súčasnosti vyhotovené. Po konečnom vyhotovení budú prebiehať úkony spojené s doručovaním rozhodnutia všetkým účastníkom, aby ho bolo možné zverejniť i žiadateľom v rámci zákona o slobode informácií,“ uviedli pre SITA z NS SR.

Rozhodnutie podľa obhajoby nedáva zmysel

Advokátka Jitka Hasíková, ktorá zastupuje Milana Andrášika, je s rozsudkom sčasti spokojná.

„Výsledku sa čiastočne tešíme, pretože sme dosiahli to, o čo sa títo ľudia usilovali 45 rokov,“ zhodnotila.

Advokát Allan Böhm však pred novinármi vyjadril názor, že rozhodnutie súdu mu nedáva zmysel.

Böhm už po rozhodnutí krajského súdu minulý rok skonštatoval, že rozhodnutie o čiastočnej obnove konania nedáva zmysel. Odsúdenie obžalovaných bolo totiž podľa neho založené len na ich vlastných, podľa nich vynútených výpovediach.

Podľa neho ak súdu nesedeli výpovede obžalovaných o mieste vraždy, nerozumie, prečo súd ponechal v platnosti tie časti rozsudku, ktoré sa týkali únosu a znásilnenia.

„Ak teda súd skonštatoval, že ich výpovede o mieste vraždy nesedeli, nerozumiem, prečo súd ponechal v platnosti zvyšné časti odsudzujúceho rozsudku týkajúceho sa únosu a znásilnenia,“ uviedol Allan Böhm.

Nové dôkazy z archívu v Kaniciach

Odsúdení vo svojom návrhu na povolenie obnovy konania argumentovali spisovým materiálom nachádzajúcim sa v archíve bezpečnostných zložiek v Kaniciach pri Brne.

Podľa Böhma ide v tomto prípade o približne 1 000 strán dokumentov, ktoré dokazujú, že celá kauza bola vyrobená na objednávku.

Podľa odsúdených obsahuje spis v Kaniciach spolu 13 kartónov dokumentov, ktoré preukazujú, že obvinenie voči nim bolo v rokoch 1978 až 1980 vykonštruované tímom vyšetrovateľa Eduarda Pálku. Dokumenty pritom podľa nich boli objavené až v roku 2018.

V septembri 2017 objavil novinár Martin Hanus z denníka Postoj v českom Archíve bezpečnostných zložiek v Kaniciach dovtedy nepublikované časti operatívneho spisu, v ktorom boli zachytené materiály tímu Eduarda Pálku.

Súčasťou spisu boli aj magnetofónové pásky s viac než štvorhodinovou výpoveďou Viery Zimákovej z 22. februára 1980 a ďalšie nahrávky.

Tieto materiály podľa Hanusa presvedčivým spôsobom dokumentujú, že tím Eduarda Pálku nepracoval s dopredu pripraveným scenárom, do ktorého manipuloval Nitranov, ale krok po kroku sa snažil zabezpečovať dôkazy a svedectvá a mravenčou prácou sa mu nakoniec podarilo zrekonštruovať dianie osudnej noci.

Podmienky na povolenie obnovy konania

Podľa Trestného poriadku môže súd povoliť obnovu konania v tom prípade, ak „vyjdú najavo skutočnosti alebo dôkazy súdu skôr neznáme, ktoré by mohli sami o sebe alebo v spojení so skutočnosťami a dôkazmi už skôr známymi odôvodniť iné rozhodnutie o vine, alebo vzhľadom na ktoré by pôvodne uložený trest bol v zrejmom nepomere k závažnosti činu alebo k pomerom páchateľa“.

Práve potreba posúdiť nový znalecký posudok o mieste nájdenia tela obete bola dôvodom, pre ktorý súd čiastočne povolil obnovu konania v časti týkajúcej sa vraždy.

Obhajoba Milana Andrášika a Miloša Kocúra

Milan Andrášik sa v návrhu na obnovu konania odvolával na existenciu spisového materiálu, ktorý podľa neho spochybňuje vinu odsúdených.

Poukazoval tiež na manipuláciu s dôkazmi.

V pondelok zároveň navrhol, aby krajský súd konanie prerušil a poslal prejudiciálne otázky na Súdny dvor EÚ.

Obnovu konania žiada aj ďalšia pätica odsúdených.

Milan Andrášik a Miloš Kocúr, odsúdení v prípade Cervanová, sa na vražde mladej medičky Ľudmily Cervanovej nezúčastnili, nepoznali ju, s týmto trestným činom nemali nič spoločné a ich priznanie na polícii v minulosti bolo jednoznačne vynútené.

Na Slovensku sa nepovažujú výsledky z detektora lži za relevantný dôkaz. Kocúr a Andrášik ich však vnímajú ako isté zadosťučinenie.

Testy na detektore lži

Americký examinátor na detektor lži Robert E. Lee na základe výsledkov dvoch testovaní Andrášika a Kocúra uviedol, že Milan Andrášik a Miloš Kocúr sa na vražde mladej medičky Ľudmily Cervanovej nezúčastnili.

„Ak by bola akákoľvek účasť na zavraždení Ľudmily, preukázalo by sa to. Použila sa taká screenovacia technika, ktorá by celkom určite preukázala akúkoľvek účasť na tomto prípade,“ vyhlásil Lee na tlačovej besede pred novinármi.

Vyšetrenia poslal v stredu večer do Spojených štátov, kde ich výsledky prekontrolovali ďalší examinátori.

„Nevedeli nič o otázkach, ktoré sme sa pýtali a dostali len surové dáta. Výsledky sa vrátili s jednoznačným záverom a odzrkadľovali moje zistenie,“ informoval.

Lee tvrdí, že výsledky vyšetrenia na detektore lži nemôže nijako ovplyvniť ani dlhoročný časový odstup a sú relevantné.

Ako priblížil, všetci ľudia spracovávajú informácie rovnakým spôsobom a ak sa prihodí nejaká význačná udalosť, uloží sa do pamäti a nikdy sa z nej nevymaže.

Bežné udalosti ľudia naopak zabúdajú a tie sa vymazávajú.

„Vykonával som vyšetrenia na stovkách a stovkách podozrivých z vrážd a sériových vrahov. Jeden prípad, ktorým sa práve zaoberám, sa stal pred 25 rokmi, reakcie toho vyšetrovaného boli také výrazné akoby sa to stalo včera,“ vyhlásil Lee.

Kým pred 35 až 40 rokmi bola podľa neho presnosť testovania asi 70-percentná, pri dnešných technológiách je to 97 až 98 percent.

„Stále je niekde vonku vrah a Ľudmile sa nedostalo zadosťučinenia,“ vyhlásil.

Testovaním na detektore lži sa zaoberal aj Martin Mojžiš vo svojej knihe Jeden výdych koňa. Pripomína, že detektory nie sú spoľahlivé prístroje a akceptovaná úroveň mylných výsledkov sa pohybuje na úrovni „niekoľkých percent“.

Pre svoj argument však pripustí až 20-percentnú omylnosť metódy.

Stanislav Dúbravický, František Čerman, Pavol Beďač a Juraj Lachman sa podrobili testovaniu na detektore lži pred štyrmi rokmi, Andrášik s Kocúrom si v tom čase ešte odpykávali trest.

Štvorica prešla vtedy testom s výsledkom, že s prípadom nemajú nič spoločné.

V roku 2006 sa Dúbravický, Čerman, Beďač a Lachman podrobili testu na detektore lži, podľa ktorého s prípadom nemali nič spoločné.

Prípad Ľudmily Cervanovej

Vražda Ľudmily Cervanovej je vražda slovenskej študentky medicíny, ktorá sa stala v noci z 9. na 10. júla 1976.

Ide o jednu z najdlhších a najrozporuplnejších káuz v slovenskej justícii.

12. júla 1976 nahlásili manželia Cervanovci nezvestnosť svojej dcéry Ľudmily (* 1956).

Tá mala dôjsť 10. júla 1976 nočným rýchlikom za svojím snúbencom do Košíc, kde však už nedorazila a naposledy bola preukázateľne videná pred internátmi v Mlynskej Doline neskoro večer 9. júla 1976.

Cervanová bola unesená, znásilnená a zavraždená v júli 1976 po odchode z diskotéky Unic Club v bratislavskej Mlynskej doline.

14. júla 1976 objavil náhodný okoloidúci pod mostom v riečke Čierna voda v obci Kráľová pri Senci mŕtve telo ženy, ktorá mala zozadu zviazané ruky a obnaženú spodnú časť tela.

Na druhý deň túto ženu identifikoval podplukovník letectva Ľudovít Cervan ako svoju nezvestnú dcéru Ľudmilu.

16. júla bola vykonaná súdna pitva.

Prvé vyšetrovacie stopy

K počiatočnému záujmu vyšetrovateľov o arabskú stopu prispelo hlavne svedectvo Jozefa Baču z 23. augusta 1976, ktorý aj s manželkou približne v čase odchodu Cervanovej z internátu videli v blízkosti autobusovej zastávky automobil Volkswagen Chrobák, ktorého posádka mala tmavú pokožku.

Kvôli tejto teórii vyšetrovatelia preverili veľké množstvo cudzincov, ktorí sa v tom čase zdržiavali v Bratislave, najmä v blízkosti internátov.

U nikoho z nich sa však možné zapojenie do zločinu nepreukázalo.

Navyše po bližšom preskúmaní sa zistilo, že svedectvo manželov Bačovcov sa časovo nezhoduje s presnejšie zisteným časom odchodu Ľudmily Cervanovej z internátov, ku ktorému podľa ostatných svedectiev došlo neskôr ako k udalosti, ktorú uvádzali spomínaní manželia.

Jeden z mužov arabského pôvodu, Hassan Awni, ktorý bol videný v priestoroch internátu v čase odchodu Cervanovej a súčasne bol agentom Štátnej bezpečnosti, však poskytol svedectvo, ktoré bolo neskôr použité po zadržaní ďalšieho podozrivého Jána Hrma.

Z viacerých preverovaných osôb sa hlavne na základe výpovede svedkov Hassana Awniho a Ladislava Karabinoša stal na istý čas hlavným podozrivým študent Fakulty telesnej výchovy a športu Ján Hrmo, ktorý bol zadržaný 21. septembra 1976.

Karabinoš sa podľa svojej výpovede v inkriminovanom čase na autobusovej zastávke pri internáte priplietol do cesty autu, v ktorom sa mala nachádzať aj Ľudmila Cervanová.

Z auta vystúpil muž a chcel ho vyfackať.

Tohto muža Karabinoš identifikoval ako J. Hrma.

Spolu s ním boli zatknutí aj jeho priatelia Viliam Cintula a Peter Kovačič.

Po preukázaní jednoznačného alibi Hrma, ktorý bol v čase skutku v Piešťanoch, boli všetci traja koncom marca 1977 prepustení.

Hoci vyšetrovanie následne pokračovalo, nebolo veľmi efektívne a dlhší čas sa nedarilo vo veci zistiť bližšie informácie vedúce k odhaleniu páchateľov zločinu.

Neskôr sa však neukázalo svedectvo Karabinoša ako úplne nepravdivé, pretože ďalšie objasňovanie doviedlo vyšetrovateľov k záveru, že k nemu opisovanému incidentu predsa len došlo, avšak osobu J. Hrma v ňom nahradil niekto iný.

Nitrianska stopa

Po liste Ľudmilinej matky Margaréty Cervanovej prezidentovi Gustávovi Husákovi bol v roku 1977 vedením vyšetrovania poverený zástupca Kriminalistického ústavu VB v Prahe plukovník Eduard Pálka.

On a jeho vyšetrovatelia v rokoch 1977 - 78 zistili, že pôvodné vyšetrovanie sa podrobnejšie nezameralo na niekoľko dôležitých indícií vedúcich k tomu, že viacero osôb z Nitry svoju účasť na diskotéke 9. júla 1976 zámerne a preukázateľne zatajovalo.

Z toho bola následne rozpracovaná takzvaná nitrianska stopa.

Podľa Pálku bolo jedným z hlavných dôvodov na upriamenie sa na túto stopu okrem iného aj vyjadrenie svedka Juraja Tokára, ktorému sa mala zdôveriť jeho priateľka Nadežda Beňová, že jej priatelia z Nitry spravili niečo veľmi zlé.

Od tej chvíle sa Pálka zameral na túto stopu, napriek tomu, že ani jeden z 315 svedkov v rámci prvotného vyšetrovania priamo nespomenul týchto ľudí.

Po zhromaždení väčšieho množstva svedeckých výpovedí a najmä vďaka svedectvu Viery Zimákovej, ktorá ako prvá opísala ako účastníčka diania priebeh udalostí od odchodu z internátov, cez únos autom, znásilňovanie v dome na Varínskej až po vystúpenie z áut v Kráľovej pri Senci a ďalších nepriamych dôkazov boli z účasti na vražde Ľudmily Cervanovej obvinení siedmi muži z Nitry.

Obvinení a ich výpovede

V roku 1981 boli vo veci obvinení siedmi muži z Nitry - Roman Brázda, Miloš Kocúr, Milan Andrášik, Pavol Beďač, František Čerman, Stanislav Dúbravický a Juraj Lachmann.

V priebehu vyšetrovania priznali vinu Kocúr, Andrášik, Brázda a Lachman, pričom Kocúr priznal účasť na únose a znásilnení už pri druhom výsluchu, vinu za vraždu však spočiatku hádzal na spoluobvinených.

Akékoľvek zapojenie do zločinu odmietli len Dúbravický, Beďač a Čerman.

Miloš Kocúr a Milan Andrášik neskôr tvrdili, že ich priznania na polícii boli vynútené.

Verzia udalostí podľa rozsudku

Podľa súdov bola Cervanová 9. júla 1976 pred internátom v bratislavskej Mlynskej doline násilne vtiahnutá do auta a odvezená do jedného z domov, kde bola násilím držaná.

Odsúdení ju nútili piť alkohol, vyzliekli ju a postupne na nej proti jej vôli vykonali pohlavný styk.

Následne sa rozhodli Cervanovú usmrtiť, lebo im hrozila, že ich skutok oznámi.

Zviazanú ju v kufri auta previezli do Kráľovej pri Senci k termálnemu jazierku.

Podľa záverov súdu ju previezli do Kráľovej pri Senci, kde ju utopili v termálnom jazierku a následne jej telo preniesli do blízkej rieky Čierna voda.

Podľa rozsudku Kocúr a Andrášik Cervanovú pri internáte v Mlynskej Doline násilím vtiahli do auta značky Fiat 125, ktoré šoféroval Brázda a spoločne s Čermanom ju odviezli do bytu v rodinnom dome na Varínskej ulici v miestnej časti Prievoz.

Do tohto bytu mali prísť na inom aute aj Beďač, Dúbravický a Lachman, pričom následne obvinení Cervanovej zviazali ruky šnúrou na bielizeň, opili alkoholom, opakovane znásilnili a potom sa ju rozhodli zavraždiť z obavy pred prezradením.

Priamo na utopení sa mali podieľať Andrášik, Kocúr a Brázda, hlavným iniciátorom vraždy zas mal byť Dúbravický, ktorý spolu s Čermanom a Beďačom počas páchania skutku stáli neďaleko.

Na vražde sa nijako nemal podieľať iba Lachman, ktorý údajne zaspal v aute.

Výpoveď Viery Zimákovej

Korunnou svedkyňou v prípade bola Viera Zimáková, neskôr Vozárová a Barcíková.

Bola najdôležitejšou svedkyňou v prípade, hoci vyšetrovatelia zvažovali aj možnosť jej trestného stíhania za spoluúčasť a neoznámenie trestného činu.

V prípravnom konaní svedčila v neprospech odsúdených.

Na hlavnom pojednávaní v roku 1982 však tvrdila, že v deň vraždy bola v Revištskom Podzámčí, časť Žarnovice, 150 kilometrov od Bratislavy, na stanovom tábore.

Hoci sa preukázalo, že v danom období sa zúčastňovala vodáckeho kurzu, nevylučovalo to možnosť toho, že sa inkriminovanú noc mohla z tábora vzdialiť, navyše nikto na tábore nepotvrdil jej alibi na noc vraždy.

Naopak, viacero svedkov uviedlo jej účasť onej noci na diskotéke v Bratislave.

Kvôli častému meneniu výpovedí pred súdom bola v októbri 1981 obvinená z trestného činu krivej výpovede.

Následne si odpykala i nepodmienečný trest 2 a pol roka.

V roku 2002 na Krajskom súde uviedla, že k výpovediam v neprospech obžalovaných bola donútená pod silným psychickým nátlakom.

Vyšetrovatelia jej údajne nedovolili dojčiť niekoľkomesačnú dcéru.

Alibi a spochybňované svedectvá

V prospech obžalovaných Čermana a Andrášika chceli vypovedať dve občianky Francúzska, sestry Sylvia a Lydia Cohenové, ktoré mali potvrdzovať alibi pre obžalovaných na inkriminovaný čas s tým, že v danej dobe na diskotéke neboli.

V roku 1982 im to nebolo umožnené.

Neskôr, v roku 2003, potvrdili sestry alibi na inkriminovaný čas pre Čermana a Andrášika, pričom Lydia si písala denník.

Ten však nemohol byť vzatý do úvahy ako dôkaz, keďže sa zistilo, že inkriminovaný dátum, ktorý mal potvrdzovať alibi pre obžalovaných, bol prepísaný.

Výpovede svedkýň si navyše protirečili so samotnými vyjadreniami obžalovaných a nezodpovedali zisteniu, že keď už mali byť sestry podľa ich tvrdení v Bratislave, boli obe v skutočnosti ešte v Prahe.

Súd nepresvedčilo ani niekoľko ďalších svedectiev, ktoré mali podporovať alibi pre obžalovaných.

Všetky označil ako nedôveryhodné či nepreukázateľné, mnohé si totiž priamo odporovali či už s tvrdeniami obžalovaných alebo s inými k prípadu sa viažucimi skutočnosťami.

Preukázalo sa tiež vytváranie nátlaku a snaha o ovplyvňovanie svedkov či už niektorými obžalovanými, alebo ich rodinnými príslušníkmi.

Jednoznačne v neprospech obžalovaných vyznievalo tiež viacero svedectiev, ktoré potvrdzovali nielen ich účasť na diskotéke v Bratislave, ale aj okolnosti vedúce k únosu Ľudmily Cervanovej.

Prvé rozsudky a zrušenie verdiktu

Súdny proces sa začal na jar 1982, pričom obžaloba požadovala pre obvinených vysoké tresty, pre Kocúra, Brázdu a Andrášika dokonca tresty smrti.

V septembri roku 1982 obvinených Krajský súd v Bratislave odsúdil, pričom dostali tresty od 4 do 24 rokov.

Najnižší trest 4 roky dostal Lachman, ktorému sa nepreukázala účasť na vražde, ale len na znásilnení študentky.

Rozhodnutie v roku 1983 potvrdil vtedajší Najvyšší súd Slovenskej socialistickej republiky.

23. marca 1990 podal generálny prokurátor ČSFR Tibor Böhm sťažnosť proti rozsudku, ktorú Najvyšší súd ČSFR 19. októbra 1990 akceptoval.

Krajskému súdu SR vytkol 72 pochybení, ktoré žiadal prešetriť, a všetkých obžalovaných prepustil na slobodu.

Mnohé z týchto údajných pochybení sa však opierali o argumentáciu obžalovaných zamietnutú či priamo vyvrátenú už pri prvom procese.

Obžalovaní okrem iného nesúhlasili aj s údajným zničením dôkazov z tejto kauzy, ktoré údajne mali svedčiť v ich prospech.

Šnúra ako dôkazný predmet

V roku 1985 požiadala matka Ľudmily Cervanovej o navrátenie osobných vecí svojej dcéry, ktoré boli zároveň dôkaznými predmetmi.

V roku 1987 súd matke vyhovel a navrátil jej viacero osobných vecí jej dcéry vrátane šatstva a spodnej bielizne.

Zároveň rozhodol o zničení jediného predmetu - šnúry na bielizeň, ktorou bola Cervanová zviazaná a na ktorej sa nachádzali biologické stopy, krv skupiny A, časti pokožky, tuku, vlasov a svalových vlákien.

V skutočnosti ale išlo o štandardný postup, ktorý slúžil pre potreby uvoľňovania miesta v policajných archívoch a ktorý sa týkal už nepotrebných dôkazov použitých v už uzatvorených prípadoch.

Opakované pojednávania a rozsudok z roku 2006

V rokoch 1991 - 95 Krajský súd v Bratislave vytýčil sedem pojednávaní, z ktorých sa konalo päť.

Po reorganizácii územných celkov bol senát JUDr. Vlčeka rozpustený.

V roku 2002 vzniklo nové pojednávanie.

V roku 2004 boli objavené v Štátnom archíve v Levoči dovtedy, ako sa spočiatku tvrdilo, utajované dokumenty z vyšetrovania bezprostredne po vražde Cervanovej.

Obvinení a ich advokáti opakovane žiadali, aby boli tieto dokumenty prešetrené, čo súd odmietol.

V daných dokumentoch sa totiž nenachádzali žiadne nové skutočnosti svedčiace v prospech obvinených, ale len všetky ostatné archivované svedectvá z vyšetrovania, ktoré neboli zaradené do spisov súvisiacich so súdnym procesom.

V roku 2004 Krajský súd v Bratislave rozhodol o vine týchto mužov.

Prípad Romana Brázdu bol pre jeho zdravotné problémy vylúčený na samostatné konanie.

Súd zohľadnil prieťahy v konaní, bezúhonnosť obžalovaných po prepustení a udelil im miernejšie tresty.

Obžalovaní dostali tresty od troch do 15 rokov väzenia.

Po odvolaní Najvyšší súd Slovenskej republiky 4. decembra 2006 právoplatne odsúdil obžalovaných a trom obžalovaným sprísnil tresty.

Senát Najvyššieho súdu SR 4. decembra 2006 právoplatne odsúdil obžalovaných.

V júni 2009 potvrdil odsudzujúci verdikt aj dovolací senát najvyššieho súdu.

V roku 2009 odmietol Najvyšší súd SR dovolanie šiestich odsúdených.

Odsúdení podali následne ústavnú sťažnosť na Ústavný súd SR, ten ju však v decembri 2010 odmietol.

Ústavný súd priznal obvineným v roku 2003 rozhodnutím II. ÚS 32/03 odškodné za prieťahy v konaní po obnovení procesu v roku 1990 v celkovej výške 2 300 000 korún.

Ďalší vývoj prípadu

Kauza Cervanová patrí medzi najdlhšie prípady v histórii slovenského súdnictva a trvala viac ako 30 rokov.

Jeden z odsúdených medzičasom zomrel.

Rozhodnutie sa netýkalo Romana Brázdu, ktorý bol pre zdravotné problémy vylúčený na samostatné konanie a neskôr v roku 2018 zomrel.

V auguste 2024 zomrel aj Juraj Lachmann, ktorý bol pôvodne jedným zo šiestich navrhovateľov obnovy konania.

V súčasnosti sa podľa Kocúra a Andrášika prípad sťahuje na Európsky súd pre ľudské práva do Štrasburgu, kde bude konanie pokračovať.

Okrem toho spolu s právnymi zástupcami „podnikajú isté kroky“, ktoré by mali dokázať ich nevinu aj iným spôsobom.

Dôkazy chcú predložiť do pol roka.

Rozdielne pohľady na kauzu

Milan Andrášik a Miloš Kocúr tvrdia, že sa na vražde Ľudmily Cervanovej nezúčastnili, nepoznali ju, s týmto trestným činom nemali nič spoločné a ich priznanie na polícii v minulosti bolo jednoznačne vynútené.

Obhajoba argumentuje spisovým materiálom z Kaníc, manipuláciou s dôkazmi a údajným nátlakom na obvinených a svedkov.

Na druhej strane, podľa súdov boli k odsúdeniu rozhodujúce svedecké výpovede, priznania niektorých obžalovaných a ďalšie nepriame dôkazy.

So závermi Martina Hanusa sa podľa denníka Postoj stotožňujú napríklad autori, ktorí odmietajú tvrdenie, že vyšetrovatelia vytvorili vopred pripravený scenár proti Nitranom.

Matka Ľudmily Margaréta Cervanová napísala knihu Případ Ľudmily Cervanové, v ktorej jednoznačne považuje odsúdených za vrahov svojej dcéry.

Publicista a bývalý šéf kontrarozviedky SIS Peter Tóth vydal v roku 2015 prvú časť knihy Kauza Cervanová, v ktorej sa detailne venuje priebehu vyšetrovania prípadu, ako aj analýze argumentov predkladaných obvinenými a ich obhajcami.

V roku 2021 vyšla vo viedenskom vydavateľstve Ditiramb kniha Rukojemníci s podtitulom Prípad Cervanová z pohľadu nezainteresovaných, ktorá obsahuje rozhovor, blogy, komentáre a články od autorov Allana Böhma, Martina Fűzyho, Jozefa Šáteka, Tibora Kaleckého, Martina Mojžiša, Ľuby Lesnej, Andreja Bána, Mariána Balázsa, Františka Šebeja, Alojza Baránika, Ivana Mačuru, Roberta Kirchhoffa, Fera Guldana a Štefana Hríba.

Česká scenáristka Markéta Zinnerová napísala podľa tohto prípadu scenár k filmu Bolero.

Niektorí z odsúdených ju žalovali za to, že ich označila za vrahov.

Slovenský režisér Robert Kirchhoff nakrútil o kauze film Kauza Cervanová, podľa ktorého ide v tomto prípade o zlyhanie sudcov, ktorých nazval „justičnou mafiou“.

Moderátor Štefan Hríb pozval do svojej diskusnej relácie Pod lampou 23. júna 2011 na Dvojke štyroch odsúdených Čermana, Beďača, Kocúra a Andrášika, obhajcu prvých dvoch z nich JUDr. Allana Böhma a zástancov ich neviny Františka Šebeja, Martina Mojžiša a Andreja Bána.

Časová os prípadu

tags: #milos #kocur #a #milan #andrasik