Pozitívny a láskavý vzťah k zvieratám nie je, žiaľ, pre všetkých samozrejmosť. Dôkazom sú stovky týraných zvierat, ktoré končia v útulkoch po celom Slovensku.
Zvieratá sa dokážu učiť tak ako my, s jediným rozdielom, že sami od seba sa učia len to čo potrebujú. Dokážu si budovať príbytky, používať nástroje a vzájomne sa dorozumievať. Ak chceme viac rozumieť reči zvierat a pochopiť ich potreby, musíme pozorovať ich chovanie v čo najprirodzenejších životných podmienkach.
Prečo je dôležité rozumieť správaniu zvierat
Zvieracieho ombudsmana tvorí skupina ľudí, ktorej život opustených zvierat nie je ľahostajný. Všetko sa začalo pred desiatimi rokmi, keď skupinu dobrovoľníkov spojila láska k zvieratám, prírode a odvaha bojovať proti krutosti a násiliu.
Aj keď by sa mohlo zdať, že vzťahy medzi ľuďmi a zvieratami sú dnes pevnejšie, nie je to úplne tak. Čísla o týraných zvieratách sú aj v 21. storočí stále alarmujúce. Vo Zvieracom ombudsmanovi veria, že práve osveta, budovanie empatie a komunikácia sú správnou cestou.
Človek mení planétu bezprecedentným tempom. Nemení len mapy výskytu živočíšnych druhov, ale zasahuje aj do najpružnejšej zložky ich života - ich správania.
Správanie sa predstavuje prvú líniu kontaktu medzi živočíchmi a ich prostredím. Je to najrýchlejší a najpružnejší nástroj, ktorým reagujú na meniaci sa svet: hľadajú potravu, komunikujú, rozmnožujú sa, presúvajú sa alebo unikajú pred nebezpečenstvom.
Pod stratou biodiverzity si väčšina z nás predstaví miznutie druhov alebo pokles veľkosti ich populácií. Popri tomto ľahko badateľnom úbytku však v tichosti strácame inú, menej nápadnú, no rovnako dôležitú zložku globálnej biodiverzity: pestrosť správania sa živočíchov.
Vzťah detí a zvierat sa formuje najmä príkladom
Vo Zvieracom ombudsmanovi veria, že práve osveta, budovanie empatie a komunikácia sú správnou cestou. Vzdelávať chcú nielen dospelých, ale aj deti, u ktorých je najlepšie vytvárať zdravý vzťah so zvieratami od útleho detstva.
„Zvieratá potrebujú našu ochranu, väčšinou sa totiž nevedia brániť samy. V mnohých prípadoch oplývajú naozaj výnimočnými schopnosťami, ktorými človeka jednoznačne prevyšujú. Nehovoriac o zvieratách, ktoré pre ľudí robia veľmi záslužnú prácu, napríklad vodiace psy.
Jedným z cieľov organizácie je, aby si ľudia hodnotu zvierat uvedomovali a správali sa k nim empaticky už od detstva.
„Čím skôr tému ochrany zvierat u detí podchytíme, tým lepšie. Je totiž nevyhnutné vštepovať deťom prospešné hodnoty, medzi ktoré empatia a ochrana ohrozených skupín rozhodne patria.
Chceme vybudovať sieť Detských zvieracích ombudsmanov, ktorí budú toto posolstvo, ktoré je dôležité pre celú spoločnosť, posúvať ďalej medzi ostatných ľudí,” vysvetľuje Natália.
Dlhé roky táto téma chýbala v školách a aj keď sa im prednedávnom podarilo dostať ju do školských osnov, stále cítia potrebu rozširovať ju aj mimo vyučovania.
„Deti sa síce o zvieratách učili v školách aj doteraz, no skôr zo zoologického hľadiska v rámci prírodovedy či prírodopisu. Menej sa už hovorilo o zvieratách ako o súčasti ekosystému, ich role v živote človeka či správnej starostlivosti o ne,” hovorí Natália Babicová.
Zo skúsenosti vnímajú, že deti majú všeobecne pozitívny vzťah k zvieratám.
„Keď idete so psíkom po ulici, väčšina detí, od najmenších po tie staršie, sa za ním otočí, chce ho pohladkať. Rovnako je to aj so vzťahom k iným zvieratám. Deti fascinuje život zvierat, mnohé sa o ne zaujímajú v prírodopisných knihách, chcú vedieť viac o ich vlastnostiach či schopnostiach.
Negatívny či dokonca agresívny vzťah k zvieratám podľa Natálie Babicovej preberajú deti skôr od niektorých dospelých.
„Ako v každom inom prípade, je to najmä o príklade zo strany dospelých. Ak deti vidia, že rodičia chovajú psa na reťazi, že doň nebodaj kopú, nedávajú mu žrať, takéto správanie môže dieťa zopakovať.
Ak však vidia príklad vzornej starostlivosti a úcty ki zvieratám, nemajú dôvod správať sa opačne. Platí tu v podstate rovnaký model, ako keď deti učíme, ako sa správať k ľuďom.

Domáce zviera a emocionálny vývoj dieťaťa
Domáce zvieratá sú viac než len chlpatí priatelia. Stávajú sa pre deti zdrojom podpory, lásky a dôležitou súčasťou ich emocionálneho vývoja.
Interakcia so zvieratami učí deti empatii. Keď sa dieťa stará o mačku alebo psa, učí sa chápať ich potreby, rozpoznávať emócie a prejavovať zodpovednosť.
Zvieratá vytvárajú doma atmosféru stability a tepla. Pre dieťa je to obzvlášť dôležité, pretože vníma domáceho miláčika ako verného priateľa, ktorý je vždy po jeho boku.
Prítomnosť zvieraťa pomáha znižovať úzkosť.
Interakcia so zvieratami môže stimulovať rozvoj reči u detí. Deti často hovoria so svojimi miláčikmi, rozprávajú im o svojich pocitoch alebo im čítajú nahlas.
Zvieratá pomáhajú deťom stať sa citlivejšími, sebavedomejšími a pokojnejšími. Učia ich starostlivosti, zodpovednosti a úprimnej láske.
Darovanie zvieraťa si vyžaduje zodpovednosť
Je bežné, že rodič má vo výchove dobré úmysly, no v konečnom dôsledku to niekedy dopadne inak.
„Príkladom sú narodeniny či Vianoce. Rodičia požiadavke svojich detí často neodolajú a splnia im ich sen.
Predvianočné nákupy nahrávajú nelegálnym množiteľom, pre ktorých je koniec roka najziskovejším obdobím.
„Množitelia chovajú psy v katastrofálnych podmienkach. Takýto psík, ktorý nadobudne fyzické aj psychické problémy, sa pre nového majiteľa stáva skôr príťažou než radosťou, a tak zvieratá po sviatkoch hromadne končia v útulkoch.
Preto odporúčame zadováženie zvieraťa poriadne zvážiť, môže to byť záväzok aj na 15 rokov.
Ak sa rodina pre psíka predsa len rozhodne, odporúčame radšej adopciu z útulku. Práve opustené zvieratká dokážu rodine darovať najviac lásky,” radí.
V útulku v Michalovciach našlo tento rok útočisko až 250 psov. Niektoré z nich dostali druhý domov, iné na nových majiteľov stále čakajú.
Prečo sa vyhýbať cirkusom so zvieratami
Pracovníčka zo Zvieracieho ombudsmana odporúča rodičom vyhýbať sa návšteve cirkusu.
„Na Slovensku sú po novom síce zvieratá v cirkusoch zakázané, no niektorí prevádzkovatelia sa vynašli a zvieratá so sebou vozia aj naďalej.
Síce s nimi nemajú drezúrne čísla priamo v aréne, ale predvádzajú ich formou pojazdnej zoo.
Našu základňu na sociálnych sieťach, kde pravidelne komunikujeme výsledky práce aj nové prípady týrania, tvoria dospelí ľudia, z ktorých mnohí sú rodičmi.
„Na druhej strane sú tu však aj rodičia, ktorí sa k zvieratám nesprávajú úctivo, a v mnohých prípadoch idú svojim deťom v tejto oblasti zlým príkladom.
Preto vnímame ako dôležité, aby sme sa tejto téme a odovzdávaniu informácií deťom venovali práve my, aj prostredníctvom projektu Detský zvierací ombudsman,” dodáva Natália Babicová.
Príroda, životné podmienky a správanie zvierat
Príroda dostáva v posledných desaťročiach od ľudí poriadne zabrať, čo má obrovský vplyv aj na život zvierat po celom svete.
„Nadmerným výrubom lesa na Slovensku prichádzajú o prirodzený domov mnohé divé zvieratá.
Okrem toho sme, bohužiaľ, najväčším vývozcom psov od nelegálnych množiteľov na svete.
Tieto činy síce v súčasnosti konajú dospelí, no aj tí boli kedysi deťmi. Vzdelávaním chceme takémuto konaniu v budúcnosti predísť,” vysvetľuje.
Človek mení planétu bezprecedentným tempom. Nemení len mapy výskytu živočíšnych druhov, ale zasahuje aj do najpružnejšej zložky ich života - ich správania.
Mestá sú jedným z najhmatateľnejších odtlačkov ľudskej činnosti. Tento nový typ globálneho ekosystému predstavuje pre divožijúce živočíchy tvrdý ekologický filter.
Hoci sa svetové mestá líšia svojou históriou či klímou, z pohľadu živočíchov vytvárajú podobné selekčné tlaky: neustály hluk dopravy, umelé nočné osvetlenie, predvídateľné zdroje potravy a predovšetkým všadeprítomnosť človeka.
Biológovia už dlho upozorňujú na tzv. biotickú homogenizáciu. Ľudstvo funguje ako globálny mixér: presúva druhy medzi kontinentmi, zjednocuje podmienky v krajine a vytvára svet, ktorý stráca lokálnu jedinečnosť.
V našom nedávnom výskume však upozorňujeme práve na homogenizáciu správania sa živočíchov.
V zásade ide o proces, pri ktorom ľudská činnosť zapríčiňuje zmenšovanie rozdielov v správaní sa medzi rôznymi jedincami, populáciami alebo druhmi v priestore a čase.
Mestské prostredie z pôvodne pestrej škály reakcií postupne osekáva extrémy a ponecháva len užší súbor stratégií. Tým nevyhnutne strácame časť prirodzenej etodiverzity.
Zachovanie rozmanitosti správania sa je poistka do budúcnosti, ktorá pomáha populáciám zvládať nové hrozby.

Krajina strachu a úniková vzdialenosť
Reakcie živočíchov na človeka dobre vysvetľuje jeden z kľúčových konceptov modernej behaviorálnej ekológie: krajina strachu.
Každé zviera vníma svoje prostredie aj ako mapu rizika, v ktorej sa striedajú bezpečné miesta s nebezpečnými.
Jedným z najjednoduchších nástrojov na meranie vnímania rizika živočíchmi je úniková vzdialenosť.
Pomocou tejto metódy sa podarilo ukázať, že živočíchy nereagujú na človeka náhodne. Mestské populácie nás spravidla pustia k sebe bližšie než tie vidiecke.
Dôležité je aj to, ako dlho populácie žijú v mestách, ale aj zdanlivé detaily, ako sú rýchlostné limity, prikrmovanie, farba oblečenia či pohlavie výskumníka.
Vo všeobecnosti platí, že únikové vzdialenosti sa skracujú tam, kde je ľudská prítomnosť častá, predvídateľná a neškodná, a predlžujú sa tam, kde človek alebo iný predátor predstavuje skutočné riziko.
Nebojácnosť nemusí nevyhnutne znamenať úspešné spolužitie s človekom. Niekedy môže ísť o bezpečnú toleranciu človeka, inokedy o riskantné správanie sa, ktoré živočícha privedie bližšie k nástrahám.
Súčasný výskum na túto tému je však veľmi roztrieštený. Preto vytvárame otvorenú globálnu databázu únikových vzdialeností vtákov EscapeBank.
| Údaj | Hodnota |
|---|---|
| Pozorovania v databáze EscapeBank | 130-tisíc |
| Počet druhov | viac než 2 300 |
| Spolupracovníci | 400 výskumníkov a nadšencov z celého sveta |
V súčasnosti obsahuje 130-tisíc pozorovaní pre viac než 2 300 druhov. Tie sme získali vďaka spolupráci so 400 výskumníkmi a nadšencami z celého sveta.
Pri väčšine meraní poznáme druh, lokalitu, dátum a ďalšie premenné.
Môžeme sa preto pýtať, kde sa vtáky boja človeka najviac, ktoré druhy sú na rušenie najcitlivejšie a ako únikové správanie súvisí so spôsobom života či evolučnou príbuznosťou druhov.
Veľké cicavce žijúce v mestách často menia svoju dennú aktivitu.
EscapeBank nevnímam ako konečný cieľ, ale ako prvý krok. V ideálnom prípade chceme podobné údaje zhromažďovať aj pre cicavce, plazy, obojživelníky či bezstavovce a prepájať ich s ďalšími celosvetovými databázami o rozšírení druhov, ich morfológii či ekológii.
Ak má byť ochrana prírody v 21. storočí účinná, nestačí len sčítavať druhy a mapovať biotopy. Musíme pochopiť aj to, ako človek mení ich každodenné správanie.
Vrodené a naučené správanie
Spúšťací mechanizmus reakcií u zvierat sa vždy vzťahuje na špecifický podnet.
Spája v sebe dve nasledujúce funkcie:
- poznanie podnetu, ktorý môže spustiť určitý typ správania;
- na rozpoznaný podnet nadväzuje určité správanie, teda motorická koordinácia.
Ak je spustené správanie vrodené, priebeh funkcií nie je naučený a súčasne je vrodená aj znalosť spúšťacieho podnetu.
Reflex
Najjednoduchší typ vrodeného spúšťacieho mechanizmu je reflex.
Reflexy delíme na dva typy podľa spôsobu reakcie:
- reakcie, pri ktorých organizmus prostredníctvom reflexu uniká vyvolávaciemu podnetu - takže dochádza len ku krátkotrvajúcim reakciám;
- reakcie, pri ktorých sa organizmus nevzďaľuje ani neuteká od spúšťacieho podnetu, takže môže dochádzať k dlhotrvajúcim reakciám.
Typickým príkladom sú úľakové a útekové reakcie na bolestivé podnety, napríklad odtiahnutie ruky od horúceho predmetu.
Tento typ reflexu sa vyskytuje u všetkých druhov zvierat.
Príkladom pre druhý typ reflexu je úchopový reflex opičích mláďat, ako to vyžaduje jeho funkcia, teda pridŕžanie sa matkinho kožuchu.
Je prakticky nevyčerpateľnou tonickou reakciou, ktorej spúšťací podnet je dotyk dlane, hlavne s kožušinou.
Ďalším príkladom na nižšej úrovni organizácie je článkonožec Artemia salina: má tú vlastnosť, že vždy pri plávaní otáča spodnú stranu tela v smere najväčšieho svetla.
Podľa svetla mení aj svoju polohu a pláva bruchom ku strane, smerom dole, alebo bruchom dole.
Charakteristické pre reflexy je teda to, že priebeh reakcie ani znalosť spúšťacieho podnetu nemusia byť naučené.
Kľúčový podnet
Pod kľúčovým podnetom chápeme každý podnet, ktorý je príznačný pre biologicky relevantnú situáciu prostredia a organizmus naň reaguje zmysluplným správaním plniacim funkciu zachovania rodu, pričom nejde o naučenú reakciu.
Kľúčové podnety sa od podnetov, ktoré spúšťajú reflexy, odlišujú relatívne vyšším stupňom komplexnosti, prechody sú však plynulé.
Samčeky amerického cvrčka stromového používajú v závislosti od druhu rôzne druhy cvrlikania, ktorým lákajú samičku.
Tieto spevy s funkciou vábenia sa odlišujú vo frekvencii a líšia sa tiež usporiadaním jednotlivých zvukov do skupín.
Ak rôznym druhom samičiek amerického cvrčka stromového prehrávame samčí spev v amplióne, vrodené odpovede zistíme len u samičiek rovnakého druhu.
Pretože však hmyz vo všeobecnosti nie je schopný udržiavať konštantnú teplotu tela, frekvencia cvrlikania klesá s teplotou.
Ak má samička rovnako nízku teplotu ako samček rovnakého druhu, potom odpovedá na samčí spev napriek spomaleniu cvrlikania.
Ak však obaja majú rozdielne teploty, potom samičky nereagujú na samčekov svojho druhu, ale uprednostňujú samčekov cudzieho druhu, ktorí cvrlikajú práve tou frekvenciou, ako by cvrlikali vlastní samčekovia, keby mali tú istú teplotu ako samičky.
Takto špecifické sú mnohé vrodené spúšťacie mechanizmy a vo všeobecnosti reagujú len na málo znakov objektu.
Dobrým príkladom môže byť opatrovateľská reakcia moriek voči čerstvo vyliahnutým kuriatkam.
Morky totiž poznajú svoje kuriatka vrodeným mechanizmom len pomocou ich hlasových prejavov.
Keď je morka hluchá a nepočuje pípanie kuriatok, útočí na ne ako na nepriateľa a uďobe ich k smrti.
Ak sa však počujúcej morke ukáže vypchatý tchor alebo kuna, v ktorých sú schované amplióny vysielajúce pípanie kuriatok, potom sa táto pokúša dostať ich do hniezda, schováva ich pod sebou presne tak, ako by to robila so svojimi mláďatami.
Príčina tohoto správania nie je v tom, že by morka vizuálne nerozoznala kunu od kuriatka, jej zrak je dokonca vysoko vyvinutý a umožňuje jej napríklad rozoznať na oblohe siluetu dravého vtáka od vodného vtáka.
Príčina je skôr v tom, že vrodený spúšťací mechanizmus sa vždy vzťahuje len na malý kúsok objektu, na znak, ktorý subjekt môže vnímať.
Tento výsek označujeme ako kľúčový podnet.
Rozdiel medzi kľúčovým podnetom a naučeným podnetom je v tom, že pri naučenom podnete je pozorovaný veľký počet znakov objektu, zatiaľ čo pri kľúčovom podnete je izolovaných niekoľko málo znakov, ktoré sú reprezentatívne pre celý objekt.
Učenie a skúsenosť
Pod učením všeobecne rozumieme, že znaky, ktoré nemajú charakter kľúčových podnetov, teda v terminológii teórie učenia takzvané neutrálne podnety, získajú význam procesom učenia a až potom dokážu spustiť reakciu, prípadne môžu reakciu pozmeniť.
Učenie predstavuje z hľadiska subjektu rozšírenie prostredia, zdá sa byť preto oprávnené posudzovať úroveň organizácie organizmov podľa ich schopnosti učiť sa.
Schopnosť učiť je v priamom vzťahu s postavením živočícha vo fylogenetickej hierarchii.
Fylogeneticky i ontogeneticky sa každé naučené správanie vyvíja na základe vrodených spúšťacích mechanizmov.
Čajky strieborné vrodene kŕmia svoje mláďatá.
Pretože prvé dni po vyliahnutí rodičia ešte nie sú schopní ich individuálne rozlišovať, kŕmia aj cudzie mláďatá, ktoré sa k nim priblížia a dožadujú sa nakŕmenia.
Až okolo 5. dňa od vyliahnutia poznajú rodičia svoje mláďatá individuálne a cudzie mláďatá zaháňajú.
Čajky strieborné majú teda vrodený spúšťací mechanizmus pre kŕmenie vlastných mláďat.
Pretože kľúčový podnet, ktorý funguje vrodene, teda mláďa žobrajúce potravu, nie je dosť špecifický a neumožňuje poznať vlastné mláďatá, rodič učením zakomponuje do vrodeného spúšťacieho mechanizmu znaky vlastného mláďaťa.
Žaby reagujú na pohybujúce sa múčne červy vrodenými reakciami lovenia.
Samotný pach múčnych červov nevedie u žiab, ktoré ešte nežrali múčne červy, k žiadnej reakcii.
Naproti tomu žaby, ktoré ochutnali múčne červy ako potravu, sa už len pri samotnom ich pachu dostanú do takej pohotovosti k žraniu, že reakciu lovenia spustia i objekty, ktoré inak vyvolávajú útek, napríklad ľudská ruka, len keď páchnu po múčnych červoch.
V prvom prípade naučený podnet mení vrodenú reakciu v zmysle väčšej selektivity, čiže k zúženiu spúšťacích situácií.
V druhom prípade naproti tomu dochádza k rozšíreniu alebo prenosu vrodenej reakcie na nové podnetové situácie, ktoré majú s pôvodnou spúšťacou situáciou spoločný len naučený podnet.
Naučeným novým podnetom v senzorickej oblasti zodpovedajú naučené nové komponenty taxie v motorickej oblasti.
Vrodené spúšťacie mechanizmy môžu byť veľmi rôzne otvorené možnostiam naučiť sa nové znaky či komponenty taxie. Hovoríme tu tiež o vrodených dispozíciách k učeniu.
Vpečatenie a citlivé obdobie
Naučené sa vyznačuje tým, že viac či menej rýchlo je opäť zabudnuté.
Výnimkou sú tu fenomény takzvaného vpečatenia.
Nové subpodnety môžu reakciu robiť ešte selektívnejšou.
Vpečatenie sa v zásade deje len v určitom ohraničenom úseku života.
Táto perióda je u rôznych vrodených spúšťacích mechanizmov rôzna. Obdobie, v ktorom sa podnet môže vpečatiť, nazývame senzitívnou periódou.
Začiatok senzitívnej periódy je nezávislý od toho, či reakcia, ktorá sa má vpečatiť, je už vyzretá a či ju teda už možno spustiť alebo nie.
Z toho vyplýva, že znak sa môže stať vpečaťujúcim podnetom skôr, než prvý raz spustí príslušnú reakciu.
Vlastnosti vpečatenia sa najzreteľnejšie ukážu pri takzvaných abnormných vpečateniach.
K abnormným vpečateniam dochádza, keď počas senzitívnej periódy chýba adekvátny podnet pre reakciu, ktorá sa má vpečatiť, a táto sa fixuje na náhradný objekt.
Značná ireverzibilita vpečatenia pritom bráni zrušeniu väzby na inadekvátny podnet.
Klasickým príkladom je reakcia nasledovania u vodných vtákov.
Mláďatá šedej husi, ktoré sú od vyliahnutia opatrované človekom a ktoré v prvých hodinách života nevidia žiadne dospelé husi, nasledujú potom len človeka a nie svoju matku hus.
Vpečaťujúci podnet, človek, teda bráni dodatočnému naučeniu sa konkurenčným podnetom, v tomto prípade vpečateniu skutočných rodičov.
Nebráni však naučeniu sa individuálnym znakom dotyčného človeka, takže húsatá zakrátko nenasledujú všetkých ľudí, ale len tohto určitého.
Čo zvieratá dokážu a prečo ich nemožno považovať za nerozumné tvory
Vedecký výskum ukazuje, že mnohé zvieratá sú veľmi inteligentné a majú senzorické a motorické schopnosti, ktoré naše zatieňujú.
Psy dokážu odhaliť choroby, ako je rakovina a cukrovka, a varovať ľudí pred hroziacimi infarktmi a mozgovými príhodami.
Slony, veľryby, hrochy, žirafy a aligátory používajú nízkofrekvenčné zvuky na komunikáciu na veľké vzdialenosti, často kilometre.
Netopiere, delfíny, veľryby, žaby a rôzne hlodavce používajú vysokofrekvenčné zvuky na hľadanie potravy, komunikáciu s ostatnými a navigáciu.
Mnohé zvieratá tiež prejavujú širokú škálu emócií vrátane radosti, šťastia, empatie, súcitu, smútku, a dokonca aj odporu a rozpakov.
Nie je prekvapujúce, že zvieratá - najmä, ale nielen cicavce - zdieľajú s nami mnoho emócií, pretože zdieľame aj mozgové štruktúry nachádzajúce sa v limbickom systéme, ktoré sú sídlom našich emócií.
V mnohých ohľadoch sú ľudské emócie darom našich zvieracích predkov.
Emócie a sociálne väzby
Mnohé zvieratá prejavujú hlboký smútok nad stratou alebo neprítomnosťou príbuzného alebo spoločníka.
Samice uškatcov nariekajú, keď sledujú, ako ich mláďatá požierajú kosatky.
Ľudia hlásili delfíny, ktoré sa snažili zachrániť mŕtve mláďa tak, že jeho telo vytlačili na hladinu.
Šimpanzy a slony smútia nad stratou rodiny a priateľov a gorily organizujú pohrebné obrady za mŕtvych.
Slony majú silné city. Majú tiež skvelú pamäť.
Žijú v matriarchálnych spoločnostiach, v ktorých silné sociálne väzby medzi jednotlivcami pretrvávajú desaťročia.
Shirley a Jenny, dve slonice, sa po 22 rokoch odlúčenia opäť stretli.
Keď Shirley predstavili Jenny, v Jennynom správaní bola naliehavosť. Chcela sa dostať do toho istého boxu so Shirley.
Revali na seba, čo je tradičný sloní pozdrav medzi priateľmi, keď sa opäť stretnú.
Namiesto toho, aby boli opatrné a neisté jedna o druhú, dotýkali sa cez mreže, ktoré ich oddeľovali, a zostali v úzkom kontakte.
Ich ošetrovatelia boli zaujatí tým, aké spoločenské boli slony.
Prehľadávanie záznamov ukázalo, že Shirley a Jenny žili spolu v cirkuse pred 22 rokmi, keď bola Jenny teľa a Shirley mala okolo 20 rokov.
Stále si na seba pamätali, keď sa nechtiac opäť stretli.
Empatia medzi zvieratami
Pred niekoľkými rokmi, keď som s výskumníkom slonov Iainom Douglasom-Hamiltonom pozoroval slony v národnej rezervácii Samburu v severnej Keni, všimol som si dospievajúcu samicu Babyl, ktorá kráčala veľmi pomaly a mala ťažkosti s každým krokom.
Dozvedel som sa, že bola roky zmrzačená, ale ostatní členovia jej stáda ju nikdy neopustili.
Chvíľu kráčali, potom sa zastavili a rozhliadli sa, aby zistili, kde je.
Ak Babyl zaostávala, niektorí na ňu počkali.
Keby zostala sama, stala by sa korisťou leva alebo iného predátora.
Niekedy matriarcha Babyl dokonca nakŕmila.
Babylini priatelia nemali čo získať tým, že jej pomohli, pretože pre nich nemohla nič urobiť.
Napriek tomu upravili svoje správanie, aby Babyl mohla zostať so skupinou.
Nezvyčajné priateľstvá a pomoc medzi druhmi
Príbehy o zvieratách, ktoré zachraňujú členov svojho vlastného a iných druhov vrátane ľudí, sú hojné.
Ukazujú, ako jedinci rôznych druhov prejavujú súcit a empatiu k tým, ktorí to potrebujú.
V austrálskom meste Torquay, po tom, čo klokanku zrazilo auto, pes objavil v jej vaku mláďa džoka a vzal ho k svojmu majiteľovi, ktorý sa o mláďa staral.
Desaťročný pes a štvormesačný džoš sa nakoniec stali najlepšími priateľmi.
Na pláži na Novom Zélande prišiel delfín na záchranu dvoch vorvaňov veľrýb trpasličích, ktoré uviazli za piesočnou plytčinou.
Keď sa ľudia márne snažili dostať veľryby do hlbšej vody, delfín sa objavil a obe veľryby ho nasledovali späť do oceánu.
Psy sú tiež známe tým, že pomáhajú ľuďom v núdzi.
Stratený pitbull zabránil pokusu o prepadnutie ženy, ktorá odchádzala z ihriska so svojím synom v Port Charlotte na Floride.
Úradník pre kontrolu zvierat uviedol, že je jasné, že sa pes snažil brániť ženu, ktorú nepoznal.
A neďaleko Buenos Aires v Argentíne pes zachránil opustené bábätko tým, že ho bezpečne umiestnil medzi svoje vlastné novonarodené šteniatka.
Prekvapivo pes odniesol bábätko asi 45 metrov k miestu, kde ležali jej šteniatka, potom, čo ho objavil prikryté handrou na poli.
Včely, vrany a schopnosť riešiť problémy
Teraz vieme, že včely dokážu riešiť zložité matematické problémy rýchlejšie ako počítače - konkrétne to, čo sa nazýva „problém obchodného cestujúceho“ - napriek tomu, že majú mozog veľkosti semienka trávy.
Šetria čas a energiu tým, že nájdu najefektívnejšiu cestu medzi kvetmi.
Robia to denne, zatiaľ čo počítaču môže vyriešenie toho istého problému trvať dni.
Vrany z odľahlého tichomorského ostrova Nová Kaledónia preukazujú neuveriteľne vysokú úroveň zručností pri výrobe a používaní nástrojov.
Veľkú časť potravy získavajú pomocou nástrojov a robia to lepšie ako šimpanzy.
Bez predchádzajúceho tréningu si dokážu vyrobiť háky z rovných kusov drôtu, aby sa dostali k potrave mimo dosahu.
Dokážu pridať funkcie na vylepšenie nástroja, čo je zručnosť, ktorá je údajne jedinečná pre ľudí.
Napríklad si z dlhých, ostnatých listov borovice vinutej vyrábajú tri rôzne typy nástrojov.
Nástroje tiež upravujú pre danú situáciu, čo je typ vynálezu, ktorý sa u iných zvierat nevyskytuje.
Tieto vtáky sa dokážu naučiť ťahať za šnúrku, aby vytiahli krátku palicu, použiť palicu na vytiahnutie dlhšej a potom použiť dlhú palicu na vytiahnutie kusu mäsa.
Jedna vrana menom Sam strávila menej ako dve minúty kontrolou úlohy a vyriešila ju bez chyby.
Kaledónske vrany žijú v malých rodinných skupinách a mláďatá sa učia vyrábať a používať nástroje pozorovaním dospelých.
Výskumníci z University of Auckland zistili, že rodičia v skutočnosti berú svoje mláďatá na špeciálne miesta nazývané „školy nástrojov“, kde si môžu tieto zručnosti precvičovať.

Ako zvieratá komunikujú
V skutočnosti veľmi podobne ako my.
Prvé, čo väčšine z nás napadne, sú pravdepodobne zvuky, teda štekot, zavýjanie alebo v prípade mačiek mňaučanie a pradenie.
Väčšina majiteľov domácich zvierat vie, že aj tieto prejavy môžu znamenať celý rad emócií a že sa často líšia len v jemných detailoch.
Potom je tu, samozrejme, výraz tváre.
Najmä psy a mačky majú pomerne dobrú schopnosť meniť výraz tváre v závislosti od svojej nálady.
Menia polohu uší, veľkosť zreničiek v očiach, napätie v tvárových svaloch, klovanie a mnoho ďalších drobných detailov.
Dôležité je však aj držanie tela, postoj, natiahnutie alebo uvoľnenie krku, sklonenie hlavy, a dokonca aj orientácia v priestore vo vzťahu k svojmu náprotivku.
To už celkom úzko súvisí s komunikáciou medzi zvieratami.
Signály útechy u psov
Veľmi zaujímavé sú napríklad takzvané signály útechy.
Ich objavenie vo výskume bolo v oblasti etológie, vedy o správaní zvierat, celkom prelomové.
Je to súbor správania, ktoré psy používajú na komunikáciu nielen s inými psami, ale aj s nami ľuďmi.
Ako už názov napovedá, zvyčajne ich používajú v situáciách, keď sa cítia nepríjemne a snažia sa upokojiť.
Je dôležité, aby každý chovateľ poznal signály, ktoré vysiela jeho domáce zviera.
Najdôležitejšie je poznať ich význam.
Jednotlivé prejavy zvierat vám pomôžu zorientovať sa v spletitosti rôznych signálov.
To najdôležitejšie pri spoznávaní vášho zvieraťa je čas, ktorý s ním trávite, vzájomné spoznávanie sa a pozorovanie.
Podobne ako ľudia, aj každé zviera je jedinečné.
Kto chce rozumieť reči zvieracieho tela, musí ich najskôr dlhodobo pozorovať, spájať si signály s činnosťou zvieraťa, chápať ich a rozumieť im.
Nakoniec to najdôležitejšie: vedieť predvídať správanie domáceho zvieraťa.
Správanie môže upozorniť na zdravotné problémy
Okrem odpovede, ktorá sa jednoznačne ponúka, a to, že pre svojho zvieracieho partnera chceme len to najlepšie a chceme, aby sa s nami cítil dobre, je tu ešte jeden dôležitý moment, keď je užitočné naučiť sa rozpoznať aj malé zmeny v správaní našich zvierat.
Je to vtedy, keď dochádza k zmenám v zdravotnom stave.
U psa si väčšina ľudí pomerne ľahko všimne, že je niečo inak.
Ale čo mačky?
Často žijú vedľa nás, ale žijú veľmi samostatne a v prípade zdravotných problémov sú zmeny v ich správaní oveľa nenápadnejšie a ťažšie zistiteľné.
Vedeli ste napríklad, že pre mačky bol vyvinutý špeciálny systém na zisťovanie bolesti na základe výrazu ich tváre?
Ich mimika je najjednoduchším vodítkom nielen na rozpoznanie ich emócií, ale aj na rozpoznanie ich fyzickej nepohody.
Podobný systém existuje okrem psov aj pre iné druhy zvierat.
Ak dokážeme lepšie odhadnúť ich aktuálne rozpoloženie, môžeme to využiť vo svoj prospech.
Okrem toho, že monitorovanie správania zvierat nám môže pomôcť pri zachytení prípadných problémov, môže nám veľmi dobre pomôcť aj pri lepšej komunikácii s našimi zvieratami.
Čuch a schopnosti psov
Ako vieme, psy majú vynikajúci čuch.
Čuchajú sem a tam a snažia sa zistiť, kto sa práve pohyboval nablízku, a sú tiež známe tým, že strkajú nosy na miesta, kam by nemali.
V porovnaní s ľuďmi majú psy približne 25-krát väčšiu plochu nosového čuchového epitelu, ktorý nesie receptorové bunky, a mnoho tisíc buniek viac v čuchovej oblasti mozgu.
Psy dokážu rozlišovať riedenia 1 časti na miliardu, sledovať slabé pachové stopy a sú 10 000-krát citlivejšie na určité pachy ako ľudia.
Zdá sa, že psy dokážu odhaliť rôzne druhy rakoviny - vaječníkov, pľúc, močového mechúra, prostaty a prsníka - a cukrovku, možno posúdením dychu človeka.
Je potrebný ďalší výskum, ale počiatočné štúdie Nadácie Pine Street a ďalších o používaní psov na diagnostiku sú sľubné.
Čo znamenajú pozorovania správania pre ochranu zvierat
V tíme pravidelne rozoberáme, čo sa asi deje v hlavách tyranov, či im chýba empatia, čo zlé mohli v minulosti zažiť, keď dokážu ubližovať bezbranným tvorom.
Okrem toho sme premýšľali, ako týranie zvierat na Slovensku zmierniť či dokonca zastaviť.
Začali sa pohrávať s myšlienkou zavedenia témy ochrany zvierat do vyučovania, ale aj mimo neho.
„Pred spustením projektu sme oslovili skúsených pedagógov, ktorí do toho išli bez váhania s nami, a my už sa nevieme dočkať, keď naše animačné programy využijeme v praxi,” hovorí Natália.
Vzdelávanie síce momentálne ovplyvnili obmedzenia v dôsledku ochorenia COVID-19, v organizácii sa však tešia, keď budú môcť všetky plány s deťmi realizovať.
Workshopy by mali prebiehať v rámci detských táborov aj v školách v prírode.
„Veríme, že vďaka neformálnemu prostrediu budeme mať priestor na viac hravých náučných prvkov a atmosféra medzi deťmi bude uvoľnenejšia ako v školských laviciach.
Keď sme podobné vzdelávania realizovali, bolo to vždy na pôde školy, preto sa tešíme na túto novú skúsenosť,” vysvetľuje Natália.
Tieto poznatky sú zásadné aj pre praktickú ochranu prírody.
Chrániť biodiverzitu v celej jej šírke preto znamená chrániť aj pestrosť spôsobov, akými živočíchy reagujú na okolitý svet.