O psovi, ktorý mal chlapca: príbeh o slobode, starostlivosti a skutočnom priateľstve

Rozprávka O psovi, ktorý mal chlapca od Kláry Jarunkovej rozpráva o malom psíkovi, ktorý žije v parku bez majiteľa. Hoci si dokáže sám nájsť jedlo a prespať hocikde, postupne zisťuje, že mu v živote chýba niekto, o koho by sa mohol starať.

Hlavnou postavou v ňom nie je chlapec, ale malý psík, žijúci v parku - len tak bez majiteľa. Ako psík rastie, poznáva svet a seba, pocity aj životné preferencie sa menia. Zrazu cíti potrebu k niekomu patriť, a tak hľadá „svojho“ chlapca. A chlapec, keď spozná svojho psíka, nestáva sa mu pánom, ale starostlivým kamarátom.

Psík, ktorý nechcel zostať sám

„Som dospelý pes a jedlo si zoženiem aj sám. Prenocujem hocikde, aj pod holým nebom. O to nejde. Lenže starať sa nemám o koho!“

Takto si vravel psík, ktorý bol presvedčený, že ku každému psovi patrí aspoň jeden človek. A tak si jedného pre seba aj vyhliadol.

Nemôžem ďalej takto žiť, povedal si v ten deň, keď prestal byť ufňukaným šteňaťom. Som dospelý pes a jedlo si zoženiem aj sám. Prenocujem hocikde, aj pod holým nebom. O to nejde. Lenže starať sa nemám o koho! Len sa tak túlam, hrám a pobehujem po svete, a to ma už neteší.

Psík bol svetaskúsený, veľa toho videl na svojich túlačkách. Vedel, že ku každému psovi patrí aspoň jeden človek. Videl mocné vlčiaky, boxery a dogy, ako si vedú na prechádzku svojich pánov.

Lenže ten malý nepekný psík nemal nikoho na svete. Bol síce samostatný, poznal život na ulici a vedel sa o seba postarať, ale sloboda mu už sama osebe nestačila. Túžil po blízkosti, po dôvere a po možnosti byť niekomu užitočný.

Prečo si vybral práve chlapca

Rozhodnutie psíka, že si nájde svojho človeka, je celkom dobrý dôvod na príbeh. Aj to, že si vyberie malého chlapca. Ale najzaujímavejšie je, že všetko sa vyvinie predsa len trochu ináč, ako by sa na prvý pohľad zdalo...

Psík nechcel pána ani pani. Nechcel človeka, ktorý by ho vlastnil a držal na remenci.

„A pána nechcem. Ani paniu. Nepáči sa mi vodiť ľudí na remencoch. Mám rád slobodu a svojho človeka tiež nechám chodiť po slobode. Postarám sa ja o neho, aj keď ho nebudem mať na remenci. Zostanem pri ňom, aby mu nik neublížil. A budem pri ňom vždy...!“

„Ale pána nechcem. Ani paniu. Rád by som mal chlapca... Teba.“

Psík si teda vyhliadol chlapca, ktorý mu bol sympatický. Chlapec sa však musel najprv presvedčiť, že pes nie je nebezpečný a že ich priateľstvo môže fungovať.

Nie že by nevedel, kedy sa tá brána otvorí. Na to treba dosť odvahy, lebo deti sú všelijaké.

Chlapec zastal. Psík sa zahanbil, lebo labka bola síce celkom zdravá, ale špinavá až hrôza.

Ani jeden pes, či je už veľký alebo malý, pekný alebo škaredý, múdry či hlúpy, nemá rád, keď sa mu človek pridlho díva do očí. Uprený pohľad psa uráža i hnevá.

Keď sa školské deti premleli a park stíchol, povedal chlapec psovi: „Čí si ty, psíček?“

„Ja?“ začudoval sa psík. „Nuž ničí. Ja som iba sám svoj.“

Psíkovi to pripadlo smiešne, ani sa nepohol, len začal chvostom víriť taký vietor, že sa rozkývala už aj orgovánová halúzka.

„Mňa že niekto chytí? Chytiť som sa nedal, ani keď som bol šteňaťom, ktoré po nociach kňučalo od strachu...!“

Sloboda a potreba patriť

Psík si slobodu veľmi cenil. Nechcel byť obyčajným domácim zvieraťom, ktoré sa iba vyvaľuje pod stolom. Chcel mať svojho človeka, ale zároveň nechcel stratiť samostatnosť.

Jeho predstava priateľstva bola nezvyčajná. Chlapec nemal byť jeho pánom, ale kamarátom. Psík ho nechcel ovládať a nechcel, aby ovládal on jeho. Chcel zostať pri ňom, chrániť ho a sprevádzať ho.

„Mám rád slobodu a svojho človeka tiež nechám chodiť po slobode.“

Takéto uvažovanie robí z príbehu viac než jednoduché rozprávanie o túlavom psovi. Psík sa učí, že blízkosť nemusí znamenať vlastníctvo a že starostlivosť môže existovať aj bez príkazov, remenca a pána.

Prvé kroky spoločného života

Chlapcovi sa Psík celkom páčil.

„Počkaj tu,“ rozhodol sa odrazu, „ale dívaj sa stále na balkón. Keď ti dám znamenie, vybehni do bytu.“

Čožeby Psík nerozumel? Beztak sa vždy díval na chlapcov balkón. Jedným okom naň poškuľoval aj vtedy, keď mal so strážením najviac roboty.

Nie preto, že mu chlapec z balkóna hádzal všelijaké pochúťky. Kdeže! Psík by najradšej nebol púšťal nikoho, ale keď mu chlapec z balkóna dal pokyn: „Toho pusť!“, poslušne odstúpil a človeka pustil.

Vošiel teda chlapec na schodište a Psík ostal pri bránke. Ani blesk nelieta tak rýchlo, ako vyletel Psík hore schodmi.

Keby bol vedel, čo ho v chlapcovej búde čaká, možno by nebol tak upaľoval. A možno aj hej...

Kúpeľ, ktorého sa Psík bál

Istá vec je, že keď preletel dverami, všetky labky sa mu podlomili od veľkého strachu. Naľakal sa, chudák, čistoty, akú v živote nevidel.

Psík sa splašil, chcel sa z koryta vydriapať. Plávať vie každý pes už od narodenia.

Psík poslúchol, a keď ho chlapec postavil do vody, ani sa nepohol.

„No, to vydržíme!“

Mydlo je tiež nemilá vec, ale veď chlapec už dá pozor, aby mi celkom nevypálilo oči.

„Teraz ťa strčím pod vodu,“ vysvetľoval chlapec, „len nos necháme vonku, aby mohol dýchať.“

Moje blchy, smial sa Psík pyšne, vydržia všetko. Ľadový severák, mráz i sneh, kdeže by sa tie zľakli vody.

Psík pozrel na chlapca, aký je bez kabáta drobný a chudučký, a všetko sa mu zdalo v najlepšom poriadku. Okrem toho bol veľmi rád, že šťastlivo prežil očistný kúpeľ. Keby nebolo pri tom chlapca, bol by kúpeľ pokladal za najhorší zážitok svojho psieho života. Vydržal ho len kvôli chlapcovi.

Pravda, na dvore sa už potom cítil parádne. Biele labky mu svietili, že si musel dávať pozor, aby neoslepol. A blchy sa nevedeli dosť vynačudovať, v akom sa to prechádzajú zamatovom kožúšku.

Ale Psík na nich brechal, lebo sa mu také reči vôbec nepáčili.

„Mám svojho chlapca,“ vyštekával, „a tomu vôbec nezáleží iba na kožuchu ako vám!“

Psík ako strážca dvora

Psík si postupne našiel svoje miesto. Nebol iba hosťom, ktorý sa prišiel zohriať alebo najesť. Chcel byť užitočný, a preto začal strážiť dvor.

Tabule si nevšímal nik. Ale Psíka, bojovne vykúkajúceho z bráničky, si všimol každý.

Stačilo dva-tri razy zavrčať a cudzí ľudia dvor radšej naďaleko obchádzali. Niekedy vkĺzol cudzí človek do Psíkovho strážneho rajónu bráničkou na druhom konci dvora. Ďaleko však nedošiel. Psík ho cez svoju bráničku von nepustil.

Domovník si mädlil ruky - bol rád, že mu konečne prestali cez dvor chodiť cudzí ľudia.

Psík sa však necítil ako väzeň. Stráženie bolo preňho dôkazom, že má v chlapcovom živote aj v jeho okolí svoje poslanie.

Keď mu chlapec z balkóna dal pokyn, poslúchol. Sám rozhodoval, koho bude sledovať a koho upozorní vrčaním, ale zároveň rešpektoval chlapcovo slovo.

Stretnutie s nočným strážnikom

V tej chvíli zamieril do bráničky domovník. Psík sa rozbrechal a jedným okom zaškúlil na balkón, či chlapec rozkáže domovníka pustiť, alebo nie.

Lebo z dvora síce púšťal Psík každého, ale do dvora bez chlapcovho dovolenia - nikoho.

Chlapec však v tom čase upratoval kúpeľňu. Zmýval z kachličiek rozfŕkané mydliny, sprchoval vaňu a utieral porozlievanú vodu. Z dvora nič nepočul.

Pán domovník si namosúrene čítal noviny na lavici pred stánkom.

A keby len to! Ešte na nej visela aj tabuľa s nápisom: »Psom vstup prísne zakázaný!!!

Potom však zdvihol psíka na ruky a povedal: „Vstup je zakázaný, tak teda nevstúpiš na vlastných nohách.“

Zrazu sa Psík strašne rozbrechal a vyrazil ako šíp k bráne závodu.

Vo dverách malého vysvieteného domčeka, prilepeného k veľkej bráne, stál sivovlasý dedko a usmieval sa na rozpajedeného Psíka.

Tak sa naň usmieval, že Psíkovi sa odnechcelo ďalej robiť štabarc.

„Smelý psík,“ pokýval hlavou dedko a vybral z úst fajku. „Aj milý, rozumný. Vie rozpoznať ľudí. Zlodeja by zbadal aj v najtmavšej noci a potom mu už beda!“

Práca pre Psíka a ponuka od dedka

Dedko v Psíkovi videl nielen túlavé zviera, ale aj schopného strážcu. Sám pracoval ako nočný strážnik a dobre chápal, čo môže taký pes znamenať.

„Mohol by si mi ho predať, chlapček,“ povedal zrazu.

„Nemôžem, deduško,“ pokrútil chlapec hlavou. „Je to môj kamarát a bezo mňa by nechcel byť.“

„Škoda, škoda,“ zosmutnel dedko, „veď ja by som ho dobre opatroval. Pracujem tu ako nočný strážnik, a veru mi je cez noc smutno samému. Aj zlodejov sa bojím. Starý som, oči aj uši mám slabé, ktovie, či by som ich zavčasu počul.“

Chlapec zdvihol Psíka, držal ho na rukách a dlho, dlho rozmýšľal. Ešte sa aj poprechádzali okolo Nábytkárskych závodov.

„Predať ho nemôžem, ani darovať,“ povedal chlapec, „my musíme byť spolu.“

Chlapec nechcel Psíka stratiť. Zároveň však pochopil, že pes potrebuje prácu a že dedko potrebuje spoločnosť aj pomoc.

„Myslím to tak,“ povedal chlapec, „že v noci by tu strážil vás i všetok nábytok, lebo on je naozaj dobrý strážca a bez roboty byť nemôže. To nie je taký psík, čo by sa rád doma vyvaľoval pod stolom.“

„Tak v noci by bol tu,“ pokračoval chlapec, „ale ráno by sa mu služba skončila. Pustili by ste ho, aby mohol prísť za mnou.“

„Súhlasím,“ povedal dedko, „ja i tak celý deň spím a taký živý psík by sa v izbe aj nudil. Len jedno ti nemôžem zaručiť: či na teba nezabudne.“

Tak vznikla dohoda, ktorá rešpektovala všetkých troch. Psík mal chlapca, ktorého si vybral, dedko získal pomocníka a spoločníka a chlapec dokázal, že skutočné priateľstvo neznamená myslieť iba na seba.

Prvá noc v sklade

Ešte niečo Psíkovi pošepol, pohladkal ho a vyšiel do tmy.

Práve rozmýšľal, či sa predsa len nepustiť za svojím chlapcom, aby sa mu v tme niečo nestalo, keď zachytil slabý šramot.

A keď už bol v sklade, rozbodal sa Psík, že si to tam trošku poprezerá. Pustil sa blúdiť pomedzi skrine, gauče i kreslá. Ňuchal, fučal, pobrechával a vrčal, aby aj myši, mačky a potkany vzali na vedomie, že je koniec nočnému vyčíňaniu v mäkkých čalúnených zákutiach.

Psík si svoju novú úlohu zobral vážne. Nečakal, kým mu niekto vysvetlí, čo má robiť. Sám si prešiel celý sklad a oznámil jeho obyvateľom, že od tejto chvíle sa musia správať inak.

Dedko si práve prihrieval na variči svoju polnočnú polievku.

„Ty si tu?“ potešil sa, „A ja som ťa už oželel.“

Vzal tanier, odlial doň polovicu polievky a ponúkol Psíkovi.

„Ostaň to so mnou,“ povedal dedko, keď dojedli. „Rozdelím si s tebou všetko, čo mám, aj keď to nie sú bohvieaké maškrty.“

Jednoduché jedlo a dedkova ochota podeliť sa znamenali pre Psíka viac než maškrty, ktoré si vedel nájsť sám. Prvýkrát nebol iba zvieraťom, ktoré niekde prespáva. Niekto s ním rátal a niekto sa potešil, že sa vrátil.

Rozhodnutie zostať

Vtedy sa Psík rozhodol.

Naozaj chcel ešte tej noci ujsť za svojím chlapcom. Pravda, keď videl dedka v domčeku smútiť, už si nebol taký istý, či to aj urobí.

Ale aby si dedko myslel, že mu jeho polievka nechutila a nebodaj beží za dákymi maškrtami, to už skutočne nemohol pripustiť.

Tak to robil celú noc.

Psík pochopil, že jeho starostlivosť nemusí patriť iba jednému človeku. Chlapec bol jeho vyvoleným kamarátom, no dedko bol osamelý a potreboval ho tiež. Psík sa preto rozhodol zostať a splniť svoju nočnú službu.

Iba keď prišlo ráno a dedko sa poberal domov, vyrazil Psík z domčeka ešte pred ním.

Trielil k chlapcovmu domu.

Do školy už bežali spolu.

Priateľstvo, ktoré sa stalo známym

Kedykoľvek sa však pozrel z obloka prvej triedy, videl Psíka v parku.

Psík na chlapca čakal, pretože ich priateľstvo preňho nebolo iba krátkym dobrodružstvom. Chlapec nebol človekom, ktorého si Psík na chvíľu vybral. Bol jeho vlastným človekom, kamarátom, ku ktorému sa chcel stále vracať.

Pri tom čakaní na chlapca sa Psík niekedy aj zamyslel. Raz nevedel pochopiť, ako sa to všetko s ním zomlelo.

Na začiatku bol malým nepekným psíkom bez domova. Mal blchy, špinavú labku a bál sa ľudí. Potom si vybral chlapca, prijal kúpeľ, začal strážiť dvor a získal aj nočnú prácu pri dedkovi.

Všetky psy v meste už poznali Psíka s chlapcom.

„To je zaujímavé,“ čudovali sa mladé mamičky, „ako sa ten psík zmenil. Celkom dobre vyzerá. A pritom je stále tichý a skromný, hoci by sa mohol už aj nafukovať. Je to predsa veľmi pekný a múdry pes.“

„Vždy som vám vravela, že hlupáci nebývajú skromní,“ povedala mamička s červeným kočíkom.

Príbeh tak ukazuje, že vzhľad ani pôvod nerozhodujú o tom, aký je niekto v skutočnosti. Psík sa nezmenil preto, že by sa z neho stal iný pes. Zmenil sa preto, že našiel dôveru, priateľstvo a miesto, kde mohol byť sám sebou.

Čo príbeh prináša deťom aj dospelým

Príbeh je teda až trochu klasickou ódou na ozajstné priateľstvá či dobrých ľudí, ktorých zavše stretneme práve tam, kde by nám to ani nenapadlo.

Rozprávanie otvára niekoľko dôležitých tém:

• Samota: Psík si dokáže zaobstarať jedlo aj nocľah, no chýba mu niekto, o koho by sa mohol starať.
• Sloboda: Nechce pána ani pani a odmieta predstavu, že by človeka vodil na remenci.
• Priateľstvo: Chlapec sa mu nestáva pánom, ale starostlivým kamarátom.
• Zodpovednosť: Psík chce byť užitočný a sám si nájde úlohu strážcu.
• Súcit: Chlapec myslí aj na osamelého dedka, ktorý potrebuje pomoc a spoločnosť.
• Prijatie: Psík postupne získava dôveru napriek tomu, že je malý, špinavý a nie veľmi krásny.
• Vnútorná hodnota: Skutočná múdrosť a vernosť sa neukazujú na prvý pohľad.

„Ale prečo?“ zhrozila sa mamička s červeným kočíkom. „Veď je taký milý a skromný!“

„Skromný je,“ uznala prvá mamička.

„Je síce malý a nie veľmi krásny,“ pripustila mamička s červeným kočíkom, „ale zato ešte nemusí byť hlúpy.“

Tento nebezpečný rozhovor psík našťastie nepočul. Len by sa bol zbytočne poľakal. A veď on bol, chudák, aj bez toho dosť ustrašený.

Kniha Kláry Jarunkovej

Rozprávka našej najprekladanejšej detskej autorky Kláry Jarunkovej O psovi, ktorý mal chlapca vyšla doteraz v slovenčine dvakrát.

Vydali ju aj v ďalších desiatich jazykoch, v nemčine dokonca štyri razy.

Toto vydanie je druhým vydaním vo vydavateľstve TRIO Publishing, kde naposledy vyšla v jednom vydaní a v jednej dotlači v r. 2013.

A teraz, o deväť rokov, je pripravená opäť osloviť novú generáciu detí.

Príbeh je veľmi jednoducho, ale tiež príjemne „čisto“ napísaný. Doplňajú ho čarovné ilustrácie Daniely Zacharovej, dcéry autorky knihy, pani Kláry Jarunkovej. Vďaka tomu sa dobre číta.

Čitateľské hodnotenie vystihuje jeho pôsobenie slovami: „Velmi vydarená, zaujima, uvazliva kniha, plna pekných myšlienok a dobrých ľudských činov. Vhodná pre deti ale i rodičov. "Neotrela" kniha. Uchovávať i pre ďalšie generácie.“

Dostupnosť v knižniciach

Kniha je dostupná v 54 knižniciach.

Údaje hovoria o tom, že kniha je v evidencii danej knižnice, môže však už byť aktuálne požičaná.

Ak si chcete túto knihu požičať z knižnice, treba overiť aktuálnu dostupnosť vo vybranej knižnici, pretože kniha môže byť v evidencii, ale v danom čase už požičaná.

Publikáciu z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.

tags: #o #psovi #ktory #mal #chlapca #maketa