Naučiť psa zostať v pokoji osamote je jedna z najdôležitejších zručností, ktorú mu môžete odovzdať. Samota totiž nie je pre psa prirodzená - pes je spoločenské zviera, ktoré potrebuje kontakt, istotu a rutinu. Správne zvládnutá samota je základom psychickej pohody psa a zároveň výrazne uľahčuje každodenný život majiteľa.
Mnohí majitelia psov sa stretávajú s problémom, keď ich štvornohý spoločník nezvláda chvíle, kedy zostáva sám v byte či dome. Často sa to prejavuje nárekom, hlasným štekaním, vytím alebo dokonca ničením nábytku. Niet sa čo čudovať - pre psa, ktorý je od prírody tvorom žijúcim v svorkách, nie je odlúčenie od „svojich ľudí“ prirodzené.
Prečo sa pes bojí zostať sám
Pes vníma svoju rodinu ako svorku. Ak na samotu nie je postupne zvykaný, môže odchod pána alebo paničky chápať ako ohrozenie alebo opustenie.
Psy sú od prírody sociálne stvorenia a vytvárajú si so svojou skupinou silné puto. U psa, ktorý je od skupiny oddelený, sa spustia automaticky geneticky naprogramované pochody. Tieto pochody slúžia k tomu, aby sa čo najrýchlejšie dostal naspäť medzi svojich.
Psy pochádzajú z vlkov, ktorí sú známi ako zvieratá žijúce vo svorke. Vlci spolupracujú, či už ide o lov alebo výchovu mláďat. Žiadne zviera nie je ponechané osamote. Opustené zostanú len choré a slabé zvieratá, ktoré už pre svorku nie sú užitočné. Tento inštinkt je v našich psoch stále viac či menej pevne zakorenený. Preto nie je prekvapujúce, že psy nerady zostávajú samy.
Ak je pes zvyknutý mať vás neustále nablízku, môže samotu vnímať ako ohrozenie či stratu istoty. Navyše, každý pes je individuálny a jeho správanie môže vychádzať z vrodených predispozícií či negatívnych skúseností z minulosti. Niekedy stačí zlý zážitok, napríklad keď sa ako šteňa cítil opustený, a jeho strach sa prenáša aj do dospelosti.
Strach z odlúčenia alebo strach zo straty kontroly?
Strach zo samoty nie je u každého psa vyvinutý v rovnakej miere. A na otázku, čo je príčinou strachu, nemožno všeobecne odpovedať.
Psy trpiace strachom z odlúčenia sa v skutočnosti boja byť samé. Bez svojho pána alebo pani sa cítia bezmocní a opustení.
Na druhej strane u psov so strachom zo straty kontroly ide skôr o obavy, že si pán alebo pani bez neho neporadia. Majú pocit, že ich musia chrániť a dávať na nich pozor. Ak odídete bez neho, nemôže túto úlohu splniť a cíti sa kvôli tomu znepokojený alebo nahnevaný.
Nižšie opísaný výcvik je zameraný predovšetkým na prekonanie tejto separačnej úzkosti. Na druhej strane, ak váš pes trpí strachom zo straty kontroly, je vhodné začať inde. V takom prípade sa musí najprv naučiť, že vy máte v jeho svorke hlavné slovo.
Ak pes trpí strachom zo straty kontroly, často je potrebná odborná pomoc. Profesionálni tréneri psov alebo psí psychológovia vám pomôžu identifikovať a odstrániť príčiny tohto strachu.
Ako sa prejavuje separačná úzkosť
Prejavy môžu byť rôzne. Kňučanie, štekanie, zvýšená pohyblivosť, snaženie o prekonanie prekážky, teda hryzenie dverí a hrabanie.
Zatiaľ čo niektoré psy hlasno štekajú a zavýjajú, nepokojne pobehujú sem a tam medzi oknom a vchodovými dverami alebo dokonca ničia nábytok, iné psy trpia potichu. Stiahnu sa, nežerú, nespia a nanajvýš ticho kňučia.
Keď pes nemá stratégie, ako sa vyrovnať s neprítomnosťou človeka, môže sa prejaviť stresom, ktorý sa objaví štekaním, zavýjaním, ničením vecí alebo nepokojným pohybovaním. Môže dôjsť aj k zvýšenému dýchaniu, strate chuti do jedla, spoteným labkám alebo zrýchlenému tepu.
Príznaky môžeš vidieť už pri odchode z domu. Pes rýchlo dýcha, trasie sa, prechádza sa hore, dole, slintá.
- kňučanie, štekanie a zavýjanie;
- nepokojné prechádzanie sa medzi oknom a dverami;
- zvýšené dýchanie, slintanie, tras a zrýchlený tep;
- hrabanie a hryzenie dverí;
- ničenie nábytku, topánok alebo iných predmetov;
- vyberanie odpadkov z odpadkového koša;
- odmietanie jedla a problémy so spánkom;
- stiahnutie sa a tiché kňučanie.
Ak váš pes šteká alebo ničí veci, keď je sám, nerobí to preto, že by vás chcel ovládať, ale pretože prežíva stres. Jeho mozog sa snaží obnoviť rovnováhu, ktorá bola narušená vaším odchodom.
Jednou z najväčších chýb, ktorú majitelia robia, je pripisovanie ľudských emócií psovi. Keď pes zničí papuče alebo rozhrýze roh stola, neznamená to, že sa vám chce pomstiť za odchod do práce. Psy nefungujú na princípe pomsty. Ničenie vecí je často spôsob, ako sa vyrovnať s napätím alebo frustráciou.
Nie každé štekanie znamená separačnú úzkosť
Jedným z najbežnejších dôvodov, prečo psy štekajú, je to, že niečo chcú alebo potrebujú. Môžu byť hladní, chcú maškrty, potrebujú ísť von alebo sa s vami chcú hrať.
Niektoré plemená psov potrebujú neustálu stimuláciu, fyzickú aj psychickú. Ak sa začnú nudiť, môžu štekať, aby si získali vašu pozornosť.
Pes, ktorý prežíva separačnú úzkosť, môže zo stresu nutkavo štekať. Štekanie zo strachu, známe aj ako obranné štekanie, môže spôsobiť, že pes bude vrčať na cudzích ľudí alebo iné psy. Neznáme situácie môžu spôsobiť, že štekajú na vnímanú hrozbu, aby vystrašili druhú stranu.
Psy, ktoré majú bolesti, môžu nadmerne štekať, aby oznámili, že potrebujú pomoc. Agresívnejšie plemená psov budú štekať na obranu svojho územia. Niektoré zvieratá s úzkostnými sklonmi štekajú, aby sa upokojili.
Neustále štekanie môže rušiť vašich susedov. Určité elementy môžu byť spúšťačom pre štekanie bez ohľadu na to, či ste s ním doma alebo nie.
Prečo sa pes musí naučiť zostať osamote
Nákupy, návšteva lekára alebo návšteva priateľa s alergiou na psiu srsť: sú situácie, v ktorých nemôžete svojho psa vziať so sebou - bez ohľadu na to, ako dobre je vycvičený. Preto je dôležité, aby sa pes naučil zostať doma sám.
Psy trpiace separačnou úzkosťou sú vystavené obrovskému stresu. Nenechať ich už nikdy osamote nie je riešením. Najmä preto, že v našom každodennom živote je to len ťažko uskutočniteľné.
Pre harmonické spolužitie psa a človeka je preto nevyhnutné, aby pes pochopil, že nemôže svojho človeka všade nasledovať. Čím pokojnejšie bude pes prežívať vašu neprítomnosť, tým pokojnejší môžete byť pri vašich stretnutiach.
Ako dlho môže byť pes sám doma
Bez ohľadu na to, ako veľmi je váš pes uvoľnený a pokojný, nechať ho celý deň samého, kým vy pracujete na plný úväzok, je určite príliš dlhý čas. Psy potrebujú spoločenské prostredie, aby sa cítili dobre.
Z týchto poznatkov však bohužiaľ nie je možné odvodiť, ako dlho je v poriadku nechať psa osamote. Psy sú jedinečné osobnosti a neexistuje všeobecná odpoveď na otázku, ako dlho ich môžete nechať osamote.
Zatiaľ čo niektoré psy začnú štekať už vtedy, keď ich majiteľ len siahne po kľúčoch od auta, iné sa prejavia nepokojne až po niekoľkých hodinách samoty. Najneskôr po štyroch až piatich hodinách sa však táto hranica dosiahne u všetkých psov. Pretože najneskôr teraz musia ísť von a uľaviť si.
Bez ohľadu na to, ako pokojne sa váš pes správa, základné pravidlo znie: nemalo by byť pravidlom, že pes musí byť niekoľko hodín denne sám. Veľmi úzkostlivé a citlivé psy môžu dokonca ochorieť alebo dostať depresiu, ak sú príliš často ponechané samé.
Dospelý, vychovaný pes často zvládne byť sám 8 hodín bez močenia a bez demolácie bytu, zatiaľ čo šteňatá a aktívne plemená zvyčajne potrebujú častejšie venčenie a tréning.
V diskusii boli príklady, že dospelé psy zvládli 8-10 hodín doma.
Ak musí byť pes sám dlhšie, môže pomôcť opatrovateľ psa alebo zdieľanie starostlivosti o psa s inou osobou (dogsharing). Pre pracujúcich sú odporúčané riešenia adopcia dospelého psa z útulku alebo z dočasky, dobrovoľné venčenie psov v útulku a zváženie mačky ako menej náročnej alternatívy.
Kedy začať s učením samoty
Najlepšou prevenciou separačnej úzkosti je začať so samostatnosťou čo najskôr - ideálne už v šteňacom veku.
Už od mala psa učte na samotu. Aby ste neboli so psom stále spolu a zrazu ho nárazovo nenechali 8 hodín samého.
Pokiaľ ide o šteniatko alebo o psíka, ktorého si berieš domov prvýkrát, je nutné si stanoviť pravidlá od prvého dňa. Väčšina ľudí sa z nového psíka teší a nechce od neho odísť ani na minútu, až pokým sa nemusia vrátiť do práce.
Vtedy prichádza šok a pes ostane zrazu z ničoho nič opustený, nevie, na ako dlho, prečo vlastne a ani čo sa vlastne bude diať. Niekedy to môže dokonca prerásť až do úzkostnej poruchy.
Ak sa psy už v šteňacom veku naučia, že je úplne normálne, ak ich človek na krátky čas nechá samé, bude to pre nich samozrejmosťou aj v dospelosti.
Dobrou správou je, že aj dospelý pes sa môže naučiť zvládať samotu, ak sa na to ide správne. Výcvik zvyčajne trvá dlhšie, ale vaša trpezlivosť sa vyplatí.
Bezpečný priestor je základ
Najprv zaistite psovi bezpečný a príjemný priestor, kde sa bude cítiť pohodlne a chránený. Vhodné je vybrať pokojnejší kút, ďalej od miest, kde sa zhromažďuje väčšina rodiny, aby pes pochopil, že jeho miesto môže byť aj mimo hlavný ruch domácnosti.
Nenechajte ho spávať výhradne tam, kde ste vy. Ak váš životný štýl vyžaduje, aby pes trávil nejaký čas sám, začnite ho na to privykať skôr, než to bude nevyhnutné.
Nechajte psa tam, kde sa cíti bezpečne. Najhoršie je, ak pes je celý deň s vami v obývačke a akonáhle odchádzate, strčíte ho do chodby, kde normálne bežne nebýva a nie je na to miesto zvyknutý.
Musíte z chodby najskôr bezpečný priestor vytvoriť. Môže to byť pelech, deka, prípadne aj špeciálna klietka, ak na ňu psíka postupne privyknete. Uistite sa, že má prístup k hračkám a samozrejme aj k čerstvej vode.
Ďalšia dôležitá časť našej misie je zabezpečenie psa. Psa musíme zabezpečiť, aby si nemohol ublížiť pritom, ako bude demolovať byt.
Najlepšia možnosť je psa zavrieť do miestnosti, ktorú upravíme tak, aby tam nemohol napáchať žiadne škody. Nezabúdaj zabezpečiť proti zničeniu aj dvere.
Klietka nesmie byť trest
Mnohí majitelia sa klietky obávajú, no pri správnom používaní môže byť veľmi užitočná. Pes totiž prirodzene vyhľadáva menšie a bezpečné priestory, kde môže oddychovať.
Dôležité však je, aby klietka nikdy neslúžila ako forma trestu.
Pes si na ňu musí vytvoriť pozitívnu asociáciu. Pomáha podávať v nej maškrty, krmivo alebo obľúbené hračky. Klietka by mala byť miestom pokoja, nie izolácie.
Pri niektorých psoch dokáže výrazne obmedziť ničenie bytu, pretože im poskytuje pocit bezpečia a zároveň zabraňuje prístupu k veciam, ktoré by mohli zničiť alebo prehltnúť.
Naučte psa minimálne na pelech, najlepšie na kennelku (klietku).
Pred odchodom psa fyzicky a psychicky zamestnajte
Najideálnejšie je pred odchodom psa vždy fyzicky a psychicky unaviť. Ideálne sú na to rôzne hry a cvičenia.
Dôkladné venčenie predtým, než odídete, je skvelým spôsobom, ako psa unaviť a zabezpečiť, aby mal väčšiu potrebu odpočinku.
Predtým, než psa necháte osamote, sú ideálne aportovacie hry. Fyzicky a psychicky vyťažený pes bude môcť prežívať samotu uvoľnene.
Najlepší stav na učenie psa niečomu novému je, keď je pes fyzicky aj psychicky dostatočne zamestnaný. Ak má pes nedostatok aktivity a nudí sa, nie je vnímavý a ťažko bude schopný sa pri výcviku sústrediť.
Najlepší spôsob, ako to dosiahnuť, je venovať psovi dostatok času a hrať sa s ním: vezmite ho na prechádzku, hrajte sa s ním hry na hľadanie a aportovanie a postarajte sa o to, aby mal dostatok pohybu.
Väčšina ľudí nemá ráno čas na hodinové prechádzky, ale pár minút na aportovanie, preťahovanie alebo iné hry si určite nájdeš.
Pes potrebuje možnosť behať, čuchať, skúmať prostredie a pracovať hlavou. Dlhšia ranná prechádzka, aportovanie, tréning poslušnosti alebo pachové hry dokážu psa výrazne unaviť. Mentálna únava býva pritom často ešte účinnejšia než samotný pohyb.
Mnoho psov ničí byt jednoducho preto, že majú priveľa energie. Ak celý deň spia a skutočnú aktivitu zažívajú len večer, ich frustrácia rastie. Dobre zamestnaný pes však po odchode majiteľa oveľa častejšie pokojne zaspí.
Hračky, žuvanie a hlavolamy
Druhá veľká pomôcka sú žuvacie hračky a rôzne typy logických či plniacich hračiek, ktoré dokážu psa na dlhú chvíľu zabaviť.
Ak musí pes zostať doma sám, mal by mať k dispozícii bezpečné aktivity, ktoré ho zamestnajú. Veľmi dobre fungujú plniace hračky, do ktorých sa dá schovať krmivo alebo maškrty. Pes sa tak sústredí na ich získanie a samota preňho nie je taká stresujúca.
Obľúbené sú aj lízacie podložky, žuvacie hračky či rôzne psie hlavolamy. Žuvanie má navyše upokojujúci efekt a pomáha znižovať stres.
Dôležité je však vyberať bezpečné produkty, ktoré pes nemôže rozhrýzť na nebezpečné kúsky.
Máte k dispozícii viacero nástrojov, obľúbené hračky, pochúťky, hry, všetko, čo jeho mozog odvráti od stresového faktora.
Niektorým psom pomáha aj jemná hudba alebo zapnutý televízor, ktorý vytvára pocit prítomnosti a tlmí zvuky z chodby či ulice.
Obvykle pes nezvláda hrať si s „miliónmi“ hračiek, pretože je ich viac, než koľko stíha jeho hlavička pobrať. Osobne preferujem tak jednu alebo dve hračky, nie viac.
Je potrebné už zpočiatku naučiť psa zamestnať sa o samote nejakou hračkou.
Postupný tréning samoty krok za krokom
Základom úspechu je trpezlivosť, postupnosť a pokoj. Nikdy psa nenechávajte samého „na skúšku“ na niekoľko hodín bez prípravy.
Začínajte veľmi krátkymi odchodmi, pokojne len na pár minút. Postupne čas samoty predlžujte, ale vždy tak, aby pes zostával pokojný.
1. Začnite pokojom doma
Nerobte zo svojej mini neprítomnosti vedu. Nechajte psíka na chvíľku samého, napríklad keď ste v kuchyni a on v obývačke.
Môžete začať napríklad tým, že sa presuniete do inej miestnosti a psa necháte chvíľu samotného. Keď váš pes zvládne byť bez vás niekoľko minút, môžete intervaly pomaly predlžovať.
Začnite s výcvikom doma. Keď je pes dobre zamestnaný žuvaním kostí alebo hračkou a zdá sa, že je úplne uvoľnený, opustite na chvíľu miestnosť. Zatvorte dvere do miestnosti, choďte do inej miestnosti a vráťte sa o niekoľko minút neskôr.
2. Učte psa pokojne čakať na svojom mieste
Začal by som výukou odloženia doma, pokojne v obývačke, keď pes bude tam, kde mu určím, a nie tam, kde by chcel byť on.
Nikdy nenatiahnite vzdialenosť, ale vždy čas. Keď sa poradie obráti, nefunguje to.
Počas pár dní sa dá učiť pes odloženie v inej miestnosti, než kde ste, s tým, že dokiaľ si pre neho nedôjdete a nezrušíte pôvodný povel, bude tam.
Každý povel platí do doby, než sa zruší povelom nasledujúcim, preto nepoužívajte povelové vety, opakované povely alebo dva a viac povelov za sebou.
To znamená, dáte psovi povel len jeden. Je jedno, či to bude „ľahni!“, „čakaj!“ alebo „zostaň!“, ale nech je to len jeden. Dokiaľ tento povel nezrušíte, platí.
Ak pes zpočiatku aspoň minútku vydrží, choďte k nemu, keď bude v pokoji čakať na zrušenie povelu, a dajte mu výhody, napríklad možnosť prebehnúť sa.
3. Predlžujte čas, nie náročnosť naraz
Keď váš pes zvládne byť bez vás niekoľko minút, môžete intervaly pomaly predlžovať. Na začiatok postačí pár minút vonku, aby si zviera navyklo, že sa rýchlo vrátite.
Postupne intervaly zvyšujte, no snažte sa nevyvolať príliš veľký stres tým, že hneď odídete na dlhé hodiny.
Po niekoľkých opakovaniach môžete začať pomaly predlžovať čas, počas ktorého sa zdržiavate mimo domu - nie však nepretržite. Zdržte sa desať minút, potom len päť minút a potom opäť 15 minút. Takto si pes zvykne, že časy vašej neprítomnosti sú flexibilné a nemusí byť po určitom čase nepokojný.
Najlepšie výsledky prináša postupné navykanie. Začína sa úplne krátkymi odchodmi, pokojne len na pár sekúnd. Majiteľ odíde za dvere a následne sa vráti ešte skôr, než pes začne panikáriť alebo štekať. Postupne sa čas predlžuje na minúty a neskôr na desiatky minút.
Samota sa musí trénovať postupne. Veľkou chybou je očakávať, že pes automaticky zvládne osem hodín samoty. Zostať doma bez majiteľa je schopnosť, ktorú sa pes musí naučiť podobne ako povel „sadni“ alebo chôdzu na vôdzke.
4. Vzdialenosť pridávajte až neskôr
Ono sa to tiež učí postupne, najprv na dlhý čas a krátku vzdialenosť a časom sa tá vzdialenosť predlžuje.
Nebavíme sa však o tom, že zmiznete hneď psovi za roh, ale o zvýšení vzdialenosti o jeden krok, aby ste naňho stále ešte dosiahli a prinútili ho, aby robil, čo sa od neho chce, a nič navyše.
Táto zásada je dôležitá pri každom kroku: ak pes nezvláda jednu úroveň, nie je pripravený na ďalšiu. Ak sa pri výcviku začne výrazne stresovať, je lepšie vrátiť sa o krok alebo dva späť.
5. Vráťte sa skôr, než prepukne panika
V najlepšom prípade si pes vaše zmiznutie spočiatku nevšimne. Je dôležité, aby ste sa do miestnosti vrátili, až keď je pes pokojný.
Odmenou je tvoj návrat a posilňujeme ticho. Treba si na to dať veľký pozor, pretože pokiaľ sa vrátiš, keď bude pes kňučať alebo štekať či inak nevhodne vyvádzať, posilníš práve toto správanie.
Vždy keď to nacvičujeme, počkám, kým stíchne, a až potom prídem. Aby si vsugeroval, že keď bude ticho, odpočívať, my sa vrátime.
Ak sa vám pes pri akomkoľvek zadanom povele pokúsi odísť, zopakujete povel, len pri druhom zopakovaní už nie tak vľúdne, ako znel povel predchádzajúci.
Pri nácviku samoty však psa netrestajte za prejavy stresu. Nešteká ani neničí veci naschvál - len dáva najavo, že sa bojí alebo je neistý.
6. Trénujte rôzne dĺžky neprítomnosti
Čas samoty nepredlžujte stále rovnakým tempom. Niekedy zostaňte preč desať minút, potom len päť minút a potom opäť 15 minút.
Čím rozmanitejšie bude vaše krátke zmiznutie pri výcviku, tým menej sa váš pes bude fixovať na určitý postup.
Takto si pes zvykne, že časy vašej neprítomnosti sú flexibilné a nemusí byť po určitom čase nepokojný.
7. Prvýkrát opustite dom iba na krátko
Keď pes zvládne zostať sám v miestnosti bez nervozity, môžete prvýkrát opustiť dom.
Môžete nechať svojho psa doma v miestnosti samého a zavrieť za sebou dvere bez toho, aby bol nervózny? Skvelé! Potom môžete prvýkrát opustiť dom.
Nerobte to však len vtedy, keď máte naozaj dohodnuté stretnutie. Namiesto toho choďte k poštovej schránke, do garáže alebo zalejte kvety v predzáhradke.
Na začiatok postačí pár minút vonku, aby si zviera navyklo, že sa rýchlo vrátite. Postupne predlžujte čas strávený mimo domu, bez toho, aby ste sa stali príliš predvídateľnými.
Odchodový rituál a signály, ktoré psa stresujú
Vytvorte odchodový rituál. Napríklad, ak necháte psa stáť uprostred miestnosti a odídete, po chvíľke začne plakať. Ale ak odchádzate, keď leňoší na gauči, všetko je v poriadku.
Príprava na odchod by mala byť nenápadná. Rozsiahle hladkanie psa a niekoľkokrát opakované „čau“, kým za sebou naozaj nezatvoríte dvere, by bolo absolútne kontraproduktívne.
Emocionálne rozlúčky typu „Neboj sa, hneď prídem“ často stres ešte zvyšujú. Rovnako nevhodné sú aj príliš dramatické privítania po návrate.
Pes by mal vnímať odchod aj príchod ako bežnú súčasť dňa, nie ako obrovskú udalosť.
Neodchádzajte potajomky. Najhoršia vec pri separačnej úzkosti, čo môžem psovi urobiť, je, že sa nepozorovane vyplížim von. On sa potom zobudí a zľakne sa. Nevie, čo sa deje, prečo je majiteľ preč.
Len tak sa prechádzaj po byte, akoby sa nič nestalo, a zrazu otvor dvere a odíď. Chvíľku počkaj a vráť sa naspäť. Postupne opatrne predlžuj čas a vzdialenosť strávenú za dverami.
Odhaľte spúšťače
Každý pes má iný spúšťač: topánky, bunda, kľúče, zvuk vchodových dverí, nanášanie make-upu, ruksak alebo nohavice.
Tesne pred odchodom z domu často vykonávame rovnaké činnosti. Obujeme si topánky, oblečieme šál a bundu, vložíme mobilný telefón do kabelky alebo ruksaku a siahneme po kľúči od vchodových dverí.
Pre psy trpiace separačnou úzkosťou sa tieto činnosti často stávajú kľúčovým stimulom. Začnú zavýjať ešte skôr, než opustíte dom.
Ak ide napríklad o topánky, naučte psa, že nič neznamenajú. Môžete sa obuť, vrátiť späť na gauč, pozerať Netflix a nič sa nedeje.
Čím rozmanitejšie bude vaše krátke zmiznutie pri výcviku, tým menej sa váš pes bude fixovať na určitý postup. Niekedy vyjdite von v teplákoch a teniskách, inokedy v šatách alebo obleku, niekedy v ponožkách alebo v elegantných topánkach, potom len s kabelkou alebo len s kľúčmi.
Keď sa váš domáci miláčik naučí zostať sám, môžete sa samozrejme vrátiť k vašim bežným návykom pred odchodom z domu. Dovtedy by ste mali zostať flexibilní.
Čo robiť po návrate
Aj keď sa vrátite naspäť do miestnosti, nemali by ste psa búrlivo vítať a hladiť. Aj keď je to ťažké, nevenujte mu veľkú pozornosť a vždy zostaňte pokojní a uvoľnení.
Emocionálne rozlúčky aj príliš dramatické privítania môžu stres ešte zvyšovať. Pes by mal vnímať odchod aj príchod ako bežnú súčasť dňa.
Trest po návrate nič nevyrieši. Majitelia často reagujú na zničený byt krikom alebo trestom. Problém je v tom, že pes si nevie spätne spojiť svoj čin s vašou reakciou po niekoľkých hodinách. Vníma len to, že ste prišli domov nahnevaní.
Trest navyše môže separačnú úzkosť ešte zhoršiť. Pes sa začne báť nielen samoty, ale aj návratu majiteľa. Výsledkom býva ešte väčší stres a ďalšie problémy.
Oveľa efektívnejšie je odmeňovať pokojné správanie. Ak pes zvládne zostať chvíľu sám bez ničenia a stresu, mal by dostať pochvalu alebo odmenu. Tak si začne samotu spájať s niečím pozitívnym.
Bezpečnosť počas neprítomnosti
Domácnosť pripravte tak, aby si pes nemohol ublížiť ani v prípade, že začne byť nepokojný.
- odstráňte predmety, ktoré by mohol rozhrýzť alebo prehltnúť;
- zabezpečte nábytok a dvere proti poškodeniu;
- vyberte bezpečnú miestnosť alebo pokojný kút;
- pripravte čerstvú vodu;
- nechajte iba bezpečné hračky vhodné na samostatné používanie;
- klietku používajte iba vtedy, ak na ňu bol pes postupne a pozitívne zvyknutý.
Niektorým psom môže pomôcť aj oblečenie s vaším pachom. Jemná hudba alebo zapnutý televízor môže vytvárať pocit prítomnosti a tlmiť zvuky z chodby či ulice.
Ako sledovať, čo pes robí sám doma
V prvom rade by ste mali vedieť, ako sa pes po vašom odchode z bytu alebo domu správa a aké sú jeho prejavy.
Neváhajte sa preto spýtať susedov alebo nainštalujte kameru či smartfón a natočte si správanie psa.
Niektorí odborníci odporúčajú nastaviť kameru pre domáce zvieratá a sledovať, ako sa pes správa, keď zostane sám v miestnosti.
Kamera vám môže ukázať, či pes začne byť nervózny okamžite po odchode, alebo až po určitom čase. Zároveň pomôže rozlíšiť, či ide skôr o úzkosť, nudu, reakciu na zvuky alebo potrebu ísť von.
Najčastejšie chyby pri učení samoty
- nárazové ponechanie psa samého na niekoľko hodín;
- príliš rýchle predlžovanie intervalov;
- návrat v momente, keď pes kňučí alebo šteká;
- trestanie psa za ničenie vecí po návrate;
- veľmi emotívne lúčenie a vítanie;
- odchod potajomky bez vytvorenia predvídateľnej istoty;
- zatváranie psa do neznámej chodby alebo priestoru;
- nedostatok pohybu a mentálnej stimulácie;
- ponechanie nebezpečných predmetov v dosahu;
- očakávanie, že každý pes zvládne rovnaký čas samoty.
Väčšou chybou je očakávať, že pes automaticky zvládne osem hodín samoty. Ak prvé kroky uspěcháte a vrhnete sa rovno do odchodu z bytu a ponechania psa bez dozoru niekoľko hodín, zlyhá vám všetko a zrúti sa vám výuka celého odloženia ako domček z kariet vrátane prvých lekcií.
Neexistuje jediné univerzálne pravidlo, ktoré by zafungovalo u každého psa. Dôležité je postupovať pomaly a systematicky.
Randall odporúča rozdeliť výcvik do menších krokov a pri každom kroku psa dôkladne motivovať a chváliť za dobré správanie.
Nezabúdajte, že psy vnímajú emócie svojich majiteľov, a ak ste napätí a nervózni, môže to negatívne ovplyvniť celý proces.
Koľko času si tréning vyžiada
V závislosti od toho, aký je váš pes starý a aký silný je jeho strach zo samoty, možno budete musieť počítať s niekoľkotýždňovým tréningom.
Niekedy sú prvé úspechy viditeľné už po dvoch týždňoch, inokedy trvá šesť až osem týždňov, kým uvidíte pokroky.
Mladé psy sa v podstate učia rýchlejšie ako tie dospelé, ale aj dospelé psy sú schopné sa naučiť.
Ak si všimnete, že svojho psa príliš zaťažujete, je lepšie vrátiť sa pri výcviku o krok alebo dva späť. Samozrejme, nesmiete to s tréningom preháňať a príliš sa koncentrovať na rýchly úspech.
Kedy vyhľadať veterinára alebo behavioristu
Ak sa vám nedarí odstrániť nežiaduce správanie a problém so separačnou úzkosťou sa nelepší, nie je dôvod zbytočne sa trápiť sám. Vyhľadajte pomoc veterinára, skúseného trénera či behaviorálneho špecialistu.
Ak pes pri samote intenzívne zavýja, slintá, trasie sa, škriabe dvere alebo odmieta jesť, môže ísť o vážnejšiu separačnú úzkosť. V takých prípadoch už nemusí stačiť len domáci tréning.
V tomto prípade je dobré okrem výcviku sa aj poradiť s veterinárom, ktorý mu predpíše lieky proti separačnej úzkosti.
Pomôcť môže skúsený tréner alebo veterinárny behaviorista, ktorý dokáže nastaviť individuálny plán. Niekedy sú potrebné aj doplnky na upokojenie alebo dočasná podpora liekmi.
Ak napriek pravidelnému cvičeniu nezaznamenáte po dvoch až troch mesiacoch žiadny pokrok, môže byť užitočné vyhľadať odborníka. Veterinári, zvierací psychológovia a tréneri psov sú dobrí odborníci, s ktorými sa môžete poradiť.
Niekedy môžu traumatické zážitky z minulosti viesť k separačnej úzkosti, ktorú možno prekonať len s odbornou pomocou.
Separačná úzkosť u psov a ako ju vyriešiť (podrobný sprievodca výcvikom)
Ak si chcete pozrieť, ako presne môže takýto tréning vyzerať v praxi, Ben Randall odporúča napríklad aj rôzne videá na platforme YouTube, kde sa dá inšpirovať konkrétnymi technikami. Jedným z kanálov, ktorý tieto princípy pekne demonštruje, je The Riedels & wolfdogs.
Samota nie je pre psa prirodzená, no každý zdravý a vyrovnaný pes sa dá naučiť zvládať ju bez stresu. Chce to len váš čas, ochotu a láskavý prístup.
