Keď pes nechce ísť von, po vykonaní potreby sa okamžite otočí domov, zastaví sa, sadne si alebo si ľahne na zem, nemusí ísť o tvrdohlavosť ani lenivosť. Takéto správanie môže súvisieť so strachom, neistotou, únavou, nedostatkom skúseností, nepríjemným zážitkom alebo zdravotným problémom.
Najmä šteňa sa môže v novom prostredí cítiť úplne preťažené. Prvé týždne života strávilo v známom prostredí so svojou mamou, súrodencami a chovateľom. Teraz sa však ocitlo v úplne novom svete - s novými ľuďmi, v cudzom prostredí a s množstvom neznámych podnetov.
Prečo pes nechce chodiť von a ľahne si na zem
Pes nám nemôže povedať, ako sa cíti, čo ho teší, alebo čo ho momentálne trápi. To, ako psy prejavujú svoje pocity, však môžeme vidieť. Psy s nami komunikujú neverbálne, teda treba poznať a všímať si reč tela psa, ktorou nám všetko dávajú najavo.
Strach z neznámeho prostredia
Máloktoré šteniatko sa v novom prostredí správa suverénne. Zväčša nechcú ísť, schovávajú sa za nohy a podobne. To prejde. Len ako vravím, dôležité je nenútiť, dať čas na zoznámenie sa z okolnými pachmi a podobne.
Predstav si, že ťa uniesli mimozemšťania. Nechápeš čo sa stalo všetko čo si doteraz poznal je fuč, ale máš začať fungovať v ich prostredí. Divne sa na teba kukajú, nerozumieš čo hovoria, ale vieš že po tebe niečo chcú a podobne. Tak sa cíti šteniatko, ale aj každý pes v novom prostredí.
Sluch: Psy počujú omnoho lepšie ako ľudia.
Čuch: Psy vnímajú svet hlavne nosom. Cítia pachy iných psov, ľudí, odpadkov či potravy - všetko naraz.
Hlasné zvuky a nepríjemné podnety
Jedným z hlavných dôvodov, prečo sa váš pes môže báť chodiť von, sú hlasné zvuky. Psí sluch je oveľa citlivejší ako ten náš. Možno si zo začiatku nemusíte byť ani vedomí konkrétneho zvuku, ktorý psíkov blok spôsobil.
Psy si veľmi silne spájajú svoje zážitky s predmetmi, miestami, zvukmi, ľuďmi aj zvieratami. Môže sa stať, že sa za poslednú dobu prihodilo niečo, čo ste si ani nemuseli všimnúť.
Pes môže mať nepríjemnú skúsenosť s konkrétnym miestom, schodmi, výťahom, vodítkom, premávkou, dažďom, snehom, hlučnými ľuďmi alebo inými psami. Niekedy si majiteľ takúto udalosť vôbec neuvedomí.
Nedostatočná alebo príliš intenzívna socializácia
Šteňa by malo byť uvedené do kontaktu s vonkajším svetom počas prvých 14 týždňov svojho života - spoznať rôznych ľudí, miesta, psy aj iné zvieratá. Táto socializácia má byť jemná a postupná.
Šteňatá, ktorým sa socializácia nedostane, budú mať najskôr s pobytom vonku problém. Môžu sa báť takmer úplne všetkého, pretože to nepoznajú a premeškali šteňacie obdobie objavovania, počas ktorého sa všetko zvláda lepšie.
Socializácia však neznamená vystaviť šteňa naraz veľkému množstvu ľudí, psov, zvukov a miest. Nič nepreháňaj, ani pochvalu, a nenaval na šteníka naraz veľa nového.
Adaptácia po príchode do nového domova
Aj sebavedomý a pokojný pes sa po presťahovaní môže najprv báť chodiť von. To je normálne. Nie je to tak vždy, ale stať sa to môže. A s tým treba počítať.
Neznáme zvuky, pachy, miesta, ľudia. Aj tu je dôležitá trpezlivosť. Pokiaľ sa napríklad necíti dobre na záhrade, postupne s ním záhradu prejdite a ukážte mu, že sa nie je čoho báť.
Únava alebo príliš dlhá prechádzka
Šteniatko sa môže zastaviť a odmietať pokračovať preto, že sa cíti preťažené.
Moja to tiez robila, u nej to bol signal, ze uz nevladze a nechce ist dalej. Tak sme si vzdy trosku oddychli a pokracovali dalej alebo sa vratili domov.
Ak si pes po niekoľkých metroch ľahne, sklopí hlavu, spomalí alebo prestane reagovať, prechádzka môže byť na daný deň príliš dlhá alebo náročná.
Zdravotný problém alebo bolesť
Môžu to byť "iba" zarastené pazúriky, ktoré psovi sťažujú pohyb, ale aj vážnejší zdravotný problém. Ten ale našťastie obvykle sprevádza aj ďalšie príznaky.
A čo robiť, ak si vonku pes zadrel niečo do labky alebo ho štípla včela?
Pri nechuti chodiť treba skontrolovať labky, pazúriky, vankúšiky, srsť aj celé telo. Pes môže odmietať pohyb pre poranenú labku, bolesť kĺbov, svalov, chrbta alebo pre inú zdravotnú ťažkosť.
Pokiaľ teda u psa pozorujete zdravotné zmeny, je na čase navštíviť veterinára.
Ak má šteňa lupiny, matnú srsť, trasie sa, je vychudnuté alebo sa jeho správanie náhle zmenilo, veterinárne vyšetrenie je obzvlášť dôležité.
Chlad, počasie a telesná kondícia
Trasie sa od zimy, nechce sa vyvenčiť ani poprechádzať, stále chodi len za mnou a knučí.
Nie je vychudnutý? Možno sa trasie kvôli tomu a potrebuje trocha tuku nabrať.
Šteňa, malé plemeno alebo pes s krátkou srsťou môže byť na chlad citlivejší. Ak sa vonku trasie, nechce stáť na zemi alebo si sadá do snehu, treba zohľadniť počasie, dĺžku pobytu vonku a jeho zdravotný stav.
Ako čítať reč tela psa
Každý pes prejavuje svoj strach inak. Jeden bude odmietať ísť von bez ohľadu na vaše nadšenie a povzbudzovanie, druhý sa von odváža, ale bude sa väčšinu cesty krčiť a mať stiahnutý chvost.
- stiahnutý chvost, ktorý pes ukrýva medzi zadnými labkami;
- krčenie tela a sklonená hlava;
- cúvanie alebo otáčanie smerom domov;
- zastavenie, sadnutie alebo ľahnutie na zem;
- knučanie a trasenie;
- odmietanie pamlskov v situácii, ktorá vyvoláva strach;
- zívanie, ktoré nemusí byť iba prejavom únavy, ale tiež pocitu neistoty.
Pes, ktorý je vyplašený a má strach, nezostáva stáť na jednom mieste a už vôbec nie v blízkosti toho, čo v ňom strach vyvoláva.
Pokiaľ viete, čoho sa váš psík bojí, nenechávajte ho v blízkosti predmetu alebo človeka, z ktorého má strach.
Ak je pes vystrašený, alebo niečím rozrušený, môže reagovať agresívne. Väčšinou psy nereagujú agresívne len tak, dôvodom tohto správania býva často strach.
Čo robiť, keď pes odmieta vyjsť z domu
Nenúťte ho silou
Neťahajte ho! Dajte mu čas na spracovanie situácie. Podporte ho jemne a trpezlivo. Chváľte ho!
Ak sa pes zaprie do vodítka, ľahne si na bok alebo sa správa ako „kameň“, silné ťahanie môže jeho neistotu ešte zväčšiť. Pes si môže vodítko, dvere alebo konkrétne miesto spojiť s nepríjemným tlakom.
Takže čas a trpezlivosť.
Začnite malými krokmi
Desenzibilizácia. Tento pojem pochádza z psychológie a značí postupné zbavovanie strachu.
Ak sa pes bojí ísť na záhradu, namiesto toho, aby ste ho násilím nútili a strach v ňom prehlbovali, postupujte pomaly. Začnite malými krokmi.
Otvorte psovi dvere na záhradu. Pokiaľ sa sám rozhodne urobiť aspoň pár krokov, je to dobrý začiatok. Ak nie, zatvorte ich a skúste to neskôr.
Keď pes zvládne stáť pri otvorených dverách, ďalším krokom môže byť jeden krok von, krátke zotrvanie na prahu a pokojný návrat. Neskôr môžete vzdialenosť predlžovať.
Skráťte prechádzky
Psa venčite zo začiatku len na pár minút. Ukážte psovi, že sa vonku nie je čoho báť.
Začínajte pomaly, choďte len na koniec ulice a späť.
Nenúťte psa do hodinových prechádzok, pokiaľ sa vonku necíti dobre.
Ak sa pes po potrebe okamžite ťahá domov, netreba hneď plánovať dlhú trasu. Najprv je dôležité, aby zvládol pokojne opustiť dom, preskúmať krátky úsek a vrátiť sa bez ďalšieho stresu.
Vyberte pokojné miesto
Na začiatku pomôže tiché prostredie s menším množstvom ľudí, áut, psov a hluku. Pes tak nebude musieť spracovávať priveľa podnetov naraz.
Ak sa vonku cíti bezpečnejšie na tráve, môžete začínať tam. Ak ho vystrašil konkrétny úsek, skúste inú trasu a k problematickému miestu sa vráťte až neskôr.
Ako psa motivovať k pohybu
Hra a príjemné zážitky
Spájajte mu pobyt vonku s príjemnými zážitkami, chváľte ho, hrajte sa s ním.
Mne v poslednom čase pomohlo sa s ňou na prechádzke blázniť, šialiť, behať.. hlavne pred prechádzkou a potom je to už úplne v pohode, celá je nabudená.
Aby nebrala prechádzku ako povinnosť ale zábavu.
Vonku sa môžete krátko hrať s obľúbenou hračkou, pokojne psa osloviť a odmeniť každý dobrovoľný krok. Ak však hra alebo veľké nadšenie psa ešte viac rozrušuje, zvoľte pokojnejší postup.
Pochvala a odmena
Jedna z najjednoduchších možností je spojiť vonkajšie prostredie s niečím príjemným. Odmenu použite za pokoj pri dverách, za vykročenie von, za pár krokov aj za vykonanie potreby.
Ak ich bude jesť, lákaj ho nimi, nech chodí a chváľ ak pôjde. A ak sa náhodou vonku vyčúra, tiež ho veľa chváľ a daj nejakú odmenu.
Niektorým psom však pamlsky v silnom strachu nepomôžu, pretože nedokážu jesť. Vtedy zmenšite náročnosť situácie a nesnažte sa ho prehovoriť jedlom za každú cenu.
Ja síce nemá nejak extra veľa skúsenosti so šteníkmi, jedine s útulkovými, keď nejaké venčím. A často sú také, že sa zo začiatku báli chodiť či už von, alebo na vodítku. Tiež často len tak zastanú a sedia. Mne ale najviac pomáha to, že ich pekne zavolám a pekne pochválim. Ani nie vábenie za žiadny pamlsok alebo tak, proste len za pekné slovo a moju radosť, že aký šikovný šteník a hocikedy ho povzbudzujem a teším sa z toho, že beží a tak.
Všímajte si psa
A hlavne sa jej veľa prihováram, všímam si ju.
Buďte psovi oporou, vodcom, na ktorého sa môže spoľahnúť, a ktorý mu s trpezlivosťou a láskavosťou ukáže, že sa nie je čoho báť.
Pes, ktorý ide po vašom boku, musí cítiť, že situáciu máte pod kontrolou a že je s vami v bezpečí.
Predstavte si, aké to je, keď ste na sedadle spolujazdca a za volantom sedí neskúsený vodič, vyjukaný a neistý. Ako sa vedľa neho budete cítiť? A teraz si predstavte, že podobné to je medzi vami a vašim psom. Až na to, že vy ste ten vodič.
Vodítko, postroj a zastavovanie
Niektoré psy sa neboja samotného vonkajšieho prostredia, ale vodítka alebo tlaku na krku. Ak pes na vodítku okamžite zastane, položí náhubok na zem a odmieta sa pohnúť, môže ísť o neistotu alebo o naučenú reakciu na tlak.
Keď ju volám, má ma v paži. Lahne si na trávu a vôbec nechce chodiť. Kľudne by som ju mohla ťahať na vodítku, ona bude ležať.
Mal som pocit, že sa vodítka bojí, hoci nemá dôvod spájať si ho so zlým zážitkom.
Pri učení na vodítko je dôležité, aby bol pes v bezpečnej výstroji a aby vodítko nebolo neustále napnuté. Psa netreba vláčiť za sebou ani mu nedávať dôvod, aby sa pri každom napnutí zastavil.
Praktický postup môže vyzerať takto:
- najprv nechajte psa pokojne si na vodítko zvyknúť v bezpečnom prostredí;
- odmeňte ho za pokojné státie, otočenie k vám alebo jeden dobrovoľný krok;
- pohybujte sa na krátku vzdialenosť a často meňte smer;
- vodítko udržiavajte čo najviac voľné;
- ak pes zamrzne, zmenšite náročnosť a netlačte naňho silou.
Ak si pes ľahne, najprv treba zistiť, či je vystrašený, unavený alebo ho niečo bolí. Až potom má zmysel riešiť samotné učenie chôdze na vodítku.
Prečo nie je vhodné psa jednoducho ťahať
Ak sa pes bojí ísť von, násilné ťahanie ho môže presvedčiť, že jeho obavy sú oprávnené. Situácia sa môže zhoršiť a pes môže začať odmietať aj samotné nasadenie vodítka.
Pri strachu je vhodnejší pokojný, postupný nácvik. Pes by mal mať možnosť urobiť aspoň časť pohybu dobrovoľne a zažiť, že jeho správanie vedie k bezpečnému výsledku.
To však neznamená, že každý pes sa musí prechádzke úplne prispôsobiť. Dôležité je rozlišovať medzi strachom, vyčerpaním, bolesťou a obyčajným čakaním na reakciu človeka.
Keď pes po potrebe okamžite smeruje domov
Takéto správanie môže mať viac príčin:
- vonku sa ešte necíti bezpečne;
- prechádzka je preňho príliš dlhá;
- vonku ho niečo vystrašilo;
- je unavený alebo mu je zima;
- bolí ho labka alebo iná časť tela;
- zistil, že po otočení smerom domov sa prechádzka skončí;
- prechádzku zatiaľ vníma iba ako povinnosť spojenú s vykonaním potreby.
Prechádzku nekončím keď sa ona otočí, ale keď viem že "po tadeto mi ešte dôjde".
Takýto prístup však treba prispôsobiť dôvodu správania. Ak pes prejavuje strach, trasie sa, krčí, odmieta pamlsky alebo sa snaží uniknúť, netreba jeho hranice prekračovať. Ak je iba mierne neistý a po krátkom oddychu dokáže pokračovať, môžete prechádzku postupne predlžovať.
Moja to tiez robila, u nej to bol signal, ze uz nevladze a nechce ist dalej. Tak sme si vzdy trosku oddychli a pokracovali dalej alebo sa vratili domov.
Učenie šteňaťa vykonávať potrebu vonku
Jedna z najnáročnejších úloh nového majiteľa šteniatka je naučiť ho cikať v správny čas na správnom mieste. To znamená len jedno, robiť potrebu na prechádzke.
Šteňatá nevedia dlho udržať moč, majú malé mechúre a jednoducho ho neudržia. Alebo jednoducho nevedia, že vonku sa robí potreba.
Šteňatá sme učili chodiť von tak, že sme chodili von najprv každú hodinu, hodinu a pol, potom sme interval predlžovali.
Psy si v podstate nechcú čúrať tam, kde bývajú a to by malo pomáhať pri učení. Vonku sa začne pýtať až po dlhšom čase.
Najlepšia vec, ktorú treba urobiť je, podchytiť prípravu na potrebu a okamžite vziať psa von.
Keď už hovoríme o kriku a treste, treba určite spomenúť, že to určite nie je tak efektívne riešenie ako odmeňovanie a chválenie. Keď tvoj psík vonku spraví všetko čo má, musíš ho naozaj dobre odmeniť.
Robenie potreby sa pre šteniatko stáva rutinou vtedy, keď sa aj prechádzky vrámci dňa stávajú rutinou. Venčenie v rovnaký čas dáva šteniatku znamenie, na čo práve prišla chvíľa.
Časom sa majiteľ psa naučí rozpoznávať príznaky, ktoré jasne hovoria o to, že jeho pes musí ísť von. Ak budeš svojho psa dobre sledovať, budeš vedieť čítať jeho správanie. A správanie sa rapídne mení, keď ide o plný mechúr či plné črevá. Psy sú individualisti, takže ich prejav sa líši.
Dokonca aj najlepšie vytrénované psy môžu mať občas nehodu. Môže ju spôsobiť choroba, strach alebo úzkosť. Neexistuje dôvod, prečo by si sa za to mal na psa hnevať, hlavne ak za to nemôže.
Ak sa nehody množia, možno je čas urobiť si výlet k veterinárovi. Pre istotu, či nejde o niečo vážnejšie. Čokoľvek od infekcie močových ciest až po diabetes môže spôsobiť, že sa pes začne vyprázdňovať v netradičné časy počas dňa.
Šteňa z útulku potrebuje osobitne veľa trpezlivosti
U adoptovaných psíkov by ste si mali byť vopred vedomí toho, že nepoznáte celú ich históriu.
Pes sa môže báť chodiť medzi ľudí, báť sa detí, mužov, ostatných psov, dokonca sa môže báť chodiť do prírody - na lúku, do lesa. A to často z dôvodu, že si s týmito situáciami spája nepríjemný zážitok z minulosti.
Zmeny správania môžete pozorovať ale aj u maznáčika, ktorého máte od šteniatka a vždy ste s ním dobre zaobchádzali.
Niektorým psom môže pobyt mimo ich domov vyvolávať strach a obavy. Stáva sa to prechodne u šteniat, ktoré ale tento strach väčšinou prirodzene správnou socializáciou odbúrajú, alebo u psov, ktorí prešli traumatickým zážitkom - napr. záchranársky pes.
Pri útulkovom psovi preto netreba automaticky predpokladať, že odmietanie vychádzok je vzdor. Môže byť zvyknutý na iný režim, nemusí poznať vodítko, výťah, schody, mestský hluk ani bežné ruchy domácnosti.
Čo môže pomôcť v každodennej praxi
- zachovajte pokojný a predvídateľný režim;
- začínajte na pokojnom mieste;
- prechádzky spočiatku skráťte na pár minút;
- neťahajte psa silou;
- nekarhajte ho za nehody v domácnosti;
- odmeňujte dobrovoľné kroky a vykonanie potreby vonku;
- využívajte hru, hlas a obľúbenú hračku podľa toho, čo psa upokojuje;
- všímajte si, či pes nie je unavený, premrznutý alebo preťažený;
- skontrolujte labky, pazúriky a prípadné poranenia;
- pri zdravotných zmenách navštívte veterinára.
Jedna z najjednoduchších možností je nájsť psovi motiváciu - hračku, maškrtu alebo psieho kamaráta.
Jedna suseda mala malého yorka, ktorý sa tiež nechcel veľmi prechádzať, ale potom sa skamarátil s iným psom a začal za ním behať aj na trávnik.
Niektoré psy sa pri inom pokojnom a sociálnom psovi uvoľnia. Kontakt s iným psom však musí byť bezpečný a primeraný, pretože príliš živý alebo dotieravý pes môže neistotu ešte zvýšiť.

Kedy vyhľadať veterinára alebo odborníka na správanie
Veterinára vyhľadajte vtedy, keď sa odmietanie pohybu objavilo náhle, pes prejavuje bolesť, kríva, trasie sa, má zmeny srsti alebo kože, je apatický, nechce jesť, opakovane si líže labky alebo sa jeho stav zhoršuje.
Ak zdravotné príčiny nie sú potvrdené, ale pes sa dlhodobo bojí vyjsť von, nereaguje na pokojný postup alebo sa jeho strach stupňuje, môže pomôcť skúsený tréner či behaviorista, ktorý pracuje nenásilne.
Najdôležitejšie je rozpoznať, či pes potrebuje oddych, pomoc, kratšiu trasu, postupnú desenzibilizáciu alebo veterinárne vyšetrenie. Keď sa vonkajší svet prestane spájať s tlakom a začne sa spájať s bezpečím, pokojom a príjemnými zážitkami, väčšina psov sa bude postupne zlepšovať.