Psie dni – stručný obsah a charakteristika poviedky Dušana Mitanu

Psie dni sú prvou zbierkou krátkych próz, respektíve poviedok, slovenského autora Dušana Mitanu. Zbierka obsahuje desať próz, ktoré vychádzajú z každodennej reality a zo zážitkov všedného dňa, no bežné situácie postupne premieňajú na udalosti stojace na hranici reality a iracionálneho sveta.

Hlavným hrdinom býva samotný autor alebo rozprávač v prvej osobe. Jazyk Mitanových diel je bežný a hovorový, vďaka čomu pôsobia príbehy autenticky a blízko každodennej skúsenosti. Hoci príbehy vychádzajú z bežných životných situácií, nezriedka do nich vstupuje iracionálny motív.

Význam názvu Psie dni

„Boli to psie dni. Skutočne nepoznám výstižnejšie pomenovanie. Našiel som ho náhodou vo francúzskom slovníku. Stálo tam - canicule - psie dni (čas najväčších horúčav).“

Téma poviedky súvisí s priebehom jedného horúceho letného dňa rozprávača. Druh: epika. Forma: próza. Žáner: poviedka. Téma: priebeh „psieho dňa“ rozprávača (z fran. Canicule - psie dni - čas najväčších horúčav).

Postavy

• Rozprávač - hlavný hrdina, ktorý príbeh rozpráva v prvej osobe a počas jedného dňa sa stáva svedkom i účastníkom viacerých absurdných udalostí.
• Mladý muž - agresívne vystupuje voči staršiemu mužovi a neskôr sa správa násilne aj voči zachránenému psovi.
• Starý muž - napadnutý muž zo začiatku príbehu, ktorý odmieta pomoc, a neskôr sa pokúša o samovraždu obesením.

V obsahovo neveľkej poviedke, v ktorej vystupujú len tri bezmenné postavy, je nám priblížený priebeh jedného (ne)obyčajného dňa rozprávača.

Psie dni - stručný obsah

Rozprávač sa počas horúceho popoludnia rozhodne vyhľadať osamelé miesto pri rieke, pretože sa mu nechce ísť na kúpalisko. Kráča k zastávke autobusu, keď doňho vrazí asi tridsaťročný muž, zamrmle niečo na ospravedlnenie a ponáhľa sa ďalej.

Rozprávača zaujme výraz jeho tváre. Muž má červenú a spotenú tvár, pevne a zlostne zomknuté pery a pôsobí, akoby od zlosti zabudol normálne dýchať. Rozprávač sa preto obráti a začne ho sledovať.

„Keby som bol vedel, do čoho sa dostanem, určite by som bol pokračoval v ceste; nemusel by som sa teraz zaoberať príčinami smrti neznámeho muža.“

Mladší muž dobehne osamelého staršieho pána, ktorý rozprávačovi pripomína profesora dejepisu. Je zrejmé, že sa poznajú. Starší muž pôsobí prekvapene a vystrašene, zatiaľ čo mladší muž je rozhorčený a niečo od neho požaduje.

Starý muž sa mladšieho snaží upokojovať, krčí plecami a krúti hlavou. Jeho správanie pôsobí skôr ako ospravedlňovanie než ako odmietanie. Mladší muž mu však nečakane vylepí zaucho. Starší muž sa nepokúsi o odpor ani o obranu a vyzerá, akoby facku očakával a považoval ju za zaslúženú.

Keď mladší muž udrie staršieho druhýkrát, rozprávač sa rozhodne zasiahnuť. Postaví sa medzi nich a snaží sa násiliu zabrániť. Najviac ho však prekvapí, že zo zásahu je oveľa viac vystrašený starý muž než jeho protivník.

Starší muž rozprávača prosí, aby do ich veci nezasahoval a nechal ich samých. Mladší muž stojí opodiaľ s rukami vo vreckách a pohŕdavo sa usmieva. Rozprávač sa cíti zosmiešnený a urazený, a preto odchádza nazlostený na starého muža, ktorý pohrdol jeho pomocou.

Onedlho cestuje autobusom za mesto k vode. Počas cesty si vyčíta vlastnú samoľúbosť, ale nedokáže sa úplne zbaviť zlosti.

Rozprávač pri rieke

Rozprávač si nájde osamelé miesto pri rieke, kde je breh ešte nezregulovaný. Z vody trčia ostré skaly a na brehu sa povaľujú prázdne plechové sudy od oleja.

Vyzlečie sa a vstúpi do vody. Nemôže sa do nej vrhnúť bez opatrnosti, pretože by si mohol roztrhnúť brucho o skrytú skalu. Opatrne si chodidlami hľadá cestu do bezpečnej hĺbky a uvedomuje si nebezpečenstvo slizkých skál a úzkych medzier.

Dopláva do stredu rieky a pocíti silný prúd, ktorý ho začne unášať. Najradšej by sa mu úplne oddal, nechal sa niesť a splynul s vodou, no napokon dostane chuť na cigaretu. Začne plávať späť k ľavému brehu a namáhavo čelí prudkému toku.

Po vystúpení z vody sa rozbehne po nábreží. Horúci chodník mu osuší mokré chodidlá aj celé telo. Z ploských skál si urobí lôžko, vyzlečie sa donaha a ľahne si na rozpálené kamene. Po krátkom odpočinku si zapáli tri cigarety a napokon zaspí.

Prebudí ho hučanie vĺn rozbíjajúcich sa o skaly. Pozerá na rieku, na vlečniak i na rozžiarenú hladinu, ktorá v diaľke prechádza do belasého neba. Voda pokojne a rovnomerne plynie, pričom sa ani nepokúša obrátiť k prameňu.

Záchrana psa a prejav nevďačnosti

Rozprávač má od horúčavy rozpálenú hlavu a veľký smäd. Ľahne si na brucho, ponorí hlavu do vody a napije sa. Keď odtrhne ústa od hladiny, zbadá neďaleko brehu psa, ktorý sa vo vode pravdepodobne topí.

Najprv chce za psom skočiť, potom však objaví dlhú haluz. Podá mu ju a pes sa do nej zahryzne, takže ho rozprávač môže vytiahnuť na breh.

Pes je malý a pravdepodobne mladý, takmer ešte šteňa. Má mokrú, zlepenú a naježenú srsť a trasie sa od strachu alebo zimy. Rozprávač usúdi, že ide o psa, ktorého sa majitelia zbavili tak, že ho odviedli ďaleko od domu v nádeji, že nenájde cestu späť.

Položí psa na horúce kamene, aby sa usušil a zohrial. Keďže podľa neho pes nikomu nepatrí, rozhodne sa, že si ho nechá. Myslí si, že mu zachránil život, a predstavuje si spoločnú budúcnosť.

Teší sa, že konečne bude mať aj on psa, podobne ako jeho susedia. Chce sa s ním spriateliť, vycvičiť ho podľa príručky pre cvičiteľov psov a tráviť s ním všetok čas. Nechce ho ponižovať strážnymi úlohami a predstavuje si, že pes bude spávať na jeho posteli.

Rozprávač si psa položí na prsia. Zviera sa k nemu dôverčivo schúli a vyhrieva sa na slnku. Keď sa osuší, ožije a začne sa vrtieť, liezť po rozprávačových prsiach a usadí sa mu na pleci.

Rozprávač zacíti na krku jeho ňufák, dych a vlhký jazyk. Zrazu sa zľakne, že by sa mu pes mohol zahryznúť do krčnej tepny. Pri prudkom pohybe, ktorým sa ho snaží z pleca zhodiť, ho nechtiac pichne do oka.

Pes od bolesti zavrčí a v zmätku rozprávača pohryzie do prsta. Rozprávač reaguje návalom zlosti. Má pocit, že mu pes prejavil nevďačnosť napriek tomu, že mu zachránil život.

„Ozval sa vo mne ľudský pud - vyžadoval som vďačnosť, a keď sa mi jej nedostalo, zavrčal som na psa, vyceril som zuby a zahryzol som mu do krku.“

Pes sa bráni a uhryzne rozprávača do líca. Rozprávač mu to vráti a chvíľu sa navzájom hryzú. Potom psa zdrapí a hodí do vody. Z brehu zbiera kamene a hádže ich do zvieraťa, ktoré sa vo vode ešte trasie.

Štvrtým kameňom psa definitívne zabije. Voda zružovie a pes sa prestane hýbať. Rozprávač sa znechutene oblečie a začne sa obávať, či pes nebol besný. Preto sa rozhodne, že si nechá rany ošetriť.

Opätovné stretnutie so starým mužom

Keď rozprávač vyjde spoza kríkov, zbadá muža, ktorý je otočený chrbtom a práve prehadzuje bielu šnúru cez hrubý konár stromu. Konce šnúry sa voľne hompáľajú v slnečných lúčoch.

Muž je starý a vetchý. Rozprávač ho čoskoro spozná ako staršieho muža zo začiatku príbehu. Starý muž sa bezradne obzerá, akoby hľadal niekoho, kto by mu pomohol. Keď zbadá rozprávača, začne naňho mávať.

Rozprávač k nemu pristúpi s nevôľou. Starý muž ho spozná, slušne ho pozdraví a prosí ho, aby o predchádzajúcej udalosti už nehovorili. Rozprávač chápe, že starý muž sa pripravuje na samovraždu obesením.

Starý muž ho požiada o pomoc pri upevnení šnúry na strome. Rozprávač sa nesnaží jeho úmysel vyhovárať ani mu ho nerozhovára. Jeho rozhodnutie prijíma ako samozrejmosť a ochotne vylezie na strom.

Šnúru uviaže o konár a urobí slučku. Zdá sa mu síce trochu príliš tenká, ale nechce sa do veci miešať. Keďže starší muž nevie, na čo si stúpne, spoločne prinesú zo brehu prázdny sud od oleja a postavia ho pod slučku.

Na bielej košeli starého muža zostane olejová škvrna. Tá ho úplne vykoľají, akoby mal obavu, že odchádza na druhý svet v duševnej nepohode. Rozprávač sa ho snaží upokojiť a napokon sa mu to ako-tak podarí.

Starý muž mu podá ruku a poďakuje sa mu za ochotu. Povie, že je rád, že spoznal takého milého a ochotného človeka. Rozprávač odpovie naučenou frázou: „Potešenie je na mojej strane.“

Starý muž ho požiada, aby sa vzdialil. Rozprávač má silné nutkanie spýtať sa na príčinu jeho rozhodnutia, ale nechce si pokaziť jeho dobrú mienku. Okrem toho považuje za potrebné splniť jeho posledné želanie.

Odíde k vode a umyje si zaolejované ruky. Keď sa vráti, s prekvapením zistí, že šnúra vydržala. Starý muž je už stuhnutý. Vyzerá dobre, iba olejový fľak na košeli pôsobí rušivo.

Rozprávač sa rýchlo vzdiali, pretože nechce, aby niekto zistil, že bol svedkom samovraždy. Uvedomuje si, že by nič nedokázal objasniť a nikto by nemal záujem o jeho hypotézy.

Pointa a význam poviedky

Zdanlivo nezmyselný príbeh poukazuje na rôzne prejavy nevďačnosti v živote ľudí. Rozprávač najskôr pomáha starému mužovi, no jeho pomoc je odmietnutá. Neskôr zachráni psa, ale keď ho pes nechtiac pohryzie, rozprávač ho v afekte zabije. Napokon pomôže starému mužovi uskutočniť samovraždu.

Poviedka obsahuje dej plný bizarných udalostí s nečakaným koncom, ktorý pôsobí šokujúco. Dej má iracionálne prvky a narúša kauzálnosť, najmä v situáciách, keď rozprávač najprv zachráni psa a následne ho utopí, alebo keď pomôže starému mužovi pri obesení.

Ide o zobrazenie konania človeka v afekte, keď si plne neuvedomuje dopad svojich činov. Autor nesprístupňuje dôvody konania postáv, ale zobrazuje najmä dôsledky týchto udalostí.

Rozprávač sa počas príbehu opakovane stretáva s nevďačnosťou. Starší muž odmietne jeho pomoc pri konflikte, pes mu oplatí záchranu uhryznutím a starší muž ho napokon požiada o pomoc pri vlastnej smrti. Rozprávač pritom od všetkých očakáva vďačnosť a uznanie, no jeho potreba byť ocenený sa mení na podráždenie, násilie a morálne problematické rozhodnutia.

Absurdnosť a iracionalita

V poviedke sa realistický rámec každodenného dňa postupne narúša. Rozprávač ide k rieke, kúpe sa, opaľuje a fajčí, no zároveň sleduje cudzieho muža, zachraňuje topiaceho psa a pomáha starému človeku pripraviť samovraždu.

Vstup iracionálneho motívu mení realistický príbeh na poviedku s tajomstvom. Tajomstvo tu nevystupuje ako východisko príbehu, ktoré sa - ako v detektívke - objasní, ale ako prostriedok vytvárania napätia či ako jeho pointa.

Rozprávač tuší, že medzi mladším mužom a starým pánom existuje tajomstvo, ale nemá možnosť pochopiť jeho celú podstatu. Vie iba, že smrť starého muža súvisí s incidentom, do ktorého sa zapojil. Mladší muž pozná celé tajomstvo, zatiaľ čo rozprávač pozná iba jeho časť.

„Som na prahu tajomstva a viem, že tento prah nikdy neprekročím, preto ma to tak dráždi.“

Mitanove poviedky sa vyznačujú významovou mnohoznačnosťou, ktorá spočíva v alternatívnych možnostiach interpretácie. Tajomstvo a nevysvetlené vzťahy medzi motívmi otvárajú možnosti čitateľského dotvárania autorského príbehu.

Charakteristika zbierky

Zbierka Psie dni obsahuje desať próz, ktoré sú v ideovej rovine poplatné dobovo aktuálnym tendenciám existencialistickej filozofie. Autor sa v nich inšpiroval sujetovými a rozprávačskými postupmi latinskoamerickej prózy a angloamerickými žánrovými formami, najmä žánrom mysterióznej poviedky.

Mitana uviedol do slovenskej literatúry typ poviedky prezentujúcej tvorivosť ako spontánne rozprávačstvo príbehov vyvolávajúcich dojem autentickosti, ktorý sa však popiera narúšaním konvencie výstavby epického textu.

Hoci do Mitanových poviedok prešlo mnoho z atmosféry predchádzajúceho desaťročia, napríklad iracionalita, čierny humor, pocit absurdity a strata hodnotového ukotvenia, na rozdiel od iných dobových autorov Mitana vo svojich textoch nerezignoval na príbeh.

Prítomnosť príbehu a konfliktu slúži na vykreslenie existenciálnej skúsenosti hrdinu - mladého človeka vstupujúceho do života a kritizujúceho súčasný stav konvenčných spoločenských vzťahov, čo často ústi do pocitov životnej frustrácie.

Protagonistami poviedok sú ľudia mierne asociálni, nespokojní, nezaraditeľní a konfliktní, neustále prežívajúci svoje „psie dni“. Týchto hrdinov by bolo možné vnímať aj ako jednu osobu prestupujúcu z jednej poviedky do druhej a na malé výnimky v tomto priestore aj starnúcu.

Napriek odkazu na každodennú, všednú skúsenosť s podložím v reálnych a bežných životných situáciách vstupuje do príbehov niečo, čo sa vymyká empiricko-racionálnej kontrole. Medzi takéto situácie patrí túžba schladiť sa pivom za horúceho letného popoludnia, cesta električkou či kúpanie sa v rieke, ktoré sa následne vyhrocujú do absurdných udalostí.

Konanie postáv je poháňané nejasnými a iracionálnymi motívmi, pretože v texte chýbajú potrebné príčinno-dôsledkové činitele. Vyhrocovanie všedných situácií do absurdných dôsledkov predpokladá dosiahnutie efektu reality, aby sa ten mohol následne prekódovať a demaskovať ako iluzívny.

Literárnohistorické zaradenie

Svojím knižným debutom sa Mitana zaradil do prozaickej generácie ’56 a zároveň uzatvoril líniu experimentátorsky objavnej prózy druhej polovice šesťdesiatych rokov.

Dušan Mitana sa narodil 9. 12. 1946 v Moravskom Lieskovom. Po strednej škole rok pracoval ako robotník v Moravskom Lieskovom. V r. 1965 odišiel do Bratislavy študovať žurnalistiku a v tom istom roku sa otvoreným listom básnickej skupine Osamelí bežci zapojil do literárneho života.

So štúdiom žurnalistiky skončil po roku. V rokoch 1967 - 72 študoval filmovú a televíznu dramaturgiu na VŠMU. Pracoval ako redaktor časopisu Romboid, zo „znormalizovanej“ redakcie však v roku 1975 odišiel a odvtedy žije v Bratislave ako spisovateľ „na voľnej nohe“.

Časopisecky debutoval poviedkou Oáza s jabloňami, no skutočným debutom bola zbierka poviedok Psie dni, ktorá vyvolala veľký ohlas čitateľov i kritiky.

Znaky tvorby Dušana Mitanu

• Predstaviteľ literárnej postmoderny.
• Do literárneho života sa zapojil otvoreným listom básnickej skupine Osamelí bežci.
• Debutom bola zbierka poviedok Psie dni.
• V próze vychádza z filozofického existencializmu.
• Využíva kafkovské stavy a pocity úzkosti, odcudzenia a dezilúzie.
• Tvorí tajomné a iracionálne prózy.
• Naznačuje závažnosť morálnych kríz po roku 1948.
• Vytvára napínavé príbehy so šokujúcim koncom.
• Absurditou, tajomnosťou a náhodou predstavuje bytie ako sled absurdných náhod.
• Závery poviedok možno interpretovať rôznymi spôsobmi, pretože sú otvorené a nejasné.
• Poviedky majú provokatívny až škandalózny námet a výrazný sklon k tajomnosti až mysterióznosti.

Ďalšia tvorba autora

V zbierke Nočné správy sa zobrazujú tajomné, často iracionálne momenty v našej každodennosti. Motívy záhad korenia až v magickom realizme J. L. Borgesa.

Román Koniec hry má kriminálny podtext. Dôležitý je morálny aspekt prevzatia viny za vraždu, keď matka prevezme vinu za syna, ktorý zabil vlastnú ženu.

Román Hľadanie strateného autora sa venuje hľadaniu autorskej identity a obsahuje fiktívne rozhovory s Luciferom. V diele ide aj o problematiku viery a náboženstva.

Čitateľské reakcie na zbierku sú rozdielne. Niektorí oceňujú bravúrne napísané poviedky, v ktorých autor na malom priestore vykresľuje veľkú psychologickú hĺbku postáv, iní vnímajú texty ako krátke úryvky zo života iných ľudí.

Viacerí čitatelia oceňujú, že jednotlivé udalosti zostávajú v pamäti aj po dlhšom čase. Zbierka býva hodnotená ako veľmi slušný debut, ktorému ani odstup od vydania nič neuberá na kvalite.

Každá poviedka je iná, ale použitý jazyk ich robí veľmi blízkymi. Pri čítaní môže vzniknúť pocit, že sa niečo z toho už stalo, niečo človek zažil alebo sa s niečím podobným stretol v mladosti.

Prvotina Psie dni očarila najmä mladých čitateľov, pre ktorých tieto poviedky predstavovali slnečný svet slobody, vystihovali citovo-intelektuálne rozpoloženie mladých ľudí a ich náladu.

tags: #psie #dni #strucny #obsah