Pyrenejský horský pes: pôvod, vzhľad, povaha, výchova a starostlivosť

Pyrenejský horský pes je šľachetný a majestátny pes, ktorý si získal srdcia mnohých ľudí po celom svete. Jeho krásna biela srsť, silná postava a oddaná povaha mu dodávajú výnimočný šarm.

Pyreneje pochádzajú z Pyrenejí, horskej cesty medzi Francúzskom a Španielskom. Plemeno je pomerne staré, našli sa kosti horských psov z roku 1800 pred Kristom. Od nepamäti plnil v týchto priestoroch úlohu strážcu tak pre domy, ako aj pre stáda oviec.

Pôvod a história plemena

Tak ako pri mnohých iných plemenách, nikdy sa nikomu nepodarilo s istotou zistiť, odkiaľ sa do Pyrenejí títo psi dostali. Predpokladá sa, že ich história je dlhšia než 3 000 rokov, a teda siaha až do doby bronzovej.

Väčšina kynologických historikov sa domnieva, že jeho základným prapredkom je tibetská doga, rovnako ako v prípade mnohých ďalších podobných plemien. Argumenty iných historikov však domnienku o príchode pôvodnej tibetskej dogy do Pyrenejí a následnom pretváraní na pyrenejského horského psa výrazne spochybňujú svojimi faktmi.

Za najvýraznejší argument považujú biele sfarbenie, ktoré je nezlučiteľné s tibetskou dogou. Rovnako však môžu byť jeho prapredkami starořímske psy alebo psy, ktoré sa do Pyrenejí dostali zo Sibíri.

Rozhodne ide o prastaré plemeno, ktorého dávna história môže byť dlhý čas spoločná s inými plemenami alebo na jeho dnešnú podobu a povahu mali s veľkou pravdepodobnosťou výrazný vplyv určité plemená.

Tak či tak pochádza pyrenejský horský pes ako základ plemena, aké poznáme dnes, z Pyrenejí rozprestierajúcich sa na území Francúzska a Španielska. Vyskytoval sa na území celých Pyrenejí a bol tu prakticky jediným pastierskym „plemenom“. Následne už nedochádzalo k prikríženeniu iných psov.

Hoci dve tretiny Pyrenejí patria Španielsku a jedna tretina Francúzsku, práve Francúzi sa postarali o rozšírenie tohto psa a dostali ho z hôr do dedín na ich úpätí. Tam od neho požadovali aj inú prácu než stráženie stád.

Pracovné využitie v Pyrenejach

V horských oblastiach Pyrenejí pracoval veľmi dlhý čas ako spoľahlivý pastiersky pes. Nebol však voľne pustený pri stáde, ako sa mnohí domnievajú, ale bol priviazaný na kolíku alebo pri strome na dlhej reťazi.

Hoci prvá písomná zmienka o týchto horských psoch ako o ochrancoch stád pochádza z roku 1441, dá sa predpokladať, že tu pracovali o niekoľko storočí skôr, len sa o nich nikto nezmieňoval.

Toto písomné záznamy opisujú grófku von Foix s jej veľkými bielymi strážnymi psami. Ďalší najstarší dokument opisujúci týchto bielych strážcov pochádza zo 14. storočia.

Od začiatku platili pyrenejci za neohrozených strážcov. Chránili najmä ovce pred medveďmi, vlkmi a zlodejmi. Nechránili však iba stádo, ale aj svojho pána. Ak mal majetok a rodinu, chránili aj ich.

Ostražitosť a neohrozenosť pyrenejského horského psa boli povestné. Ako samozrejmosť sa bralo aj stráženie nehnuteľností a niektorí jedinci boli pre svoju mohutnú postavu využívaní aj na nosenie a ťahanie nákladov.

Existuje povesť, že pyrenejské psy pracovali aj ako pašeráci. Boli ovešané brašnami, v ktorých mali tovar prenášaný cez dlhé Pyreneje. Putovali trasami, kam sa nedostali ľudia, a tak boli straty zo zhabaného alebo ukradnutého tovaru minimálne.

Pyrenejský pes na šľachtických dvoroch

Dlho netrvalo a o ich kvalitách a peknom vzhľade sa začalo hovoriť široko-ďaleko. Už v 12. storočí sa stal obľúbeným strážnym psom na hradoch a zámkoch.

Tak sa dočkal asi najvyššej pocty - chovali ho chudobní ľudia v horách aj šľachtici na zámkoch. Jeho obľuba dosiahla vrchol na prelome 17. a 18. storočia, keď sa tieto majestátne zvieratá stali spoločníkmi na dvore samotného Ľudovíta XIV., kráľa Slnka.

V oblasti Baregges, ktorá sa nachádza v Pyrenejach na juhozápade Francúzska, uvidel Ľudovít XIV. krásneho veľkého bieleho psa. Išlo práve o pyrenejského horského psa. Natoľko sa mu zapáčil, že sa rozhodol jedného kúpiť a odviezť so sebou do Versailles.

Vo Versailles vzbudil tento pes takú pozornosť, že sa stal vyhľadávaným psom šľachticov. O tom, aký bol cenený a populárny, svedčí aj ocenenie Ľudovíta XIV. (1638 - 1715), ktorý tomuto bielemu obrovi udelil titul „Francúzsky kráľovský pes“.

Kto vlastnil zámok s parkom, musel mať tohto psa, aby dal najavo svoje spoločenské postavenie. Pomerne rýchlo sa pyrenejci rozšírili do Európy a už v 18. storočí boli dobre známi aj na území dnešnej Českej republiky.

Úpadok a záchrana plemena

Neustále napätie medzi bohatými a chudobnými vyústilo do Veľkej francúzskej revolúcie (1789 až 1799), keď nebolo tolerované a trpené nič, čo patrilo bohatým. Ušetrení neboli ani ich psy.

Pyrenejské psy zachránil fakt, že mnohé zostali pri stádach v horských oblastiach Pyrenejí. Ani tam však ich existencia nebola istá. Predátorov pomaly, ale isto ubúdalo, a tým pyrenejský horský pes prichádzal o prácu.

Za svoju dlhú službu ľudstvu však nebol po zásluhe odmenený, pretože na prelome 19. a 20. storočia stál na pokraji vyhynutia. Medveďov a vlkov bolo veľmi málo a pyrenejský pes tak nemal využitie.

V 19. storočí boli už pomerne zriedkavo vídané a ich opis uvádza dva typy. Jedným bol východopyrenejský typ, ktorý sa vyskytoval zriedka, bol vyšší a štíhlejší, mal takmer špicatý nos, špicaté vzpriamené uši a mäkkú, hodvábnu a hustú srsť.

Druhým typom bol západopyrenejský pes, ktorý bol veľmi rozšírený, mal široký nos, ovisnuté pysky, trojuholníkové uši a mierne zvlnenú srsť. Rozdiel medzi nimi bol najmä v utvorení hlavy, tvare uší a mohutnosti. Nezriedka sa vyskytovali s modrými očami.

Od začiatku boli oba typy predovšetkým biele, prípadne iba s niekoľkými tmavšími škvrnami. Prvýkrát bol pyrenejský horský pes predvedený na výstave v roku 1863 vo Francúzsku.

Oživeniu záujmu o plemeno prispela určitá módna vlna spôsobená vlastníctvom psa známou osobnosťou. Tou bola britská kráľovná Viktória (1819 až 1901), ktorá vlastnila pyrenejského psa menom Cabas.

V 70. a 80. rokoch 19. storočia toto plemeno očarilo mnohých kynologických velikánov v Európe aj Amerike a začalo sa o ňom písať. Prišla snaha o záchranu plemena, jeho zjednotenie a vytvorenie chovateľskej základne.

V roku 1904 spísal Strebl návrh štandardu, ktorý uvádza ako nevyhnutnosť tmavé oči, strednú mohutnosť a hmotnosť až 70 kg.

Zaujímavosťou je, že v roku 1907 vznikli súčasne dva kluby združujúce chovateľov a majiteľov týchto psov a každý z nich si zároveň vytvoril vlastný štandard. Jeden niesol názov „Club du Chien des Pyrénées“ a konkurenčný klub „Pastour Club“.

Tento druhý klub založil gróf de la Chevreliére a ešte v tom istom roku predviedol na výstave v jeden deň svojich 53 pyrenejských psov.

Po prvej svetovej vojne sa do chovu pyrenejských psov naplno vložil Bernard Sénac-Lagrange. V roku 1923 sa stal prezidentom francúzskeho klubu R.A.C.P. a na tomto poste zostal až do roku 1954.

Na jeho žiadosť bol štandard v oficiálnej podobe zapísaný do Société Centrale Canine vo Francúzsku. V roku 1935 bol pyrenejský horský pes uznaný organizáciami AKC a CKC.

V tom období bol Sénac-Lagrange značne roztrpčený nad klesajúcou kvalitou chovu tohto psa. Upozorňoval na nechovateľské praktiky obchodníkov so psami, ktorým išlo iba o čo najväčší zisk z predaných šteniat.

Dve svetové vojny chov pyrenejských psov, rovnako ako chov väčšiny plemien v Európe, doslova zdecimovali. Po svetových vojnách, ktoré takmer zničili chov, sa ďalšiemu využitiu a chovu venovali chovatelia najmä v Nemecku a Anglicku.

Francúzskym, nemeckým a anglickým chovateľom patrí najväčšia vďaka za to, že plemeno stále existuje. Aby bolo plemeno životaschopné, uskutočnili sa pokusy s prikrížením bernardína a leonbergera. Ani jedno z týchto krížení sa nepovažovalo za úspešné.

Niektorí historici prikríženie vyvracajú, pretože jasné dôkazy zrejme chýbajú, avšak možnosť takéhoto prikríženia je veľmi reálna.

V Amerike vyšla prvá monografia plemena v roku 1936. Jej autorom bol Francis B. Crane. Do Českej republiky sa pyrenejský horský pes po dlhom čase opäť dostal až v roku 1990, pričom polovica šteniat vždy odchádzala do zahraničia.

Pyrenejský horský pes patrí medzi málopočetné plemená u nás aj vo svete. Napriek tomu ho možno vidieť vo veľmi dobrej kvalite.

Názvy a podobné plemená

Počas 20. storočia bol známy aj pod označením pyrenejský pastiersky pes alebo jednoducho pyrenejský pes. Názov pyrenejský vlčí pes alebo pyrenejský medvedí pes bol tiež veľmi dlho zaužívaný. Ešte v roku 1888 tento názov používal anglický kynológ Hugh Dalziel.

Po dlhý čas, vlastne občas aj dnes, sa v krajine pôvodu nazýva „patou“. Jeho medvedí vzhľad dokázal v poslednom období prilákať nemálo záujemcov o toto plemeno.

Pyrenejský horský pes patrí do skupiny molosov, preto sa vzhľadom a povahou podobá ostatným psom z tejto skupiny. Medzi vzhľadovo podobnými plemenami sa považuje za najmenej agresívneho.

S maremansko-abruzzským pastierskym psom je nielen spriaznený, ale je mu aj veľmi podobný. Ďalšiu podobnosť nájdeme pri kuvaszovi, podhalaňskom ovčiarskom psovi a jeho blízkom príbuznom, slovenskom čuvačovi, a napokon aj pri pyrenejskom mastinovi.

Práve pyrenejský mastin a vo všetkých smeroch odlišný pyrenejský ovčiak často spôsobujú zmätok pri rozlišovaní troch pyrenejských plemien. Nemôže za to ani tak vzhľad, ako skôr podobnosť názvov.

Pyrenejský horský pes sa často zamieňa s tatranským ovčiakom. Pyreneje však pochádzajú z Pyrenejí, zatiaľ čo tatranský ovčiak patrí k samostatnému plemenu a jeho spojovanie s pyrenejským horským psom vychádza najmä z podobnosti bielej srsti, mohutnosti a pracovného využitia.

Vzhľad a telesná stavba

Tento impozantný svetlý pes, nazývaný aj „perla Francúzska“, v sebe spája veľkosť, silu a húževnatosť s hbitou eleganciou.

Proporcie jeho mierne obdĺžnikového tela sú dokonale harmonické. Nesmie pôsobiť „medvedím“ dojmom, ale ani príliš subtílne. Celkový výraz vyžaruje pokojné sebavedomie, pozornosť a bystrosť.

Pyrenejský pes má masívnu stavbu tela a môže dosiahnuť pôsobivú veľkosť. Dospelý pes môže vážiť až 60 kg, sučky sú o niečo ľahšie. Výška v kohútiku by mala byť 70 - 80 cm, sučky 65 - 75 cm.

S takým veľkým telom má pyrenejský horský pes relatívne malú hlavu s malými tmavými očami a malými trojuholníkovými ušami. Krk je krátky, ale silný.

Silueta tohto plemena je obdĺžniková - s predĺženým chrbtom a širokým hrudníkom. Nohy sú svalnaté a rovné. Títo psi sa pohybujú veľmi hladko a elegantne.

Zaujímavosťou je, že pyrenejský horský pes má na zadných nohách dvojité paspárky. Chvost je dlhý, nesený nízko a pokrytý bujnou srsťou.

Srsť a sfarbenie

Pyrenejské psy majú veľmi hustú srsť s bohatou podsadou. Mala by byť dlhá, priliehavá a vlnená.

Najdlhšia je na chvoste, krku a nohách, kde tvorí chochol, prstenec a nohavice. Farba môže byť biela alebo biela so sivými, oranžovými či béžovými škvrnami.

Ak chceme udržať srsť v dobrej kondícii, musíme pamätať na jej pravidelné česanie, v období línania aj dvakrát denne. Keďže pes má svetlú farbu, umývanie psa je rovnako dôležité. Oplatí sa používať šampóny s prírodným zložením, aby nedošlo k podráždeniu pokožky domáceho miláčika.

Paspárky a pôvodná pracovná funkcia

Pastieri verili, že silné, pevné a dobre vyvinuté paspárky na panvových končatinách sú znakom dobrého, zdravého a typického pastierskeho psa. Psy bez paspárkov boli považované, a na niektorých miestach stále sú, za druhoradé a nevhodné na ďalší chov.

Podľa názoru pastierov paspárky pomáhali psovi lepšie udržiavať rovnováhu na ovciach, keď sa potreboval dostať z jednej strany stáda na druhú. Keď sa ponáhľal, bral to najkratšou cestou - cez stádo, respektíve po chrbtoch oviec.

Pyrenejský horský pes však nikdy nepracoval priamo so stádom ako napríklad pyrenejský ovčiak. Pri jeho dnešnej hmotnosti je ťažké predstaviť si, ako sa pohybuje cez obrovské stádo oviec po ich chrbtoch.

Je však pravda, že pred niekoľkými stovkami rokov zďaleka nedosahoval dnešnú veľkosť. Paspárky, niekedy označované ako „vlčie pazúry“ alebo „piaty prst“, údajne pomáhali pri boji s medveďmi a vlkmi.

Povaha pyrenejského horského psa

Pyrenejský horský pes má pokojnú, láskavú a miernu povahu. Hoci je spoľahlivým strážcom a v prípade potreby aj ochrancom, sám od seba nebýva agresívny.

V súčasnosti je to príjemný, krásny, ale nepraktický rodinný pes, ktorý je nielen nekonfliktným priateľom, ale zároveň dobrým strážcom. V skutočnosti nie je iba dobrým, ale mimoriadnym strážcom, ktorému nič neunikne.

Svoju prítomnosť v stráženom objekte dáva najavo, ale zároveň zbytočne nenapáda. Všetko podozrivé ohlási hlbokým štekotom.

Obvykle je jeho povaha pokojná a vyrovnaná, zároveň má však silný inštinkt na ochranu rodiny a majetku. Ide o inteligentné a pozorné psy, ktoré rýchlo zachytia zmeny vo svojom okolí.

Väčšina pyrenejských horských psov má tendenciu každý deň počas súmraku a v prvej polovici noci obchádzať svoje teritórium a byť stále v strehu. Občas iba zavrčí alebo zašteká.

Niektoré šteniatka pyrenejských horských psov počas súmraku a noci zbytočne štekajú. U mnohých to vekom samo ustúpi a v dospelosti sa zaradia skôr medzi pokojné strážne psy, ale niektoré majú snahu byť v tme zbytočne iniciatívne aj v dospelosti.

Tento pes je výborným strážcom, avšak agresivitu v pravom zmysle slova v ňom pravdepodobne nikdy nenájdeme. Typický pyrenejský pes nikdy a za žiadnych okolností neprejavuje dominantné správanie voči majiteľovi ani voči členom rodiny.

Pri jeho veľkosti je to mimoriadne dôležité. Nemá veľké ambície byť vodcom svorky a presadzovať sa. Naopak, rád prejavuje náklonnosť a dobromyseľnosť.

Pyrenejský horský pes je nadmieru priateľský k deťom a k iným malým zvieratám. Má zvýšený prah bolesti a veľkú mieru tolerancie, čo je pri kontakte s deťmi často potrebné.

Je to veľmi mierny, pokojný a vyrovnaný pes, ktorý vie, ako sa správať - najmä k deťom. Aj od tých najmenších si nechá takmer všetko páčiť.

Je nežný, trpezlivý, ohľaduplný a pohodový. Pokojná a k deťom mimoriadne tolerantná povaha pyrenejca je povestná. Treba však myslieť na jeho mohutnosť a hmotnosť.

Pyrenejský horský pes je zároveň veľmi oddaný svojim ľuďom. Rád trávi čas v spoločnosti rodiny a je citlivý na náladu a potreby svojich majiteľov. Má vrodenú schopnosť chrániť svojich blízkych, čo z neho robí skvelého strážcu.

Je trpezlivý a dokáže byť veľmi prítulný, láskavý, maznavý a rodine úplne oddaný. Jeho odvaha je neuveriteľná, ale nepotrebuje si nič dokazovať.

Vzťah k cudzím ľuďom a zvieratám

K cudzím ľuďom býva spravidla ostražitý a nedôverčivý. Ak sa však jeho pán správa priateľsky, pes to okamžite pochopí a správa sa rovnako.

Môže byť nedôverčivý, to však nie je bojazlivosť. Nikdy nebýva nervózny ani roztržitý. Emócie vyjadruje veľmi nenápadne, nepodlieha nadšeniu ani panike a rád žije v monotónnom pokoji.

Ak je správne socializovaný od mladosti, môže sa správať priateľsky aj k neznámym ľuďom. Ide o priateľské plemeno, ktoré na ľudí neútočí.

S ostatnými psami zvyčajne nemá problém, ak druhá strana nevyhľadáva konflikt. Malých ani drzých psov si spravidla nevšíma a prehliada ich.

S mačkami ani s inými domácimi zvieratami zvyčajne nemá najmenší problém. Niekedy však má tendenciu naháňať alebo dokonca napádať na pastvinách veľké zvieratá.

Samostatnosť a náročnosť výchovy

Pri pyrenejskom horskom psovi je nutné stále si uvedomovať jeho značnú samostatnosť v rozhodovaní a malú ochotu poslúchať.

Neznamená to, že by sa nedokázal naučiť niektoré cviky poslušnosti. Je na to dostatočne inteligentný, len nemá potrebu poslúchať.

Toto je vlastnosť, ktorú nie každý človek dokáže pri psovi tolerovať. Pyrenejský horský pes neznáša stereotypný výcvik.

S výcvikom sa dá pracovať, no môže trvať dlhšie než pri iných plemenách. Pyrenejský horský pes reaguje veľmi dobre na pozitívne posilňovanie, ktoré zahŕňa odmeňovanie pochvalou, maškrtami a náklonnosťou za správne správanie.

Učte ho základné povely, ako „sadni“, „ľahni“ a „ku mne“. Každý pes je jedinečný a to, čo funguje pri jednom, nemusí fungovať pri druhom.

Svojhlavosť je pri tomto plemene výraznou vlastnosťou a ruka v ruke s ňou ide aj spomínaná neposlušnosť. Rád sa rozhoduje podľa vlastného inštinktu a presvedčiť ho, aby to urobil inak, je často nadľudský výkon.

Preto je veľmi dôležité viesť ho už od najútlejšieho veku aspoň k základným cvikom poslušnosti, najmä k chôdzi na vodítku a k privolaniu.

S chôdzou na vodítku nebývajú až také veľké problémy, pri privolaní však nebude istota nikdy. Keďže niektorí jedinci majú aj sklony k túlaniu, čo súvisí so samostatnosťou, je u väčšiny jedincov pomerne problematický voľný pohyb na otvorenom priestranstve.

Je nutné snažiť sa byť voči psovi od začiatku dôsledný, aby pochopil, že komunikácia s pánom je dôležitá. Sučky bývajú spravidla poddajnejšie a ochotnejšie spolupracovať.

Výcvik pyrenejského horského psa nie je zvlášť náročný, aspoň základná skúsenosť so psami sa však určite hodí. Ideálna je výchova založená na dôkladnej socializácii, pozitívnej motivácii a dôslednosti.

Výcvik na klasickom cvičisku nemusí byť pre tieto plemená vhodný. Cvičisko môže byť užitočné najmä kvôli socializácii, musí však ísť o kvalitné miesto so skúsenými výcvikármi.

Pyrenejský horský pes môže byť vzhľadom na vysoký prah dráždivosti prijateľným plemenom aj pre začínajúceho majiteľa, ktorý si vopred plne uvedomí jeho povahové zvláštnosti. Pri iných samostatných strážnych plemenách, napríklad pri kaukazskom ovčiakovi, sú potrebné väčšie skúsenosti a znalosti.

Takýto pes je skôr partnerom, ktorý svojho človeka napriek tomu musí uznávať. Vyžaduje si dostatok sebadôvery, ale zároveň aj rešpektovanie špecifických vlastností plemena. Každá chyba vo výchove sa pri týchto plemenách napravuje veľmi ťažko.

Pohyb a zamestnanie

Jeho hlavnou pracovnou náplňou by malo byť stráženie, prechádzky a spoločnosť rodine.

Neoplýva veľkým temperamentom, nie je rýchly, ale dokáže byť vytrvalý. Dlhé prechádzky má veľmi rád.

Napriek veľkým rozmerom nie je mimoriadne aktívnym psom, preto sa mu oplatí poskytnúť priestor na behanie alebo dlhé prechádzky niekoľkokrát denne.

Občasné zamestnanie potrebuje. Je tiež výborným canisterapeutickým psom, čo využívajú najmä v Amerike.

Na Newfoundlande a Aljaške pracuje aj dnes ako saňový pes. V prvej polovici 20. storočia nosil alebo vozil muníciu aj vykurovacie oleje. Dnes prepravuje iné predmety s rovnakou húževnatosťou.

Vhodné podmienky na chov

Pyrenejský horský pes potrebuje dostatok priestoru. Rozhodne to nie je pes do koterca a ani v byte nebude šťastný.

Najvhodnejší je preň voľný pobyt na záhrade s možnosťou ukryť sa v búde alebo v zastrešenom kotercovom priestore. Prístrešok poskytujúci tieň využije najmä počas horúceho leta, v zime sa však rád nechá zasypať snehom.

Je to prírodné plemeno, ktoré má rado čerstvý vzduch a akékoľvek počasie, uprednostňuje však sneh a zimu. Zvládne aj celoročný pobyt vonku za predpokladu, že má dostatok pohybu a kontaktu so svojimi ľuďmi.

Aj keď sa mu najlepšie darí v oplotenej záhrade, potrebuje prítomnosť človeka. Nechce byť dlho sám a chce byť v prítomnosti svojej rodiny.

Ocení aj prítomnosť pána, ktorý behá po záhrade so sekačkou, alebo detí stavajúcich snehuliaka. Ak máte dom s väčším pozemkom, budete mať výhodu, pretože si tam pes môže hrať a hľadať imaginárne stádo oviec.

Ak máte dom alebo byt, treba počítať s tým, že zákaz štekania nebude jednoduché presadiť. Tieto psy majú rady svoj hlas a ak im niečo prekáža, dajú to náležite najavo.

Dôležité je, aby bol pes od mladosti dobre socializovaný a vychovaný. Samotný priestor nestačí, pretože pyrenejský horský pes potrebuje aj kontakt s rodinou, pravidlá a primeraný výcvik.

Zdravie a každodenná starostlivosť

Pyrenejský horský pes je všeobecne považovaný za robustné a zdravé plemeno, avšak ako každý pes môže čeliť niektorým zdravotným problémom.

Tak ako takmer všetky veľké psy, aj pyrenejci sú náchylní na dyspláziu bedrových a lakťových kĺbov. Pyrenejské horské psy majú sklon k problémom s kĺbmi.

Dysplázia bedrového kĺbu môže pri neliečení viesť k problémom s pohybom a značným bolestiam. Je dôležité pravidelne sa starať o jeho zdravie a zabezpečiť kvalitnú výživu.

Pri veľkých plemenách je dôležitá aj prevencia torzie žalúdka. Odporúča sa podávanie navlhčených granúl, vyvýšené misky a predovšetkým pokojový režim približne dve hodiny po jedle.

Stále viac chovateľov, najmä pri stredných a veľkých plemenách, si obľúbilo kŕmenie metódou BARF, teda surovým mäsom a prílohou. Tento spôsob kŕmenia sa však hodí skôr pre skúsených chovateľov, ktorí dokážu zostaviť a zabezpečiť vyvážený jedálny lístok.

Oplatí sa poskytovať psovi kvalitné krmivo. Možno kombinovať mokré a suché krmivo, aby zvieraťu nechýbali potrebné živiny.

Starostlivosť o hustú bielu srsť si vyžaduje pravidelné česanie a počas línania aj česanie dvakrát denne. Pri kúpaní je vhodné používať šampóny s prírodným zložením, ktoré znižujú riziko podráždenia pokožky.

Pre koho je pyrenejský horský pes vhodný

Pyrenejský horský pes je vhodný aj pre začínajúceho majiteľa, ak si vopred plne uvedomí jeho veľkosť, samostatnosť, potrebu priestoru, hlasový prejav a špecifický spôsob spolupráce.

Majiteľ musí byť dôsledný, pokojný a pripravený budovať vzťah založený na dôvere a rešpekte. Nestačí očakávať mechanickú poslušnosť, pretože tento pes rád rozhoduje podľa vlastného inštinktu.

V modernej dobe plní väčšina pyrenejských horských psov funkciu rodinného spoločníka a domáceho strážcu. Je ideálnym plemenom k domu so záhradou.

Kludná, láskavá a k deťom mimoriadne tolerantná povaha z neho môže urobiť skvelého rodinného psa, no jeho mohutnosť si vyžaduje dohľad pri kontakte s malými deťmi.

Pyrenejský horský pes môže byť hlavnou postavou v celosvetovo známom sfilmovanom diele „Bella a Sebastián“.

Nie je praktickou voľbou pre človeka, ktorý hľadá psa do malého bytu, absolútne tichého strážcu, dokonale ovládateľného psa na voľnom priestranstve alebo zviera ochotné opakovať stereotypné cviky bez vlastnej motivácie.

Cena a náklady

Títo psi nepatria medzi lacné plemená. Vyžadujú si primeranú starostlivosť a pomerne veľké množstvo potravy.

Pri výbere šteniatka je dôležitý vhodný chovateľ, ktorý venuje pozornosť zdraviu, povahe, socializácii a podmienkam odchovu.

tags: #pyrenejsky #horsky #pes #ifauna