V jednom malom meste žil chlapec, ktorý sa volal Janko. Nebol najvyšší ani najsilnejší a nemal ani najdrahšie hračky. Mal však dobré srdce, bystré oči a odvahu pomôcť každému, kto sa ocitol v núdzi.
Jedného dňa našiel v ruinách za mestečkom dievčatko, ktoré žilo samo, nevedelo nič o svojich rodičoch, ani koľko má rokov. Získalo si veľa priateľov, pretože dokázalo ľudí pozorne počúvať, a tak vyriešiť ich problémy. Janko jej pomohol nájsť bezpečné miesto a čoskoro sa stali nerozlučnými kamarátmi.
V ten istý týždeň sa začali diať zvláštne veci. Celý týždeň pršalo a riaditeľ oznámil deťom, že škola bude až do odvolania zatvorená, lebo hydrometeorologický ústav vyhlásil prvý povodňový stupeň. Ben sa tešil, že bude môcť zostať doma, no po príjazde na farmu si všimol, že voda stúpa čoraz vyššie.
Pes, ktorý vedel viac než ostatní
Keď Janko kráčal popri starej stodole, začul tiché kňučanie. Zbúranie starej stodoly pripravilo o strechu nad hlavou štyri malé sovičky. Keď ich Janko nájde, sú hladné a premrznuté. Po ich rodičoch nie je ani chýru, ani slychu.
Chlapec si vyhrnul rukávy a začal sovičkám pomáhať. Vtom sa spoza mokrých kríkov ozvalo hlboké zavrčanie. Janko sa najprv zľakol, no potom uvidel veľkého psa s lesklou čiernou srsťou a očami, ktoré žiarili ako dve malé hviezdy.
Pes sa volal Čin. Nebol obyčajný. Rozumel ľudskej reči, vedel nájsť stratené veci a vždy vycítil, keď niekto klame alebo potrebuje pomoc. Keď Janko položil pred sovičky kúsok chleba, Čin sa k nim priblížil a vlastným telom ich zahrial.
„Ty si čarovný pes,“ zašepkal Janko.
Čin iba naklonil hlavu, akoby presne rozumel každému slovu.
Tajomstvo lesa
Na druhý deň dážď neustával. Janko, jeho nová kamarátka a Čin sa vybrali do lesa, aby zistili, odkiaľ prichádza podivné svetlo, ktoré bolo každú noc vidieť nad kopcom.
Keď myška Šupito uteká v lese pred hladným lišiakom Belobruchom, nepozerá sa ani napravo, ani naľavo. Niet divu, že zakopne a spadne z vysokej skaly. Vyzerá to ako smutný koniec príbehu? Omyl! Dobrodružstvo malej myšky sa len teraz začína.
Šupito sa totiž zachytila o konár a Čin ju vytiahol do bezpečia. Myška im za odmenu prezradila, že v lese sa objavil čierny tieň. Každú noc prechádza medzi stromami, berie zvieratám odvahu a mení ich priateľov na nepriateľov.
„To je neznášanlivosť,“ povedala Jankova kamarátka. „Ak sa rozšíri, všetci sa začnú báť jeden druhého.“
Janko si spomenul na starý príbeh o zvieracích kamarátoch, ktorí museli poraziť úhlavného zloducha neznášanlivosť, aby mohli žiť spolu v pokoji. Vtedy pochopil, že ich čaká veľká úloha.
Čarovná záhrada
Pri potoku objavili bránu zarastenú machom. Za ňou sa ukrývala nádherná záhrada. Mimi a Líza už raz objavili za domom nádhernú záhradu, o ktorú sa staral malý čarovný záhradník. Janko teraz pochopil, že aj táto záhrada patrí bytosti, ktorá chráni les.
Z trávy vystúpil malý záhradník. Mal zelený kabát, klobúk z listov a v rukách držal striebornú lopatku.
„Tieň sa živí hádkami,“ povedal. „Čím viac sa zvieratá medzi sebou sporia, tým je silnejší. Poraziť ho môžete iba činmi, ktoré dokazujú priateľstvo.“
Janko sa zamyslel. Nestačilo teda iba hovoriť, že majú byť všetci dobrí. Museli svoju dobrotu ukázať skutkami.
Najprv pomohli myške Šupito nájsť jej domov. Potom zachránili malé sovičky, ktoré ešte stále čakali na svojich rodičov. Čin vyňuchal ich stopu až k starej jedli, kde ich rodičia uviazli v polámanej vetve.
Janko priniesol povraz, dievčatko podržalo lampáš a Čin opatrne vytiahol sovy do bezpečia. Keď sa rodina opäť stretla, nad lesom sa objavil zlatý záblesk.
Králik, medvedica a hlučný sused
Na svojej ceste stretli králika a medvedicu. Králik a medvedica prespali takmer celú zimu. Prichádza však jar a zdá sa, že králik vstal hore zadkom. Každá drobnosť ho vytáča až do vývrtky a ešte sa do lesa nasťahoval aj otravný sused, ktorý neustále robí randál.
Králik obvinil suseda, že mu ničí pokoj. Sused zasa tvrdil, že králik je protivný a nechce sa s nikým deliť o lesnú čistinku. O chvíľu sa všetci hádali tak hlasno, že sa z krovia vyvalil čierny tieň.
Čin pristúpil ku králikovi a položil mu labu na plece. Janko mu vysvetlil, že pokoj sa nedá vynútiť krikom. Králik sa nadýchol a prvýkrát si vypočul, čo sused potrebuje.
Ukázalo sa, že sused robil hluk preto, lebo si nevedel postaviť domček a pri každom pokuse mu spadli konáre. Králik, medvedica, Janko, dievčatko aj Čin mu pomohli. Keď domček dokončili, sused prestal robiť randál.
Čierny tieň sa zmenšil.
Jazero plné tajomstiev
ČĽUP! Králika a medvedicu pri pokojnom letnom kúpaní v jazere vyruší čosi záhadné. Majú sa tešiť alebo sa báť? Je to len malá strapatá sovička alebo obrovská vyhladovaná príšera?
Z vody sa vynorila veľká tmavá hlava. Zvieratá sa rozutekali, no Čin zostal stáť. Janko si všimol, že príšera sa netvári nahnevane. Bola vystrašená a mala v labke zapichnutý ostrý konár.
Chlapec sa k nej pomaly priblížil. Čin zavrčal iba preto, aby príšeru upokojil, a dievčatko jej začalo pokojne rozprávať. Spoločne jej vytiahli konár z labky.
Ukázalo sa, že nejde o hladnú príšeru, ale o vodného strážcu jazera. Tieň ho prinútil báť sa všetkých, ktorí k jazeru prišli. Keď sa presvedčil, že mu chcú pomôcť, daroval Jankovi modrý kamienok.
„Tento kameň ukáže cestu k srdcu tieňa,“ povedal vodný strážca.
Stretnutie s tieňom
Modrý kamienok ich zaviedol na vrch nad mestom. Tam stála stará jaskyňa. V nej kedysi žil Grinč, azda najväčší hundroš na svete. Nemal rád veselých obyvateľov mestečka a žil v jaskyni na vrchu so svojím psom, aby mal od každého dokonalý pokoj.
V jaskyni sa však teraz ukrýval niekto iný. Čierny tieň sa vznášal nad kamenným oltárom a okolo neho sa ozývali hlasy všetkých hádok, urážok a krívd, ktoré sa v lese za posledné dni nahromadili.
„Nemôžete ma poraziť,“ zašepkal tieň. „Ľudia aj zvieratá sa vždy napokon pohádajú.“
Janko sa ho nebál. Nezaútočil naň mečom ani palicou. Namiesto toho položil pred oltár modrý kamienok a zavolal všetkých, ktorým pomohli.
Prišli Šupito, sovičky so svojimi rodičmi, králik, medvedica, hlučný sused aj vodný strážca. Každý z nich povedal, čo preňho urobil niekto iný.
Čin potom položil labu na kameň. Z jeho srsti vyšľahlo svetlo. Nebolo oslepujúce ani prudké, ale teplé a pokojné. Rozžiarilo tváre všetkých prítomných.
Tieň sa začal triasť. Nedokázal zniesť priateľstvo, pomoc a odvahu, pretože sa živil iba strachom a nenávisťou. Pomaly sa zmenil na malú sivú iskru a napokon zhasol.
Chlapec s činmi
Keď sa Janko vrátil do mesta, všetci sa ho pýtali, ako sa mu podarilo zachrániť les. Chlapec však nechcel hovoriť o sebe ako o hrdinovi.
„Neporazil som tieň sám,“ povedal. „Pomohli sme si navzájom. Čin ukázal cestu, zvieratá mali odvahu a každý urobil niečo dobré.“
Od toho dňa mu začali hovoriť chlapec s činmi. Nie preto, že by mal zázračnú moc, ale preto, že nikdy nezostal iba pri sľuboch. Keď niekto potreboval pomoc, konal.
Čin zostal po jeho boku. Cez deň sprevádzal Janka do školy a večer spolu chodili kontrolovať les. Malý záhradník im občas poslal list z čarovnej záhrady, vodný strážca strážil jazero a zvieratá sa naučili, že aj veľký spor sa dá vyriešiť, keď sa všetci najprv vypočujú.
A keď sa nad mestom objavila dúha, Janko vedel, že čarovný pes je nablízku. Stačilo pozorne počúvať tiché kroky v tráve a sledovať dve hviezdy, ktoré žiarili v jeho očiach.