Dnes spí na gauči, žobre o piškóty a verne nás sprevádza na každom kroku. No nebolo to tak vždy.
Pes sprevádza človeka tak dlho, že si už ani nevieme predstaviť svet bez neho. No jeho príbeh sa začal dávno predtým, než sme si na neho ušili prvý obojok.
História psa domáceho (Canis lupus familiaris) siaha tisíce rokov do minulosti, keď sa prví odvážni vlci priblížili k ľudským ohňom. Čo ich k tomu viedlo? A ako sa z divokého predátora stal spoločník, ktorý cíti naše emócie a chráni nás s bezpodmienečnou oddanosťou?
Od vlka k domácemu psovi
Populárna predstava, že praveký človek odchytil vlčie mláďa, vychoval ho a tým vznikol pes, je podľa modernej vedy biologicky neudržateľná.
Vlk totiž potrebuje 2 500-3 500 kalórií denne a stáva sa schopným lovcom až po zhruba dvoch rokoch.
Energetické náklady na odchov jediného vlka by boli pre vtedajších ľudí obrovské - nieto ešte, aby takýto model vytvoril celú životaschopnú populáciu.
Skutočný začiatok domestikácie bol oveľa prozaickejší - a zároveň geniálne jednoduchý.
Niektorí vlci sa prestali báť ľudí a priblížili sa k ich osadám, kde nachádzali odpadky a zvyšky jedla.
Nešlo o to, že by si človek ochočil vlka. Išlo o to, že niektorí vlci sa naučili využiť človeka.
Pes tak nevznikol násilným ochočením, ale ako kommensál (tvor žijúci na úkor zvyškov) - tvor, ktorý zdieľal prostredie s človekom a ťažil z jeho prítomnosti.
Tie odvážnejšie a priateľskejšie jedince sa postupne stali súčasťou ľudských skupín.
Získali ochranu a ľudia na oplátku získali verného strážcu a pomocníka pri love.
Domestikácia psa je jedným z najväčších spoločných úspechov ľudí a zvierat.
Archeologické nálezy naznačujú, že prvé psy žili po boku človeka už pred 13 000-15 000 rokmi, a niektoré lebky pripomínajúce psov dokonca pochádzajú z obdobia starého viac než 30 000 rokov (napr. nálezy z Belgicka, Altaja alebo Sibíri).
V mnohých prípadoch boli psie kosti nájdené pochované spolu s ľuďmi - často s náznakmi starostlivosti o chorých jedincov.
Podľa niektorých bádateľov však môžu byť tieto staršie lebky skôr variáciami vlkov než skutočnými psami.
Raymond a Lorna Coppingerovci preto kladú vznik prvých stabilných psích populácií až do obdobia neolitu, pred 7 až 8 tisíc rokmi.
Či už pes vznikol skôr, alebo až s príchodom poľnohospodárstva, jedno je isté: od začiatku bol viac než len úžitkové zviera.
Pes je najlepším priateľom človeka o pár tisíc rokov dlhšie, ako sa doteraz predpokladalo.
Spolu to so psami ťaháme dlhšie, vyšli o tom rovno dve štúdie vo vedeckom časopise Nature.
V jednej z nich sa vedci z Univerzity of East England v Norwichi zamerali na dve stovky zvierat pokladaných za psov a nie vlkov, pričom všetky kosti boli spojené s pravekými archeologickými nálezmi.
Vďaka moderným technológiám vedci detailne preskúmali DNA z nálezov a popísali vôbec najstaršiu psiu DNA na svete.
Tá bola objavená v kúsku lebky v Pinarbasi v dnešnom Turecku.
Nový objav je asi o 5-tisíc rokov starší ako doteraz najstaršia identifikovaná psia DNA z Ruska.
Pes z Pinarbasi bol ešte šteňa a pochovali ho nad ľudskými hrobmi.
Najnovšie tak platí, že spolužitie psa a človeka dokázateľne pretrváva už 16-tisíc rokov.
Domestikácia nemala jediné miesto ani jediný okamih
Dlho sa vedci domnievali, že pes bol domestikovaný len na jedinom mieste - najčastejšie sa uvádzala východná Ázia.
Moderné genetické analýzy však tento obraz výrazne komplikujú.
Podľa rozsiahlej genomovej analýzy (Thalmann et al., 2013) majú moderné psy bližšie k starovekým európskym vlkom, než k dnešným vlkom východoázijským, čo by mohlo podporovať európsky pôvod domestikácie.
Výsledkom je, že pôvod psa nemožno vysvetliť jediným miestom alebo jednorazovou udalosťou.
S postupným rozvojom ľudských komunít, najmä od neolitu, začal človek cielene vyberať psov, ktorí najlepšie plnili určité funkcie: strážili, lovili, ťahali náklad, alebo slúžili ako spoločníci.
Pes sa tak stal nielen praktickým pomocníkom, ale aj súčasťou kultúry a symboliky.
Je však dôležité pripomenúť, že plemená psov, ako ich poznáme dnes, sú relatívne mladý fenomén - väčšina z nich vznikla až v posledných 200 rokoch moderným šľachtením a izoláciou populácií.
Ak by sa psy nechali voľne krížiť, postupne by sa vrátili k univerzálnemu vzhľadu tzv. „village dogs“ - dedinských psov, ktorí dodnes tvoria okolo 85 % celosvetovej populácie psov.
Čo sa zmenilo medzi vlkom a psom
Z pohľadu evolúcie bol pes jednoznačným víťazom.
Dnes je pes najpočetnejší zástupca rodu Canis - odhadom asi 1 miliarda jedincov, zatiaľ čo vlci, kojoty a šakaly dohromady tvoria sotva 50 miliónov.
Napriek tomu, že pes domáci (Canis lupus familiaris) a vlk obyčajný (Canis lupus) zdieľajú spoločného predka, ich vzhľad, správanie a genetika sa v priebehu domestikácie výrazne premenili.
Psi sú vo všeobecnosti menší než vlci, majú kratší ňufák, širšiu lebku, guľatejšie oči a jemnejší výraz.
Tieto znaky sú výsledkom tzv. neoténie - zachovania mláďacích rysov do dospelosti.
Neoténia sa prejavuje nielen fyzicky, ale aj správaním: vyššou učenlivosťou, hravosťou a nižšou agresivitou.
Zásadný rozdiel medzi vlkom a psom nie je len vo vzhľade, ale predovšetkým v správaní.
Pes sa prispôsobil nášmu životu, naučil sa rozumieť gestám, výrazom tváre, dokonca aj našim emóciám.
Vlk sa síce učí rýchlo, ale nie je geneticky „naladený“ na človeka.
My ľudia sme úspešne domestikovali psa, ale nikdy nebudeme schopní zmeniť jeho zvieraciu podstatu a odstrániť jeho prirodzený inštinkt.
Nemôžeme zmeniť psa tak, aby mal ľudské vlastnosti.
Pravdaže, môžeme sa tváriť, že sme toho schopní, a uspokojiť tak svoje ľudské prianie.
No takto práve vznikajú problémy správania.
Pes ako lovec, strážca a pracovný partner
Akonáhle sa pes usadil po boku človeka, jeho úloha začala naberať konkrétne podoby.
Nebol už len tvorom, ktorý sa priživoval na okraji ľudských osád.
Zviera, ktoré kedysi len zbieralo zvyšky, sa stalo aktívnym partnerom v každodennom živote.
Lov bol po tisíce rokov stredobodom ľudského prežitia - a pes bol od samého začiatku nenahraditeľným spojencom.
Ľudia skoro zistili, že pes má čuch, inštinkty a rýchlosť, ktoré človeku chýbajú.
Zviera, ktoré ešte nedávno súperilo s človekom o korisť, sa tak stalo kľúčovým spojencom pri love.
Archeologické dôkazy aj praveké maľby dokazujú, že ľudia lovili so psami už pred 8 000-10 000 rokmi.
Skalné rytiny z dnešnej Saudskej Arábie ukazujú svorky psov s obojkami, ktorí pomáhali pri štvaní gaziel.
Podobné nálezy poznáme aj z Japonska (hroby kultúry Jōmon spred 9 000 rokov obsahujú psov pochovaných s loveckými nástrojmi) či Európy (nájdené pozostatky psov s kosťami vysokej zveri).
Zatiaľ čo lov bol dynamickou činnosťou, ktorá prebiehala v teréne, druhou - a nemenej dôležitou - úlohou psa bola ochrana a stráženie.
Pes zostal pri ohni, keď ľudia odišli.
Prvé psy si zachovali ostré zmysly svojich vlčích predkov - najmä čuch, sluch a vnímanie neznámych podnetov.
Niektoré kultúry týchto psov nepoužívali aktívne na lov, ale práve na stráženie tábora alebo osady.
S prechodom od lovu k poľnohospodárstvu a pastierstvu sa ľudia začali trvalo usádzať a chovať domáce zvieratá - ovce, kozy, dobytok.
Funkcia strážcu a pastiera zanechala hlbokú genetickú stopu v plemenách, ktoré sú dodnes využívané na ochranu majetku, stád alebo ako pracovné psy v náročných podmienkach.
Špecializované skupiny psov
Akonáhle sa ľudia začali trvalo usádzať, zakladať osady a rozvíjať poľnohospodárstvo, úloha psa sa ďalej menila.
Už nešlo len o univerzálneho pomocníka, ktorý dokázal uloviť korisť alebo postrážiť tábor.
Z lovcov sa tak stali poľovnícki psi špecializovaní na rôzne úlohy: stopovanie, vystavovanie, dohľadávanie či aportovanie.
Prirodzene sa teda začali formovať základy dnešných loveckých plemien psov a postupom času začali ľudia cieľavedome vyberať psov podľa ich loveckých schopností.
Na rozdiel od pastierskych alebo saňových plemien bola ich hodnota priamo spätá s úspechom lovu a prežitím celej komunity.
Súčasne sa rozvíjali plemená určené na ochranu stád a majetku, ktoré museli byť odvážne, samostatné a lojálne.
S príchodom neolitu a rozvojom poľnohospodárstva začal človek chovať ovce, kozy a dobytok.
A s hospodárskymi zvieratami prišla aj nová hrozba: predátori.
Vlci, medvede alebo dvojnohí zlodeji boli pre stáda ľahkou korisťou.
Prvé pastierske psy boli vyberané podľa odvahy, veľkosti a schopnosti rozlíšiť „svojich“ od „cudzích“.
Museli chrániť stáda, bez toho, aby im sami ubližovali.
Typickým znakom týchto plemien je vernosť stádu, nie jednotlivcovi.
Zatiaľ čo pastierske psy stádo strážili, ovčiarske psy vznikli neskôr - v západnej Európe, kde sa hospodárstvo vyvinulo inak.
Border kólie, kelpie alebo šeltie dokázali vďaka vrodeným inštinktom a vysokej inteligencii „pohybovať stádom“ - obiehať ho, zastavovať a tlačiť zvieratá správnym smerom.
Saňové psy v severných oblastiach
V drsných podmienkach Sibíri a Arktídy sa človek bez pomoci psa nezaobišiel.
Rozsiahle pláne, hlboký sneh a nekonečné vzdialenosti by boli pre pešieho človeka takmer neprekonateľné.
Genetické analýzy ukazujú, že severné saňové psy - sibírsky husky, aljašský malamut alebo samojed - patria medzi najstaršie psie línie vôbec.
Práve preto sa často zaraďujú aj medzi tzv. vlčie plemená psov - majú výrazné trojuholníkové uši, hustú dvojitú srsť, klinovitú hlavu a silné lovecké inštinkty.
Tieto plemená neboli výsledkom estetického šľachtenia, ale prežitia.
U inuitských a sibírskych kmeňov boli saňové psy nielen pracovným nástrojom, ale aj súčasťou komunity.
Saňové psy dodnes patria k plemenám, ktoré si zachovali najviac „primitívnych“ znakov: silný lovecký inštinkt, nezávislosť a potrebu práce.
Molossovia a strážne psy
Zatiaľ čo pastierske psy chránili stáda a saňové psy pomáhali prežiť na severe, v oblasti Stredomoria a Blízkeho východu vznikla úplne iná skupina: molossovia a strážne psy.
Rimania cvičili tzv.
Z bojových psov sa časom vyvinuli psy, ktoré mali hlavnú úlohu: chrániť majetok a obydlie.
Títo psi boli vyberaní pre svoju silu, odvahu a teritorialitu.
Moderná genetika potvrdzuje, že molossovia patria medzi plemená s veľmi starými koreňmi.
Dnes molossovia a strážne psy zostávajú silne špecializovanou skupinou.
Niektoré plemená, ktoré boli pôvodne vyšľachtené na ochranu stád či majetku, dnes poznáme ako policajné plemená psov.
Každá táto skupina predstavuje inú kapitolu ľudskej histórie - a zároveň odhaľuje, ako úzko bol vývoj psa spätý s vývojom ľudskej civilizácie.
Z univerzálneho spoločníka sa tak stal majster špecializácie - a práve v tejto rozmanitosti tkvie jeho jedinečnosť.
Od pracovného nástroja k emocionálnej opore
Akonáhle ľudstvo vstúpilo do modernej éry, svet psov sa začal meniť rovnako rýchlo ako svet ľudí.
Pes sa tak premenil z „pracovného nástroja“ na emočnú kotvu - bytosť, ktorá nám pomáha zvládať moderné stresy a posilňuje našu psychickú pohodu.
A práve v tom spočíva jeho najväčšie víťazstvo: aj keď už nie je pre prežitie nevyhnutný, pre život je dôležitejší než kedykoľvek predtým.
Zatiaľ čo pre kráľov bol pes symbolom prestíže a verným spoločníkom na loveckých výpravách, pre básnikov a maliarov sa stal nekonečnou inšpiráciou.
Pes je skrátka univerzálna postava: priateľ, strážca, hrdina, ale niekedy aj zámienka pre veľké ľudské príbehy.
Vodiace a asistenčné psy
Jednou z najznámejších moderných rolí psa je práca vodiacich psov, ktorí pomáhajú ľuďom so zrakovým postihnutím.
Historické zmienky o psoch, ktorí pomáhali slepcom, pochádzajú už zo stredoveku - existujú stredoveké iluminované rukopisy, na ktorých je pes vedený človekom s palicou.
Moderný výcvik vodiacich psov však začal po 1. svetovej vojne v Nemecku, kde sa hľadal spôsob, ako pomôcť tisícom vojakov, ktorí prišli o zrak.
Prvá systematická škola pre vodiace psy vznikla v 20. rokoch 20.
Vodiaci pes musí vedieť bezpečne previesť svojho majiteľa mestským prostredím, rozoznať a obchádzať prekážky, pričom musí úplne ignorovať rušivé podnety (iní psi, hluk, neodolateľná vôňa jedla).
Zatiaľ čo vodiace psy nahrádzajú zrak, asistenčné psy pomáhajú ľuďom s najrôznejšími zdravotnými obmedzeniami.
Ich poslaním je umožniť svojim majiteľom viesť samostatnejší a dôstojnejší život.
Asistenčné psy sa teda nestarajú len o telo, ale aj o dušu.
Najčastejšie sa používajú retrievery (labradory, zlaté retrievery), pudle alebo kríženci - kombinujú inteligenciu, pokojný temperament a ochotu spolupracovať.
Policajné a služobné psy
Patria sem ale aj policajné a služobné plemená psov, ktoré chránia verejný poriadok, hľadajú nezvestné osoby alebo odhaľujú nebezpečné látky.
Zatiaľ čo niektoré psy pomáhajú jednotlivcom, iné chránia nás všetkých.
Policajné plemená psov nie sú univerzálne, ale starostlivo trénovaní profesionáli.
Medzi najčastejšie policajné psy patria nemecký ovčiak a belgický malinois, ktorí kombinujú inteligenciu, odvahu a výnimočnú fyzickú kondíciu.
Terapeutické psy
Nie každý pes vedie nevidiaceho ulicou alebo pomáha pri policajnom zásahu.
Niektorí majú iné poslanie - liečiť dušu.
Reč je o terapeutických psoch, ktorí svojou prítomnosťou dokážu znížiť stres, zlepšiť náladu a podporiť psychickú pohodu.
Výskumy ukazujú, že kontakt so psom znižuje hladinu stresového hormónu kortizolu a zároveň zvyšuje hladinu oxytocínu - hormónu lásky a dôvery.
Terapeutický pes nemusí byť konkrétne plemeno - rozhoduje povaha.
Pokojní, priateľskí a vyrovnaní psi, ktorí majú radi kontakt s ľuďmi a vedia reagovať na rôzne situácie, sú ideálni kandidáti.
Jedným z prvých terapeutických psov na Slovensku sa stala labradorka Deisi, ktorú vyradili zo slepeckého výcviku, pretože nevedela ignorovať mačky.
Daroval nám ju veterinár, keď mala jeden a pol roka, už nebola šteniatko.
Stala sa prvým terapeutickým psom na Slovensku, čo je dnes ďalšia časť mojej aktivity.
Spoločenské psy a moderný mestský život
Moderná spoločnosť potrebuje parťáka, ktorý bude doma, bude nás tešiť svojou prítomnosťou a ponúkne nám bezpodmienečné priateľstvo.
Pod označením spoločenské plemená psov (FCI skupina IX) sa skrýva celá paleta plemien, ktorých hlavným poslaním je robiť ľuďom radosť.
Patrí sem napríklad bišóniky, čivavy, mopslíky, kavalieri alebo aj pudlíkovia.
Spoločenské psy sa stali fenoménom (nielen) mestského života.
Sú malé, prispôsobivé a ideálne do bytov.
Nie je náhoda, že medzi najčastejšie spomínané „poslušné plemená psov“ alebo „najpriateľskejšie plemená psov“ patria práve tie, ktoré majú svoje korene v spoločenskej skupine.
Odrážajú to, čo moderný človek hľadá: blízkosť, radosť a emočné puto.
Takzvaná tretia vlna domestikácie
Tretia vlna domestikácie? Tentoraz už nejde o fyzické znaky - dĺžku srsti alebo tvar uší.
Ide o emócie, správanie a genetickú citlivosť.
Štúdia zo švédskej Linköpingskej univerzity (2023) ukázala, že rozdiely v genetickej výbave psov - konkrétne vo variantoch génu pre oxytocínový receptor (OXTR) - významne ovplyvňujú ich správanie.
Tieto výsledky vysvetľujú, prečo sú niektoré línie psov - napríklad retrievery alebo ovčiaky - mimoriadne vhodné pre rolu asistenčných a služobných psov.
Tretia vlna domestikácie nám ukazuje, že pes sa nestáva len spoločníkom - stáva sa doslova emočným partnerom človeka.
Pes sa stáva živým antidepresívom.
Pomáha zvládať stres, úzkosť, osamelosť.
Premena pracovných rolí však neznamená, že lovecké, strážne alebo služobné psy zmizli.
Stále existujú poľovníci, armáda aj polícia.
Desiatky generácií boli psy šľachtené na konkrétne úlohy - obranu, lov, stopovanie.
Tieto inštinkty z ich DNA nezmizli.
A práve vtedy vznikajú mýty a stigmy: „bojové plemená“, „najnebezpečnejšie plemená psov“, „problémové správanie“.
Pes nie je človek, hoci s nami žije
Najväčšia a najhoršia chyba, akú majitelia psov robia, je zaobchádzať so psom ako s ľudskou bytosťou.
Ľudská rasa je taký dobrý, súcitný druh, že máme tendenciu dívať sa na našich psích spoločníkov ako na malých ľudí.
Pritom skutočnosť je taká, že sú to psovité mäsožravce a majú veľmi odlišné chápanie sveta.
Pes je živočích a nemá také rozumové schopnosti ako človek.
Psy majú emócie, ale sú to jednoduché stvorenia vybavené inštinktami a ich emócie postrádajú zložité myšlienkové procesy.
Cítia radosť, keď vedia, že ste potešení, sú smutné, keď niekto umrie.
Ale neuvažujú, neplánujú nič vopred.
Povedzme, že ste rozrušení kvôli čomusi, čo sa stalo vo vašom živote.
Pes bude vidieť, že ste rozrušení, ale nebude vedieť prečo.
Napríklad nebude si to zdôvodňovať tým, že sa vám práve rozpadol vzťah.
Pes nežije v minulosti alebo v budúcnosti, ako ľudia.
Žije v tejto chvíli.
Preto, že pes žije v prítomnosti, je omnoho ľahšie rehabilitovať psa, než človeka.
Poľudšťovanie psa a jeho hranice
Človek si vybral psa za partnera už v dobách jeho domestikácie.
Človek poľudšťuje psa už tým, že pes žije v jeho prostredí, či spoločnosti, čím naňho prenáša časť svojich zvykov.
Z toho istého dôvodu (kvôli bezpečnosti, prípadne pohodlnosti, či zábavy človeka) ho učí istej forme reakcie na povely.
Okrem toho, čo sa ho človek snaží vedome naučiť dokáže pes odpozorovať a naučiť sa aj iné druhy správania sa ľudí - rovnako ako sa to človek učí od rodičov.
Pes nie je jediné zviera, ktoré žije v prostredí človeka a ktoré sa muselo nejako prispôsobovať ľudským potrebám, avšak je jediné zviera, ktorému človek dáva, privlastňuje ľudské vlastnosti.
Čiže ho poľudšťuje.
Poľudštený pes = pes bez plnohodnotného života.
Pes sa niekedy môže správať ako zle vychovaný (nevychovaný) jedinec, ktorý bol nesprávne vedený a ktorého formovali na ľudský obraz, teda ho poľudšťovali, ale nikdy sa nemôže správať ako človek, pretože jeho myslenie, jeho bytie bude vždy na úrovni psa len s tým, že si všetko od človeka preloží vo svojej reči, z čoho neskôr môžu vzniknúť problémy, akými sú agresívny pes, bojazlivý pes a podobne.
Ďalej som ešte nepočul o prípade psa, ktorý by prehovoril ľudskou rečou, aby potvrdil to, čo sa píše v príručkách o psoch a ich myslení, preto som toho názoru, že pes sa niekedy naozaj môže správať ako človek, s prihliadnutím na jeho fyzické dispozície.
Aj pes sa niekedy môže správať ako človek.
To všetko by sa dalo povedať, že je pravda, ale zato nebudem psa poľudšťovať, aby som si dokázala vyvodiť týchto pár riadkov.
Alfou sa nestáva spravidla ten, ktorý prikazuje - zakazuje, ale ten, ktorý dokáže vedome, či nevedome najlepšie psa motivovať.
Jedlo znamená lov, domov svorku, najšikovnejší jedinec bezpečnosť a blaho.
Ja vnímam svojho psa ako parťáka v živote, priateľa s hlasom v srdci, rovnocenného člena tímu voči ktorému mám ale veľkú mieru zodpovednosti, pretože som ho „prinútil“ žiť v mne vyhovujúcich podmienkach.
Vzťah, pravidlá a stabilita
Keďže sa často stretávam s ľuďmi, ktorým vzťah s ich psíkom z najrôznejších dôvodov nefunguje, nemohla som nehodiť „na papier“ zopár dôležitých vecí.
A ten zase nerieši vzťahové problémy.
Učím ľudí pochopiť zvieraciu podstatu ich psíka, zrozumiteľne s ním komunikovať nielen slovne, ľudsky, ale hlavne v jeho rodnom jazyku.
Dobrou správou je, že všetkému sa dá naučiť, ak chcete.
Chaos, neustála zmena a neustále prispôsobovanie sa novému je namáhavé a väčšina živých stvorení sa v tom necíti dobre.
Ani ľudia ani zvieratá.
Zabehaný rytmus dňa či života upokojuje, vytvára pocit istoty, pretože život sa stáva predvídateľným.
Zvieratá, psy nemajú komplikovanú nervovú sústavu človeka, ich vnímanie života je oveľa jednoduchšie - byť súčasťou spoľahlivého zoskupenia (svorkové zvieratá), kde to niekto riadi, aby sa ľahšie ulovila potrava a nikto neprišiel o život, najesť sa a reprodukovať sa.
Láska je ľudská potreba v ľudskej podobe.
Či už sú pozitívne alebo negatívne, nie sú pokojom a vnútornou rovnováhou.
Nebojte sa nastaviť pravidlá, ste človek.
Pes je zviera.
Je chybou, ak ľudia v svorke poskytujú psovi iba lásku a ostatné faktory sú prehliadané.
Nepretržitá láska a neha bez pravidiel a obmedzení je proti každej čiastočke psovho inštinktu, pretože nežná láska je ľudská črta, ale nie psia.
Láska nerobí psov šťastnými, šťastní sú, keď uspokojíme ich inštinkty.
Aby sme to dosiahli, musíme psovi zabezpečiť emocionálnu stabilitu - pes potrebuje vidieť, že máme usporiadanú svorku s pravidlami, ktoré treba dodržiavať.
Prejavovať psovi náklonnosť je dôležité pre človeka a príjemné pre psa, treba to však robiť v správnom čase, teda vo chvíli, keď pes robí to, čo má.
Nie zbytočne C.M. vraví, že „
Čítanie psej reči tela
Psy vycítia emočnú energiu, ktorú vyžarujú ich ľudia.
Vedia, či ste rozrušení, nervózni, vydesení alebo pokojní.
Dokážete úspešne komunikovať so svojím psom, ak budete namiesto vzrušených slov využívať tieto energie svojho tela.
Ak chcete, aby váš pes niečo urobil, alebo niečo nerobil, musíte byť najprv sami presvedčení, že to tak bude.
Buďte pokojní a sebaistí.
Pes vycíti váš duševný stav.
Na druhej strane, keď človek prejavuje náklonnosť psovi, ktorý je v hocijakom inom stave mysle, než v pokojnom a podriadenom (napr. agresivita, nutkavé správanie, plachosť, roztopašnosť, strach alebo nepokoj) a vtedy ho objímete, alebo potľapkáte po hlave a poviete, že je to dobré, upokojí to človeka, ale u psa to zintenzívni jeho momentálny stav mysle.
Naznačujete tak psovi, že je to dobre, že sa tak cíti.
Kým človek si myslí, že upokojuje psa, pes to vníma ako slabosť človeka, pretože mu neposkytujete silnú energiu, ktorá by ho podporila.
Ak má váš pes traumatizujúcu skúsenosť a vy mu v tom momente poskytujete lásku v snahe utešiť ho, namiesto toho, aby ste ho nechali sa s tým vyrovnať a boli silným vodcom, ktorého samotná prítomnosť psa podporí, týmto spôsobíte, že pes zostane uväznený v tom stave mysle.
Neskôr, keď sa pes znova dostane do tej istej situácie, znovu ho „utešíte“ a tým zhoršíte situáciu ešte viac.
Sami tak vytvárate problém.
Psy nevnímajú utešovanie a nehu tak ako my ľudia.
Na druhej strane ak sa pes na vás neustále tlačí, vykladá na vás labku, strká do vás nosom, aby ste ho hladkali a stále cíti potrebu sa vás dotýkať, neznamená to, že pes vás má rád, ale prejavuje tak dominantné správanie.
V psom svete priestor je rešpekt.
Takéto správanie však treba vždy posudzovať v kontexte celkovej situácie a povahy konkrétneho jedinca.
Prečo trest s odstupom nefunguje
Samozrejme, sú to vynikajúci herci.
Dokážu dokonca zahrať aj fyzické zranenia.
Pes reaguje na emóciu človeka.
Aj keď absolútne nič neurobí, a začnem mu dohovárať, akoby niečo vyviedol, reaguje svojím výrazom.
Súvislosť rozhryzených perín a výčitkou jeho pána, ktorá príde o tri hodiny, pes nedokáže pochopiť.
Pes má krátku pamäť, okolo jeden a pol sekundy.
Ak sa vyšpiní v kuchyni a vy ho za to po príchode z práce potrestáte, spojí si trest s niečím iným.
Dlhšiu dobu si dokáže pamätať len vtedy, ak sa situácia pravidelne opakuje a zapíše sa do dlhodobej pamäti.
Napríklad, ak váš pes spraví niečo nesprávne a vy kričíte, alebo ho bijete, zmätie ho to.
Vodca svorky takto neusmerňuje svojich podriadených.
Ale ak pristúpite k svojmu psovi sebaistí a pokojní a skorigujete jeho neželané správanie v momente, keď sa odohráva, pevným dotykom na krku - tomuto porozumie, pretože tak napodobňujete spôsob, akým jeden pes v svorke koriguje druhého, pokojnou, sebaistou rečou tela.
Fyzické tresty a neodborné zásahy môžu zvyšovať strach, stres a riziko agresívnej reakcie.
Aktivita, hry a prirodzené potreby
Pes je zviera a teda fyzicky dimenzované na 24-hodinový pohyb za potravou či prieskumom terénu.
Fyzicky ho neunavíte.
Aj keď to tak vyzerá, nie je to možné.
Je to totiž vedomé konanie.
Práve preto sú hračky pre psa také dôležité.
Nie sú len rozptýlením, ale aj prostriedkom, ako naplniť jeho prirodzené inštinkty.
Keď pes naháňa loptičku, napodobňuje lov.
Keď hryzie gumovú kosť, uvoľňuje napätie a stará sa o svoje zuby.
Vďaka hrám s hračkami sa navyše posilňuje puto medzi psom a človekom.
Pri výbere aktivít je dôležité zohľadniť plemeno, vek, zdravotný stav a povahu konkrétneho jedinca.
Výber psa: plemeno nie je všetko
Je síce dôležité, aké plemeno si vyberiete, no ešte dôležitejší je konkrétny jedinec.
Každý pes je úžasná individualita.
Každý je v niečom lepší a v niečom horší.
V tejto fáze života som sa ustálil pri plemene portugalský vodný pes, ktoré je veľmi aktívne.
Tretieho psa sme už neplánovali mať, ale jedno zo šteniatok, ktoré sa nám narodili, ma veľmi zaujalo.
Zrušil som objednávku zo zahraničia a nechal som si ho.
Teraz má vyše roka.
Jeho neskutočne tvrdá povaha sa veľmi ťažko formuje, ale pre mňa je to obrovská výzva.
Táto hra kto z koho ma veľmi inšpiruje a ťahá dopredu.
Momentálne máme doma troch psov.
Jeden je už staručký.
Keď sa mení rodina
Problémy prídu trochu neskôr, pretože psi boli a stále sú s majiteľmi doma.
Keď sa ľudia vrátia do bežného pracovného procesu, začnem mať prácu so separačnými úzkosťami psov, ktorí stratia neustálu pozornosť svojich majiteľov.
Snažím sa preto cez sociálne siete povzbudzovať majiteľov, aby aj teraz nechávali svojich psov na hodinku-dve samých doma.
Pri zmenách režimu je vhodné postupovať predvídateľne a citlivo, aby pes neprišiel zo dňa na deň o všetku pozornosť a kontakt.
Pes a dieťa
Ja to mám teraz čerstvo za sebou, keďže máme doma bábätko.
Pes spočiatku dieťa potrebuje len ovoňať, reálna komunikácia nastáva vtedy, keď sa dieťa začne hýbať - loziť.
To je moment, keď sa začne vyvíjať komunikácia medzi dieťaťom a psom a treba ju viesť.
Hoci je to bizarné, v tomto období treba učiť psa, že dieťa je zdrojom potravy.
Čo to znamená.
Na holú ruku a nohu dieťaťa natriem tavený syr a nechám psa, nech to oblizuje.
Učím ho tým, že kontakt s dieťaťom má byť jazykom a nie zubami.
Ja by som nenechal dieťa so psom osamote do dvanástich, ideálne do pätnástich rokov.
Dieťa si neuvedomuje dôsledky svojho správania a pes reaguje inštinktívne, niekoľkonásobne rýchlejšie ako človek.
Bežne vidím, že desaťročné dievčatko je na prechádzke s yorkshirom.
Ona možno psa zvládne, ale keď sa zjaví iný pes, a príde ku konfliktu, neporadí si s tým.
Bol som reálne v rodinách, kde malo dieťa zjazvenú tvár, lebo ceruzkou skúšalo, či sa dá oko psa prasknúť ako balónik…
Rozchod a striedavá starostlivosť
V súvislosti s dôsledkami koronakrízy sa skloňujú rozchody a rozvody.
Veľmi negatívne, nerozumejú tomu.
Nedokážu pochopiť, že svorka sa rozdelí, také niečo sa vo voľnej prírode nedeje, alebo len zriedka.
Chcel by som poprosiť rozchádzajúce sa páry, aby sa nedohadovali na striedavej starostlivosti o psa.
To je niečo, čo spôsobí psovi extrémny guláš v hlave.
Bude ich síce oboch milovať, ale keďže je teritoriálne založený, nevie si zvyknúť na dve miesta.
Pri rozhodovaní treba prihliadať na konkrétneho psa, jeho väzby, zdravotný stav, doterajší režim a schopnosť zvládnuť zmenu prostredia.
Výcvik je predovšetkým práca s človekom
Vraj jediný pohľad na psa a jeho majiteľa povie viac ako psychologický rozbor.
Cvičiteľ psov a kouč problémových psov Juraj Ferko k tomu pridáva dôkladnú analýzu.
V prvom rade musím vidieť psa v jeho čo najprirodzenejšom prostredí.
Snažím sa chodiť k ľuďom domov - osobne alebo keď to nedovoľovali opatrenia kvôli koronavírusu, tak cez obrazovku počítača.
Potrebujem spoznať psa a urobiť základnú diagnostiku jeho správania.
Potom nasleduje dlhý rozhovor s majiteľom o fungovaní rodiny či o histórii psa.
Vychádzajúc z tejto analýzy navrhujem dva typy najefektívnejších riešení.
K prvej skupine patria rýchle riešenia, ktoré problém síce neodstránia, ale dokážu ho krátkodobo zastaviť.
Ďalej nasleduje systematická práca, postupný tréning, ktorý problém odstráni.
Som síce inštruktor výcviku psov, ale málokedy učím priamo psa.
Učím ľudí, ako si vytrénujú svojho psa.
Sedemdesiat percent mojej práce je s ľuďmi a len ten zvyšok so psami.
Oveľa ťažšie je naučiť človeka pracovať so psom, ako naučiť povel psa.
Mnoho klientov, ktorým som kvôli pracovnej vyťaženosti cvičil psov ja, zvieratá rešpektujú viac mňa ako ich.
Najväčšia časť našich klientov má záujem o základnú ovládateľnosť, teda povely sadni, ľahni, privolanie, odloženie, chôdzu na vôdzke a zakazujúci povel.
Psy ma však neustále prekvapujú.
K čerstvým patrí labrador Harvy, ktorý celkom dobre poslúchal, ale ťahal na vôdzke.
Keďže sa majiteľom malo narodiť bábätko, dostal som úlohu naučiť ho chodiť bez vôdzky a pri nohe alebo pri kočiari.
Asi pred mesiacom sme sa dostali k vysnívanému cieľu a pes funguje tak, ako má.
Skúsenosti a hranice bezpečnosti
Podľa rozprávania rodičov, s ktorými sme bývali v bratislavskom byte, som už od dvoch rokov túžil po psovi.
Keďže moja mama trpí alergiou, zviera v interiéri bolo vylúčené.
Vtedy sme netušili, že existujú hypoalergénne psy.
Neskôr, keď som mal deväť rokov a presťahovali sme sa do rodinného domu, dostal som psa, ktorý bol vonku, v záhrade.
Podmienkou bolo, aby som s ním chodil na cvičisko, ktoré bolo neďaleko.
To som aj poctivo robil.
Po roku mala naša trénerka menšiu autonehodu, a keďže nemohla prísť, telefonovala, či by som ju nemohol zastúpiť a viesť tréning.
To som s radosťou, ako desaťročný chalan, urobil.
Mala z toho zmiešané pocity, ale to bol štart do môjho trénovania.
Vytvorila sa skupina, v ktorej som viedol a trénoval základnú poslušnosť šteniatok.
Výcviku psov sa venuje od roku 1996.
S labradorkou Deisi sa stal v roku 1999 jedným z prvých canisterapeutických tímov na Slovensku.
Od roku 2000 sa začal aktívne venovať canisterapii, navštevoval ústavy pre postihnutých a domovy sociálnych služieb v Bratislave a jej okolí.
V roku 2009 založil v Bratislave vlastnú výcvikovú školu pre psy a občianske združenie Kynologický klub DOGGIE.
V septembri 2009 získal medzinárodne uznávaný certifikát Problem Dog-Coach na Dog Coaching Academy v Rakúsku.
Absolvoval som odbor strategický manažment na Fakulte manažmentu UK a matematiku - manažment na matematicko-fyzikálnej fakulte.
Klasický odbor na veterine som neštudoval.
Mám medzinárodne uznávaný neakademický titul Problem Dog Coach.
Študoval som medzinárodnú akadémiu v Rakúsku a prešiel som rôznymi formami vzdelávania v rámci celej Európy.
Tie som si cielene vyberal podľa toho, ako som sa chcel profilovať.
Pri psoch som v nebezpečenstve pravidelne.
Naprávam veľmi zložité neduhy správania psov, ktorí sú často extrémne agresívni, veľkí.
Som však opatrný, snažím sa myslieť krok dopredu, ale nikdy to nie je stopercentne bezpečné.
Pri osemdesiatkilovom zvierati je vždy nejaká miera rizika.
Naposledy a prvýkrát odvtedy, čo sa profesionálne venujem tréningu psov, ma pred dvoma rokmi pohrýzol do ruky československý vlčiak.
Tak nepekne, že mám aj dieru v kosti.
Nezaútočil na mňa, len ja som ruku obetoval kvôli veterinárke, ktorá urobila chybu v komunikácii.
Zvieratá z voľnej prírody, na rozdiel od psov, chyby neodpúšťajú, okamžite mi to vrátia naspäť.
Bezchybnosť komunikácie sa nedá naučiť na psoch, ale na zvieratách, ktoré dajú okamžitú, niekedy až nebezpečne silnú spätnú väzbu.
Človek a pes ako tím
Prečo sa mi stále zdá, že psa vkuse porovnávaš s človekom?
Popísal si vlastne jednu z vecí, ktoré má v sebe zakódované hádam každé živé stvorenie, a to je pozorovanie.
Aj vlča pozoruje ostatných členov svorky a týmto spôsobom sa vlastne učí.
Alfou sa nestáva spravidla ten, ktorý prikazuje - zakazuje, ale ten, ktorý dokáže vedome, či nevedome najlepšie psa motivovať.
Človek poľudšťuje psa už tým, že pes žije v jeho prostredí, či spoločnosti, čím naňho prenáša časť svojich zvykov.
Pes nie je človek, ale nie je ani stroj.
Je živým tvorom s vlastnými potrebami, emóciami, skúsenosťami a individuálnou povahou.
Ja vnímam svojho psa ako parťáka v živote, priateľa s hlasom v srdci, rovnocenného člena tímu voči ktorému mám ale veľkú mieru zodpovednosti, pretože som ho „prinútil“ žiť v mne vyhovujúcich podmienkach.
Očakávam, že budem roznesený na kopytách ľudskej ješitnosti, no môj najlepší psí priateľ to určite pochopí.
To všetko by sa dalo povedať, že je pravda, ale zato nebudem psa poľudšťovať, aby som si dokázala vyvodiť týchto pár riadkov.
Zodpovedná starostlivosť
Upozornenie: Informácie uvedené v tomto článku majú iba informatívny charakter.
Nenahrádzajú odbornú konzultáciu, vyšetrenie ani liečbu veterinárnym lekárom.
V prípade akútnych zdravotných problémov vášho psa (náhle vracanie, hnačka, apatia, ak pes zje niečo nevhodné a pod.) alebo špecifických otázok ohľadom starostlivosti a výcviku mimo oblasť výživy a našich produktov odporúčame obrátiť sa na kvalifikovaného odborníka (váš veterinár, psí tréner, chovateľ konkrétneho plemena a pod.).
Naším cieľom je pomôcť vám s výberom správnej výživy alebo produktov z nášho e-shopu, ktoré môžu podporiť zdravie vášho psa, pomôcť predchádzať zdravotným problémom alebo zlepšiť či vyriešiť niektoré chronické ťažkosti, ktoré možno riešiť výživou a vhodnými doplnkami.
Je preukázané, že zákrok vykonaný do prvého roka samca či pred prvým háraním sučky neovplyvňuje fyzické a psychické dozretie organizmu.
Pri zdravotných rozhodnutiach je potrebné zohľadniť individuálny stav psa a konzultovať ich s veterinárnym lekárom.
