Streptokokové infekcie prasiat na chove Jirásek

Streptokokové infekcie sa v chovoch ošípaných vyskytujú na celom svete. Významným pôvodcom ochorení je najmä baktéria Streptococcus suis, ktorá môže u prasiat vyvolávať zápaly mozgových blán, seróznych blán, pľúc, kĺbov a ďalších tkanív.

Streptococcus suis je bežnou súčasťou fariem aj chovaných prasat. Napriek tomu, že u prasiatok vo veku od piatich do ôsmich týždňov môže spôsobovať veľké straty, ide o problém, ktorý často zostáva v tieni iných ochorení. Baktéria však nepredstavuje riziko iba pre zvieratá. Za určitých okolností môže vyvolať závažné ochorenie aj u človeka.

Čo je Streptococcus suis

Streptococcus suis je grampozitívna baktéria guľovitého tvaru, ktorá zvyčajne vytvára ohnuté reťazce. V organizme ošípaných môže žiť na mandliach, v nosohltane, pohlavných orgánoch alebo v čreve bez toho, aby vyvolávala klinické príznaky.

Patobionta nájdete na mandliach, v nosohltanu, pohlavných orgánoch či ve střevě. Je přichycený ke tkáňovému epitelu, kde čeká, aniž by si ho imunitní systém všiml a zabil.

Baktéria využíva viacero mechanizmov, ktoré jej umožňujú pretrvávať v organizme hostiteľa. Dôležitú úlohu má adhézia, ochranná polysacharidová kapsula a biofilm. Polysacharidové kapsuly vytvárajú až 35 rôznych sérotypov a biofilm chráni streptokok pred pôsobením protilátok.

Ak sa však baktéria dostane do krvi a lymfatického systému, môže preniknúť do mozgu, kĺbov alebo ďalších orgánov. Na týchto miestach začne produkovať toxíny, ktoré vyvolávajú zápalové reakcie a môžu viesť až k úhynu zvieraťa.

Je až neuvěřitelné, že jako dopravní prostředek na místo určení může patogen využít makrofágy imunitního systému.

Významné sérotypy a genetická rôznorodosť

V chovoch s intenzívnou výrobou bravčového mäsa sa najčastejšie detekuje sérotyp 2. Jeho prevalencia sa však medzi jednotlivými oblasťami a krajinami výrazne líši a v priebehu desaťročí sa môže meniť.

Až dosud bylo u kmenů Streptococcus suis detekováno 35 různých sérotypů označených 1/2 a 1-34.

Genetická príbuznosť niektorých kmeňov izolovaných u ľudí a ošípaných bola potvrdená molekulárnymi metódami. Hoci sú kmene S. suis genotypovo veľmi rôznorodé, určité klony sú u chorých ošípaných a ľudí takmer zhodné.

Príbuznosť izolovaných kmeňov možno najlepšie posúdiť typizáciou multilokálnych sekvencií, známou ako MLST. Analýza sekvencií v siedmich základných lokusoch umožňuje určiť alelický profil, teda ST profil, a posúdiť genetickú príbuznosť aj virulenciu izolovaných kmeňov.

Najviac kmeňov S. suis patrí k alelickému komplexu ST 1. Boli izolované v Hongkongu, Spojenom kráľovstve, USA, Holandsku, Španielsku aj Francúzsku. V chovoch prasat sú tieto kmene globálne rozšírené a patria medzi silne virulentné kmene, ktoré u ľudí aj ošípaných vyvolávajú najťažšie formy ochorenia.

Vývoj poznatkov o infekcii

Septikemicky prebiehajúce streptokokové ochorenie u prasat bolo prvýkrát opísané v Holandsku v roku 1951. Podobné ochorenie s príznakmi meningitídy a artritídy bolo v roku 1954 zaznamenané vo Veľkej Británii.

V rokoch 1956-1963 boli zo septikemicky prebiehajúcich ochorení prasat v Holandsku postupne izolované nové druhy streptokokov. Podľa typov polysacharidov obsiahnutých v ich puzdre boli provizórne označené ako streptokoky skupín R, S, RS a T.

U novonarodených prasiat prevládali streptokoky skupiny S, zatiaľ čo u mladých ošípaných vo veku 10-14 týždňov sa detegovali streptokoky skupiny R. Ochorenia mali sporadický aj hromadný, epizooticky sa šíriaci charakter.

Pre tieto baktérie bol navrhnutý súborný názov Streptococcus subacidus. V rokoch 1966-1975 boli v anglických chovoch izolované biochemicky identické streptokoky. Pre streptokoky skupiny S bol neskôr navrhnutý názov Streptococcus suis kapsulárny typ 1 a pre streptokoky skupiny R Streptococcus suis kapsulárny typ 2.

Výskyt v chove a asymptomatické nosičstvo

Infekciu v chove udržiavajú asymptomatickí bacilonosiči. Ich podiel môže dosahovať 50-80 % populácie. Takéto zvieratá nemusia vykazovať viditeľné príznaky, ale môžu predstavovať zdroj infekcie pre ďalšie prasiatka.

Streptokoky môžu žiť na slizniciach bez toho, aby spôsobovali ťažkosti, a ochorenie sa môže rozvinúť až pri oslabenej obranyschopnosti organizmu. Riziko zvyšujú stres, presuny, miešanie skupín, odstavenie, nedostatočná hygiena, súbežné infekcie a ďalšie faktory, ktoré narušia rovnováhu medzi hostiteľom a mikroorganizmom.

U prasiat vo veku od piatich do ôsmich týždňov môže infekcia viesť k výrazným stratám. Toto obdobie sa často prekrýva s odstavom, premiestňovaním a vytváraním nových skupín, teda s časom, keď sú zvieratá vystavené viacerým stresovým vplyvom naraz.

Klinické prejavy u prasiat

Kmene S. suis typu 2 vyvolávajú u domácich ošípaných septikemický priebeh ochorenia, meningitídu, polyartritídu, endokarditídu a spolu s ďalšími patogénmi aj pneumóniu.

Meningitída

Z príznakov meningitídy u infikovaných prasiat je nápadné nezvyčajné držanie hlavy, ktorá býva neprirodzene sklonená na jednu stranu.

  • neochota k pohybu,
  • inkoordinácia pohybov,
  • ataxia,
  • parézy až paralýzy,
  • zhoršená koordinácia,
  • postupná neschopnosť zaujať normálnu polohu.

Meningitídy s podobnými príznakmi sa objavujú aj pri infekciách vyvolaných baktériou Haemophilus parasuis, ktorá spôsobuje Glässerovu chorobu. Glässerova choroba sa však obmedzuje iba na prasatá, zatiaľ čo infekcia S. suis sa môže preniesť aj na človeka.

Orientačným diferenciačným znakom môže byť jednostranný alebo obojstranný opuch uší. Edém býva niekedy taký výrazný, že uši pripomínajú „vycpané vankúšiky“.

Artritída a polyartritída

Pri infekcii sa môžu objaviť zápaly jedného alebo viacerých kĺbov. Zvieratá sa nerady pohybujú, krívajú a môžu mať bolestivé, opuchnuté kĺby. Pri polyartritíde sa pohybové problémy týkajú viacerých končatín a celkový stav zvieraťa sa môže rýchlo zhoršovať.

Septikémia

Pri septikemickom priebehu sa baktéria šíri krvou a môže zasiahnuť rôzne orgány. Ochorenie môže prebiehať akútne a viesť k náhlemu úhynu, niekedy bez dlhého obdobia výrazných klinických prejavov.

Pneumónia

S. suis sa môže podieľať na vzniku zápalu pľúc samostatne alebo v kombinácii s ďalšími patogénmi. Pľúcne infekcie sa môžu prejavovať sťaženým dýchaním, kašľom, horúčkou, slabosťou a nechutenstvom.

Endokarditída a zápaly ďalších tkanív

Streptokokové infekcie môžu postihnúť aj srdcové chlopne, serózne blany a ďalšie tkanivá. Klinický obraz závisí od lokalizácie infekcie, virulencie konkrétneho kmeňa a celkového stavu zvieraťa.

Rozlíšenie od iných ochorení

Pri podozrení na streptokokovú infekciu je potrebné zohľadniť aj ďalšie možné príčiny podobných príznakov. Meningitída, poruchy pohybu, horúčka, zápal pľúc či náhle úhyny nemusia byť spôsobené iba Streptococcus suis.

Meningitídy s obdobnými príznakmi sa objavujú u prasiat aj pri infekciách vyvolaných Haemophilus parasuis, teda pri Glässerovej chorobe. Dôležité je tiež odlíšiť vírusové ochorenia, iné bakteriálne infekcie a kombinované infekcie, pri ktorých S. suis pôsobí spolu s ďalšími patogénmi.

Prítomnosť atypických kmeňov, časté používanie antibiotík už pri prvých klinických príznakoch ochorenia a zámena za iné etiologické agens výrazne sťažujú detekciu kmeňov S. suis.

Diagnostika v chove

Presná diagnostika musí vychádzať z klinického obrazu, výsledkov pitvy a laboratórneho vyšetrenia. Pri náhlom úhyne alebo pri príznakoch meningitídy, artritídy, pneumónie či septikémie je potrebné informovať veterinárneho lekára.

Laboratórne vyšetrenie môže zahŕňať bakteriologickú kultiváciu, identifikáciu pôvodcu, sérotypizáciu a podľa potreby aj molekulárne metódy. Pri hodnotení príbuznosti kmeňov môže byť využitá typizácia MLST.

Ak sa začne liečba antibiotikami ešte pred odberom vzoriek, výsledok bakteriologického vyšetrenia môže byť skreslený. Preto by sa pri ochoreniach, pri ktorých nemožno vylúčiť streptokokovú infekciu, malo bakteriologické vyšetrenie vykonať čo najskôr.

Vyšetrenie uhynutých zvierat

Pri náhlom úhyne je dôležité vykonať pitvu a odobrať vhodný materiál na laboratórne vyšetrenie. Výsledok môže pomôcť odlíšiť S. suis od iných pôvodcov a určiť, či ide o izolovanú infekciu alebo o kombináciu viacerých ochorení.

Význam správneho odberu

Odber vzoriek by mal vykonať veterinárny lekár podľa klinickej situácie. Pri živých zvieratách je vhodné vyberať jedince s typickými príznakmi, pretože asymptomatické nosičstvo nemusí dokazovať, že baktéria je príčinou aktuálneho ochorenia.

Liečba a používanie antibiotík

Pri podozrení na streptokokovú infekciu je potrebné postupovať podľa pokynov veterinárneho lekára. Liečba musí zohľadňovať klinický stav zvierat, lokalizáciu infekcie, výsledky laboratórneho vyšetrenia a citlivosť izolovaného kmeňa.

Súčasťou diagnostiky by mal byť aj antibiogram, teda vyšetrenie citlivosti pôvodcu na antibiotiká. Výber lieku, dávku, spôsob podania a dĺžku liečby určuje veterinárny lekár.

Opakované alebo nesprávne používanie antibiotík môže podporovať vznik rezistencie, maskovať klinický obraz a sťažovať následnú diagnostiku. S pribúdajúcim tlakom na obmedzenie používania antibiotík v chovoch prasat bude význam správnej prevencie, diagnostiky a cieleného používania liečby ešte väčší.

Antibiotiká nemajú byť náhradou za hygienu, správny manažment chovu, biologickú bezpečnosť ani včasné riešenie sprievodných ochorení.

Prevencia na chove Jirásek

Prevencia musí byť založená na kombinácii opatrení, pretože samotné jedno opatrenie zvyčajne nedokáže úplne odstrániť riziko infekcie.

Hygiena a biologická bezpečnosť

  • dodržiavať hygienu rúk, obuvi a pracovného odevu,
  • pravidelne čistiť a dezinfikovať maštale, vybavenie a pomôcky,
  • obmedziť prenos infekcie medzi vekovými skupinami,
  • používať oddelené pomôcky v jednotlivých oddeleniach,
  • kontrolovať pohyb osôb medzi maštaľami,
  • minimalizovať zavlečenie nových patogénov pri nákupe zvierat,
  • včas oddeľovať choré zvieratá podľa pokynov veterinárneho lekára.

V chove možno používať samostatné, farebne odlíšené nádoby na prenášanie, lopaty a metly v pôrodnici a v jednotlivých odchovniach. V oddeleniach sa môžu používať aj rôzne čižmy a overaly.

Obmedzenie stresu a miešania skupín

Pri premiestňovaní prasiatok treba presuny dôkladne zvážiť. Niekedy je potrebné presunúť jednotlivé prasiatko, napríklad ak prasnica nemá dostatok mlieka alebo je vrh príliš veľký. Treba sa však vyhnúť rozsiahlemu miešaniu všetkých prasiatok, aby sa zachovali čo najhomogénnejšie skupiny.

Stabilné vekové skupiny, obmedzenie presunov a zníženie stresu môžu pomôcť znížiť riziko prepuknutia ochorenia u nosičov.

Kontrola nových zvierat

Neočkykované chovné prasiatka, ošípané vo výkrme alebo prasničky môžu predstavovať rezervoár patogénov. Pri zaradení nových zvierat do chovu je preto dôležitá karanténa, zdravotná kontrola a postup podľa veterinárneho programu chovu.

Vzťah medzi Streptococcus suis a chrípkou

Na väčších farmách s prasnicami sa vírus chrípky často uchytí a preskakuje medzi vekovými skupinami. Vírusová infekcia môže oslabiť organizmus a vytvoriť podmienky na pripojenie sekundárnych bakteriálnych patogénov.

Pri chrípke sa môžu objaviť nádcha, kašeľ, hnisavý výtok z nosa, horúčka a odmietanie krmiva. Ak sa bakteriálne patogény pridajú k vírusovej infekcii, môže dôjsť k závažnejšiemu zápalu pľúc alebo k iným komplikáciám.

Na detekciu vírusu chrípky môže byť po rozvinutí sekundárnej bakteriálnej infekcie neskoro, pretože vírus je životaschopný alebo detegovateľný iba obmedzený čas. Vzorky by sa preto mali odoberať akútne chorým a horúčkovitým zvieratám.

Pri odbere výterov sa používajú špeciálne skúmavky s transportným médiom a vzorky sa posielajú do laboratória v chlade. PCR test môže potvrdiť prítomnosť konkrétneho chrípkového kmeňa.

Materské protilátky a vekové skupiny

Ochrana poskytovaná materskými protilátkami trvá približne päť týždňov. Neočkované alebo nedostatočne chránené zvieratá preto môžu byť rezervoárom infekcie a zdrojom opakovaného šírenia patogénov v chove.

Ak sa vírus alebo baktéria neustále prenášajú medzi vekovými skupinami, môže vzniknúť cyklus opakovaných infekcií. Takýto problém je častejší v chovoch, kde sa miešajú rôzne vekové kategórie a kde nie sú dôsledne oddelené pracovné postupy.

Očkovanie a jeho limity

Očkovanie môže byť súčasťou zdravotného programu chovu podľa konkrétnej epidemiologickej situácie a odporúčania veterinárneho lekára. Pri chrípke bolo v opísanom chove potrebné zjednotiť úroveň imunizácie prasníc a upraviť vakcináciu prasničiek.

Všetky prasnice boli očkované dvakrát v intervale troch týždňov. Prasničky boli očkované ihneď po príchode a následne po troch týždňoch. Dočasne sa očkovali aj prasiatka, kým sa zdravotný stav stáda prasníc nestabilizoval.

Samotné očkovanie však nemôže úplne kontrolovať chrípku, pretože môže zmierniť klinické príznaky, znížiť vírusovú záťaž v pľúcach a znížiť vylučovanie vírusu, ale nemusí zabrániť infekcii.

Pri Streptococcus suis nemožno vakcinačný postup automaticky preberať z jedného chovu do druhého. O jeho vhodnosti rozhoduje veterinárny lekár na základe sérotypov, izolovaných kmeňov, zdravotnej histórie a podmienok konkrétneho chovu.

Streptococcus suis ako zoonóza

Zoonotické ochorenie, ktoré sa tiež nazýva zoonóza, prechádza zo zvieraťa alebo hmyzu na človeka. Zvieratá môžu prenášať škodlivé baktérie, ktoré sa šíria na ľudí a spôsobujú ochorenia od miernych až po závažné a život ohrozujúce stavy.

Streptococcus suis patrí medzi zoonotické baktérie spojené najmä s ošípanými a vepřovým mäsom. Infekcia sa na človeka prenáša predovšetkým priamym kontaktom s infikovanými zvieratami, tkanivami alebo kontaminovaným mäsom.

Najčastejšie prenikajú kmene S. suis typu 2 do organizmu človeka tak, že kontaminujú už existujúce kožné rany alebo rany vzniknuté pri poranení kože počas práce s prasatami.

Najväčšie riziko majú ľudia, ktorí opakovane prichádzajú do styku s prasatami alebo bravčovým mäsom:

  • chovatelia prasat,
  • pracovníci na bitúnkoch,
  • mäsiari,
  • pracovníci v závodoch na spracovanie mäsa,
  • veterinárni lekári,
  • zootechnici,
  • vodiči a pracovníci manipulujúci s prasatami alebo mäsom.

Pri práci s prasatami používajte ochranné pomôcky, venujte zvýšenú pozornosť bezpečnosti a dodržiavajte hygienu, najmä pri veterinárnych zákrokoch, porážaní, manipulácii s kadávermi a spracovaní mäsa.

Možné ochorenia u človeka

U človeka môže infekcia vyvolať meningitídu, artritídu alebo septikémiu. Medzi možné následky patria trvalé poškodenie sluchu alebo zraku.

Pri meningitíde sa môžu objaviť vysoká horúčka, apatia, celková únava, dezorientácia, závraty, poruchy sluchu a poruchy zraku. Septikémia môže prejsť do septického šoku.

Priemerná smrtnosť sa uvádza v rozmedzí 7-15 %, pričom v niektorých regiónoch Číny dosahovala takmer 30 %. Uvedené údaje sa týkajú rozličných súborov pacientov a geografických podmienok, preto ich nemožno priamo prenášať na každý jednotlivý prípad.

V Ázii boli evidované stovky prípadov, v Európe desiatky a v Severnej Amerike iba jednotky prípadov. V Českej republike sa uvádzali jeden až dva prípady ročne.

Výskyt u ľudí môže byť podhodnotený, pretože kmene S. suis boli v minulosti zamieňané za pneumokoky, enterokoky, viridujúce streptokoky, difteroidné baktérie, listerie alebo leptospiry.

V oblastiach s intenzívnym chovom ošípaných môže byť S. suis významnou príčinou meningitíd u ľudí. Pravdepodobnosť vzniku streptokokovej meningitídy u ľudí, ktorí v dôsledku svojho povolania opakovane prichádzajú do styku s prasatami alebo bravčovým mäsom, bola v odbornej literatúre uvedená až ako 1500-krát vyššia než u ostatnej populácie.

Ako sa môže pracovník nakaziť

Infekcia môže vzniknúť pri priamom kontakte s infikovanými prasatami, najmä ak má pracovník poranenú kožu. Vstupnou bránou môže byť aj malé škrabnutie o kosť alebo ostrý výčnelok rebra.

Rizikové sú najmä tieto situácie:

  • porážanie prasat,
  • bouranie a spracovanie bravčového mäsa,
  • stiahnutie kože,
  • triedenie a presúvanie kadáverov,
  • manipulácia s kontaminovanými nástrojmi,
  • veterinárne zákroky,
  • kontakt s krvou, tkanivami a ďalšími telesnými tekutinami.

V závodoch na výrobu mäsokostnej múčky alebo pri spracovaní bravčového tuku môže byť kontakt kože rúk s povrchom kadáverov takmer nepretržitý, pretože mŕtve telá treba triediť, premiestňovať a mechanicky zdvíhať.

Príznaky, pri ktorých treba vyhľadať lekára

Pracovník, ktorý prichádza do kontaktu s ošípanými alebo bravčovým mäsom, by mal o tejto skutočnosti informovať svojho ošetrujúceho lekára.

Pri príznakoch, ako sú motanie hlavy, dezorientácia, poruchy sluchu a zraku alebo horúčka, by mal lekár zvážiť diagnostiku zameranú aj na Streptococcus suis a podľa výsledkov začať liečbu.

Medzi závažné varovné príznaky patria:

  • vysoká horúčka a rýchle zhoršovanie celkového stavu,
  • zmätenosť alebo výrazná apatia,
  • poruchy sluchu alebo zraku,
  • silná bolesť hlavy a stuhnutie šije,
  • ťažkosti s dýchaním,
  • cyanóza kože,
  • opakované vracanie,
  • poruchy vedomia,
  • príznaky septického šoku.

Ochranné opatrenia pre pracovníkov chovu

  • zakrývať poranenia kože nepremokavým obväzom,
  • používať ochranné rukavice, pracovný odev a obuv,
  • pri rizikových zákrokoch používať ochranu očí a tváre podľa potreby,
  • po práci si dôkladne umyť a dezinfikovať ruky,
  • nejesť a nepiť v priestoroch určených na manipuláciu so zvieratami,
  • bezpečne likvidovať ostré nástroje a kontaminovaný materiál,
  • pri poranení okamžite ranu vyčistiť a dezinfikovať,
  • pri rozvoji horúčky alebo neurologických príznakov vyhľadať lekára.

Pri práci s prasatami používajte ochranné pomôcky, venujte zvýšenú pozornosť dodržiavaniu bezpečnosti a hygieny, najmä pri veterinárnych zákrokoch.

Historické prípady ľudských infekcií

Streptokoky sérologickej skupiny R boli u človeka prvýkrát izolované v Dánsku v rokoch 1960-1968. Išlo o dvoch pacientov s ťažkou meningitídou a o tretieho pacienta s fatálnym septikemickým priebehom.

U všetkých pacientov boli baktérie izolované v čistej kultúre z mozgovomiechového moku a v dvoch prípadoch aj z krvi. Vstupnou bránou infekcie bolo mierne popálenie tváre alebo kontaminované poranenie rúk. Jeden z pacientov pracoval na bitúnku.

V rokoch 1968 a 1969 boli ďalšie závažné prípady meningitídy zaznamenané v Holandsku. Zdrojom ochorenia boli prasatá. Jeden pacient pracoval na bitúnku a druhý bol chovateľom prasat.

V Dánsku aj Holandsku približne 90 % chorých tvorili ľudia, ktorí opakovane prichádzali do styku s prasatami. Najčastejšou vstupnou bránou boli kontaminované kožné rany.

U väčšiny pacientov bola prítomná hnisavá meningitída. U približne 50 % sa objavili poruchy sluchu až hluchota. Závraty a hluchota často pretrvávali aj po vyliečení ostatných príznakov.

V ďalších prípadoch sa objavili hnisavá artritída zápästných a bedrových kĺbov, zhoršená koordinácia pohybu, závraty, obojstranná endoftalmitída s prechodnými poruchami zraku a nekrózy koncových článkov prstov na nohách.

V Hongkongu bolo v roku 1981 u šiestich pacientov preukázané, že príčinou ochorenia bol S. suis. Retrospektívnym vyšetrením starších prípadov boli identifikované ďalšie streptokokové meningitídy. V krátkom čase bol S. suis potvrdený u 35 pacientov.

V provincii S'-čchuan v Číne sa na prelome júla a augusta 2005 pri porážaní chorých prasat a spracovaní ich mäsa postupne nakazilo 206 ľudí, z ktorých 51 zomrelo. Klinické príznaky zahŕňali apatiu, celkovú únavu, vysokú horúčku, cyanózu kože, nevoľnosť a vracanie. Príčinou smrti bol septický šok.

Historické prípady nepredstavujú predpoveď priebehu každého ochorenia, ale ukazujú, prečo je pri práci s ošípanými dôležité chrániť poranenú kožu, dodržiavať hygienu a včas upozorniť lekára na profesionálny kontakt s prasatami.

Význam pre chov Jirásek

Na chove Jirásek je potrebné vnímať Streptococcus suis ako súčasť komplexu zdravotných rizík, nie ako izolovaný problém jednej maštale alebo jednej vekovej skupiny.

Praktické posúdenie rizika by malo zahŕňať:

  1. sledovanie veku a kategórie zvierat, pri ktorých sa príznaky objavujú,
  2. zaznamenávanie úhynov, horúčok, porúch pohybu, artritídy a dýchacích príznakov,
  3. kontrolu presunov a miešania prasiatok,
  4. oddelenie pracovných pomôcok medzi jednotlivými oddeleniami,
  5. vyšetrenie uhynutých alebo typicky chorých zvierat,
  6. vykonanie antibiogramu pri izolácii pôvodcu,
  7. posúdenie sprievodných vírusových a bakteriálnych infekcií,
  8. kontrolu zdravotného stavu nakupovaných zvierat,
  9. zabezpečenie ochranných pomôcok pre pracovníkov,
  10. informovanie pracovníkov o riziku zoonózy.

Pri opakovaných problémoch je dôležité vytvoriť s veterinárnym lekárom písomný postup pre odber vzoriek, izoláciu chorých zvierat, evidenciu úhynov, dezinfekciu, presuny a komunikáciu so zdravotníckym zariadením v prípade ochorenia pracovníka.

Streptococcus suis u prasiat schéma infekcie

Kontrolný zoznam pri podozrení na infekciu

OblasťČo sledovať
Klinické príznakyhorúčka, apatia, neochota k pohybu, ataxia, parézy, paralýzy, artritída, dýchacie príznaky
Veknajmä prasiatka vo veku od piatich do ôsmich týždňov a zvieratá po odstave
Úhynynáhle úhyny a výsledky pitvy
Laboratóriumbakteriologická kultivácia, identifikácia, sérotypizácia, antibiogram
Manažmentpresuny, miešanie skupín, hygiena, dezinfekcia, oddelené pomôcky
Ľudiaporanenia kože, ochranné pomôcky, horúčka, meningitída, poruchy sluchu alebo zraku

Prečo nestačí sledovať iba počet prípadov

Význam tejto zoonózy nemožno hodnotiť iba podľa počtu ochorení ľudí zaznamenaných v jednotlivých krajinách za rok. Dôležitá je aj skutočnosť, že ochorenie môže byť nesprávne diagnostikované alebo prehliadnuté.

Ak sa antibiotiká podajú ešte pred odberom vzoriek, pôvodcu sa nemusí podariť izolovať. K podhodnoteniu môže prispieť aj zámena S. suis za iné streptokoky alebo za pneumokoka.

Pri ochorení, pri ktorom nemožno na základe príznakov vylúčiť streptokokovú infekciu, by sa malo ešte pred aplikáciou antibiotík vykonať bakteriologické vyšetrenie dôsledne zamerané na diferenciáciu pôvodcu.

Obsah odborných zdravotných informácií nenahrádza veterinárnu ani lekársku starostlivosť. Pri ochorení zvierat je potrebné kontaktovať veterinárneho lekára a pri zdravotných príznakoch u pracovníka vyhľadať lekára a upozorniť ho na kontakt s prasatami alebo bravčovým mäsom.

tags: #streptokokove #infekcie #prasiat #na #chov #jirasek