Tibor Spitz je židovský umelec slovenského pôvodu, ktorého obrazy a keramické diela vyrastajú z osobnej skúsenosti s holokaustom, vojnou, totalitnými režimami, stratou rodiny aj neskorším hľadaním slobody a uzdravenia prostredníctvom umenia.
Jeho tvorba prepája maľbu, sochárstvo, keramiku, rozprávanie a historickú pamäť. Umelecké diela Tibora Špica nepredstavujú iba estetické objekty, ale aj spôsob, ako uchovať spomienky na zavraždených a zmiznutých blízkych a premeniť osobnú traumu na zdieľané svedectvo.

Kto je Tibor Spitz
Tibor Spitz sa narodil v roku 1929 v malom meste Dolný Kubín na severe Slovenska, ktoré bolo v tom čase súčasťou Československa.
Jeho otec bol kantorom židovskej komunity a matka učiteľkou.
Autorská výstava malieb židovského umelca žijúceho v USA vznikla pri príležitosti jeho 95. narodenín.
V 60. rokoch emigroval do Kanady a neskôr sa usadil v USA, kde žije v meste Kingston v štáte New York.
Po úteku na Západ so svojou manželkou sa mohol vrátiť k umeniu, ktoré si želal študovať už v mladosti.
Spolu s Noemi, svojou manželkou, ktorá je tiež preživšou holokaustu, prežil viac ako päťdesiat rokov manželstva.
Detstvo v Dolnom Kubíne a skúsenosť holokaustu
Medzi desiatym a pätnástym rokom života nesmel navštevovať verejné školy a čelil neustálej hrozbe okamžitej vraždy alebo deportácie do tábora smrti v neďalekom Poľsku.
Keď mal dvanásť rokov, takmer všetci jeho deportovaní príbuzní zmizli bez stopy v nacistických táboroch smrti a pracovných táboroch.
V prvých etapách deportácií prichádzali do mesta pohľadnice od príbuzných, ktorí už odišli, a opisovali svoje ubytovanie v slovenčine.
Na jednej pohľadnici sa nachádzalo niečo, čomu nikto nerozumel, preto zavolali jeho otca, aby sa na to pozrel, a medzi riadkami boli hebrejské slová „lo tov“, teda „nie je to dobré“.
Napriek týmto nebezpečenstvám sa mu podarilo vyhnúť deportácii.
Pomáhal podplácať väzenských strážcov, aby oslobodili židovských väzňov vrátane nemeckých lekárov, ktorí odhalili hrôzy plynových komôr.
Útek do lesa a sedem mesiacov v úkryte
Počas povstania v roku 1944 utiekol s rodinou z mesta a ukryl sa v lese, kde jeho brat vybudoval úkryt.
Keď nacistickí vojaci zaútočili na jeho československú dedinu, mal iba dvanásť rokov.
Jeho rodina utiekla do lesa, kde sa ukryli pod zemou a prežili sedem mesiacov.
Počas približne troch rokov museli nejako prežiť, skrývať sa, meniť smer, predstierať a potom znovu žiť v podzemí ako zvieratá v lese.
Keď v roku 1945 objavili ich úkryt, napadli ich partizáni Červenej armády.
Sovietska armáda ich oslobodila po siedmich mesiacoch, počas ktorých Tibor ochorel na tuberkulózu.
Po vynorení z úkrytu uvideli krátery široké niekoľko metrov, ktoré vytvorili výbuchy kanónov, a všade ležali vystrelené nábojnice a granáty.
Keby granáty dopadli na ich úkryt, neboli by prežili, alebo keby ich našli živých, armáda by ich zastrelila.
Na prežitie dvesto dní, teda siedmich mesiacov, potrebovali skutočné zázraky, pretože existovali tisíce príležitostí, pri ktorých mohli byť zabití.
V jednej chvíli ich okradli, Tibor unikol, no keď sa vrátil, aby ich pochoval, boli stále nažive a stáli v spodnej bielizni v snehu.

Rodinné rozhodnutie vzdorovať
V roku 1942 bolo úplne jasné, čo sa proti nim pripravuje, hoci ešte nevedeli ako.
Hitler veľmi jasne povedal v knihe Mein Kampf, že vyhubí židovský národ do posledného človeka, zabije aj všetkých Slovanov a tiež ľudí, ktorí nie sú bieli.
Tiborova matka tomu rozumela a jeho otec tomu rozumel tiež.
Otec si kládol otázku, ako sa s týmto problémom vyrovnať prostredníctvom Boha, a povedal, že ak je Božím zámerom dovoliť to, mali by sa stať mučeníkmi, zomrieť a dôverovať, že to má svoj význam.
Jeho matka však odpovedala, že Boh ich nechce zabiť, pretože sa ich pokúšajú zabiť Hitler a Jozef Tiso, prezident fašistickej Slovenskej republiky.
Povedala, že Boh im dal inteligenciu, svaly, rozum a schopnosť vzdorovať a brániť sa.
Potom zavolala svoje tri deti a povedala im, že majú dve možnosti: môžu si vziať jed a zomrieť podľa vlastného rozhodnutia, alebo môžu bojovať proti všetkým okolnostiam.
Tibor mal dvanásť rokov, jeho sestra desať a brat štrnásť.
Deti sa na seba pozreli a bez váhania povedali, že budú bojovať bez ohľadu na zdravý rozum a na všetko ostatné.
Ich šanca prežiť bola v tom čase nulová, napriek tomu sa rozhodli urobiť všetko pre svoje prežitie.
Jeho brat okamžite začal premýšľať o úkryte v lese.
Vojna v obrazoch Tibora Špica
Potlačené spomienky na hrôzy holokaustu, ktoré prežil s rodinou v detstve, začal Tibor Spitz reflektovať prostredníctvom výtvarného umenia a ovplyvnili jeho celoživotnú tvorbu.
Jeho obrazy rozprávajú príbeh utrpenia a prežitia Tibora i jeho rodiny.
Zároveň rozprávajú o spoločnej traume celého národa.
V jeho slovách sa maľba stáva spôsobom, ako vyjadriť osobnú skúsenosť preživšieho holokaustu, utečenca a človeka, ktorý prežil režimy rozvracujúce jeho krajinu a meniace ju na fašistický štát.
Väčšinu jeho rodiny a priateľov zavraždil nacistický režim.
Jeho tvorba sa preto vracia k stratám, spomienkam, násiliu, úteku, rodinnej súdržnosti aj k schopnosti prežiť napriek okolnostiam.
Maľba, keramika a sochárstvo
Spitzova tvorba nezostala obmedzená iba na maľbu.
Neskôr začal vytvárať sochy, ktoré mu pomáhali vyjadriť a preložiť traumu spôsobmi, ktoré písanie, prednášanie a maľovanie nedokázali úplne sprostredkovať.
Keramické diela prekladajú a posilňujú materiálne i naratívne gesto jeho obrazov.
Obracanie hliny a rozbitých nedopálených keramických nádob na umenie rozšírilo materiálne prostriedky, ktorými mohol rozprávať svoj príbeh.
Sochárske formy pripomínajúce portréty blízkych konkretizujú a individualizujú skúsenosť utrpenia jednotlivých ľudí.
V keramike sa objavuje utrápená matka, láskavá suseda, rabín vydávajúci svedectvo aj vydesená otcovská postava.
Keramické práce mu pomáhali zmierniť tiesnivé spomienky.
Ako sochárske umelecké diela silno predstavili príbeh jeho skúsenosti s holokaustom.
Keramické diela pomáhali takmer navrátiť život zavraždeným a zmiznutým milovaným členom jeho rodiny.
Zdalo sa mu, že jeho blízkych chránia pred zabudnutím a vymazaním zo sveta, hoci preňho bolo nemožné na nich zabudnúť.

Umenie ako pamäť a forma uzdravenia
Spolu diela vytvárajú príbeh ľudí a rodiny, ktorá svedčí o vlastnom utrpení.
Spomienky sa v nich premieňajú na umelecké diela, ktoré ponúkajú vykúpenie v podobe prežitia, milosti a svetla v temnote.
Umelecká tvorba bola pre Tibora Špica vždy zdrojom emocionálneho vykúpenia a uzdravenia z nočných spomienok na totalitné režimy.
Jeho diela sa vracajú ku všetkým životom, ktoré prežil, k skúsenosti spoločnej traumy, rituálu, systematického štúdia maľby a piesne aj k uzdravujúcemu jazyku umenia.
Umenie v jeho tvorbe funguje ako osobná výpoveď aj ako spoločenská pamäť.
Nie je iba záznamom historickej udalosti, ale aj spôsobom, ako dať tvár ľuďom, ktorí boli zavraždení, zmizli alebo boli vymazaní z verejnej pamäti.
Umelecká cesta po vojne
Tibor Spitz chcel byť umelcom už v mladosti, no povojnová československá vláda ho prinútila študovať chémiu, aby pomáhal vláde vyrábať stabilnejšie zbrane.
Študoval keramické vedy a celý život pracoval pre vládu, ktorá utláčala jeho i jeho blízkych.
Po vojne zostal dvadsať rokov uväznený za železnou oponou.
Neskôr študoval chémiu v Prahe.
V roku 1968 unikol na Západ a napokon sa usadil v Kanade a neskôr v Spojených štátoch.
Po úteku na Západ sa zapísal na večerné kurzy kresby, maľby a sochárstva.
Až po dlhom čase sa napokon stal umelcom na plný úväzok.
Odvtedy rozprával svoj príbeh utrpenia v mnohých obrazoch, prednáškach a spoluprácach na piesňach s priateľmi z Hudson Valley.
Na jeho umeleckej dráhe sa tak stretli vedecké vzdelanie, skúsenosť s keramikou, dejiny holokaustu a osobná potreba vytvoriť obrazové a hmotné svedectvo.
Výstava Tibor Spitz: A Retrospective: Stories, Remembrances
Unison Arts predstavila retrospektívnu výstavu malieb a keramických diel umelca, rozprávača, vedca a preživšieho holokaustu Tibora Špica.
Výstava sledovala jeho cestu od vyvlastnenia a hrôzy k slobode a uzdraveniu prostredníctvom komunitného umenia.
Výstava sa konala v komunitnej galérii na adrese 68 Mtn. Rest Road v New Paltz.
Slávnostné otvorenie sa uskutočnilo v nedeľu 14. augusta od 16.00 do 18.00.
Komunita z celého Hudson Valley bola pozvaná, aby sa zúčastnila otvorenia a sledovala príbeh Tiborovej životnej cesty.
Výstava trvala šesť týždňov.
Na jej záverečnom podujatí 18. septembra 2022 bol v rámci komunitného programu Unison uvedený dokumentárny film We Remember: Songs of Survivors.
Film vznikol v spolupráci komunitnej umeleckej organizácie SageArts a Jewish Family Service of Orange County.
Vytvorili ho miestni filmári Ilene Cutler, Tim Miller a Tim Guetterman.
Čo návštevník videl na výstave
Maľby rozprávali o utrpení a prežití Tibora a jeho rodiny.
Keramické diela rozvíjali materiálnu a príbehovú vrstvu obrazov.
Sochárske formy naznačujúce portréty blízkych zobrazovali utrpenie konkrétnych jednotlivcov.
- Utrápená matka predstavovala osobnú i rodinnú bolesť.
- Láskavá suseda pripomínala solidaritu a ľudskosť v čase ohrozenia.
- Rabín vydávajúci svedectvo odkazoval na pamäť, vieru a zodpovednosť hovoriť.
- Vydesená otcovská postava vyjadrovala strach a bezmocnosť zoči-voči násiliu.
Jednotlivé práce spolu vytvárali príbeh rodiny a celého národa, ktorý prešiel utrpením a hľadal cestu k prežitiu.
Chronológia života a tvorby
| Obdobie | Udalosť |
|---|---|
| 1929 | Tibor Spitz sa narodil v Dolnom Kubíne v severnom Slovensku. |
| 12 rokov | S rodinou utiekol do lesa a ukrýval sa v podzemnom úkryte. |
| 7 mesiacov | Rodina prežila v úkryte pod snehom a ľadom v horskom lese. |
| 1945 | Úkryt bol objavený a rodinu napadli partizáni Červenej armády. |
| Po vojne | Tibor študoval chémiu a pracoval v oblasti keramických vied. |
| 1968 | Ušiel na Západ. |
| 60. roky | Emigroval do Kanady a neskôr sa usadil v USA. |
| 25 rokov pred obdobím retrospektívy | Začal pôsobiť ako umelec na plný úväzok. |
| 14. augusta 2022 | Uskutočnilo sa otvorenie retrospektívnej výstavy v New Paltz. |
| 18. septembra 2022 | Na záverečnom podujatí bol premietnutý dokument We Remember: Songs of Survivors. |
Dôležitosť slovenského kontextu
Príbeh Tibora Špica je úzko spätý so Slovenskom, najmä s Dolným Kubínom, Oravou a udalosťami počas druhej svetovej vojny.
Obdobie vojny prežil v Dolnom Kubíne a blízkom okolí.
Pred istou smrťou ušiel so svojou najbližšou rodinou do hôr, kde vo vyhĺbenom podzemnom úkryte strávili dlhých sedem mesiacov.
Prežili krutú oravskú zimu i prepad ukrajinských partizánov.
Jeho dielo je zastúpené v zbierkach Slovenského národného múzea - Múzea židovskej kultúry a v zbierkach Oravského múzea.
Jeho obrazy tak vytvárajú spojenie medzi osobnou emigrantskou skúsenosťou v Severnej Amerike a slovenskou krajinou, v ktorej prežil detstvo a vojnové roky.
Rozprávanie, film a komunitné umenie
Tiborov príbeh bol vďaka spolupráci organizácie SageArts a Jewish Family Service of Orange County uvedený aj v dokumentárnom filme We Remember: Songs of Survivors.
Umelec svoj príbeh rozprával nielen v obrazoch, ale aj na prednáškach a prostredníctvom spolupráce na piesňach.
Spolupracoval s filmármi Ilene Cutler a Timom Millerom a s mnohými ďalšími ľuďmi z Hudson Valley.
Komunitný rozmer jeho tvorby ukazuje, že spomienka na holokaust nemusí zostať iba v osobnom archíve alebo v múzeu.
Môže sa stať súčasťou výstavy, filmu, piesne, rozhovoru i spoločného stretnutia.
Takéto umelecké formy umožňujú, aby sa historická skúsenosť sprostredkovala aj ľuďom, ktorí ju sami nezažili.
Prečo sú obrazy Tibora Špica významné
Obrazy Tibora Špica sú významné tým, že spájajú osobné svedectvo s univerzálnou skúsenosťou straty, strachu, odporu a prežitia.
Jeho diela zobrazujú utrpenie jednotlivca, no zároveň hovoria o spoločnej traume celého národa.
Keramika dodáva tejto výpovedi hmotnosť a konkrétnosť.
Hlina, rozbité nádoby a sochárske fragmenty vytvárajú materiálny priestor pre spomienky, ktoré nemožno úplne vyjadriť slovami.
Portrétny charakter niektorých plastík dáva anonymnej historickej tragédii konkrétnu ľudskú tvár.
Vďaka tomu sa pozornosť presúva od abstraktných štatistík k jednotlivým ľuďom, ich rodinám a príbehom.
Spitzova tvorba zároveň ukazuje, že umenie môže byť spôsobom, ako si človek znovu vytvára vzťah k vlastnej minulosti.
Jeho obrazy a keramické sochy zachovávajú pamäť na tých, ktorí nemohli rozprávať sami.