Zajac z Alice v krajine zázrakov: „Nesmiem meškať!“

Príbehy o Alici v krajine zázrakov a za zrkadlom, ktoré povymýšľal a spísal ešte v 19. storočí anglický matematik a profesor na univerzite v Oxforde Lewis Carroll, sa stali obľúbenými prakticky na celom svete.

Alicu poznajú deti a dospelí rovnako ako Pippi Dlhú pančuchu, Pinocchia alebo Medvedíka Pú. Je známa vec, že matematici majú už z titulu svojho zamestnania neraz veľkú tvorivú fantáziu a zmysel pre obdivuhodné kombinácie, paradoxy a nezmysly. Zmysel pre krásne a bláznivé nezmysly mal aj Lewis Carroll - a jeho Alica sa v tom fantastickom nezmyselnom svete pohybuje s detskou samozrejmosťou a bezstarostnosťou, až dospelí nevychádzajú z údivu. A občas si pritom aj zaveršuje a zaspieva.

Biely zajac ako začiatok Alicinho dobrodružstva

Od chvíle, keď okolo prebehne biely králik s hodinkami, príjemne sa vám zatočí hlava z kolotoča s pasažiermi ako Falošná korytnačka, Srdcová kráľovná či mačka Škľabka.

„Niekto by mal o mne napísať knihu, teda to by mal!“

Príbeh Alice v krajine zázrakov je nereálny príbeh pre reálne dievča. Azda by sme mohli povedať, že je o reálnom dievčati, ako naznačuje už spomenutá citácia.

Alica Liddellová bola jednou z detských priateliek Ludwiga Charlesa Dogsona (Lewisa Carrolla), ktorý jej a jej dvom sestrám rozprával o Aliciných dobrodružstvách v krajine, v ktorej sa realita stretáva s fantáziou a logika s nezmyslom.

Budete sa mať čomu čudovať na každom kroku, veď krajina fantázie, vymyslená pre skutočnú Alicu Lidellovú, od svojej premiéry v roku 1866 nestratila ani kúsok čara.

Stačí nechať ho pôsobiť. Snažiť sa totiž porozumieť ríši hier a divov zakladateľa nonsensu je zbytočné. Napokon prečo stále hľadať skryté významy a nevnímať príbehy len jednoducho?

„Nesmiem meškať“ - hodinky, čas a naliehavosť

Biely králik sa objavuje ako postava, ktorá neustále sleduje čas a ponáhľa sa. Jeho hodinky zdôrazňujú symbol rýchlo bežiaceho času.

Nevinné rozbehnutie sa za bielym králikom ako symbolom plodnosti predpovedá Alicino poslanie ženy - dospieť a rodiť deti.

Tento fakt môže umocniť to, ak králika berieme ako symbol rýchlo bežiaceho času, čo zdôrazňujú aj hodinky, na ktoré sa králik neustále pozerá.

Uvedomujeme si, že Alica nezostane dieťaťom navždy, že sa čas nezastaví, práve naopak.

Postava zajaca preto nepredstavuje iba komickú a uponáhľanú bytosť. Je zároveň predzvesťou pohybu, zmeny a životnej skúšky, ktorá Alicu čaká. Už samotný beh za ním znamená opustenie známeho sveta a vykročenie do priestoru, kde prestávajú platiť bežné pravidlá.

Králik ako symbol prechodu medzi svetmi

To, že sa Alica ponorila do akéhosi snenia, nám evokuje jej pád do králičej nory, ktorý symbolizuje priechod medzi dvoma svetmi. V tomto prípade medzi svetom, ktorý je reálny, a tým fantazijným.

V koncepcii archetypálnej symboliky Carl Gustav Jung opisuje dieru v zemi ako ženský prvok.

Alica padá norou dolu a na jej konci sa znova „narodí“.

Symbolika by sa mohla vzťahovať aj na symbol jaskyne, ktorá je nielen symbolom zrodenia, keďže pripomína materské lono, ale je aj symbolom smrti a znovuzrodenia.

Alica sa vnára do králičej nory: zomiera dieťa, rodí sa žena.

Králik teda Alicu nielen privádza k dobrodružstvu, ale zároveň ju vedie k hranici medzi detstvom a dospievaním. Jeho pohyb je prvým impulzom k premene, ktorá sa v krajine zázrakov prejavuje vo fyzickej, psychickej aj symbolickej podobe.

Alica, ktorá sa stále mení

Alicin vývoj nie je reálny, jednotlivé fázy prichádzajú postupne, mimo jej vedomia.

„Bože, bože!“ vzdychla si. „Aké je dnes všetko čudné! A ešte včera to bolo ako inokedy. Vari som sa v noci nejako zmenila? Porozmýšľajme: Keď som dnes ráno vstávala, bola som tá istá ako včera? Veru sa mi zdá, že som sa cítila akosi inakšie. Ale ak už nie som tá čo včera, otázka je: Kto vlastne som?“

„Ale ak už nie som tá, čo včera, otázka je: Kto vlastne som? To je tá záhada!“ - špekuluje malé dievčatko s veľkou fantáziou, ktoré určite dobre pozná každý, kto sa rád túla farebnou ríšou snov.

„Kto ste? Myslíte si, že naozaj vediete kto ste? Ste si tým naozaj istí?“

Mnoho ľudí nemôže s určitosťou odpovedať na tieto otázky. To preto, že každý deň v našom živote sa niečo mení. Menia sa udalosti, prostredie, ľudia, vzťahy, pracovné problémy a s nimi sa meníme aj my.

Na tom nie je nič zlé, veď zmeny sú znamením pokroku a ich absencia naznačuje, že osobnosť sa nevyvíja.

Nebojte sa prebudiť ako jeden človek a ísť do postele zmenený.

Alicino neustále zväčšovanie a zmenšovanie počas príbehu možno vidieť ako ukážku dospievania.

Na začiatku vidíme jej detskú zmätenosť z novej situácie: „Doma mi bolo oveľa lepšie… tam sa človek každú chvíľu nezväčšoval a nezmenšoval…“

Jedením koláčikov a pitím z fľaštičiek, vďaka ktorým Alica mení svoju výšku, sa nám zobrazuje simulácia zmien počas dospievania.

Nejde však len o Alicine fyzické zmeny. Výrazné sú aj jej výkyvy nálad, vonkajšie i vnútorné: „Nebuď zlostná,“ povedal Húseničiak. „A to je všetko?“ spýtala sa Alica a len-len že nevybuchla od zlosti.

Čo tu vidíme? Charakteristickú vzdorovitosť pubescenta?

„Netlač sa tak!“ povedal Sedmospáč, ktorý sedel vedľa nej. „Nemôžem si pomôcť,“ povedala Alica skrúšene, „rastiem.“

Húseničiak a prirodzenosť premeny

Symbol motýľa je v príbehu znázornený Húseničiakom, ktorého Alica stretá.

Stretnutie vyvoláva pocit akejsi spätosti medzi ňou a ním, keďže Alica je ešte dieťa, človek v počiatočnom štádiu vývoja, takisto ako Húseničiak v rámci svojho druhu.

Z húsenice sa stane motýľ, z Alice žena a matka.

Húseničiak zosobňuje a sprítomňuje zmenu.

Dôležitý je aj rozhovor, ktorý vedú. Alica nevie odpovedať na to, kto je.

„Ľutujem pane, ale vyjadriť sa nemôžem,“ povedala Alica, „lebo ja nie som ja - rozumiete? […] mať za jediný deň také premenlivé rozmery…“

Alica prechádza zmenami a je zmätená.

Avšak odpovede, ktoré jej Húseničiak dáva, symbolizujú prirodzenosť zmien v kolobehu života: „… ale keď sa zakuklíte - a jedného dňa sa zmeníte, iste nebudete celkom vo svojej koži, nemyslíte?“ pýta sa Alica.

Každá zmena preto v príbehu súvisí s otázkou identity. Alica sa nemení iba navonok; zároveň sa učí chápať, že človek nemusí zostať celý život rovnaký, aby bol sám sebou.

Krajina zázrakov ako priestor predstavivosti

V pestrej spleti niekedy možno nezmyselných, ale vždy originálnych udalostí, obklopená najčudnejšími bytosťami, volaná najrôznejšími menami, putuje zázrakmi svojej predstavivosti pružne a ľahko, s dôslednosťou skladá mozaiku skutočného sna.

Hravou zvedavosťou a detskou túžbou objavovať nové krásno otvára malá hrdinka brány nevšednosti a prekračuje hranice chápania.

„Keby som nebola skutočná,“ Alica sa cez slzy musela usmiať, také sa jej to odrazu videlo všetko smiešne, „nemohla by som plakať.“

Bohatosť zážitkov popretkávaná pramienkami nenásilnej filozofie nasýti každú dušu hladnú po netradične.

Mnohí ľudia sú si istí v tom, že niektoré veci sú nemožné, len preto, že nikdy sa nesnažili uveriť v ne.

„Nikdy nebudem spisovateľom“ - myslí si niekto, a pritom sa nesnaží napísať ani jediný riadok.

„Skús ešte raz.

Na začiatku si treba určiť smer a až potom začať konať.

A pamätajte si: nikto okrem Vás nemôže vedieť, ktorá cesta je pre Vás tou pravou.

Mačka Škľabka ako sprievodkyňa krajinou

Alicina cesta krajinou je plná bizarných stretnutí.

Stretnutí je mnoho, no sú medzi nimi medzníky, ktoré udávajú Alici smer.

Už spomínaný králik ako predzvesť prichádzajúcej a nevyhnutnej životnej skúšky a poslania, Húseničiak ako symbol zmeny, ktorá je neustále prítomná a prirodzená.

Neskorším medzným stretnutím je zoznámenie sa s mačkou Škľabkou.

Počas cesty drží nad Alicou ochrannú ruku vskutku nenásilným spôsobom.

No skôr ako ochráncu v pravom zmysle slova vidíme v Škľabke všadeprítomného usmerňovateľa, sprevádzateľa, učiteľa či dobrého ducha, ktorý „učí Alicu pravidlá krajiny zázrakov. Dostáva ju dovnútra toho, ako tam dole veci fungujú.“

Jej schopnosť miznúť a znova sa zjavovať umocňuje pocit nedotknuteľnosti.

Jej neustály úsmev navyše vytvára dojem určitej ľahostajnosti a nadhľadu.

Mačka neprejavuje k Alici zjavnú náklonnosť, no ani nenávisť; je neutrálna, hovorí o veciach tak, aké naozaj sú.

Z určitého uhla pohľadu v nej vidíme symbol reality, ktorej sama dáva svojim neustálym úsmevom veľkú dávku irónie, čím naznačuje, aký je často svet dospelých komický.

„Tu sme všetci šibnutí. Ja som šibnutá. Ty si šibnutá.“ „Ako vieš, že som šibnutá?“ spýtala sa Alica.

Mačka Škľabka tak Alici neponúka jednoduché odpovede. Skôr jej ukazuje, že krajina zázrakov má vlastné pravidlá a že rozum nemusí vždy fungovať spôsobom, na aký je zvyknutý bežný svet.

Klobučník, zastavený čas a svet dospelých

Stretnutie s Klobučníkom otvára Alici novú dimenziu v poznaní sveta dospelých.

Alica má po zoznámení s Klobučníkom možnosť spoznať, že svet nie je len krásny a plný milých, šťastných ľudí.

Klobučník je nešťastný, pretože po hádke s červenou kráľovnou, ktorá bola podľa rôznych prameňov inšpirovaná vtedajšou kráľovnou Viktóriou, má na hodinkách stále päť hodín.

„Stále je olovrant, nemáme čas ani riad poumývať.“

Spolu so svojimi dvoma priateľmi, bláznivým Aprílovým zajacom a neustále spiacim plchom Sedmospáčom sedia za veľkým stolom, pričom sa len posúvajú z miesta na miesto. Stále dookola.

Klobučníkova situácia vyvoláva dojem remeselníckej triedy vo vtedajšej viktoriánskej ére.

Zastavené hodinky a točenie sa okolo stola je znakom neschopnosti týchto ľudí vymaniť sa zo začarovaného kruhu.

„Keby si poznala Čas tak ako ja,“ povedal Klobučník, „nevravela by si, že ja ho zabíjam.“

Mnoho zamestnaní v 19. storočí spôsobovalo ťažkú ujmu na zdraví a klobučníci, ktorí boli v tej dobe žiadaní, neboli výnimkou, keďže používali pri svojej práci ortuť, ktorej účinky mali neurologické následky.

Pravdepodobne na tomto základe vzniklo „bláznivý ako klobučník“ a je pravdepodobné, že tento fakt bol predlohou postavy Klobučníka.

No jeho správanie k Alici ako také bolo veľmi odlišné od ostatných postáv.

Jeho uštipačnosť a neustála melanchólia by sa dali považovať za autorov opis následkov pôsobenia ortuti.

Práve ona zapríčiňovala nevyrovnané, nápadné správanie, výkyvy nálad, triašky, skreslené vidiny, zmätenú reč a iné psychotické symptómy.

„Klobučník vypleštil oči, ale zmohol sa iba na otázku: ‚Prečo je havran ako písací stôl?‘“

Klobučníka môžeme chápať aj ako predstaviteľa mužskej časti spoločnosti.

Alicu za ním poslala mačka Škľabka.

Nedostáva len radu, ale získava osobnú skúsenosť a v tomto prípade má možnosť Alica zakúsiť zaobchádzanie so ženami vo viktoriánskej ére.

„… ja naozaj nemyslím.“ „Tak by si nemala ani hovoriť,“ prerušil ju Klobučník.

V priebehu celého rozhovoru je Klobučník drzý, čo len ukazuje Alici pravú tvár vzťahu mužov k ženám.

Muži sa správali k ženám úctivo v rámci slušného správania, no Klobučníkova úprimnosť ukázala Alici pravú povahu vzťahu mužov k ženám - žena sa nesmie pliesť do politických záležitostí, vzdelávať sa, pracovať, myslieť.

Má byť doma, starať sa o svojho muža, domácnosť a deti.

Premena dieťaťa na kráľovnú

Alicina cesta za svojim poslaním ženy sa v druhej časti príbehu Za zrkadlom blíži ku koncu.

Táto časť príbehu je omnoho vážnejšia než tá predošlá.

Alica prešla ako pešiak jednotlivými políčkami na šachovnici, ktoré symbolizujú jednotlivé etapy vývoja; je vyspelejšia a už ju čaká len pár posledných skúšok, kým sa stane kráľovnou-ženou.

V závere poslednej kapitoly prvej časti príbehu je Alicina nadchádzajúca dospelosť priamo vyrozprávaná v predstave jej staršej sestry: „Napokon si predstavila, ako jej sestrička bude po rokoch dospelou ženou“.

Do postavenia dospelej ženy ju v druhej časti príbehu vnára čierna kráľovná.

Na konci sa Alica dostáva k poslednému políčku na šachovnici, kde sa má stať kráľovnou.

Sprevádza ju k nemu nešikovný a bojazlivý rytier, ktorého by sme mohli chápať ako znak obáv, ktoré Alicu sužujú.

Keď sa dostanú k cieľu, Alica mu zamáva, lúči sa s obavami a odvážne prichádza do svojho cieľa, kde sa na jej hlave zjavuje koruna.

Alica sa stáva ženou.

Spočiatku nevie, ako sa správať, a nevie, čo má robiť.

Cíti sa nešikovná, obáva sa, že jej koruna spadne.

Vidíme, ako pomaly si Alica zvyká na novú situáciu, na svoje ženstvo.

Stala sa treťou kráľovnou, ako bola Alica Liddellová najmladšou, treťou sestrou, ktoré Carroll spomína už vo svojej úvodnej básni a ktoré pomenoval Prima, Secunda a Tertia.

Tri kráľovné, tri sestry, tri ženské princípy.

Ženskosť, materstvo a symboly premeny

V krajine zázrakov sa Alica na rôznych miestach stretáva s rôznymi tvormi, ktoré možno takisto zaradiť do symboliky ženstva, materstva či plodnosti.

Na začiatku cesty prazvláštnou krajinou sa Alica ocitá v miestnosti, kde sa zväčšuje a zmenšuje.

Tu sa neskôr objavuje symbolika vody či mora, keďže ide o množstvo vyplakaných sĺz, ktoré - po tom, čo sa Alica zmenší - pripomínajú rozbúrené more.

A tak je more vďaka dimenzii hĺbky ďalším ženským princípom a symbolom ženskosti a materstva.

Táto symbolika sa neskôr objavuje v druhej časti príbehu Za zrkadlom v kapitole Vlna a voda.

Významná je aj často spomínaná červená farba, napríklad u červenej kráľovnej, ktorá býva považovaná za symbol dospelosti a doslovne ju možno chápať ako odkaz na menštruačnú krv a tým aj na plodnosť.

Otázka žensko-mužských vzťahov neskôr prichádza v podobe zápasu medzi jednorožcom a levom, ktorého sa Alica zúčastní.

Už od stredoveku sa jednorožec považuje za symbol cudnosti, čo bol napokon nielen vo viktoriánskej dobe žiadaný a typický atribút žien.

Na druhej strane vlastnosti leva si už od nepamäti privlastňovali muži, napríklad kráľ Levie srdce, ako symbol sily a odvahy.

Zápas dvoch tvorov môžeme vidieť ako súboj dvoch pohlaví.

Vo viktoriánskej ére sa stretávame s prvými bojmi za práva žien, vydatých žien bez vlastnej existencie, paradoxne v zemi, ktorej vládne panovník ženského pohlavia.

V období, keď bolo dielo napísané, sa začala spoločnosť zaoberať „ženskou otázkou“, ktorá spočívala v tom, či je vôbec žena človek.

„Lev sa unudene zahľadel na Alicu.“

Za zrkadlom: sen, hra a neistota reality

Zázračná krajina sa odzrkadľuje aj v druhej časti knihy.

Za zrkadlom sa Alica mení na Kráľovnú svojho sveta, hoci jeho skutočným vládcom ostáva naďalej sen.

Snové prostredie zvýraznené množstvom slovných hračiek a nezmyslov sa stupňuje, aby sa nakoniec ukázalo, že sny sa snívajú, život žije a rozprávky rozprávajú.

A možno je to naopak. A možno aj nie...

„Jedno je isté.

„Keby som nebola skutočná,“ Alica sa cez slzy musela usmiať, také sa jej to odrazu videlo všetko smiešne, „nemohla by som plakať.“

Práve neistota medzi skutočnosťou a snom vytvára jednu z najväčších príťažlivostí príbehu. Alica sa v krajine zázrakov nemusí rozhodnúť, či je všetko, čo vidí, skutočné. Stačí, že to prežíva, pozoruje a pokúša sa v tom nájsť vlastnú cestu.

Alica v novom slovenskom vydaní

Po trinástich rokoch prichádza v staronových šatočkách pripomenúť krehkú krásu rozprávok, ktorá očarí srdiečka všetkých veľkostí.

Aj druhé slovenské vydanie neopakovateľných, vyše 150 rokov starých dobrodružstiev, rozkvitlo vycibrenými ilustráciami Dušana Kállaya.

Hoci sú oproti pôvodnej verzii Mladých liet z roku 1981 len poskrývané na iných stranách, už na prvý pohľad väčšmi ladia s textom.

Vír farieb a tvarov umocňuje dynamickú, vzrušujúco popletenú atmosféru a vťahuje do fantastického deja.

Za Alicu získal Kállay Grand Prix 83 a v roku 1988 prebral v Oslo z rúk Astrid Lindgrenovej Cenu Hansa Christiana Andersena za celoživotné dielo.

Popredný slovenský ilustrátor Dušan Kállay dostal za ilustrovanie knihy prestížnu Cenu H. Ch. Andersena.

Nielen Kállayovou paletou láka kniha všetky generácie čitateľov.

Ak je Malý princ v učebniciach označovaný ako „filozofická rozprávka pre dospelých“, Alica spolu s ním kraľuje detsky zaujímavej, rovnako ako dospelo hlbokej literatúre.

Čo znamená zajac v príbehu

• Pohyb: biely králik svojím behom spúšťa Alicino putovanie.
• Čas: hodinky, na ktoré sa králik neustále pozerá, pripomínajú, že čas sa nezastaví.
• Prechod: králik privádza Alicu ku králičej nore, ktorá symbolizuje priechod medzi reálnym a fantazijným svetom.
• Zmena: jeho zjavenie predznamenáva Alicin vývoj a postupné dospievanie.
• Výzva: veta „Nesmiem meškať!“ vystihuje napätie medzi neustálym ponáhľaním a potrebou objavovať.

Na začiatku si treba určiť smer a až potom začať konať.

Máte určitý cieľ? Ak presne viete, čo chcete dosiahnuť, bude pre Vás ľahšie si vybrať cestu.

Ak neviete, kam chcete ísť, tak potom celkom určite budete blúdiť.

A pamätajte si: nikto okrem Vás nemôže vedieť, ktorá cesta je pre Vás tou pravou.

Tak sa rozhodnite sami a začnite konať.

Kráľovná má absolútnu pravdu, ľudia niekedy vyvíjajú obrovské úsilie, aby nepripustili žiadnu zmenu vo svojom živote.

Dôvody sú jednoduché: príliš rýchlo si na všetko zvykneme, sme konzervatívni, máme radi to, čo už máme radi, a máme strach niečo meniť.

Ale zamyslime sa na chvíľu, či sme spokojní so všetkým vo svojom živote?

Nenapadlo Vám niekedy, že strácame príliš veľa času a síl na to, aby sme silou-mocou zotrvali na známom a pohodlnom pre nás mieste, prostredí, vzťahu?

Jazyk a komunikácia v krajine nonsensu

Vyjadrujú Vaše slova presne to, čo máte na mysli?

Určite nie vždy.

Komunikácia je veľmi komplikovaná vec.

Niekedy trochu nesprávne zvolená intonácia, nie je úplné správne vybrané slová alebo irelevantné použitie výrazu môžu skaziť význam toho, čo chcete povedať na nepoznanie.

A to je dôvod, prečo skôr, ako začnete hovoriť, by ste si mali všetko dobre premyslieť.

Hovorte to, čo máte na mysli.

Súčasne je rovnako dôležité aj mať na mysli to, čo hovoríte.

Slová musia vychádzať z Vašich úst iba v záujme sprostredkovať nejakú Vašu myšlienku.

Lewis Carroll využíva jazyk ako priestor hry. Slovné hračky, paradoxné otázky, nezmyselné odpovede a zdanlivo nelogické rozhovory ukazujú, že význam slov môže závisieť od okolností, intonácie aj od toho, kto ich vyslovuje.

Alica sa v takomto svete pohybuje s detskou samozrejmosťou a bezstarostnosťou, no práve jej otázky často odhaľujú nezmyselnosť pravidiel dospelých.

Postavy, ktoré Alicu sprevádzajú

Alicina cesta krajinou je plná bizarných stretnutí.

V kontexte Alicinho vývoja, „zoženšťovania“, alebo akokoľvek to nazveme, staviame tvorov z krajiny zázrakov do pozície mét, ktorými Alica musí prejsť.

Už spomínaný králik ako predzvesť prichádzajúcej a nevyhnutnej životnej skúšky a poslania, Húseničiak ako symbol zmeny, ktorá je neustále prítomná a prirodzená.

Neskorším medzným stretnutím je zoznámenie sa s mačkou Škľabkou.

Prečo Alica oslovuje deti aj dospelých

Hoci sú príbehy plné nezmyslov, ich čaro spočíva v tom, že neponúkajú iba jediný spôsob čítania.

Deti v nich môžu objavovať farby, podivuhodné bytosti, premeny a dobrodružstvo.

Dospelí v nich nachádzajú otázky o čase, identite, spoločenských pravidlách, dospievaní, komunikácii a hraniciach rozumu.

V pestrej spleti niekedy možno nezmyselných, ale vždy originálnych udalostí, obklopená najčudnejšími bytosťami, volaná najrôznejšími menami, putuje zázrakmi svojej predstavivosti pružne a ľahko, s dôslednosťou skladá mozaiku skutočného sna.

Bohatosť zážitkov popretkávaná pramienkami nenásilnej filozofie nasýti každú dušu hladnú po netradične.

Hravou zvedavosťou a detskou túžbou objavovať nové krásno otvára malá hrdinka brány nevšednosti a prekračuje hranice chápania.

Práve preto sa biely zajac nestal iba postavou, ktorá sa niekam ponáhľa. Je obrazom okamihu, keď človek zbadá niečo neznáme, zabudne na pôvodný plán a vydá sa za tým, čo ho priťahuje.

Jeho „meškanie“ zároveň pripomína, že čas nemožno zastaviť, zatiaľ čo Alicino dobrodružstvo ukazuje, že nie každé odbočenie je stratou času.

tags: #zajac #z #alice #v #krajine #zazrakov