Koeficienty dedičnosti hospodárskych zvierat

Genetika živočíchov sa v praxi venuje predovšetkým šľachteniu hospodárskych zvierat. Hospodársky významné zvieratá sú zvieratá, ktoré človeka sprevádzajú od nepamäti a zohrali kľúčovú úlohu pri jeho prechode k usadlejšiemu spôsobu života (proces, ktorý viedol k prispôsobeniu divých zvierat človeku prostredníctvom selektívneho chovu, sa nazýva domestikácia). V zmysle legislatívy sa považujú za zvieratá chované za účelom ich ekonomického zhodnotenia.

Každý jedinec nesie genetickú informáciu v podobe génov, ktoré ovplyvňujú charakteristiky ako produkcia mlieka, rast svaloviny alebo odolnosť voči chorobám. Šľachtenie je preto cielené využívanie týchto genetických princípov. Šľachtitelia vyberajú zvieratá s požadovanými vlastnosťami na základe analýzy ich genotypu (genetickej výbavy) a fenotypu (vonkajších prejavov týchto génov).

Čo vyjadruje koeficient dedičnosti

Koeficient dedičnosti je geneticko-štatistický ukazovateľ, ktorý vyjadruje, aká časť variability sledovaného znaku v určitej populácii a v konkrétnych podmienkach súvisí s genetickými rozdielmi medzi jedincami.

Koeficient dedičnosti sa označuje symbolom h². Je to podiel genetickej variancie na celkovej fenotypovej variancii sledovaného znaku:

h² = V_G / V_P

kde V_G predstavuje genetickú varianciu a V_P celkovú fenotypovú varianciu. Fenotypová variancia zahŕňa genetické rozdiely medzi zvieratami aj vplyvy prostredia.

Koeficient dedičnosti sa pohybuje od 0 do 1, prípadne sa vyjadruje v percentách od 0 % do 100 %. Vyššia hodnota znamená, že väčšia časť rozdielov medzi zvieratami súvisí s genetickými rozdielmi v danej populácii. Nižšia hodnota znamená, že prejav znaku vo väčšej miere ovplyvňuje prostredie, výživa, zdravotný stav, technológia chovu alebo náhodné okolnosti.

Koeficient dedičnosti nevyjadruje, akú časť vlastnosti zdedí konkrétne mláďa od svojich rodičov. Nevyjadruje ani nemennosť vlastnosti jednotlivca. Ide o ukazovateľ platný pre konkrétny znak, populáciu a podmienky, v ktorých boli údaje získané.

Genotyp, fenotyp a prostredie

Šľachtitelia vyberajú zvieratá s požadovanými vlastnosťami na základe analýzy ich genotypu (genetickej výbavy) a fenotypu (vonkajších prejavov týchto génov).

Fenotypový prejav hospodársky významného znaku vzniká pôsobením genotypu a prostredia. Produkcia mlieka preto nie je výsledkom iba genetického potenciálu dojnice. Ovplyvňuje ju aj výživa, zdravotný stav, vek, štádium laktácie, ustajnenie, teplota, kvalita ošetrovania a ďalšie podmienky.

Rovnako rast svaloviny u ošípaných alebo brojlerov závisí nielen od genetickej výbavy, ale aj od zloženia krmiva, zdravotného stavu, hustoty osadenia, mikroklímy a technológie chovu. Pri odolnosti voči chorobám sa uplatňujú genetické predispozície, ale aj infekčný tlak, vakcinácia, hygiena a celkový manažment stáda.

Vysoká hodnota koeficientu dedičnosti preto neznamená, že prostredie nie je dôležité. Znamená iba, že v skúmanej populácii tvorí genetická variancia významnejšiu časť pozorovanej variability. Naopak, nízka hodnota neznamená, že znak nemožno šľachtením ovplyvniť; genetický pokrok môže byť možný, ak sa využijú presnejšie údaje, príbuzenské informácie alebo genomická selekcia.

Význam koeficientu dedičnosti pre selekciu

Šľachtenie teda zahŕňa cielený umelý výber jedincov s požadovanými genetickými vlastnosťami a ich následné kríženie (hybridizáciu). Tento proces vedie k zlepšovaniu existujúcich plemien alebo k vzniku nových plemien, ak sú zmeny dostatočne výrazné a stabilné, aby sa udržali v populácii počas viacerých generácií.

Za predpokladu, že sa vyberajú jedince podľa fenotypu a podmienky chovu sú primerane rovnaké, vyšší koeficient dedičnosti zvyčajne umožňuje účinnejšiu individuálnu selekciu. Pri nízko dedivých vlastnostiach je výber podľa vlastného výkonu menej presný, pretože fenotyp je výrazne ovplyvnený prostredím.

Táto selekcia zahŕňa aj odstránenie nežiaducich znakov. Šľachtitelia preto nesledujú iba produkciu, ale aj zdravotný stav, reprodukciu, dlhovekosť, konštitúciu, správanie a ďalšie vlastnosti potrebné na dosiahnutie chovného cieľa.

Začiatky umelého výberu súvisia s domestikáciou zvierat. Pokračovanie umelej selekcie predpokladá, že pre ďalší chov sa vyberajú jedince, ktoré spĺňajú podmienky výberu. Z chovu sa vyraďujú jedince, ktoré tieto podmienky nespĺňajú (negatívna selekcia) a taktiež tie, ktoré sú choré a staré (brakovanie zvierat).

Kontrola dedičnosti a plemenná hodnota

Kontrola dedičnosti - zootech. pri hospodárskych zvieratách šľachtiteľské opatrenie, ktorého cieľom je odhad alebo stanovenie plemennej hodnoty určitého zvieraťa v rámci plemena z hľadiska sledovaných hospodársky významných znakov a vlastností.

Pri kontrole dedičnosti sa využívajú výsledky kontroly úžitkovosti, ktoré sa transformujú na plemenné (genetické) hodnoty a výsledkom je stanovenie plemennej hodnoty plemennice, plemenníka alebo jedincov obidvoch pohlaví, čo je z hľadiska selekcie najvhodnejšie, pretože selekcia zvierat na ďalší chov je intenzívnejšia.

Fenotypový výkon zvieraťa nemožno automaticky stotožniť s jeho genetickou kvalitou. Zviera môže mať vysokú úžitkovosť vďaka priaznivým podmienkam chovu, hoci jeho genetický potenciál je priemerný. Naopak, geneticky hodnotný jedinec môže mať nižší fenotypový výkon v dôsledku nepriaznivého prostredia.

Transformácia výsledkov kontroly úžitkovosti (fenotypové hodnoty) sa uskutočňuje viacerými metódami a ich modifikáciami. V súčasnosti sa ako štandardná metóda používa Animal model (individuálny model), štatistická metóda aplikovaná na namerané údaje o úžitkových vlastnostiach zvierat, pomocou ktorej sa údaje zbavia negenetických vplyvov a výsledkom je stanovenie plemennej (genetickej) hodnoty jedinca.

Podľa takto stanovených plemenných hodnôt sa vyberajú zvieratá na ďalší chov alebo sa získané plemenné hodnoty využijú na tvorbu individuálnych indexov selekcie, ktoré sa potom používajú na selekciu zvierat.

Index selekcie je relatívna hodnota, ktorá vyjadruje mieru genetickej a ekonomickej nadradenosti jedinca v určitej populácii (napr. v plemene, chove, stáde), označuje sa aj ako index celkovej hodnoty zvieraťa.

Pretože ide o relatívnu hodnotu, výsledky sa počas roka niekoľkokrát aktualizujú. Sledovanie a vyhodnocovanie údajov v genetickom hodnotení sa vykonáva na úrovni plemien jednotlivých druhov hospodárskych zvierat.

Dedičnosť jednotlivých typov vlastností

Koeficient dedičnosti sa neposudzuje všeobecne pre celý druh zvieraťa. Vzťahuje sa na konkrétny znak, napríklad na produkciu mlieka, obsah mliečnych zložiek, rast, jatočnú kvalitu, hrúbku chrbtovej slaniny, počet narodených mláďat alebo odolnosť voči chorobám.

Pri vlastnostiach s vyššou dedivosťou sa genetické rozdiely medzi zvieratami vo väčšej miere prejavujú vo fenotype. Pri vlastnostiach s nižšou dedivosťou je potrebné využívať údaje o príbuzných, opakované merania, údaje z potomstva a štatistické modely.

Produkčné vlastnosti hospodárskych zvierat

Do tejto skupiny patria zvieratá, ktoré sú chované najmä pre svoje produkty, ako je mäso, mlieko, vajcia či vlna. Tieto zvieratá sú dôležitou súčasťou poľnohospodárstva a poskytujú ľuďom základné potraviny a suroviny na každodenné použitie.

Predkom dnešného dobytka (Bos primigenius taurus) bol tur divý (Bos primigenius), ktorý bol domestikovaný pred viac ako 10 000 rokmi. Počas tisícročí vznikli rôzne plemená, ktoré sa líšia podľa úžitkového zamerania a prostredia, v ktorom sa chovajú.

Hovädzí dobytok je kľúčovým hospodárskym zvieraťom, využívaným na produkciu mäsa, mlieka a kože, a v niektorých oblastiach aj ako pracovné zviera.

Ovce sú na Slovensku významným hospodárskym zvieraťom, ktoré sa chová pre produkciu mäsa, mlieka a vlny. Chov oviec má dlhú tradíciu, najmä v horských a podhorských oblastiach, kde sú podmienky vhodné pre pasenie.

Na Slovensku sa chovajú rôzne plemená, ktoré sa líšia podľa úžitkovosti - niektoré sú určené na mäso, iné na mlieko alebo vlnu.

Kozy sú na Slovensku chované najmä pre produkciu mlieka, pričom jej mlieková úžitkovosť je vysoká. Priemerná dojivosť na Slovensku dosahuje 900-1 000 kg mlieka ročne.

V porovnaní s jej hmotnosťou má najvyššiu relatívnu úžitkovosť zo všetkých hospodárskych zvierat. Kozie mlieko je veľmi cenené pre jeho zloženie a vynikajúcu stráviteľnosť, pričom sa spracováva aj na rôzne druhy syrov.

Sviňa domáca (Sus scrofa domesticus), alebo tiež ošípaná, vznikla domestikáciou svine divej (Sus scrofa) a iných foriem divých ošípaných, pričom najstaršie záznamy o domestikácii pochádzajú z Blízkeho východu (okolo r. 9 400 pred n. l.) a Číny (okolo r. 2 000 pred n. l.).

Sviňa domáca je na Slovensku jedným z najdôležitejších hospodárskych zvierat, chovaným hlavne pre produkciu bravčového mäsa.

Reprodukčné vlastnosti a dedičnosť

Dôležitou zložkou pri chove hospodárskych zvierat je úspešnosť oplodnenia. Býva zvykom, že embryonálne straty dosahujú zhruba 15 % až 30 %, pričom najrizikovejším obdobím je perióda preimplantačného vývinu.

„Klesajúca schopnosť embryí vzniknutých po úspešnom oplodnení prežiť prvé dni vývinu predstavuje vážny problém v chovoch zvierat. Správny manažment výživy a zdravia zvierat v období pred a po počatí však môže významne znížiť vznikajúce ekonomické straty,“ uvádza MVDr.

„Úspešnosť oplodnenia u hospodárskych a spoločenských zvierat je pomerne vysoká. Nie každé oplodnenie však vedie ku gravidite a pôrodu. Na príčinách skorých embryonálnych strát sa podieľa množstvo faktorov,“ konštatuje prof. MVDr. Juraj Koppel, DrSc.

Reprodukčné vlastnosti bývajú z hľadiska genetického hodnotenia náročné, pretože ich prejav ovplyvňuje veľké množstvo negenetických faktorov. Výsledok môže ovplyvniť výživa, vek, zdravotný stav, sezóna, infekcie, stres, technológia pripúšťania alebo inseminácie a kvalita starostlivosti o gravidné zvieratá.

Väčšina výrobcov insekticídov uvádza, že produkty, ktoré dodávajú na trh, majú vyššiu afinitu k bunkám bezstavovcov ako k bunkám stavovcov, tzn. že pre cicavce predstavujú minimálne zdravotné nebezpečenstvo. Mnohé toxikologické štúdie však preukázali, že viaceré orgánové systémy cicavcov, vrátane pohlavných buniek, sú na ne citlivé.

Rizikový faktor však nepredstavujú len samotné účinné látky insekticídov, ale aj ďalšie prídavné látky, ktoré majú za úlohu zvýšiť ich stabilitu, rozpustnosť alebo penetračné schopnosti. Toxicita väčšiny prídavných látok pred uvedením prípravkov na trh navyše vôbec nie je testovaná.

Poznanie vplyvu prostredia je pri reprodukčných znakoch nevyhnutné, pretože bez oddelenia genetických a negenetických vplyvov by sa do šľachtenia mohli vyberať zvieratá iba na základe náhodne priaznivých podmienok.

Selekčné metódy v šľachtení

Často uplatňovanými metódami sú individuálna a skupinová selekcia zvierat.

Individuálna selekcia sa uskutočňuje zásadne podľa individuálnych hodnôt vlastností zvierat. Z praktického hľadiska je to veľmi jednoduchá metóda, ktorá má najrýchlejšiu odozvu na selekciu.

Skupinová selekcia sa robí vtedy, keď sú vyberané celé rodiny zvierat ako samostatné jednotky podľa priemernej hodnoty vlastnosti.

Pri rodinovej selekcii sa vyberajú jedince s priemerným prejavom vlastnosti s cieľom jej „upevnenia“ v generácii potomstva. Výber sa uskutočňuje samostatne v rámci každej skupiny.

Direkcionálny výber spôsobuje zmenu priemernej hodnoty vlastnosti v rodičovskej populácii. Znamená to, že priemerná hodnota vlastnosti sa zlepšuje požadovaným smerom.

Cieľom direkcionálneho výberu môže byť zvýšenie (produkcia mlieka, množstvo nastrihanej vlny) alebo aj zníženie priemernej hodnoty vlastnosti potomkov (selekcia ošípaných na hrúbku chrbtovej slaniny).

Zvieratá sa vyberajú podľa viacerých vlastností. Tandemová selekcia spočíva v tom, že sa zvieratá najskôr vyberajú podľa jednej vlastnosti, neskôr podľa druhej, tretej a ďalších vlastností.

Tandemová selekcia si vyžaduje dlhé časové obdobie na splnenie cieľov šľachtenia zvierat a je najmenej efektívna. Pri tomto postupe selekcie je dôležité poznať korelácie medzi vlastnosťami, podľa ktorých sa vyberajú zvieratá.

Pri selekcii podľa nezávislých výberových hraníc sa stanovia pre všetky vlastnosti, podľa ktorých sa vyberajú zvieratá, výberové hranice a na ďalší chov sa vyberajú iba tie jedince, ktoré dosiahnu úroveň výberových hraníc vo všetkých vlastnostiach.

Takýto postup je efektívnejší ako tandemová selekcia.

Pri selekcii pomocou indexov selekčný index zahŕňa vlastnosti definované v chovnom cieli, vyjadrené ich plemennou hodnotou, ktorých význam je daný ich relatívnou ekonomickou váhou. Indexy sa vypočítajú pre všetky jedince populácie.

Plemenná štruktúra a variabilita

Plemeno predstavuje skupinu zvierat v rámci jedného druhu, ktorá sa odlišuje špecifickými znakmi a vlastnosťami, ako sú napríklad vzhľad, fyziológia alebo správanie.

Pri hodnotení plemien sa zohľadňuje hlavne ich úžitkovosť a vyrovnanosť populácie. Plemeno je základnou zootechnickou taxonomickou jednotkou. Plemeno je populácia hospodárskych zvierat toho istého druhu, rovnakého fylogenetického pôvodu s charakteristickými znakmi a vlastnosťami, ktoré sa za nezmenených podmienok prenášajú na potomstvo.

Plemeno má charakteristické znaky. Medzi plemenami je rozdielny stupeň vývinu znakov a vlastností. Plemená sa vyznačujú často veľkou variabilitou.

Rozpätie stupňa vývinu vlastností medzi jedincami v rámci plemena hodnotíme pojmom vyrovnanosť plemena. Za vyrovnané alebo homogénne plemeno považujeme také, v ktorom sa plemenné vlastnosti všetkých jedincov vyskytujú na rovnakom stupni.

Vysoká vyrovnanosť je vedľa vysokej úžitkovej schopnosti najdôležitejšou vlastnosťou plemennej zošľachtenosti.

Je niekoľko dôvodov, pre ktoré sa plemeno delí na menšie taxonomické jednotky. Sú to línie, rodiny a jedince.

Zootechnické jednotky menšie ako plemeno nie sú stále. Niekedy sa štruktúra populácie mení v dôsledku šľachtiteľských opatrení.

Línia je skupina jedincov, ktorá sa vyznačuje charakteristickými vlastnosťami. Línie sa delia na genealogické, chovné, syntetické, inbrédne, izogénne.

Rodina je menšou zootechnickou jednotkou ako plemeno. Vzniká od spoločného predka, obvykle plemennice. Je to taxonomická jednotka, ktorá vzniká výberom jedincov.

Jedinec je najnižšou a najmenšou zootechnickou taxonomickou jednotkou.

Plemenitba, príbuznosť a genetické zmeny

Pod pojmom plemenitba zvierat sa rozumie ich cieľavedomé rozmnožovanie. V tomto prípade je potrebné ho chápať v širšom slova zmysle, t. j. ako súbor opatrení pri tvorbe rodičovských párov, ktorých cieľom je v konečnom dôsledku splnenie chovného cieľa.

Čistokrvná plemenitba je základnou metódou rozmnožovania hospodárskych zvierat. Je to plemenitba, pri ktorej sa pária jedince v rámci rovnakej taxonomickej jednotky (plemena).

Jej použitím sa zvyšuje homozygotnosť populácie, ktorá môže viesť až k depresii príbuzenského párenia. Čistokrvnou plemenitbou sa zvyšuje vyrovnanosť a ustálenosť morfologických a fyziologických vlastností, ktoré sa postupne stanú typické pre plemeno.

Párenie nepríbuzných jedincov (outbreeding) je základným spôsobom reprodukcie plemien a využíva sa najmä v dostatočne veľkej populácii zvierat.

Príbuzenskou plemenitbou (inbreeding) sa nazýva taký postup reprodukcie zvierat, pri ktorom sa pária jedince príbuzné do piatej generácie, príbuznejšie ako je priemerná príbuznosť populácie.

Príbuzenská plemenitba býva často nežiaduca, pretože môže zvyšovať homozygotnosť a odhaľovať škodlivé recesívne alely. Líniovou plemenitbou sa vytvárajú menšie zootechnické taxonomické jednotky - línie. Cieľom líniovej plemenitby je zvýšiť podiel žiadaného genetického materiálu.

Koeficient dedičnosti a šľachtiteľské rozhodnutia

Pri rozhodovaní o selekcii je potrebné rozlišovať medzi fenotypovou hodnotou, plemennou hodnotou a selekčným indexom.

Koeficient dedičnosti je užitočný pri plánovaní šľachtiteľského programu, ale sám osebe nestačí na výber najlepšieho zvieraťa. Do rozhodovania vstupuje aj ekonomická hodnota znaku, genetická korelácia medzi vlastnosťami, presnosť odhadu plemennej hodnoty, generácia zvieraťa, interval generácie, intenzita selekcie a riziko zvyšovania príbuznosti.

Pri vlastnostiach, ktoré majú zápornú alebo nepriaznivú genetickú koreláciu s inými významnými vlastnosťami, môže jednostranná selekcia viesť k zhoršeniu celkovej úžitkovosti. Preto sa v praxi využívajú selekčné indexy, ktoré zohľadňujú vlastnosti definované v chovnom cieli a ich relatívne ekonomické váhy.

Genomická selekcia

Vďaka moderným genetickým metódam, ako je genomická selekcia, môžu chovatelia identifikovať jedince s najlepšími genetickými predpokladmi ešte predtým, než sa tieto znaky prejavia vo výkone alebo produkcii.

Genomická selekcia môže zvýšiť presnosť odhadu genetickej hodnoty najmä pri mladých zvieratách, pri vlastnostiach s neskorým prejavom a pri vlastnostiach, ktorých meranie je nákladné alebo možné iba u jedného pohlavia.

Genomické údaje však nenahrádzajú kvalitnú kontrolu úžitkovosti a správne vedenie rodokmeňov. Ich presnosť závisí od referenčnej populácie, kvality fenotypových údajov a genetickej príbuznosti hodnotených zvierat s populáciou, na ktorej bol model vytvorený.

Pri kontrole dedičnosti sa preto kombinujú údaje o vlastnom výkone, výkone príbuzných, potomstva a podľa možností aj genomické údaje. Takto získaná plemenná hodnota je informatívnejšia než jednoduché porovnanie nameraných výkonov.

Hospodársky význam genetického zlepšovania

Udržateľné odvetvie živočíšnej výroby je strategickým cieľom EÚ. Živočíšna výroba môže byť súčasťou udržateľného potravinového systému, ktorý efektívne využíva zdroje, chráni biodiverzitu a celkovo posilňuje životné prostredie.

Určitý pokrok sa už podarilo dosiahnuť: Emisie z hospodárskych zvierat v EÚ klesli v rokoch 1990 až 2022 o 23 % a emisie metánu z poľnohospodárstva klesli o 21 %, aj keď poľnohospodárske podniky vyrobili v danom období viac.

Tzv. ekoschémy EÚ podporujú cielené opatrenia na minimalizáciu vplyvu chovu hospodárskych zvierat a zvýšenie jeho prínosov.

Chov hospodárskych zvierat je už celé stáročia neoddeliteľnou súčasťou ľudskej činnosti. Proteíny, vitamíny a minerály, ktoré pochádzajú zo živočíšnych produktov, prispievajú k zdravému vývinu.

Zo sociálneho a hospodárskeho hľadiska má živočíšna výroba zásadný význam pre výživu ľudí a udržiavanie života vo vidieckych oblastiach: 40 % celkovej pridanej hodnoty poľnohospodárstva EÚ pochádza zo živočíšnej výroby a 50 % celkového príjmu bielkovín obyvateľov EÚ pochádza zo živočíšnych produktov.

Živočíšna výroba je teda kľúčovým pilierom potravinového systému EÚ, ktorý prispieva k potravinovej bezpečnosti, zamestnanosti na vidieku a zachovaniu rozmanitej a krásnej krajiny v celej Európe, ako aj jej kultúrneho dedičstva.

Chovy hospodárskych zvierat sú navyše často rodinnými farmami a v EÚ zamestnávajú približne 4 milióny ľudí.

Hospodárske zvieratá sa živia organickou hmotou, ktorú ľudia nemôžu konzumovať - 86 % krmiva pre hospodárske zvieratá sa nehodí na ľudskú spotrebu. Zvieratá sa pasú na poliach, ktoré nemožno použiť na pestovanie plodín - platí to pre 57 % pasienkov. Maštaľný hnoj je nevyhnutný na pestovanie plodín.

Genetické zlepšovanie môže prispieť k efektívnejšiemu využívaniu krmiva, lepšiemu zdraviu, vyššej reprodukčnej stabilite, dlhšej produkčnej životnosti a zníženiu environmentálnej záťaže na jednotku produkcie.

Prepočet počtu zvierat na dobytčie jednotky

Koeficient dedičnosti treba odlišovať od koeficientov prepočtu zvierat na dobytčie jednotky. Koeficient dedičnosti je geneticko-štatistický ukazovateľ, zatiaľ čo koeficient konverzie na dobytčiu jednotku slúži na administratívne, ekonomické alebo environmentálne porovnávanie rôznych druhov a kategórií zvierat.

„Počet dobytčích jednotiek (DJ)“ sú koeficienty konverzie v prílohe II k vykonávaciemu nariadeniu Komisie (EÚ) č. 808/2014 zo 17. júla 2014, ktorým sa stanovujú pravidlá uplatňovania nariadenia Európskeho parlamentu a Rady (EÚ) č. 1305/2013 o podpore rozvoja vidieka prostredníctvom Európskeho poľnohospodárskeho fondu pre rozvoj vidieka (EPFRV).

Dobytčie jednotky pre zvieratá, na ktoré sa toto nariadenie výslovne nevzťahuje, by mali byť založené na vedeckých dôkazoch.

Celkový počet chovaných zvierat, z čoho sú vypočítané emisie amoniaku, sa po druhoch zvierat prepočítava dobytčími jednotkami v tabuľkách uvedených nižšie; následne sa spočítajú hodnoty za jednotlivé činnosti v rámci danej prevádzkarne.

Prepočtové koeficienty zvierat na dobytčie jednotky (DJ) podľa prílohy Ia Smernice č. 2010/75/EÚ o emisiách z priemyslu a chovu hospodárskych zvierat (integrovaná prevencia a kontrola znečisťovania životného prostredia) v znení Smernice Európskeho parlamentu a rady (EÚ) 2024/1785.

Prepočtové koeficienty ostatných zvierat podľa prílohy II vykonávacieho nariadenia Komisie (EÚ) č. 808/2014.

Prepočtové koeficienty zvierat, ktoré nie sú uvedené v prílohe II k vykonávaciemu nariadeniu Komisie (EÚ) č. 808/2014, sa určujú na základe vedeckých dôkazov.

Na farme sa za daný oznamovací rok chovalo 3 000 ks ošípaných na výkrm a 350 ks prasníc.

Na farme sa za daný oznamovací rok chovalo 890 000 ks brojlerov a 155 000 ks nosníc.

Pri výpočte je nevyhnutné použiť koeficient platný pre konkrétnu kategóriu zvierat a príslušný právny predpis. Koeficienty dobytčích jednotiek nemožno zamieňať s koeficientmi dedičnosti, pretože každý z nich opisuje inú vlastnosť a slúži na iný účel.

Kontrola údajov a interpretácia výsledkov

Pri genetickom hodnotení sa údaje zbavujú negenetických vplyvov pomocou štatistických modelov. Výsledok preto závisí od kvality merania, úplnosti záznamov, správneho určenia skupín, veku zvierat, porovnateľnosti chovných podmienok a správneho uvedenia príbuznosti.

Pri porovnávaní výsledkov treba zohľadniť, že koeficient dedičnosti môže mať v rôznych populáciách odlišnú hodnotu. Ak sa zmení úroveň výživy, zdravotná starostlivosť, technológia chovu alebo variabilita prostredia, môže sa zmeniť aj podiel genetickej variancie na celkovej variancii.

Koeficient dedičnosti preto nie je univerzálnou konštantou druhu, plemena ani vlastnosti. Je podmienený populáciou, obdobím, systémom chovu a spôsobom získania údajov.

Pri praktickej selekcii treba výsledky interpretovať spolu s plemennou hodnotou, presnosťou jej odhadu, genetickými koreláciami a cieľmi šľachtiteľského programu.

tags: #koeficienty #dedicnosti #hospodarskych #zvierat