Matúš Zajac: životopis slovenského dokumentárneho fotografa

Matúš Zajac (narodený 26. marca 1971 v Bratislave) je slovenský fotograf, pedagóg a kurátor. Vo svojej tvorbe vedome prepája sociálny dokument s výtvarnými prvkami a dlhodobo sa venuje dokumentu, reportáži, portrétu, športovej fotografii aj fotografii ľudí žijúcich na okraji spoločnosti.

Pracuje na dlhoročných sociálno-spoločenských súboroch, ktoré sa dotýkajú aj psychologickej roviny a vnútornej expresie obrazu. Jeho fotografický jazyk je založený na osobnom kontakte, pozorovaní každodennosti a snahe preniknúť pod povrch fotografovaných situácií.

Detstvo, začiatky a vplyv Tibora Huszára

K fotografii sa dostal už skôr, študoval ju aj na strednej škole a neskôr robil asistenta Tiborovi Huszárovi.

Jeho dlhodobým učiteľom a priateľom bol od roku 1989 Tibor Huszár, u ktorého pracoval ako asistent.

Asistoval mu počas jeho najplodnejšieho obdobia na prelome rokov 1989 a 1990.

To znamená, že som s ním prežil pád komunizmu, vyvrcholenie jeho projektu Rómovia...

Cez jeho fotky som sa potom dostal k dokumentu a portrétu, čomu sa venujem doteraz.

Už od strednej školy som sa venoval dokumentu a reportážam, v tom období som robil aj asistenta kamery.

Odjakživa som bol vedený skôr k takej dokumentárno-filmárskej tvorbe.

V čase štúdií som inklinoval ku klasickej „bressonovskej škole“.

Zaujímalo ma vrstvenie, priestor, rozhodný okamih.

Ovplyvnila ma aj „škola Karola Kállaya“.

Boli sme priatelia a dal mi veľmi veľa.

Pravidelne som k nemu chodieval, diskutovali sme o fotografii.

Premietal mi svoje fotky a vysvetľoval mi, ako sa na ne pozerať z editorského hľadiska.

Veľmi mi to pomohlo, keď som začal pracovať v magazíne .týždeň.

Štúdium na FAMU a VŠVU

Fotografiu začal študovať na pražskej FAMU v roku 1996.

V rokoch 1996 - 1997 študoval na FAMU v Prahe.

Na FAMU bol pod pedagogickým dozorom Viktora Kolářa a Vladimíra Birgusa, ale prešiel aj cez iných pedagógov, pretože vyučovanie bolo členené na rôzne predmety - cez akty až po krajinu a technickú fotografiu.

Mal som veľké šťastie, že som počas štúdií na FAMU zažil okrem pána profesora Šmoka, ktorý bol silný radikál a veľmi prísny, aj najvýznamnejších dokumentaristov klasickej českej školy - Jindřicha Štreita, Viktora Kolářa, Pavla Diasa a Vladimíra Birgusa.

Po určitom období sa vrátil na Slovensko, kde si našiel cestu do ateliéru Ľuba Stacha a začal spolu s ním pracovať na dokumentárnych projektoch.

Umelecké vzdelanie získal na pražskej FAMU a VŠVU v Bratislave, kde sa plne venoval dokumentárnej fotografii v ateliéri profesora Ľuba Stacha.

V roku 2003 ukončil štúdium na VŠVU v Bratislave v odbore fotografia.

Vždy som si urobil nejaký pracovný návrh a vyrazil som do okolitého priestoru, kde som fotil dlhodobo.

Takže som bol jeden jediný študent, ktorý chodil fotiť mimo Bratislavy dokument.

Bolo ťažké si obhájiť svoje práce, pretože škola je skôr smerovaná k multimediálnym a výtvarným tendenciám a ja som svoj dokument najprv fotil dosť sociálne.

Hľadal si výtvarné tendencie, alebo zostal verný dokumentu?

Už od strednej školy som sa venoval dokumentu a reportážam, v tom období som robil aj asistenta kamery.

Neustále som bol vedený skôr k dokumentárno-filmárskej tvorbe.

Nehľadal som vo svojej tvorbe výtvarné tendencie.

Povinne som to musel na FAMU a VŠVU fotografovať, ale nikdy som to nevyhľadával.

Fotografická tvorba a hlavné projekty

Jeho voľná tvorba sa sústreďuje na sociálny dokument a portrét.

Pracuje na dlhoročných projektoch Komunity, Podoby viery, Imigranti, Konfrontácie miest - Ázia a Portréty.

Je známy svojimi dlhodobými sociálno-spoločenskými projektami, v ktorých skúma rôzne subkultúry.

Svojím expresívnym zobrazovacím jazykom pozorovateľovi umožňuje preniknúť do vnútra fotografovaných subjektov.

Okrem dokumentu sa venuje aj reportáži, portrétu či reklame.

Berlínske križovatky a projekt Imigranti

Na svojej diplomovej práci Berlínske križovatky (1996 - 2003) pracoval so životom imigrantov v Berlíne vo farbe.

Tento projekt bol niekoľkokrát vystavený v Nemecku a ďalších európskych štátoch v rámci fotografických festivalov.

Fotografovanie imigrantov v Berlíne označuje za svoj najdlhší projekt, ktorému sa venuje už vyše 12 rokov.

Fotil, ako učia Turkov nemčinu v podzemí a išli po ňom, lebo si mysleli, že ich udá.

Nevedeli ma zaradiť.

V priestoroch metra, kde sa združovali narkomani, díleri drog a prostitútky, sa tiež ocitol vo viacerých konfliktných situáciách.

Niektorí si mysleli, že ich chce udať na políciu, ďalší chceli peniaze alebo ho chceli obrať o aparát.

Keď fotografuje imigrantov, dostáva sa do ich klubov a komunít.

Často je to dosť drsné.

Podoby viery

V roku 2011 vydal svoju prvú autorskú knihu Podoby viery, na ktorej pracoval 20 rokov.

Kniha Podoby viery vznikala počas dlhodobého fotografického záujmu o náboženský život, duchovnosť a prejavy viery.

OUT, Anton Srholec a IN

V roku 2014 vydal svoju druhú autorskú knihu Mimo / OUT.

V roku 2015 spoločne s Pištom Vandalom Chrappom vydali knižku Anton Srholec - Bezdomovec z povolania.

V roku 2020 vydal svoju štvrtú autorskú knihu IN.

V roku 2024 vydal knihu Distant Proximity, ktorej fotografie vystavoval spoločne s Andersom Petersenom na festivale Mesiac fotografie.

Vzdialená blízkosť

Momentálne pracujem na projekte deinštitucionalizácie ľudí so zdravotným postihnutím.

Fotím stav sociálnych zariadení na Slovensku a zároveň socializáciu ich obyvateľov smerom von.

Je to nádherný projekt plný pozitívnej spätnej väzby.

Projekt delím na dve časti.

Prvá časť je pre zadávateľa a poukazuje na pozitívne zmeny.

Tá druhá, ktorú som nazval Vzdialená blízkosť, je o miznúcom svete a rád by som ju vydal knižne.

Priamo v sociálnych zariadeniach to už nie je také jednoduché.

Keď použijem slová sociálna fotografia, tak si vedenie okamžite pomyslí, že tam budem fotiť plesne, pavučiny, pocikaných ľudí.

Stavajú ma do roly akéhosi „udavača“, boja sa, že na základe fotografií k nim príde kontrola.

Nenápadne sa snažím vysvetľovať, že pojem sociálny má aj pozitívny podtón.

Aj sociálne najnižšiu skupinu je možné nafotiť krásne.

Veľmi ušľachtilo až ikonicky.

Snažím sa vysvetliť, že práve sociálna fotografia im môže pomôcť.

Rumunsko, Venezuela a Ázia

Fotil slovenskú menšinu v Rumunsku, farmárov, ktorí ešte žijú tradičným spôsobom života, a fotografie z Venezuely, kde tiež fotografoval farmárov.

Slovenská menšina v Rumunsku je asi na úrovni 19. storočia.

To je úplne iný svet, ktorý ma očaril.

A tam som pochopil, čo tak lákalo a bavilo pána Martinčeka, keď fotil samoty na Slovensku.

Tí ľudia sú neuveriteľní, sú úplne slobodní, kúzelní a milí.

Neberú fotografa ako prostriedok zviditeľnenia ani ako toho, kto sa chce zviditeľniť.

Fotografiu vnímajú ako maľbu.

Žijú tak, že jeden dom je od druhého vzdialený aj 3 kilometre, takže som vždy u niekoho prespal a práve od týchto domácich som potom dostával tipy, koho mám fotografovať.

Tam som znovuobjavil aj výmenný obchod.

Len tam som zažil, že vymieňajú prasatá za žito, chlieb za mlieko...

Kontrastný a pre mňa skľučujúci pohľad bol smerom nadol.

Z hôr, kde žijú Slováci, som videl veľké vily a stavby rumunských zbohatlíkov a pseudopodnikateľov, ktorí si nahonobili majetok za komunizmu a tesne po ňom.

Stretol som sa tu aj s obrovskou migráciou.

Na Bihore ostala iba stredná a staršia generácia.

Do Venezuely som šiel pôvodne fotografovať farmárov, ktorí chovajú kajmany.

Nakoniec sa však situácia zvrtla a ja som tento projekt riešil cez portrét.

Objavil som tam totiž nádherných ľudí, tváre, ktoré vyjadrovali pokoj a súlad s prírodou.

Práve kvôli tomu som v tejto chvíli nasadil na fotoaparát pevnú 50-ku a nepoužíval som svoje obľúbené široké ohnisko.

Rumunsko mi bolo v porovnaní s Venezuelou bližšie kultúrou, tradíciou a históriou, ale Venezuela bola čistá exotika.

Bolo to v čase, keď ešte nebol taký rozmach digitálnej fotografie, a tak som o Venezuele nič nevedel.

Fotografoval aj veľké ázijské mestá, ktoré prežívajú veľký boom.

Ide o prerod od socializmu ku kapitalizmu so všetkým pozitívnym i negatívnym, čo tento proces prináša.

To, čo sa deje v Ázii, je neuveriteľné.

Je tam obrovský nárast kapitálového trhu.

V Pekingu som videl najmodernejšiu architektúru vôbec.

Tu ľudia nemigrujú von, skôr je to opačne - najväčší ekonómovia, inžinieri a architekti sem prichádzajú, lebo tu majú obrovské príležitosti.

A nielen do Pekingu, ale aj do ďalších veľkých miest Číny, Vietnamu a dokonca aj Indie.

Aj tu som sa však sústredil na bežného človeka a každodenné situácie.

Ľudia z telocvične

Momentálne pracujem na veľkom projekte Ľudia z telocvične, kde sú absolútne zlé svetelné podmienky a cez digitál si to viem ustrážiť.

Niektoré projekty už fotografuje digitálom, pretože si môže lepšie skontrolovať výstup, napríklad pri zlých svetelných podmienkach.

Práca s filmom a digitálnou fotografiou

Páči sa mi plasticita a priestor, ktorý ponúka film.

Berlín musím fotiť na film, pretože to je iný charakter materiálu a začal som ho fotiť na film.

Keby som v tomto prípade prešiel na digitál, pretrhla by sa formálna spojitosť.

Slovenskú menšinu na Ukrajine a v Srbsku plánuje fotografovať na film.

Keď fotografuje, už dopredu má v hlave myšlienku, ktorú chce zrealizovať, a fotografuje kvôli jednej fotografii.

Nie je typ fotografa, ktorý urobí 1600 záberov a z nich vyberá.

Vyberám si námet, motív a daný motív si „rozfocujem“.

Dokument, reportáž a portrét

Reportáž je skôr plochá, popisuje daný dej, ale nejde pod povrch.

Dokumentarista celú záležitosť rozpitvá, hľadá súvislosti.

Aj z konkrétnej udalosti zachytí iné veci ako reportážny fotograf.

Reportážny fotograf je spokojný so zachyteným dejom, prípadne mimikou tváre, ale nezaujíma ho, prečo je ten človek na danom mieste, prečo robí to, čo robí, čo má za sebou a čo pred sebou, kto ho čaká opodiaľ...

Dokumentarista nakoniec môže vyfotiť zátišie, ktoré povie o danej problematike viac ako akcia zachytená reportážnym fotografom.

Žurnalista reportér vidí udalosť ako takú, dokumentarista sa snaží vnímať súvislosti.

Takto sa snažím pracovať ja.

Medzi jeho priority patrí reportáž, šport, dokument a portrét.

Áno, lebo v týchto žánroch môžem byť medzi ľuďmi a to je pre mňa dôležité.

Je príjemné fotografovať tam, kde sa cítim dobre s ľuďmi, no nie vždy sa to dá.

Teraz fotografuje napríklad gymnastiku a je to veľmi príjemná skúsenosť, ale také môžu byť aj sociálne dokumenty, aj bezdomovci.

V politike je to samozrejme náročnejšie.

Je to špinavé prostredie.

Nemyslím teraz fyzicky špinavé, ale charakterovo.

Ľudia majú masky, ktoré keď sa odkrývajú, objaví sa strach.

Športová fotografia

Čo sa týka športu, pre mňa je dôležitejší tréning ako pretek.

Vyjdú tam viac na povrch vzťahy či už k ostatným hráčom alebo trénerovi.

Samozrejme, aj emócie v cieli na pretekoch sú zaujímavé, ale tam je to zase o tom, kto môže byť v cieľovej rovinke.

Fotografia na veľkých pretekoch a šampionátoch je poolová.

Tak som ju nazval, lebo najlepšie pooly, teda vyhradené miesta pre fotografov, dostanú veľké a prestížne agentúry.

Ostatní fotografi majú mizivú šancu získať zábery z týchto lukratívnych miest.

Dokonca sa to často robí tak, že fotografi do určitého priestoru naukladajú fotoaparáty a diaľkovo ich spúšťajú, keď sa niečo v okolí deje.

Širokouhlý objektív to zachytí a ostatné sa dorieši orezom.

Je však toto ešte autorská fotografia?

Preto to volám poolová fotografia.

Kontakt s fotografovanými ľuďmi

Keď príde do cudzieho prostredia, za osvedčený spôsob, ako sa dostať bližšie k ľuďom, považuje osobný kontakt a schopnosť vytvoriť medzi fotografom a fotografovaným vzťah.

Myslím, že to je v človeku.

Mal by mať určité fluidum.

Fotograf musí mať aj talent vytipovať si človeka, ktorý nebude reagovať negatívne, a naopak fotograf by sa mal správať tak, aby neprinútil fotografovaného reagovať zle.

Hovorím tomu „prepojenie pupočnou šnúrou“ medzi týmito dvoma objektmi a keď to funguje, dá sa priblížiť aj na 2 cm.

Zažil som to viackrát, hlavne pri fotení imigrantov v Berlíne.

Pre fotografa je dôležité mať otvorenú myseľ, byť vtiahnutý do deja a pohltený svojou prácou.

Dôležitá je komunikácia s ľuďmi.

Každý z nás vyžaruje určité fluidum, je potrebné, aby bolo pozitívne.

Malo by byť samozrejmosťou, že je úprimný, milý a čestný.

Je to celý psycho-sociálny postoj.

Nemožno sa spoliehať na to, že si kúpim najnovšiu digitálnu zrkadlovku a drahé objektívy a je zo mňa fotograf ľudí.

Orientujte sa na seba a svoje vnemy.

Nenechajte sa znechutiť kritikou.

Realita, etika a úprava fotografií

Photoshop používa ako zväčšovací nástroj a dalo by sa povedať aj zväčšovací prístroj.

Používa v ňom totiž totožné funkcie, ktoré v nijakom prípade nezasahujú do obsahu fotografie.

Sú to krivky na vyrovnanie kontrastu a farieb, prípadne nástroje na lokálnu úpravu, podobne, ako sa to robilo pod klasickým zväčšovákom.

V žiadnom prípade svoje dokumentárne a reportážne fotografie neretušuje, neposúva v nich osoby ani predmety a už vôbec nevkladá prvky z iných fotografií.

Často sa stretne s kritickou poznámkou, že v ľavom rohu niečo prekáža alebo že niečo trčí ponad hlavu fotografovanej osoby, ale tieto veci nerieši.

Keď sa dá, skomponujem fotografiu dôkladne, ale keď je okamih dôležitejší a v sekunde sa môže stratiť, fotografujem.

Myslím si, že je veľká škoda aj to, že digitalizáciou sa dnes z grafikov stávajú fotografi.

Ľudia, ktorí by danú fotografiu nikdy nevyfotili, ale urobia si ju v počítači.

S realitou to už ale nemá veľa spoločného a nemá to miesto ani v reportáži, ani v dokumente.

Nerobím to ani v portréte.

Pre mňa je dôležité v portréte vytiahnuť z človeka to, čo je.

Retušovanie považuje za pretváranie reality a klamanie nielen zákazníkov a pozorovateľov, ale aj samého seba.

Sociálna fotografia ako zodpovednosť

Človek, ktorý sa chce venovať sociálnej fotografii, by mal byť všestranný.

Mal by rozumieť psychológii, sociológii a etike a mal by vedieť narábať so slovom.

Fotograf by mal vedieť prispôsobiť svoje správanie k ľuďom, s ktorými prichádza do kontaktu.

Je potrebné mať preštudované dejiny umenia, rozumieť výtvarnému umeniu, móde, architektúre a podobne.

Pri sociálnom dokumente je dôležité, aký ste človek.

Akú máte výchovu a v akom celospoločenskom kódexe ste boli vychovávaní.

Mali by ste byť učení tolerancii a empatii, ktorá je v sociálnom dokumente dôležitá.

Bez empatického vnímania môžete byť fotografom, ale bude pre vás ťažšie socializovať sa v komunite, ktorú chcete fotografovať.

Akú fotografiu autor vytvorí, taký je človek.

Dokumentárna fotografia, a špeciálne sociálna fotografia, je o zodpovednosti.

Autor musí vedieť bojovať za to, čo chce dosiahnuť.

Sociálna fotografia má obrovskú moc pomôcť, ale aj uškodiť.

Spolupráca so zadávateľmi

Dokumentárny fotograf však musí byť autoritou, pretože je to životný štýl.

Mal by si vedieť určiť podmienky, za akých do projektu vstúpi, ale aj naopak, v akej situácii prácu odmietne.

Pri práci s nadáciami, humanitárnymi organizáciami alebo pri grante si musí vedieť presadiť tri základné veci.

Po prvé, že do jeho diela nebude nikto zasahovať.

Fotograf zodpovedá za to, čo a ako fotografuje.

Ďalej, že mu pomôžu etablovať sa v priestore, v ktorom má pracovať.

Fotograf tak nestráca energiu, má k dispozícii fixera, ktorý mu pomôže zorientovať sa na mieste aj v byrokratických procesoch, ktoré môže vyžadovať daný priestor.

V neposlednom rade sa musí vedieť dohodnúť na výstupe, ktorý bude aj pre neho prínosný.

Je to tenký ľad.

Väčšina týchto projektov na Slovensku končí tak, že výstupy pôsobia nešťastne, pretože fotograf sa podvolil cenzúre zadávateľa.

Pôsobia ako reklama na city.

Fotograf si musí byť vedomý, že ide na trh s vlastnou kožou.

Práca pre Národnú radu a médiá

Od roku 2003 je fotografom Národnej rady Slovenskej republiky.

V minulosti pracoval ako fotograf predsedov NR SR v rokoch 2003 - 2017.

Fotografoval predsedov NR SR, medzi ktorých patrili Pavol Hrušovský, Pavol Paška, Richard Sulík a Peter Pellegrini.

Od roku 2005 do roku 2017 bol kmeňovým fotografom časopisu .týždeň.

Spolupracoval aj s časopismi Tchin Bumm, Im Berlin, AB40 a Štýl.

V súčasnosti spolupracuje s denníkom Štandard.

Fotografuje full time v parlamente politiku a spolupracuje s týždenníkom .týždeň od jeho začiatku.

Okrem portrétov tam publikuje reportáže, ktoré si sám vyberá.

Jeho práca zahŕňa aj spoluprácu s agentúrami TASR, Profimedia a ďalšími vydavateľstvami, časopismi, reklamnými a press agentúrami.

Dlhodobo spolupracoval s vydavateľstvami PolyGram, Dumont a Kalligram.

Spolupracoval aj s vydavateľstvami Michala Vaška a Limerick.

Pedagogická činnosť, workshopy a kurátorská práca

Matúš Zajac pôsobí ako pedagóg, lektor a kurátor.

Od roku 2007 prednáša fotografiu na rôznych workshopoch a školách.

Od roku 2007 do roku 2016 spolupracoval ako lektor dokumentárnej fotografie s Domom fotografie v Bratislave.

Od roku 2006 vedie fotografické kurzy pre Stredoeurópsky dom fotografie v Bratislave.

Od roku 2009 pôsobí ako pedagóg žurnalistickej fotografie na Katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity v Ružomberku.

Od roku 2011 je pedagógom na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.

Od roku 2019 je pedagógom na Paneurópskej vysokej škole na Fakulte masmédií.

Momentálne pôsobí ako lektor fotografie na Súkromnej škole umeleckého priemyslu animovanej tvorby v Bratislave.

Pravidelne vedie workshopy dokumentárnej fotografie.

Momentálne vedie svoje workshopy orientované na dokumentárnu fotografiu a pripravuje študentov na prijímacie skúšky a úspešné absolvovanie fotografických súťaží.

Spolupracuje ako kurátor so Slovak Press Photo či galériami.

Názory na fotografické vzdelávanie

Mám pocit, že sa v mladých ľuďoch stráca snaha o získavanie vedomostí z literatúry, ale aj internetu.

Pri prednáške si urobia poznámky možno dvaja študenti z desiatich.

Každý by si mal po príchode domov vyhľadať diela fotografov, o ktorých sme hovorili, pozrieť si ich a prečítať recenzie od fundovaných svetových kunsthistorikov.

Len tak môžu načerpať ďalšie vedomosti okrem tých, ktoré som im odovzdal počas prednášky.

Keď som študoval ja, nebol internet.

Nahrádzal nám ho dialóg s pedagógom, fotografom alebo iným študentom z umeleckého prostredia, ktorý mal podklady z literatúry.

Boli sme nútení čítať predovšetkým odborné časopisy.

Dnes, keď majú študenti vďaka internetu neobmedzené možnosti vzdelávať sa, nerobia to.

Keď si niekto vyberie štúdium fotografie, mal by mu venovať 100 %.

Pokiaľ má ambíciu ísť študovať na vysokú školu, mal by na prijímacích pohovoroch ukázať svoj potenciál.

Mal by mať pokoru voči komisii.

Máme aj ďalší problém, stráca sa forma socializácie.

Robil som si medzi študentmi prieskum, v ktorom som sa pýtal, do akej miery sa vzájomne inšpirujú.

96 % opýtaných odpovedalo, že ich tvorba druhých nezaujíma.

Moja generácia bola jednotná.

Vzájomne sme sa podporovali, a hoci každý z nás fotografoval iný žáner, učili sme sa jeden od druhého.

Vaše myslenie a to, čo do fotografie vkladáte, je dôležité, a je jedno, či fotografujete krajinku, dokument alebo inscenovanú fotografiu.

Je potrebné cítiť, že vy ste tvorcom.

Najväčším problémom Slovenska je kritické myslenie.

U nás absentuje kritika.

Rád si čítam recenzie a zaujíma ma odborný názor na tvorbu niekoho iného.

Dnes kritické myslenie nefunguje.

Fotografické skupiny a spolupráce

Je zakladajúcim členom fotografickej skupiny Rovnými nohami a združenia PHOS Photos.

PHOS Photos, teda Photography of Society, je zamerané na sociálnu fotografiu.

Každý člen má vlastné projekty, ale skupina pracuje aj na spoločných témach.

Najnovšie pracovali na témach Slovenska, bezdomovcov a ďalších sociálnych otázok.

Je začlenený aj do skupiny Rovnými nohami.

Je to česko-slovenská skupina zložená zo štyroch fotografov, dvoch Čechov a dvoch Slovákov.

Pracujeme skôr na výstavných projektoch.

Na projekte Slovensko-české pohraničie spolupracuje so skupinou 28.

Ocenenia

Matúš Zajac získal ocenenia v súťažiach Best of Photojournalism, Czech Press Photo, Slovak Press Photo, Novinárska cena a ďalších.

Bol nominovaný v kategórii najlepšia novinárska fotografia za roky 2007, 2010 a 2011.

V roku 2012 získal novinársku cenu za najlepšiu fotoreportáž za esej HoPe za rok 2011.

Autorove fotografie uverejnené v časopise .týždeň boli ocenené v obrazovom editovaní prvým a tretím miestom v súťaži The Best of Photojournalism 2011.

V roku 2013 získal na Czech Press Photo prvú cenu v kategórii Príroda a životné prostredie za esej ZOO Workers.

V tom istom roku získal na Slovak Press Photo prvú cenu v kategórii šport za esej Boxing Club.

V roku 2012 získal na Czech Press Photo druhú cenu v kategórii Umenie a zábava za esej Šapitó.

Na Slovak Press Photo získal v roku 2012 tretiu cenu v kategórii Portrét.

V roku 2016 získal cenu Nadácie Olgy Havlovej na Czech Press Photo za sériu fotografií Z osobnej tragédie ku pomoci druhým.

V roku 2016 získal Czech Press Photo cenu „Cena Olgy Havlové“.

Výstavy

Pravidelne vystavuje svoju voľnú tvorbu na Slovensku, v Taliansku, Nemecku, Českej republike, Francúzsku, Holandsku, Belgicku, Luxembursku, USA, Poľsku, Egypte, Rumunsku a v ďalších krajinách.

Na svojom konte má viac ako 200 autorských výstav po celom svete.

V roku 2023 vystavoval projekt INSIDE v Gallery A. M.

V roku 2011 sa zúčastnil projektu Stations of the Cross - now and here spolu s Lacom Maďarom, Michalom Fulierom, Andrejom Lojanom a Ferom Guldanom.

V roku 2024 vystavoval fotografie z knihy Distant Proximity spoločne s Andersom Petersenom na festivale Mesiac fotografie.

Jeho tvorba bola prezentovaná aj v rámci fotografických festivalov v Nemecku a ďalších európskych štátoch.

Knihy Matúša Zajaca

Fotografické myslenie a autorský prístup

Jeho prístup k fotografii vychádza z dlhodobého pozorovania, osobnej účasti a dôsledného výberu motívov.

Fotograf musí mať otvorenú myseľ, byť vtiahnutý do deja a pohltený svojou prácou.

Dôležitá je komunikácia s ľuďmi.

Nemožno sa spoliehať na to, že si kúpim najnovšiu digitálnu zrkadlovku a drahé objektívy a je zo mňa fotograf ľudí.

Keď už fotograf dospeje do štádia, že fotografuje v extrémnych podmienkach, vždy pomôže svetelný objektív a spoľahlivý fotoaparát.

Zaoberať sa neustále tým, že potrebujem nový fotoaparát, lebo má viac pixelov, a byť upätý na všetky novinky, neustále meniť techniku, to sa ani nemám čas ju naučiť.

Fotografická technika je preňho dôležitá najmä v podmienkach, v ktorých pomáha zvládnuť svetlo, priestor a výsledný obraz.

Rozhodujúce však zostávajú autorovo vnímanie, schopnosť komunikovať a dlhodobá práca na téme.

Výber z pracovných skúseností

• Od roku 2003 pôsobí ako fotograf Národnej rady Slovenskej republiky.
• V rokoch 2003 - 2017 fotografoval predsedov NR SR.
• V rokoch 2005 - 2017 pracoval pre časopis .týždeň.
• Spolupracoval s vydavateľstvami PolyGram, Dumont, Kalligram, Michala Vaška a Limerick.
• Spolupracoval s časopismi Tchin Bumm, Im Berlin, AB40, Štýl a .týždeň.
• Pôsobil na Katedre žurnalistiky Katolíckej univerzity v Ružomberku.
• Pôsobil na Katedre žurnalistiky Filozofickej fakulty Univerzity Komenského v Bratislave.
• Pôsobil na Paneurópskej vysokej škole na Fakulte masmédií.
• Momentálne pôsobí ako lektor na Súkromnej škole umeleckého priemyslu animovanej tvorby.
• Pravidelne vedie workshopy dokumentárnej fotografie.
• Spolupracuje ako kurátor so Slovak Press Photo a galériami.
• Je zakladajúcim členom skupiny Rovnými nohami a združenia PHOS Photos.

Životopis v dátumoch

tags: #matus #zajac #zivotopis