Párenie človeka a zvierat: biologické rozdiely, správanie a rozmnožovanie

Zvieratá fascinujú ľudí už odpradávna. Svojím správaním dokážu prekvapiť, pobaviť, ale aj znepokojiť. Navyše, niektoré ich činy pôsobia úplne nelogicky. Napriek tomu, že etológia odhalila množstvo odpovedí, záhadné momenty neprestávajú pribúdať.

Podivné správanie zvierat, najmä pri párení, prináša množstvo otázok. Súčasne podnecuje záujem verejnosti i odborníkov. Párenie pritom nie je iba mechanickým spojením samca a samice. Súvisí s výberom partnera, teritorialitou, súťažou, sociálnymi vzťahmi, hormonálnymi zmenami aj so starostlivosťou o potomstvo.

Čo ovplyvňuje párenie zvierat

Na prvý pohľad sa zdá, že ide len o náhodné odchýlky. Pri bližšom skúmaní sa však ukazuje niečo viac. Často totiž ide o reakciu na zmeny v prostredí, stres alebo signály z okolia. Okrem toho, mnoho zvláštnych prejavov má korene v evolúcii.

Zvieracia láska má rôzny kalendár. Pre niektoré zvieratá je ideálny čas na párenie máj, pre iné jún. Niektoré si romantiku nechávajú aj na august či dokonca október.

Výber partnera môže prebiehať prostredníctvom vône, hlasových prejavov, súbojov, značkovania teritória, predvádzania telesných znakov alebo spoločného pohybu. U niektorých druhov rozhoduje samica, u iných si partnerku aktívne vyhľadáva a bráni samec.

Najzvláštnejšie spôsoby párenia v živočíšnej ríši

Morský čert: samec sa k samici natrvalo pripojí

Hlbinný morský čert, ktorý svojím vzhľadom mnohých vystraší, je malá ryba s priemernou dĺžkou iba okolo 9 cm. Charakteristickým znakom samíc tejto ryby je svetielkujúci výrastok na hlave, ktorý používajú ako návnadu na prilákanie koristi či samčeka. Vo všeobecnosti ide o prispôsobenie ich životu v temných hĺbkach oceánov.

Zatiaľ čo u mnohých tvorov prebieha spôsob zvádzania pomerne štandardným spôsobom, u morských čertov to vyzerá inak. Samce k nachádzaniu samíc využívajú predovšetkým svoj veľmi dobrý čuch.

Keď samičku nájde, nenechá ju ujsť. Zahryzne sa do jej tela a natrvalo k nej prirastie. Prepoja sa dokonca aj ich krvné obehy. Zo samca sa tak stane parazit, pričom jeho činnosti sa zúžia na produkciu spermií.

Hroch: pachová správa rozmetaná chvostom

Jeden z najteritoriálnejších tvorov na Zemi je bezpochyby hroch obojživelný. Ide o veľkého, vodného a pre človeka nebezpečného bylinožravého cicavca z čeľade hrochovitých. Dorastá až do dĺžky 5 metrov, pričom dospelý jedinec môže vážiť okolo 4 ton.

Zaujímavé je tiež ich párenie. Keď chce hroch zaujať svoju partnerku, začne v jej blízkosti vykonávať svoje prirodzené potreby. Aby svoje šance zvýšil, rozmetáva exkrementy po širokom okolí jeho rýchlo kmitajúcim chvostom.

Ich rozmnožovanie tiež vo veľkej miere prebieha pod vodou. V tomto prípade je samica kompletne ponorená pod vodou a iba raz za čas sa vynorí nadýchnuť.

Severoamerický dikobraz: rozhoduje vôňa moču

Severoamerický dikobraz sa vyskytuje vo voľnej prírode najmä v oblasti od Mexika až po Kanadu. Na Slovensku tento druh zvieraťa tiež nazývame „urzon“.

Je známy pre svoj typický vzhľad, keď jeho hrubú srsť posievajú tisíce pichliačov. Ide o nočného tvora, ktorý dorastá až do dĺžky 90 cm a váži do 18 kg.

Keď sa chcú samce páriť, začnú sa zhromažďovať pri stromoch, v ktorých korunách sa nachádzajú samice. O možnosť párenia následne bojujú vo vetvách stromu, ale aj na zemi.

Po tomto bojovom akte víťaz pokropí svoju potenciálnu partnerku močom a dúfa, že ju svojou vôňou zaujme. Iba vtedy samička povolí pohlavný styk. Ak povolí, pária sa až do bodu, keď samec nie je úplne vyčerpaný.

Chobotnice: párenie s rizikom kanibalizmu

Se*uálny kanibalizmus - akt, ktorý sprevádza párenie chobotníc odjakživa. Chobotnice sú známe svojou inteligenciou. Majú výnimočný mozog a schopnosť riešiť problémy, učiť sa a dokonca otvárať nádoby.

Majú 3 srdcia, jedno pumpuje krv telom, dve do žiabier. Dokážu meniť svoju farbu a textúru tela, pričom jedinec sa dožíva okolo 1 - 2 rokov. Často zomierajú tesne po vyliahnutí ich potomkov.

Splodenie potomkov však predstavuje pomerne veľmi náročnú záležitosť. Nie je preto divom, že samček poslúži samičke po kopulácii ako zdroj energie. Po párení ho teda zožerie.

Známy je tiež prípad chobotnice modrej, ktorá údajne kopulovala so samčekmi behom necelých 3 dní celkovo 13-krát. V každom prípade ich po se*uálnom akte usmrtila a skonzumovala.

Dažďovník obyčajný: párenie počas letu

Dažďovník obyčajný môžeme bežne nájsť aj na Slovensku či v Česku. Patrí medzi najmenej ohrozené druhy vtákov vôbec, pričom ich populácia je už dlhé roky stabilná.

Ich rozpätie krídel sa pohybuje okolo 45 cm, s dĺžkou tela okolo 16 - 17 cm. Na pevný povrch sa usádzajú iba počas hniezdenia, inak trávia väčšinu svojho života iba vo vzduchu.

Za letu spia, lovia, odpočívajú a dokonca sa aj pária. Rozmnožovanie „v oblakoch“ znamená však veľmi delikátnu operáciu, ktorá si vyžaduje dokonalú koordináciu pohybov obidvoch aktérov.

Párenie voľne žijúcich zvierat podľa ročných období

Medveď hnedý

Párenie medveďov hnedých prebieha od mája do júla. Vtedy samce, inak samotáre, vyhľadávajú rujné medvedice. Keď sa ich pri jednej stretne viac, niekedy urputne bojujú o jej priazeň.

Súboj medvedích samcov pôsobí hrozivo, ale málokedy dochádza k vážnemu zraneniu. Skôr slabší ustúpi. Víťaz putuje po boku rujnej medvedice asi tri týždne a opakovane sa pária.

Gravidita medvedice trvá 6,5 až 9 mesiacov. Plod sa vyvíja len 8 až 10 týždňov pred pôrodom. Dovtedy je v latentnom stave.

V januári - februári sa v brlohu rodí jedno až tri medvieďatá, ale boli pozorované aj medvedice, ktoré vodili štyri či päť medvieďat. Pri narodení vážia len okolo pol kilogramu.

Srnčia zver

Srna v máji a začiatkom júna rodí. O mláďatá sa potom príkladne stará, ale už v polovici júla ich odkladá na krátky čas, keď sa „musí“ venovať nápadníkom.

Srnčia ruja v našich končinách trvá spravidla od polovice júla do polovice augusta. Na rozdiel od tej jelenej prebieha v pároch a nie čriedach.

Neoplodnené srny môžu mať ešte v novembri náhradnú ruju. Gravidita sŕn trvá približne 40 týždňov. Oplodnené vajíčko sa hneď nevyvíja, ale zostáva zahniezdené v maternici približne 20 týždňov v latentnom stave.

To neplatí v prípade oplodnenia pri náhradnej ruji koncom novembra, vtedy sa plod vyvíja hneď. Srna rodí jedno - dve, výnimočne tri srnčatá. Dojčí ich približne štyri mesiace.

Hlucháň

Tokať začína zvyčajne v prvej polovici apríla. V závislosti od počasia a nadmorskej výšky sa môže najmä tok mladších jedincov pretiahnuť až do polovice mája.

Kohúty sa dostavia na tokaniská o desať dní skôr ako sliepky. Nocujú na stromoch, z ktorých sa ráno ozývajú. Postupne zlietajú na zem, kde ešte zvádzajú boje o sliepky.

Podnet k páreniu dáva sliepka typickým pričupením. Po spárení samica tokanisko opúšťa a venuje sa stavaniu hniezda, do ktorého znáša 5 až 12 vajec. Ich inkubácia trvá približne 26 dní.

Jazvec

Jazvec nie je samotár, ako sa kedysi myslelo. Žije v pároch alebo v rodinných spoločenstvách.

Mladšie jedince sa pária v januári až júni, staršie v auguste až októbri. Gravidita samice trvá od 4 do 13 mesiacov, podľa toho, kedy došlo k páreniu.

Aj pri jazvecoch môže byť plod dlhšie v latentnom štádiu. Mláďatá sa rodia vo februári v brlohu. Oči sa im otvárajú po mesiaci a samica ich dojčí vyše dva mesiace.

Zajac

Zajace sa vyskytujú na poliach aj v lesoch do nadmorskej výšky 1 400 metrov. Spontánne sa pária od februára, podľa klimatických podmienok výnimočne už od januára, a pohlavne aktívne sú asi deväť mesiacov.

Pri honcovaní vznikajú takzvané svadobné spoločenstvá, zložené z oboch pohlaví. Niekoľko samcov naháňa rujnú samicu.

Samica je po prvom honcovaní gravidná 42 dní a v marci vrhá mláďatá do závetria v brázde, slame, sene alebo v trse buriny. V prvom vrhu sú obyčajne dva-tri zajačiky.

Druhý vrh pripadá na máj - jún, tretí býva v auguste - septembri. Zajačice môžu byť oplodnené aj v čase, keď majú v maternici embryá, a tak nosiť súčasne plody rôzneho veku. Ide o takzvanú superfetáciu.

Svišť

Svište sa pária v zimných brlohoch od konca apríla do začiatku mája, väčšinou po prebudení sa zo zimného spánku. Gravidita samíc trvá 35 až 42 dní.

Mávajú 2 - 6 mláďat, ktoré začínajú vidieť až štyri týždne po narodení. Svišť je u nás považovaný za vzácneho živočícha. Jeho stavy sa odhadujú na približne tisíc jedincov. Aj preto je celoročne chránený.

Jeleň obyčajný

V Európe žije niekoľko poddruhov jelenej zveri, u nás sa vyskytuje jeleň obyčajný stredoeurópsky a jeleň obyčajný karpatský.

Jelenia ruja prebieha približne od polovice septembra do polovice októbra. Pri správnej vekovej a pohlavnej štruktúre sa k oplodneniu jeleníc dostanú iba dospelé jelene.

Po ruji jelene odchádzajú od jeleníc a vytvárajú samostatné čriedy. Čriedy jeleníc sa rozpadávajú pred rodením mláďat, ktoré prebieha v máji až júni, po 240 dňoch vývoja zárodku.

Aj pri jeleniciach funguje latentná gravidita. Mávajú jedno, výnimočne dve jelenčatá.

Los

Ruja losa sa odohráva v septembri až októbri, samce vtedy doslova trúbia. Losice sú gravidné 234 dní a majú jedno-dve, ojedinele tri mláďatá, ktoré vážia pri narodení asi 14 kilogramov.

Mláďa ostáva s matkou až do nasledujúceho obdobia párenia. Hoci sa losy objavujú aj na Slovensku, pozorovať ich ruju sa zatiaľ u nás nedarí.

Muflón

Ruja muflónov sa začína v novembri a trvá niekedy až do decembra. V chladnom počasí sa začína skôr, v teplejšom neskôr.

Staré barany sa snažia ovládnuť čriedu muflónic, pričom dochádza i k tvrdým súbojom samcov. Nárazy ich rohov počuť doďaleka.

Muflónice sú gravidné 21-22 týždňov. V apríli alebo začiatkom mája rodia jedno, zriedka dve mladé. Tie sa hneď po narodení stavajú na nohy a zvyčajne už po dvoch hodinách nasledujú matku.

Diviak

V čase ruje dospelé samce často medzi sebou bojujú. Párenie diviačej zveri sa začína koncom októbra a zvykne sa pretiahnuť do januára až februára.

Prvé sa pária staré diviačice, neskôr lanštiaky a v rokoch hojnosti potravy aj 6- až 9-mesačné diviačice z jarného vrhu.

V čase ruje sa kance pri súbojoch ohlasujú grúlením. Svoje stanovište si značkujú výlučkami pachových žliaz a spenenými slinami.

Akt párenia trvá asi jednu minútu a opakuje sa raz či dvakrát za sebou. Diviačice sú gravidné 120 dní. Rodia štyri až osem mláďat, ojedinele viac.

Bažant

Zvukové prejavy bažanta počas tokania môžeme ešte našťastie počuť v mnohých našich revíroch. Ide najmä o typické kokorákanie, trepotanie krídlami a šuchorenie peria spravidla konca marca a začiatkom apríla.

Bažanty sa počas toku ozývajú najmä ráno a večer. Teritórium si žiarlivo strážia a sokovia zvádzajú urputné boje o sliepky.

Pri bažantovi sa zdržuje viac sliepok, ktoré postupne oplodňuje. Sliepka znáša v júni do hniezda 10 až 16 vajec, na ktorých sedí približne 24 dní.

Vlk

Vlk dravý je monogamné zviera, ktoré si životného partnera či partnerku vyberá už v prvom roku života. Vlky žijú vo svorkách.

Pária sa v januári a februári. Vlčica je gravidná 63 dní. V plytkej diere si pripraví brloh, v ktorom vrhne zvyčajne štyri - šesť mláďat, no môžu byť aj tri, alebo až dvanásť.

Vlky majú silné sociálne cítenie a riadia sa prísnou hierarchiou. Vo svorke sa pári iba alfa samec a alfa samica. Prírastky sú spravidla limitované dostupnosťou potravy.

Líška

Párenie, teda honcovanie líšok prebieha v januári až februári. Najmä v tomto období sa po nociach ozýva zavýjavé štekanie líšok.

Asi po 8 týždňoch líška v brlohu vrhá 3 až 8 mláďat. Mláďatá otvárajú oči na 12 deň. Matka ich dojčí jeden-dva mesiace.

O mláďatá sa stará samica, ale aj samec sa zdržiava v blízkosti a prináša potravu.

Kamzík

Kamzičia zver je čriedová. Ruja u nich prebieha v novembri a decembri. Obe pohlavia majú rožky, akurát samice slabšie.

Samica je gravidná 180 dní. Rodí v máji až júni jedno, ojedinele dve mláďatá, ktoré dojčí pol roka. No od dvoch mesiacoch sa živia aj rastlinnou potravou.

Kuna

Kuny spolu žijú iba v lete, počas obdobia párenia. Vtedy sa ozývajú typickým škrekotom a pišťaním.

Samica je gravidná deväť mesiacov, ale z toho sedem mesiacov latentne. Až potom sa zárodok uhniezdi v maternici a začne sa vyvíjať.

Samice rodia vo februári až máji 2-6 slepých mláďat, o ktoré sa starajú obaja rodičia.

Rys

Doslova „nespoločensky“ žije naša najväčšia mačkovitá šelma. Samec rysa vyhľadáva spoločnosť samice len v období párenia, od februára do apríla.

Rysica je gravidná 70-74 dní. V máji až júni sa jej narodia dve až štyri mláďatá, ktoré dojčí dva-tri mesiace. Pohlavne dospejú medzi druhým až tretím rokom.

Sexuálne správanie, rozkoš a sociálne väzby

Keď sa povie orgazmus, väčšina ľudí si ho automaticky spája s človekom a s vedomým prežívaním rozkoše. V živočíšnej ríši je to však oveľa zložitejšie a zároveň fascinujúcejšie.

Prežívajú. U žien orgazmus sprevádza rytmické sťahovanie svalov maternice, vagíny aj konečníka a k podobným rytmickým sťahom prichádza aj u samíc zvierat.

U zvierat sú genitálne sťahy sprevádzané aj hlasnými rytmickými výdychmi s typicky otvorenými ústami, čo je u živočíchov výraz tváre, ktorý charakterizuje prejavy sexuálnej rozkoše.

Napríklad u samíc opice makaka sa objavujú sťahy maternice vo frekvencii 8-10 sekúnd, neskôr až 50 sekúnd, samice potkana prežívajú pri párení rytmické sťahy svalov panvy.

Kravy zase reagujú pri orgazme spôsobenom stimuláciou klitorisu kŕčom svalov okolo vagíny. Podobne reagujú myš, morča, sučka či kobyla.

Niektoré prejavy orgazmu u samíc primátov sú dokonca porovnateľné s podobnými parametrami orgazmu u žien. Napríklad zvýšenie krvného tlaku, zrýchlenie frekvencie dýchania a tepu.

Klitoris a sexuálne reakcie u zvierat

Áno, klitoris, sexuálne veľmi citlivý orgán ženského tela, je dobre vyvinutý aj u mnohých živočíchov, najmä cicavcov.

Samičkám trpasličieho šimpanza druhu Bonobo sa pri vzrušení zväčšuje klitoris dvakrát v porovnaní s normálnym nestoporeným klitorisom.

U samíc slona má klitoris dĺžku až 40 centimetrov, je dobre vyvinutý a pri vzrušení sa ešte predlžuje.

Erektilný klitoris rôznej veľkosti majú okrem cicavcov napríklad aj krokodíly, ale aj niektoré vtáky.

Pohlavné spojenie pri vtákoch dokonca pozostáva zo vzájomného trenia samčieho a samičieho klitorisu.

Bonobovia: sex ako súčasť spoločenského života

Fyzickému kontaktu sa bez snahy o rozmnožovanie oddávajú niekedy aj šimpanzy bonobo.

Sú známe tým, že v ich spoločnosti hrá sex mimoriadne dôležitú sociálnu rolu - bez ohľadu na pohlavie či vek.

Sexuálne správanie je často kombinované so zvukmi, gestami a dotykmi, čo pomáha vyjadriť emócie a posilniť vzťahy.

Bonobovia totiž používajú fyzický kontakt nielen na uvoľnenie napätia, ale aj ako riešenie konfliktov.

Delfíny, potkany, prasatá a netopiere

Jedným zo zaujímavých príkladov sú delfíny. Ich mozog patrí medzi najväčšie a najkomplexnejšie v živočíšnej ríši a oblasti spojené s emóciami a potešením sú mimoriadne rozvinuté.

Zásadné však je, že sex neslúži len na rozmnožovanie a dochádza k nemu aj mimo obdobia párenia.

Na opačnom konci spektra stoja potkany, ktoré sú pre vedu mimoriadne cenné, lebo práve u nich máme najpresnejšie zdokumentované, čo sa deje počas orgazmu v mozgu cicavcov.

Experimenty ukázali, že samce a v menšej miere tiež samice sa môžu zapájať do sexuálneho správania aj bez priameho reprodukčného cieľa, najmä pri sociálnej stimulácii.

Úplne iný príbeh rozprávajú mačky. U nich je sexuálny akt pre samicu skôr intenzívnou fyzickou stimuláciou než správaním spojeným s rozkošou.

Zaujímavým extrémom sú aj prasatá. Hoci niektorí vedci toto tvrdenie spochybňujú, podľa Guinessovej knihy rekordov majú svine najdlhší známy orgazmus medzi cicavcami - môže trvať aj tridsať minút.

Napokon sú tu netopiere, pri ktorých sa ukazuje, že orgazmus môže zohrávať úlohu aj pri výbere partnera.

Prečo zvieratá často preferujú polohu zozadu

Prečo zvieratá pri párení uprednostňujú polohu zozadu, kým ľudia najčastejšie súložia v tzv. misionárskej polohe?

U všetkých cicavcov vrátane primátov je vyústenie pošvy dozadu. Len u ľudí, trpasličích šimpanzov druhu Bonobo a samice slona smeruje a vyúsťuje pošva dopredu.

Prestavba ženskej panvy a vyústenia pošvy dopredu je dôsledok evolučného vývoja a bola spôsobená zväčšením mozgu novorodencov počas vývoja.

Táto evolučná prestavba pošvy umožňuje ľuďom sexuálne spojenie v misionárskej polohe a takýto pohlavný styk logicky umožňuje aj lepšie dráždenie klitorisu a väčšie množstvo polohových variácií ako poloha zozadu.

A, naopak, u zvierat je pre anatomickú stavbu jednoduchšie pohlavné spojenie v polohe zozadu.

Poloha zozadu je jednoduchšia dokonca aj pre zvieratá, ktoré majú vyústenie pošvy dopredu: ťažko si predstaviť súložiť slony tvárou k sebe.

Hoci - tieto cicavce majú problémy s párením aj v polohe zozadu. Hrádza samice slona je dlhá až 50 centimetrov a slon má často problém zaviesť svoj penis do vagíny.

To môže byť dôvod, prečo tento živočíšny druh preferuje viac ako iné živočíchy párenie vo vode, kde je to preň ľahšie.

Párenie mačiek a viac otcov v jednom vrhu

Mačka divá je samotárske zviera. Samica je rujná dva až štyri dni, vtedy si značkujú teritórium a tak pachom láka nápadníkov.

Kocúr odpovedá svojím pachom. Na čuchanie rujného pachu samice využíva Jacobsonov orgán, uložený medzi hrtanom a nosnou dutinou.

Samice sa aj napriek tomu môžu počas jedného obdobia ruje spáriť s viacerými kocúrmi, čo vedie k miešanému vrhu (viacerí otcovia v jednom vrhu).

Ruja u mačky trvá asi 5 až 10 dní a opakuje sa každé 2 až 4 týždne.

Párenie domácich psov a háranie sučky

Ako prebieha háranie

Háranie je výraz, ktorý sa používa na označenie obdobia, kedy majú sučky krvavý výtok z vulvy a jeho vyvrcholením je pripravenosť na párenie so psom.

Toto obdobie trvá približne 3 - 4 týždne, u psov 2 - 3 krát ročne, u vlkov raz ročne. Mimo tohto obdobia nemôže byť sučka oplodnená, aj keby ju pes kryl, šteniatka sa nenarodia.

Československí vlčiaci zdedili vlčiu vlastnosť, že sučky hárajú len raz za rok a teda sa pária len raz za rok, najčastejšie na jeseň a na zimu vrhajú šteňatá. Ale keďže sú z časti aj psami, niektoré sučky hárajú aj dva, či tri krát ročne.

Sučky začínajú hárať v 13 - 15 mesiacoch, niekedy skôr, niekedy neskôr, aj napr. v 2 rokoch.

Vo všeobecnosti je doba hárania 3 - 4 týždne. K úplnému háraniu ani dôjsť nemusí, mladá sučka môže len "farbiť" a pre psov zostane nezaujímavá.

Začiatok hárania je ešte bezpečný z hľadiska nežiaduceho krytia. Sučka a aj samci vedia, že hára, ale ešte nie je čas na krytie.

To nastane, až keď je háranie a krvácanie zjavnejšie a vulva sa zdurí. Sučka sa začne sama psom ponúkať, ak ju škrabkáte pri chvoste, automaticky ho odtiahne na bok.

Môžete spozorovať častejšie močenie v malých množstvách - sučka naznačuje čo najväčšiemu počtu psov, že je čo chvíľa pripravená na krytie.

Bezpečnosť počas hárania

Toto obdobie sprevádza odmietanie poslušnosti, úteky nie len z pozemku, ale aj od pána.

Keď dôjde k vzájomnému záujmu je najvyšší čas na krytie alebo naopak, ak máte aj psa a sučku - je čas na ich rozdelenie.

Pes aj sučka sa budú chcieť ku sebe dostať. Preliezanie, podhrabávanie, hryzenie pletiva, dreva, prípadne iného materiálu, z ktorého máte koterec, môže viesť k poraneniam.

Je teda nutné oddeliť ich bezpečne pre oboch. Sučku budú vyhľadávať aj psy z okolia, preto je nutné, aby ste ju zabezpečili a nenechávali bez dozoru voľne pustenú a venčenú.

Výber partnera a zodpovedný chov

Párenie sa u psov nazýva krytím. Krytie schvaľuje poradca chovu, ktorý vám zároveň odporučí, ktorý pes - samec, je práve pre vašu sučku najvhodnejší - či už z hľadiska krvnej línie, alebo exteriérových predností.

Vyberá len psov uchovnených, teda takých, čo majú splnené všetky podmienky uchovnenia, rovnako ako vaša sučka.

Krycí pes musí byť kvalitný predstaviteľ plemena, sebavedomý, nebojácny, dobre živený, osvalnený a v kondícii.

Kedy je vhodné premýšľať o krytí? Prvé háranie má sučka vo veku 7-8 mesiacov. Sučka nie je fyzicky a ani psychicky pripravená mať šteňatá.

Preto je prvé krytie pri riadnom chove obmedzené minimálnou vekovou hranicou 18 mesiacov, kedy je možné absolvovať bonitáciu a teda splniť tým všetky podmienky chovnosti.

Ideálny vek je približne 2-3 roky. Maximálny vek na krytie je 8 rokov, kedy už treba rátať s rizikami.

Sučka musí byť vo výbornej kondícii - zdravá, plná života, nie veľmi tučná, ani chudá a všetky potrebné vakcinácie by mala mať ukončené ešte pred háraním.

Samotné krytie

Krytie sa realizuje buď cestovaním so sučkou za psom, ktoré sa najviac odporúča alebo opačne, krycieho psa si priveziete k sebe domov.

Vlčiaci sa najčastejšie pária keď sú sami, v kľudnom prostredí, večer. Pes sa so sučkou musí v kľude spoznať a byť pripravený.

Nútiť sučku či psa nasilu ku krytiu je nesprávne!

Krytie prebieha v niekoľkých etapách. Pred krytím sa pes so sučkou hrá, čo je považované za predohru.

Sučka a pes sa spolu hrajú, behajú, pes sučku olizuje a oňucháva. Prvé pokusy na naskočenie sú často sučkou odmietnuté.

Vhodné je krytie prevádzať na ohraničenom a bezpečnom pozemku kedy nemajú šancu uniknúť.

Pri sučkách, ktoré šteňatá ešte nemali je vhodné aby majiteľ mal svojho psa na vodítku a sučke bol umožnený aj útek, aby bol pes priveľmi dravý.

NIKDY neznásilňujte sučku ku krytiu!

Pri samotnom akte by nemala byť nutná pomoc, ale niekedy je dobré sučku pridržať a ukľudniť, povzbudiť, prípadne psa podržať v správnej polohe.

Toto prechádza plynule k zviazaniu psa a sučky, ktoré môže trvať niekoľko minút od 10 do 30 minút.

Pes a sučka vtedy zostávajú spojení, pes si prehodí nohy tak, že stoja navzájom chrbát k chrbtu a obaja stoja na štyroch.

Ak došlo aj k nechcenému krytiu a zvieratá sú takto zviazané, nikdy ich na silu neodtrhujte od seba, mohli by ste ich poraniť.

Vhodné je podržať ich, kým sa prirodzene nerozviažu.

Gravidita sučky

Či je sučka gravidná vám najistejšie povie veterinárne vyšetrenie sonom po 21vom dni gravidity. Určí približný počet plodov.

Na samotnej sučke môžete spozorovať zmeny. Je kľudnejšia, dáva si väčší pozor, zväčšia sa jej struky a tiež je samozrejme trochu objemnejšia.

V tomto období je nutné dopriať sučke kvalitnú stravu s ohľadom na energiu. Vyživuje aj plody a pripravuje sa na pôrod, takže je nutné dopriať jej všetky živiny.

Počas prvej polovici gravidity doprajte sučke pohybu koľko chce a na koľko je zvyknutá. S postupom času a v druhej polovici si už aj sama bude dávať pozor a aj my by sme ju trošku mali kľudniť a obmedzovať.

Dĺžka gravidity je rôzna, ale pohybuje sa okolo 57 - 70 dní. Najčastejšie je to okolo 62 - 63-tieho dňa.

Sučka potrebuje riadny pôrodný box, prístup dostatočného slnečného žiarenia a vetrania, dostatočnú hygienu.

V druhej polovici sučke doprajeme pohyb len krátkymi a častými prechádzkami, sledujeme, či sa riadne a pravidelne vyprázdňuje, zabezpečíme najkvalitnejšiu stravu, akú môžeme poskytnúť, dostatok vody a priestor na odpočinok.

Človek, zvieratá a biologické hranice

Človek je živočích, ktorý nemá v penise kosť alebo chrupavku, ktorá by mu pomáhala pri erekcii.

To, že ľudský samec (muž) na rozdiel od iných živočíchov nemá os penis, teda penis s „vystužením“, by som nenazval hendikepom.

Muž má na rozdiel od iných primátov aj iné dôležité úlohy, než je len reprodukčná funkcia.

Rozdiely medzi človekom a ostatnými živočíchmi sa týkajú anatomickej stavby, sociálneho správania, spôsobu výberu partnera, dĺžky rodičovskej starostlivosti aj významu sexuálneho kontaktu.

U mnohých zvierat je párenie pevne viazané na krátke obdobie ruje. U iných druhov môže sexuálne správanie slúžiť aj na upevňovanie sociálnych väzieb, uvoľnenie napätia alebo riešenie konfliktov.

Plemenitba a riadené rozmnožovanie zvierat

Pod plemenitbou rozumieme zámerné rozmnožovanie zvierat s cieľom maximálne využiť najlepšie genotypy a dosiahnuť zlepšenie morfologických, fyziologických ale aj psychických vlastností ďalšej generácie.

Človek sa začal cieľavedome zaoberať plemenitbou zvierat až v 18. storočí.

Tak ako sa radikálne menili životné podmienky človeka, menil sa aj jeho pohľad na chov zvierat. Zvieratá nadobúdali v jeho živote čoraz väčší význam a človek bol pri zdokonaľovaní poľnohospodárskej výroby postavený aj pred problém zvyšovania produkcie zvierat.

Začali sa vytvárať špecializované plemená a zlepšovala sa starostlivosť o zvieratá.

Ku koncu 18. storočia sa v chove zvierat stalo najrozšírenejšou metódou plemenitby kríženie, ktoré viedlo k vytváraniu nových typov zvierat.

Na začiatku 19. storočia zožali však veľký obdiv úspechy anglických chovateľov, ktorí vyšľachtili nové vysoko úžitkové plemená pomocou novej metódy - pomocou čistokrvnej plemenitby často i úzkej príbuzenskej plemenitby niekoľkých generácií.

V tomto období sa už v zootechnickej terminológii začal používať pojem plemeno.

Čistokrvná a príbuzenská plemenitba

Dnes pod čistokrvnou plemenitbou vo všeobecnom ponímaní rozumieme párenie jedincov toho istého plemena.

Tieto sú z genetického hľadiska navzájom podobné, ale nie sú úplne rovnaké. Aj v rámci plemena existuje pomerne veľká variabilita a čistokrvných jedincov nemôžeme považovať za „homozygotov“ vo všetkých znakoch.

Ak si teda plemeno má udržať určitý stupeň vyrovnanosti tvarových, výkonových ale i povahových vlastností, vyžaduje sa i pri čistokrvnej plemenitbe trvalý a dôsledný výber najvhodnejších jedincov pre plemenitbu.

Jednou z významných metód plemenitby prispievajúcej k zvyšovaniu „homozygotnosti“ je príbuzenská plemenitba.

Je to usmernené párovanie zvierat, ktoré sú navzájom príbuzné až do 5. generácie.

Vplyvom príbuzenskej plemenitby sa zvyšuje početnosť homozygotných genotypov v populácii na úkor heterozygotných.

Príbuzenskou plemenitbou sa zvyšuje nielen podiel dominantných ale aj recesívnych homozygotov.

V priebehu inbreedingu sa však kumulujú homozygotne recesívne zostavy génov a významne sa prejavuje ich škodlivé pôsobenie na pokles životnosti, plodnosti a odolnosti.

Je párenie úplných súrodencov medzi sebou, alebo párenie rodičov s ich potomkami.

Pri tomto type plemenitby sa pária vlastní bratranci a sesternice alebo neter so strýkom a pod.

Využíva sa predovšetkým na upevňovanie žiaducich vlastností, ktoré sú u vynikajúceho spoločného predka.

Nepríbuzné párenie a heteróza

Párenie nepríbuzných jedincov (outbreeding) je základným spôsobom reprodukcie plemien.

Ak sa nám však v chove objavia niektoré negatívne znaky alebo vlastnosti, resp. niektoré znaky inbrednej depresie, je treba hľadať na párenie jedincov nepríbuzných, kde určitý stupeň heterózy prispieva k zvýšeniu životaschopnosti a odolnosti potomstva niekedy síce na úkor vyrovnanosti potomstva.

Cieľavedome a uvážene využívaná príbuzenská plemenitba prináša priaznivé výsledky, ak je založená na jedincoch, ktorých dôkladne poznáme, a u ktorých sa nevyskytujú nežiaduce vlastnosti.

Ak uvažujeme o príbuzenskej plemenitbe / hlavne o úzkej alebo blízkej / na určitého predka, mali by sme poznať dôkladne nielen jeho vlastnosti, ale aj vlastnosti jeho rodičov, súrodencov a čo je najdôležitejšie, vlastnosti jeho potomstva.

V praxi neexistuje recept na zaručený úspech. Je na zvážení každého chovateľa, či riziko spojené s príbuzenskou plemenitbou (hlavne úzkou) stojí za pokus, alebo sa vyberie cestou istejšej cesty využívania nepríbuzných jedincov na párenie.

Domestikácia, selekcia a vznik plemien

Domestikácia je proces zdomácňovania zvierat. Členením zvierat z ich pôvodnej, divo žijúcej populácie začala história umelej selekcie.

Umelou selekciou sa populácie zvierat zbavovali nežiaducich vlastností. V tomto procese z divých zvierat vznikli druhy a plemená domácich a hospodárskych zvierat.

Domáce zvieratá sa chovajú pre zábavu a potešenie ľudí. Pri nich prevládajú neekonomické ciele chovu.

Počas domestikácie sa zmenili vlastnosti zvierat a zásadným spôsobom sa menilo aj prostredie ich chovu.

V rôznych oblastiach a vo viacerých prípadoch dochádza k procesom dedomestikácie, t. j. človek vypúšťa zvieratá do voľnej prírody.

Nepodarilo sa však domestikovať všetky druhy.

Význam plemena

Plemeno - je základnou zootechnickou taxonomickou jednotkou.

Plemeno je populácia hospodárskych zvierat toho istého druhu, rovnakého fylogenetického pôvodu s charakteristickými znakmi a vlastnosťami, ktoré sa za nezmenených podmienok prenášajú na potomstvo.

Medzi plemenami je rozdielny stupeň vývinu znakov a vlastností. Plemeno má pritom zvyčajne veľkú variabilitu.

Rozpätie stupňa vývinu vlastností medzi jedincami v rámci plemena hodnotíme pojmom vyrovnanosť plemena.

Za vyrovnané alebo homogénne plemeno považujeme také, v ktorom sa plemenné vlastnosti všetkých jedincov vyskytujú na rovnakom stupni.

Vysoká vyrovnanosť je vedľa vysokej úžitkovej schopnosti najdôležitejšou vlastnosťou plemennej zošľachtenosti.

Výber zvierat do ďalšieho chovu

Začiatky umelého výberu súvisia s domestikáciou zvierat.

Pokračovanie umelého výberu predpokladá, že pre ďalší chov sa vyberajú jedince, ktoré spĺňajú podmienky výberu.

Z chovu sa vyraďujú jedince, ktoré tieto podmienky nespĺňajú a taktiež tie, ktoré sú choré a staré.

Často uplatňovanými metódami sú individuálna a skupinová selekcia zvierat.

Individuálna selekcia sa uskutočňuje zásadne podľa individuálnych hodnôt vlastností zvierat.

Skupinová selekcia sa robí vtedy, keď sú vyberané celé rodiny zvierat ako samostatné jednotky podľa priemernej hodnoty vlastnosti.

Zvieratá sa vyberajú podľa viacerých vlastností.

Pri tomto postupe selekcie je dôležité poznať korelácie medzi vlastnosťami, podľa ktorých sa vyberajú zvieratá.

Výberový index zahŕňa vlastnosti definované v chovnom cieli, vyjadrené ich plemennou hodnotou, ktorých význam je daný ich relatívnou ekonomickou váhou.

Najdôležitejšie rozdiely medzi prirodzeným párením a plemenitbou

O tom, v čom sa človek v sexuálnej oblasti podobá s ostatnými živočíchmi, ale aj odlišuje od nich, rozhodujú anatómia, hormóny, správanie, sociálne vzťahy a spôsob života.

tags: #parenie #cloveka #a #zvierata