Slovenský hrubosrstý stavač: kresba, vzhľad a charakter národného plemena

Slovenský hrubosrstý stavač je slovenské národné plemeno, ktoré zaujme nielen pracovnými schopnosťami, ale aj výrazným vzhľadom. Sivá farba, tvrdá priliehajúca srsť, typický fúz a výrazné obočie vytvárajú siluetu, ktorá je vhodná ako predloha na kresbu, maľbu, ilustráciu alebo inú umeleckú interpretáciu.

Slovenský hrubosrstý stavač právom patrí medzi klenoty našej kynológie. Je to pes stredne veľkej kostry, ušľachtilých tvarov a krásneho sivastého zafarbenia s tvrdšou, hustou a priliehajúcou srsťou.

Čo je slovenský hrubosrstý stavač

Slovenský hrubosrstý stavač je psie plemeno vyšľachtené na Slovensku. Vyznačuje sa typickou hrubou srsťou sivej farby. Je to pes pracovného typu, silnejšej kostry, pritom ušľachtilých tvarov.

Na rozdiel od slovenského kopova a čuvača, to nie je naše autonómne plemeno, ale je výsledkom medziplemenného kríženia a snahy našich chovateľov vyšľachtiť plemeno, ktoré by spĺňalo ich kritéria vo výkonnosti a správnej povahe.

Slovenský hrubosrstý stavač je vynikajúci všestranný stavač, bez zvláštnych nárokov na držanie. Je do značnej miery prispôsobivý a teda môže byť držaný aj v meste, ak má jeho držiteľ dostatok možností pre jeho aktívne vyžitie.

História a vznik plemena

Šľachtenie slovenského hrubosrstého stavača sa začalo približne v 40. rokoch 20. storočia. Nestor slovenskej kynológie, pán Koloman Slimák, začal vtedy podchytávať hrubosrstých jedincov zaujímavého sivastého zafarbenia, ktoré sa v tej dobe v chovoch hrubosrstých plemien vyskytovali.

Začiatky šľachtenia slovenského hrubosrstého stavača siahajú až do štyridsiatych a päťdesiatych rokov minulého storočia, kedy sa vo vrhoch českých fúzačov objavili strieborno-sivé šteňatá a pán Koloman Slimák mal zámer ich využiť na vybudovanie populácie hrubosrstého weimarského stavača.

V tej dobe bola v Československu, najmä na Slovensku, pomerne veľká populácia tohto variantu osrstenia. Zástupcovia klubu chovateľov weimarských stavačov z Nemecka však konštatovali, že takýto typ osrstenia u weimara nepoznajú a neskôr oficiálne uviedli, že existujú iba dve formy osrstenia, krátkosrsté a dlhosrsté.

Hrubosrstý variant nepoznajú a ani nehodlajú uznať. V tej dobe však už na Slovensku bolo veľa jedincov tejto hrubosrstej formy, ktorí sa presadzovali svojimi vynikajúcimi výkonmi v poľovnej kynológii.

V roku 1944 skrížil tieto plemená. Zaujímavosťou je, že potomkovia vzájomných párení týchto plemien, avšak iba hrubosrstí a jednofarební, boli zapisovaní ako hrubosrstí weimarskí stavači do experimentálnej plemennej knihy, zastrešovanej od roku 1950 Slovenským poľovníckym zväzom.

Na procese tvorby tohto plemena sa podieľali weimarský stavač, český fúzač a nemecký drôtosrstý stavač. V procese šľachtenia sa okrem weimarského stavača a českého fúzača využili viaceré hrubosrsté plemená stavačov, ako nemecký drôtosrstý stavač, pudel pointer alebo v nedávnej minulosti aj korthalsov grifón.

Do roku 1973 boli tieto jedince zapisované v plemennej knihe na Slovensku ako hrubosrstý weimarský stavač. Po roku 1973 boli v plemennej knihe vedené už ako samostatné plemeno.

Cesta k uznaniu FCI

Oficiálny štandard weimarského stavača však neuznával jeho hrubosrstú formu. V slovenskom preklade štandardu ale bolo uvedené, že niekoľko jedincov sa chová na Slovensku v hrubosrstej forme.

V roku 1975 nemecký Klub chovateľov weimarských stavačov odpovedal v otázke uznania tejto hrubosrstej variety slovenským chovateľom, že Nemecko, ako krajina pôvodu weimarského stavača, neuznáva jeho hrubosrstú formu.

Od toho času bolo zakázané krížiť jednotlivé typy osrstenia medzi sebou, ak tak len s povolením hlavného poradcu chovu. Početnosť hrubosrstej variety bola v tom čase vo vtedajšom Česko-Slovensku už pomerne veľká a jej obľuba u poľovníkov ešte väčšia, takže to prinútilo slovenských poľovníkov a chovateľov, aby sa pokúsili o uznanie samostatného slovenského plemena na pôde FCI.

Prílev cudzej krvi sa zastavil v roku 1970. Chovná základňa bola dostatočne široká, takže celú populáciu bolo možné rozdeliť do troch krvných línií. Pre toto uznanie bolo potrebné vykonať ešte veľa práce a v uznávacom konaní slovenskí zástupcovia neuspeli hneď na prvýkrát.

Bolo potrebné rozdeliť populáciu do nepríbuzných krvných línií. Po dopracovaní uznávacej komisii FCI predkladaných materiálov bola celá snaha vtedajších nadšencov pre chov tejto rasy korunovaná 6. júna 1983 o 18:05 hodine úspechom, kedy bol na zasadnutí tejto komisie v Madride uznaný SHS ako plemeno a jeho štandard bol vydaný pod číslom 320.

Návrh na uznanie slovenského hrubosrstého stavača bol predložený na rokovaní valného zhromaždenia FCI 6. a 7. júna 1983 v Madride a ešte v prvý deň tohto podujatia o 18.05 európskeho času bol uznaný a schválený i jeho štandard (č.320).

Tak vzniklo naše zatiaľ najmladšie národné plemeno poľovných psov a jediný zástupca slovenských plemien v VII.

Vzhľad vhodný na kresbu

Platný plemenný štandard ho popisuje ako „stredne veľkého až väčšieho psa, pracovného typu, silnejšej kostry, ušľachtilých tvarov, sivej farby, s hrubým osrstením“.

Ak niekomu jeho exteriér pripomína weimarského stavača v hrubej srsti, v podstate nie je ďaleko od pravdy.

Je to stredne veľký až väčší pes pracovného typu, silnejšej kostry, pritom ušľachtilých tvarov, sivej farby s hrubým osrstením. Telesný rámec je mierne obdĺžnikový. Ideálny pomer dĺžky tela k výške na kohútiku je asi 10 : 9, u suky až 10 : 8.

Hlava

Lebka: obdĺžnikovitého tvaru, nadočnicové oblúky výrazné, čelná brázda viditeľná.

Papuľa: dĺžka papule sa približuje dĺžke lebky. Je dostatočne hlboká a široká. Sánka silno vyvinutá. Chrbát nosa je rovný, niekedy mierne klenutý.

Chrup: dobre vyvinutý, silný a pravidelný.

Oči: mandľového tvaru, dobre vsadené, inteligentného výzoru, jantárovej farby (mierny hnedý nádych nie je chybou), u šteniat a mladších psov blankytné.

Uši: primerane dlhé, nasadené nad rovinu oka, so širokým úponom a zaokrúhlené. Hladko visiace tesne pri hlave.

Telo a končatiny

Krk: stredne dlhý.

Zadok: široký, dostatočne dlhý s pevnými mierne klenutými bedrami.

Chvost: stredne silný, vyššie nasadený, v pokoji nesený zvisle, v pohybe vodorovne, dobre osrstený, srsť nesmie tvoriť kefku.

Plece: suché a výrazne osvalené. Lopatka dlhá, šikmo položená, dobre priliehajúca k telu.

Predlaktie: dlhé, rovné a kolmo postavené.

Koleno: pevné a napnuté.

Labka: dobre klenutá, uzatvorená, zaokrúhlená. Dlhšie stredné prsty a tým i lyžicovito sformovaná labka nie je chybou. Pazúriky a vankúšiky tmavšej farby.

Labka: dobre klenutá, uzatvorená, bez vlčích pazúrikov.

Pohyb

Pri všetkých typoch je plynulý a priestorný. Pri kluse zostáva chrbát pevný a držanie tela elegantné. Predné i zadné končatiny sa pohybujú rovnobežne. Mimochod je nežiadúci.

Srsť a jej kreslenie

Srsť je tvrdá, hustá a priliehajúca k telu. Skladá sa z podsady a tvrdých pesíkov asi 4 cm dlhých, rovných a pevne priliehajúcich k telu.

Na spodnej časti papule a pyskoch je srsť dlhšia a mäkšia a vytvára tzv. fúz. Osrstenie na obočí je hrubšie a výraznejšie a srsť smeruje šikmo hore.

Ostatné časti hlavy pokrýva kratšia hrubá srsť. Na uchu je srsť krátka a mäkšia. Chvost je dobre osrstený. Srsť má pokrývať celý povrch tela. Spodné partie končatín a brucha môže pokrývať kratšia srsť.

Typickým pre plemeno je dlhšia srsť na papuli a pyskoch, ktorá vytvára takzvaný fúz. Tento fúz ďalej dopĺňa obočie a spolu vytvárajú typické znaky plemena.

Fúz je často najvýraznejší v mladom veku a pribúdajúcimi rokmi sa mierne stráca. Typickým pre plemeno je aj krátke osrstenie na ušiach.

V praxi sa chovatelia snažia dosiahnuť ideál v súlade so štandardom. Vzhľadom na genetickú pestrosť tohto plemena to nie je vždy jednoduché.

Je dôležité uvedomiť si, že srsť má byť hrubá, nie drôtosrstá a preto sa na dotyk odlišuje od mnohých iných podobných plemien.

Samozrejme, ideálom je čo najtvrdšia srsť, ktorá poskytne psovi čo najväčšiu ochranu pred vonkajšími vplyvmi a to najmä pri výkone práva poľovníctva.

Vzhľad srsti ide ruka v ruke s využitím tohto plemena v praxi. Ideál ale netreba vymýšľať a je definovaný priamo v samotnom plemennom štandarde, teda asi 4 cm dlhá a priliehajúca krycia hrubá srsť s typickým fúzom.

Farba a kresba srsti

Základná farba je sivá od strieborno sivej po myšaciu sivú, ako aj všetky prechody týchto farieb. Hlava a uši sú trochu svetlejšie sfarbené.

Biele znaky na končatinách a predhrudí sú povolené. Okrem jednotného plášťového sfarbenia sa vyskytuje aj sivé sfarbenie s väčšími alebo menšími bielymi fľakmi alebo striekaním po tele tzv. beloš.

Základná farba SHS je sivá, a to od strieborno sivej, až po tmavšiu myšaciu sivú, vrátane prechodov týchto farieb, no nie zriedka sa vyskytujú aj jedince s väčšími alebo menšími bielymi fľakmi, či striekaním, ktorých sfarbenie sa označuje pomenovaním beloš.

Sivé jedince navyše môžu mať aj štandardom povolené biele znaky. Všetky tieto varianty sfarbenia sú plne štandardom akceptované.

Pri kreslení je preto dôležité zachytiť nielen základný sivý tón, ale aj rozdiel medzi svetlejšou hlavou a ušami, tmavšími prechodmi na tele a prípadnými bielymi znakmi alebo striekaním.

Charakter a povaha

Charakteristické vlastnosti: silný, odvážny pes ostrý na škodnú zver. Napriek svojej ostrosti je ľahko cvičiteľný a poslušný.

Povaha je vyrovnaná, bez plachosti, bojazlivosti a agresivity. Je veľmi priateľská a milá.

Pôvodne bolo plemeno šľachtené pre potreby slovenského poľovníka, avšak aj vďaka svojej srdečnej povahe a dobrému charakteru je považovaný za veľmi adaptabilného psa.

Je ľahko cvičiteľný, povahu má vyrovnanú bez prejavov plachosti, bojazlivosti a agresivity. Vynikajúco vychádza s deťmi a dnes je považovaný za ideálneho spoločníka do rodiny, ale i pre poľovníka.

V domácnosti sa vie správať ako člen a miláčik rodiny, no pri výkone lovu je veľmi temperamentný, náruživý a neúnavný. Je schopný do úmoru pracovať, len aby urobil radosť svojmu vodičovi.

Prednosťou, ktorú je treba zvlášť spomenúť a na ktorú bol pri tomto plemene kladený dôraz od začiatku, je najmä ľahká cvičiteľnosť.

SHS je od útleho veku veľmi tvárny a pri svojej aktivite nemá s bežným výcvikom a výchovou žiadne problémy.

Pracovné vlohy a poľovnícke využitie

Pri šľachtení slovenského hrubosrstého stavača bolo cieľom vytvoriť plemeno vhodné pre spoločné poľovačky na drobnú zver, stavača poslušného s vrodeným kratším hľadaním, zároveň stavača vynikajúceho v prinášaní, v práci na stope, vo vode a ostrosti na škodnú zver.

Stavača, ktorý bude mať veľa z týchto vlastností vrodených a bude vyžadovať čo najmenší výcvik. To bol zámer už pri jeho šľachtení ako weimarského hrubosrstého stavača.

Weimarský stavač je výborný stopár, výborne pracuje na vode a je rodený prinášač, má vlastnosti ideálneho psa na spoločné poľovačky.

Je vhodný na všestrannú prácu, pracuje výborne v lese, na vode i na poli. Je vhodný k lovu drobnej zveri i k dohľadávke srnčej zveri. Používa sa k práci pred výstrelom, ale i k práci po výstrele.

Má vrodené vlastnosti pre všestranné použitie osobitne pre prinášanie, prácu na stope a vo vode.

Slovenský hrubosrstý stavač je vynikajúci poľovný pes, mimoriadne vhodný na spoločné poľovačky.

Vyniká prácou na stope, prácou po výstrele pri dohľadávaní zveri, ako aj jej prinesení. Je priateľský k ľuďom, ale dostatočne ostrý na škodnú zver.

Hľadanie v teréne

Slovenský hrubosrstý stavač prehľadáva terén razantným a priestranným cvalom. V obtiažnom teréne sa toleruje i pomalší pohyb hlavne pri overovaní prítomnosti zveri.

Systém prehľadávania terénu zodpovedá vegetácii a konfigurácii terénu. Overovanie stôp, ak je krátke a oprávnené, sa toleruje.

Slovenský hrubosrstý stavač je plemeno určené k všestrannej práci a preto je jeho záujem o stopu zveri, respektíve jej overenie, požadovanou vlastnosťou.

V teréne sa pohybuje ľahko, pričom z neho vyžaruje chuť vyhľadať zver. Hlava je pri hľadaní nesená v úrovni, respektíve mierne nad úrovňou chrbta.

Vystavovanie a postupovanie

Vystavovanie psa je pevné. Pes vystavuje v stoji, je pri ňom nehybný a nos smeruje ku zveri.

Niekedy pes pri náhlom narazení na pach zveri zastaví náhle z plného behu. Typickejšie pre SHS je však spomalenie pri navetrení zveri, overenie si pachu s vysokým nosom, postúpenie proti smeru šíriaceho sa pachu a po spoľahlivom overení si pachu vystavenie v typickej polohe.

Ak sa zver vzďaľuje, pes postupuje samostatne za jej pachom. Postupovanie musí byť štýlové, razantné, nie však príliš rýchle a pes nesmie pri ňom vyraziť zver samostatne.

Postupovanie na povel musí byť spontánne, dávajúce istotu, že pes si udržuje kontakt so zverou až do povelu na jej vyrazenie, respektíve vyrazenie zveri vodičom.

Dohľadávanie a prinášanie

Slovenský hrubosrstý stavač je pes určený pre prácu pred i po výstrele. Dohľadávanie a prinášanie drobnej a škodlivej zveri je preto preňho vrodené.

Prinášanie zveri zo zeme i z vody musí byť spontánne, radostné a rýchle.

Vyniká vrodenou veľkou chuťou prinášať, čo značne uľahčuje výcvik aportu. Je náruživý a prirodzený vodár, pričom aj vďaka svojej srsti často ani akoby nevnímal teplotu prostredia a vody.

Na dohľadávanie raticovej zveri, najmä srnčej, po pofarbenej stope je jeho výcvik úplne jednoduchý, nakoľko má veľmi dobré vlohy pre držanie stopy, nie je zbrklý a pracuje rozvážne, no dôsledne.

Využitie mimo poľovníctva

Je využívaný v poľovníctve, v služobnej kynológii, v športovej kynológii, aj ako spoločenský pes.

Od vzniku a uznania slovenského hrubosrstého stavača ubehlo už mnoho rokov, doba, podmienky a prostredie sa menia. V revíroch ubudlo drobnej zveri a úplné využitie stavačov v poľovníctve postupne stráca opodstatnenie, aspoň tak to tvrdia mnohí ľudia aj odborníci.

Na tomto tvrdení je určite mnoho pravdy, ale situácia ešte nie je úplne stratená a stále existuje mnoho možností a príležitostí pre jeho uplatnenie v poľovníctve i medzi nepoľovníkmi.

Ako aj u iných stavačov, môže byť jeho uplatnenie spoločenské i športové.

Mnohé jedince je možné použiť ako vodiacich alebo terapeutických psov. V minulosti patril jeden jedinec k najlepším psom na vyhľadávanie narkotík.

Jeho záujem o prácu, sila a vytrvalosť vytvárajú potenciál na uplatnenie aj v mnohých psích športoch či rodinných aktivitách.

Práve tu sa otvára jeho obrovský potenciál využitia aj mimo poľovníctva.

Field trial a športová kynológia

Veľa stálych aj začínajúcich kynológov inklinuje k čoraz viac populárnym, v podstate športovým súťažiam typu „field trial“.

Jedná sa o súťaž, ktorá sa týka lovu a spolupráce psa s vodičom, ale na tejto súťaži môže štartovať aj nepoľovník.

Podmienky má každý rovnaké, reálny výstrel sa nahrádza poplašnou pištoľou a stavač má možnosť ukázať svoje vlohy pre prácu v poli, hľadanie a vystavovanie.

Súťaž vyzerá na prvý pohľad jednoducho, ale pre človeka bez skúseností až taká jednoduchá nie je. Má svoje postupy, pravidlá, spôsob hodnotenia a čo je najdôležitejšie - je to súťaž, kde sa navyše ukážu vrodené vlastnosti jedinca, k tomu je ešte treba vedieť psa na túto súťaž pripraviť.

V konečnom dôsledku je to ale súťaž s veľmi športovým duchom, každý súťažný deň sa štartuje nanovo a pes, ktorý neuspel jeden deň, sa druhý deň môže stať víťazom.

Je pri tom veľa zábavy aj adrenalínu a súťaže sa organizujú pravidelne u nás aj v celej Európe, samozrejme všetky so zadávaním pracovných titulov.

Slovenský hrubosrstý stavač ako rodinný pes

Vynikajúco vychádza s deťmi a dnes je považovaný za ideálneho spoločníka do rodiny, ale i pre poľovníka.

Je skvelým spoločníkom a členom rodiny.

Je priateľský k ľuďom, no pri výkone lovu zostáva temperamentný, náruživý a neúnavný.

Ako každý poľovný pes má rád pohyb a preto je vhodný predovšetkým aktívnejším ľuďom.

Jeho držanie v meste je možné, ak má jeho držiteľ dostatok možností pre jeho aktívne vyžitie. Samotný vzhľad preto nemožno oddeliť od jeho pracovného pôvodu: slovenský hrubosrstý stavač potrebuje nielen spoločnosť človeka, ale aj pravidelnú činnosť.

Chov, pracovné vlohy a zdravie

Pri chove je mimoriadne dôležité pracovné vlohy nezanedbať a naďalej ich klásť na dominantné miesto vo výberových kritériách.

Pracovné vlastnosti sú často spojené aj so zdravím jedinca. Len funkčne zdravý jedinec dokáže dlhodobo znášať záťaž, ktorá je na neho počas dlhých rokov pri výkone poľovníctva kladená.

Aj z hľadiska šľachtenia je jednoduchšie dosiahnuť psa pekného, ako psa, ktorého pracovné vlohy budú vynikať.

Preto by sa v chove nikdy nemalo zabúdať na to, prečo bolo toto plemeno vyšľachtené a aké je jeho hlavné určenie.

Jeho genetická rozmanitosť použitých plemien sa samozrejme odzrkadľuje aj na potomstve a najčastejšie vo vzhľade osrstenia, ako aj v jeho sfarbení. Preto sa môže občas zdať, že sa niektoré jedince od seba odlišujú.

Od weimarského stavača naďalej v krvi kolujú aj gény krátkeho osrstenia, nejde o žiadnu zdravotnú vadu a „vlohy pre hrubosrsté osrstenie“ sa už dajú geneticky testovať.

Často však pre oživenie krvi a dosiahnutie kvalitnejšieho potomstva musia chovatelia pri výbere vhodného rodičovského páru riskovať a časť šteniat sa môže v srsti od štandardu odlišovať.

Pre chovateľov je však dôležité, aby sa tieto jedince čo najviac približovali popisu uvedenému v štandarde plemena.

Populácia a rozšírenie plemena

Za roky existencie prešiel chov „slováka“, ako slovenského hrubosrstého stavača familiárne nazývame, obdobiami rozvoja, ale bohužiaľ aj stagnácie.

Množstvo vyvezených jedincov do zahraničia neprospelo chovateľskej základni na Slovensku. Sporné medziľudské vzťahy a rozbroje medzi jednotlivými chovateľmi a priaznivcami v minulosti tiež nepomohli napredovaniu slovenskému hrubosrstému stavačovi tak, ako by si toto plemeno zaslúžilo.

V súčasnosti sa však situácia upokojila, postupne pribúda priaznivcov aj majiteľov a populácia slovenského hrubosrstého stavača sa rozrastá.

Za rok 2015 bolo zapísaných 13 vrhov, z toho 82 šteniat, čo je najväčšie číslo od roku 1983, odkedy bolo plemeno uznané.

Do dnešného dňa sa do plemennej knihy na Slovensku zapísalo zhruba 2340 jedincov. V posledných rokoch sa u nás rodilo v priemere takmer 100 šteniat, bohužiaľ v posledných troch rokoch zaznamenávame výraznejší pokles.

Súčet šteniat narodených ročne v zahraničí je približne rovnaký a má stabilný trend.

Okrem Slovenska sa nachádza niekoľko jedincov vo Švajčiarsku, Nemecku, Spojenom kráľovstve, Fínsku, Česku, Francúzsku, dokonca až v ďalekej Kanade, Švédsku a USA.

V Spojenom kráľovstve a vo Francúzsku má toto plemeno svoje samostatné kluby chovateľov a teší sa veľkej popularite.

V roku 2011 chovateľ Ing. Daniel Hrežík, chovateľská stanica Danibull, dokonca exportoval prvého jedinca tohto plemena na africký kontinent, do Juhoafrickej republiky.

V Nemecku sa v posledných rokoch narodia každoročne približne 3 vrhy, podobne je tomu v Anglicku, spravidla 1-2 vrhy sa ročne narodia aj v Škandinávii či USA, v posledných rokoch sa 1-2 vrhy rodia aj v Austrálii a viac-menej ojedinele po jeden vrh v ďalších štátoch.

V nedávnej minulosti sa do zahraničia vyviezlo viacero šteniat, v zahraničí už nie sú raritou spojenia po oboch rodičoch narodených v zahraničí, vďaka čomu sa dnes v týchto krajinách črtajú nové línie a pre budúcnosť chovu bude táto skutočnosť mimoriadne prínosná.

Práve činnosť zahraničných chovateľov môže byť o niekoľko rokov mimoriadne dôležitým aspektom pre oživenie populácie.

Menej početná populácia tak chovateľom do značnej miery zväzuje možnosti pri výbere vhodných jedincov pre ďalší chov. Pre chovateľov SHS je preto o niečo ťažšie dosiahnuť v chove rýchlejší posun vpred.

Štandardné chyby

Medzi hrubé chyby patria vyššia alebo nižšia postava, ako určuje štandard, príliš svetlá farba, ťažkopádna neušľachtilá postava, lymfatickosť, mäkký alebo kaprí chrbát, dlhšia hodvábna srsť, krátke osrstenie, chýbajúci fúz, nepravidelné postoje končatín a málo pysku.

Vylučujúce chyby zahŕňajú chyby v sfarbení a pigmentácii, predhryz alebo podhryz, entropium, ektropium, monorchid a kryptorchid.

Musia mať obidva normálne vyvinuté semenníky úplne zostúpené v miešku.

Úspechy a budúcnosť

Slovenský hrubosrstý stavač je však výnimočným a úspešným plemenom. Jeho všestrannosť dokazujú aj jeho úspechy v poli, aj na výstavách.

V posledných rokoch je možné SHS vidieť na skoro všetkých vrcholových podujatiach. Vďaka hŕstke zanietených majiteľov sa dostavilo nemálo úspechov, kedy SHS stál na vrchole najprestížnejších stavačiarskych podujatí.

Nestratí sa ani na výstavách. Slovenský hrubosrstý stavač je jediné plemeno, ktoré napríklad v rámci Slovakia Dog Cupu zvíťazilo až 8x v rámci celej FCI skupiny.

Zatiaľ čo jedni súťažia na skúškach a na výstavách, iní prezentujú SHS skvelými výkonmi na poľovačkách, ďalší sa venujú propagácii na verejnosti, na podujatiach či organizovaniu rôznych podujatí a výcvikových dní.

Za tieto výsledky patrí vďaka v prvom rade chovateľom, ktorí sa rozhodli pracovať s týmto plemenom, ale aj ľuďom z Klubu chovateľov slovenských hrubosrstých stavačov, ktorí intenzívne pracujú na propagácii plemena a organizovaní akcií.

V neposlednom rade treba vysloviť vďaku aj ľuďom z „postrannej čiary“, ktorí síce nie všetci vlastnia slováka, dokonca ani žiadneho stavača, ale majú chuť podporiť národné plemeno alebo ľuďom, ktorí sa plemenom zaoberajú.

Potenciál tohto plemena je obrovský a jeho využitie všestranné.

Dôležitými osobnosťami jeho vzniku boli Koloman Slimák, František Siget, Jozef Jursa a ďalší, ktorí vytvorili alebo výrazne prispeli k tomu, aby Slovensko malo vlastného stavača.

Dôležitým „kynologickým symbolom“ každého štátu sú jeho národné plemená. Mali by sme si ich vážiť a podporovať ich, aby nás s hrdosťou mohli reprezentovať.

Aj keď slovenský hrubosrstý stavač nie je tak rozšírený a početný ako mnohé iné plemená, má veľký potenciál a je vskutku jedinečný.

Slovenský hrubosrstý stavač je jedným z našich, dnes už piatich, národných plemien a bolo by krásne, ak by každý slovenský kynológ tieto plemená poznal.

tags: #slovensky #hrubosrsty #stavac #drawing