Blízki spoločníci človeka: pes domáci a jeho výnimočné puto s ľuďmi

Dnes spí na gauči, žobre o piškóty a verne nás sprevádza na každom kroku. No nebolo to tak vždy. História psa domáceho (Canis lupus familiaris) siaha tisíce rokov do minulosti, keď sa prví odvážni vlci priblížili k ľudským ohňom.

Pes je jedným z najbližších spoločníkov človeka. Jeho život po boku ľudí sa začal ako vzťah založený na vzájomnom prospechu, no postupne sa z neho stal pomocník, ochranca, pracovný partner i zviera, ktoré človeku poskytuje spoločnosť a emocionálnu oporu.

Od vlka k domácemu psovi

Pôvod psa sa odvodzuje od vlka, z ktorého človek vyšľachtil celý rad psích plemien. Pritom došlo k zásadnému ovplyvneniu genetického programu o čom svedčí dedičnosť znakov, ktoré sú charakteristické pre jedincov jednotlivých plemien a ktorými sa plemená od seba odlišujú.

Populárna predstava, že praveký človek odchytil vlčie mláďa, vychoval ho a tým vznikol pes, je podľa modernej vedy biologicky neudržateľná. Vlk totiž potrebuje 2 500-3 500 kalórií denne a stáva sa schopným lovcom až po zhruba dvoch rokoch. Energetické náklady na odchov jediného vlka by boli pre vtedajších ľudí obrovské - nieto ešte, aby takýto model vytvoril celú životaschopnú populáciu.

Skutočný začiatok domestikácie bol oveľa prozaickejší - a zároveň geniálne jednoduchý. Niektorí vlci sa prestali báť ľudí a priblížili sa k ich osadám, kde nachádzali odpadky a zvyšky jedla.

„Nešlo o to, že by si človek ochočil vlka. Išlo o to, že niektorí vlci sa naučili využiť človeka. Pes tak nevznikol násilným ochočením, ale ako kommensál (tvor žijúci na úkor zvyškov) - tvor, ktorý zdieľal prostredie s človekom a ťažil z jeho prítomnosti.

Kedysi vlk dobrovoľne prišiel k ľuďom a hľadal pri nich zbytky potravy. Človek mu poskytol prístrešok a stály druh potravy.

Archeologické nálezy naznačujú, že prvé psy žili po boku človeka už pred 13 000-15 000 rokmi, a niektoré lebky pripomínajúce psov dokonca pochádzajú z obdobia starého viac než 30 000 rokov (napr. nálezy z Belgicka, Altaja alebo Sibíri). V mnohých prípadoch boli psie kosti nájdené pochované spolu s ľuďmi - často s náznakmi starostlivosti o chorých jedincov.

Podľa niektorých bádateľov však môžu byť tieto staršie lebky skôr variáciami vlkov než skutočnými psami. Raymond a Lorna Coppingerovci preto kladú vznik prvých stabilných psích populácií až do obdobia neolitu, pred 7 až 8 tisíc rokmi.

Či už pes vznikol skôr, alebo až s príchodom poľnohospodárstva, jedno je isté: od začiatku bol viac než len úžitkové zviera.

Miesto domestikácie a rozšírenie psa

Dlho sa vedci domnievali, že pes bol domestikovaný len na jedinom mieste - najčastejšie sa uvádzala východná Ázia. Moderné genetické analýzy však tento obraz výrazne komplikujú.

Podľa rozsiahlej genomovej analýzy (Thalmann et al., 2013) majú moderné psy bližšie k starovekým európskym vlkom, než k dnešným vlkom východoázijským, čo by mohlo podporovať európsky pôvod domestikácie.

Výsledkom je, že pôvod psa nemožno vysvetliť jediným miestom alebo jednorazovou udalosťou. S postupným rozvojom ľudských komunít, najmä od neolitu, začal človek cielene vyberať psov, ktorí najlepšie plnili určité funkcie: strážili, lovili, ťahali náklad, alebo slúžili ako spoločníci.

Pes sa tak stal nielen praktickým pomocníkom, ale aj súčasťou kultúry a symboliky.

Vznik psích plemien

Je však dôležité pripomenúť, že plemená psov, ako ich poznáme dnes, sú relatívne mladý fenomén - väčšina z nich vznikla až v posledných 200 rokoch moderným šľachtením a izoláciou populácií.

Ak by sa psy nechali voľne krížiť, postupne by sa vrátili k univerzálnemu vzhľadu tzv. „village dogs“ - dedinských psov, ktorí dodnes tvoria okolo 85 % celosvetovej populácie psov.

V každej vlčej svorke sú jedince, ktoré sa v určitých činnostiach alebo vzhľadom odlišujú od ostatných členov svorky. Toho si človek všimol a začal v prvopočiatkoch domestifikácie konkrétne schopnosti vlkov, ktoré mu vyhovovali, posilňovať párením jedincov s rovnakými schopnosťami alebo rovnakým vzhľadom.

Výsledkom tejto činnosti bolo vytvorenie plemien psov podľa potrieb človeka. U jednotlivých plemien bola časť genetického materiálu vlka potlačená a iná časť zvýraznená.

Plemeno alebo skupinaŠpecializácia
ChrtPr️enasledovanie koristi
Ovčiarske psyUsmerňovanie stád
Pastierske psyOchrana stád
Saňové psyŤahanie nákladu a preprava v náročných podmienkach
Strážne psy a molossoviaOchrana majetku a obydlia
Služobné psyPolicajná, záchranárska a ochranná práca
Spoločenské psySpoločnosť človeka a emocionálna opora

Pes a vlk: spoločný pôvod, odlišné vlastnosti

Vlk vie ako má v spolupráci s ostatnými členmi svorky korisť nájsť, priblížiť sa k nej, uštvať ju, chytiť, roztrhať a zožrať.

Napriek tomu, že pes domáci (Canis lupus familiaris) a vlk obyčajný (Canis lupus) zdieľajú spoločného predka, ich vzhľad, správanie a genetika sa v priebehu domestikácie výrazne premenili.

Psi sú vo všeobecnosti menší než vlci, majú kratší ňufák, širšiu lebku, guľatejšie oči a jemnejší výraz.

Tieto znaky sú výsledkom tzv. neoténie - zachovania mláďacích rysov do dospelosti. Neoténia sa prejavuje nielen fyzicky, ale aj správaním: vyššou učenlivosťou, hravosťou a nižšou agresivitou.

Zásadný rozdiel medzi vlkom a psom nie je len vo vzhľade, ale predovšetkým v správaní.

Človek sa podľa psa správa nepochopiteľné. Vidí ho hýbať sa vzpriamene, nevidí chvost ani uši, tak dôležité komunikačné prostriedky medzi psami.

Pes sa musí naučiť, že keď človek nad ním stojí, neznamená to vyhrážanie ako je to bežné medzi psami.

Človek je psom neustále pozorovaný.

Dôvodom porozumenia medzi psom a človekom je ten fakt, že na život máme veľmi podobné požiadavky.

Vzhľad a základné znaky psa domáceho

  • Najstaršie zdomácnené zviera
  • Pretiahnutá lebka
  • Nevtiahnuteľné pazúry
  • Dobrý sluch, čuch
  • Vidí čiernobielo
  • Loví prenasledovaním

Z pohľadu evolúcie bol pes jednoznačným víťazom. Dnes je pes najpočetnejší zástupca rodu Canis - odhadom asi 1 miliarda jedincov, zatiaľ čo vlci, kojoty a šakaly dohromady tvoria sotva 50 miliónov.

Pes ako lovecký pomocník

Lov bol po tisíce rokov stredobodom ľudského prežitia - a pes bol od samého začiatku nenahraditeľným spojencom.

Ľudia skoro zistili, že pes má čuch, inštinkty a rýchlosť, ktoré človeku chýbajú. Zviera, ktoré ešte nedávno súperilo s človekom o korisť, sa tak stalo kľúčovým spojencom pri love.

Archeologické dôkazy aj praveké maľby dokazujú, že ľudia lovili so psami už pred 8 000-10 000 rokmi.

Skalné rytiny z dnešnej Saudskej Arábie ukazujú svorky psov s obojkami, ktorí pomáhali pri štvaní gaziel. Podobné nálezy poznáme aj z Japonska (hroby kultúry Jōmon spred 9 000 rokov obsahujú psov pochovaných s loveckými nástrojmi) či Európy (nájdené pozostatky psov s kosťami vysokej zveri).

Ako je známe, lov bol po tisíce rokov hlavným zdrojom obživy - dávno predtým, než sa človek začal spoliehať na poľnohospodárstvo.

Prirodzene sa teda začali formovať základy dnešných loveckých plemien psov a postupom času začali ľudia cieľavedome vyberať psov podľa ich loveckých schopností.

Na rozdiel od pastierskych alebo saňových plemien bola ich hodnota priamo spätá s úspechom lovu a prežitím celej komunity.

Z lovcov sa tak stali poľovnícki psi špecializovaní na rôzne úlohy: stopovanie, vystavovanie, dohľadávanie či aportovanie.

Chrt

Chrt bol vyšľachtený na prenasledovanie koristi. Nedokáže vystopovať korisť ale dokáže ju chytiť ( dokáže ubehnúť 100 m za 5 sekúnd pričom je schopný dosiahnuť rýchlosť 60 km/h ).

Vonkajší vzhľad chrta (štíhla hlava a krk, mohutný hrudník, svalnaté nohy a štíhle telo) je výsledkom stoviek rokov šľachtenia.

Lovecké plemená

Medzi lovecké psy patria napríklad jazvečík a foxteriér.

  • JAZVEČÍK
  • FOXTERIÉR

Pastierske a ovčiarske psy

S príchodom neolitu a rozvojom poľnohospodárstva začal človek chovať ovce, kozy a dobytok. A s hospodárskymi zvieratami prišla aj nová hrozba: predátori.

Vlci, medvede alebo dvojnohí zlodeji boli pre stáda ľahkou korisťou. Prvé pastierske psy boli vyberané podľa odvahy, veľkosti a schopnosti rozlíšiť „svojich“ od „cudzích“.

Museli chrániť stáda, bez toho, aby im sami ubližovali.

Typickým znakom týchto plemien je vernosť stádu, nie jednotlivcovi.

Ovčiaci obkľučujú stáda podobne ako vlci vysokú zver. Sú to genetické pozostatky prirodzeného správania sa dravcov, ktoré človek využíva pri pasúcich sa stádach hovädzieho dobytka alebo oviec.

Zatiaľ čo pastierske psy stádo strážili, ovčiarske psy vznikli neskôr - v západnej Európe, kde sa hospodárstvo vyvinulo inak.

Border kólie, kelpie alebo šeltie dokázali vďaka vrodeným inštinktom a vysokej inteligencii „pohybovať stádom“ - obiehať ho, zastavovať a tlačiť zvieratá správnym smerom.

  • NEMECKÝ OVČIAK
  • ČUVAČ
  • KÓLIA

Saňové psy a život v náročných podmienkach

V drsných podmienkach Sibíri a Arktídy sa človek bez pomoci psa nezaobišiel. Rozsiahle pláne, hlboký sneh a nekonečné vzdialenosti by boli pre pešieho človeka takmer neprekonateľné.

Genetické analýzy ukazujú, že severné saňové psy - sibírsky husky, aljašský malamut alebo samojed - patria medzi najstaršie psie línie vôbec.

Práve preto sa často zaraďujú aj medzi tzv. vlčie plemená psov - majú výrazné trojuholníkové uši, hustú dvojitú srsť, klinovitú hlavu a silné lovecké inštinkty.

Tieto plemená neboli výsledkom estetického šľachtenia, ale prežitia.

U inuitských a sibírskych kmeňov boli saňové psy nielen pracovným nástrojom, ale aj súčasťou komunity.

Saňové psy dodnes patria k plemenám, ktoré si zachovali najviac „primitívnych“ znakov: silný lovecký inštinkt, nezávislosť a potrebu práce.

Strážne psy a molossovia

Zatiaľ čo pastierske psy chránili stáda a saňové psy pomáhali prežiť na severe, v oblasti Stredomoria a Blízkeho východu vznikla úplne iná skupina: molossovia a strážne psy.

Z bojových psov sa časom vyvinuli psy, ktoré mali hlavnú úlohu: chrániť majetok a obydlie.

Títo psi boli vyberaní pre svoju silu, odvahu a teritorialitu.

Moderná genetika potvrdzuje, že molossovia patria medzi plemená s veľmi starými koreňmi.

Dnes molossovia a strážne psy zostávajú silne špecializovanou skupinou.

Každá táto skupina predstavuje inú kapitolu ľudskej histórie - a zároveň odhaľuje, ako úzko bol vývoj psa spätý s vývojom ľudskej civilizácie.

Z univerzálneho spoločníka sa tak stal majster špecializácie - a práve v tejto rozmanitosti tkvie jeho jedinečnosť.

Pes ako strážca územia

Vlčia svorka vymedzuje svoj revír značkovaním močom a výkalmi. Na hranici svojho teritória stavia taktiež stráž, ktorá má odohnať prípadných votrelcov.

To isté robia i psy na dvoroch, ktoré sú ich teritóriami.

Ľudia, ktorí tieto skryté signály, značky nevnímajú, prichádzajú do blízkosti oplotenia dvora.

Psy toto chápu ako ohrozenie ich teritória a štekotom upozorňujú svojho pána, vodcu svorky, ako aj psov v okolí, ktorí taktiež začnú štekať.

Zo skúsenosti vedia, že ak budú dlho štekať, hrozba ustúpi.

Štekaním si obhajujú svoje teritórium.

Štekanie a komunikácia psa

Príslušníci plemien služobných psov na povel hryzú a v službe môžu byť akémukoľvek votrelcovi veľmi nebezpečné.

Je to z toho dôvodu, že boli cvičené k tomu, čo je im prirodzené, k lovu.

Skutočne nebezpečný pes je však ten, ktorý útočí rýchlo, ticho a na obeť sa vrhá bez rozpakov a sústredené ako hladný vlk.

Štekot služobného psa je prejavom agresie, ale nie je prejavom lovu.

Služobný pes štekotom hrozí ale zároveň žiada svorku (psovoda) o pomoc.

Štekot psa je teda prejavom agresie a volania šteňaťa o pomoc.

Tento štekot patrí iba nám, je jedným z komunikačných prostriedkov medzi psom a človekom.

Ku komunikácii medzi sebou psy z dôvodu výborného sluchu štekať nemusia.

Mimo štekania je komunikácia medzi psami podobne ako medzi ľuďmi veľmi rozvinutá.

Pachová komunikácia

Psy vylučujú z pohlavných orgánov a konečníka rôzne látky, feromóny, ktoré obsahujú informácie potrebné pre komunikáciu medzi psami.

Sú to informácie o sociálnom postavení, psychickom stave, veku i genetickej príbuznosti, to znamená informácie o tom, kto bol na tomto mieste predtým.

Vzájomným očuchávaním týchto oblastí si psy akoby potriasali rukami a hovorili si “Dobrý deň, ako sa máte”?

Pachové informácie psy rozširujú po celom svojom revíre.

Stĺp alebo zábradlie je teda akoby psou nástenkou, plnou informácií.

Intervaly značkovania svedčia o veľkosti sebavedomia psov.

Čím viac značiek pes zanechá v priestore, tým je pes silnejší a ostatné psy sa mu skôr vyhnú.

Mimika, gestá a držanie tela

Veľmi dôležitou súčasťou komunikácie je mimika a gestá.

Vrtenie chvosta je nielen prejavom radosti ale môže znamenať taktiež vzrušenie psa.

Vztýčený chvost a uši znamenajú, že pes je v strehu a plný sebadôvery.

Vzťah psa a človeka

Pes ale nie je len ťažko pracujúcim, závislým, veľkým dieťaťom.

Chce byť s nami podobne ako mi s ním.

Obidvaja silne potrebujeme spoločnosť.

Pre psa je dôležitejšie byť členom ľudskej svorky ako zaujať postavenie v nej.

Toto správanie je pre nás spoločné.

Byť sám, znamená byť vyvrheľom.

Dotyky sú univerzálnym putom a navodzujú priateľskú atmosféru.

Tým, že sa medzi psom a človekom prenášajú pachy, vzniká a udržuje sa spoločný pach, pach svorky.

Hroby, kde sú ľudia pochovaní spoločne so psami, často ukazujú na vzťah, ktorý presahoval bežné pracovné partnerstvo.

Pes ako pracovný partner

S postupným rozvojom ľudských komunít človek cielene vyberal psov, ktorí najlepšie plnili určité funkcie: strážili, lovili, ťahali náklad, alebo slúžili ako spoločníci.

Akonáhle sa ľudia začali trvalo usádzať, zakladať osady a rozvíjať poľnohospodárstvo, úloha psa sa ďalej menila.

Už nešlo len o univerzálneho pomocníka, ktorý dokázal uloviť korisť alebo postrážiť tábor.

Funkcia strážcu a pastiera zanechala hlbokú genetickú stopu v plemenách, ktoré sú dodnes využívané na ochranu majetku, stád alebo ako pracovné psy v náročných podmienkach.

Niektoré plemená, ktoré boli pôvodne vyšľachtené na ochranu stád či majetku, dnes poznáme ako policajné plemená psov.

Policajné, služobné a záchranárske psy

Patria sem ale aj policajné a služobné plemená psov, ktoré chránia verejný poriadok, hľadajú nezvestné osoby alebo odhaľujú nebezpečné látky.

Policajné plemená psov nie sú univerzálne, ale starostlivo trénovaní profesionáli.

Medzi najčastejšie policajné psy patria nemecký ovčiak a belgický malinois, ktorí kombinujú inteligenciu, odvahu a výnimočnú fyzickú kondíciu.

  • NEMECKÝ OVČIAK
  • BERNARDÍN
  • RETRIEVER
  • ČUVAČ

Vodiace a asistenčné psy

Jednou z najznámejších moderných rolí psa je práca vodiacich psov, ktorí pomáhajú ľuďom so zrakovým postihnutím.

Historické zmienky o psoch, ktorí pomáhali slepcom, pochádzajú už zo stredoveku - existujú stredoveké iluminované rukopisy, na ktorých je pes vedený človekom s palicou.

Moderný výcvik vodiacich psov však začal po 1. svetovej vojne v Nemecku, kde sa hľadal spôsob, ako pomôcť tisícom vojakov, ktorí prišli o zrak.

Prvá systematická škola pre vodiace psy vznikla v 20. rokoch 20.

Vodiaci pes musí vedieť bezpečne previesť svojho majiteľa mestským prostredím, rozoznať a obchádzať prekážky, pričom musí úplne ignorovať rušivé podnety (iní psi, hluk, neodolateľná vôňa jedla).

Zatiaľ čo vodiace psy nahrádzajú zrak, asistenčné psy pomáhajú ľuďom s najrôznejšími zdravotnými obmedzeniami.

Ich poslaním je umožniť svojim majiteľom viesť samostatnejší a dôstojnejší život.

Asistenčné psy sa teda nestarajú len o telo, ale aj o dušu.

Najčastejšie sa používajú retrievery (labradory, zlaté retrievery), pudle alebo kríženci - kombinujú inteligenciu, pokojný temperament a ochotu spolupracovať.

Terapeutický pes a psychická pohoda

Nie každý pes vedie nevidiaceho ulicou alebo pomáha pri policajnom zásahu. Niektorí majú iné poslanie - liečiť dušu.

Reč je o terapeutických psoch, ktorí svojou prítomnosťou dokážu znížiť stres, zlepšiť náladu a podporiť psychickú pohodu.

Výskumy ukazujú, že kontakt so psom znižuje hladinu stresového hormónu kortizolu a zároveň zvyšuje hladinu oxytocínu - hormónu lásky a dôvery.

Terapeutický pes nemusí byť konkrétne plemeno - rozhoduje povaha.

Pokojní, priateľskí a vyrovnaní psi, ktorí majú radi kontakt s ľuďmi a vedia reagovať na rôzne situácie, sú ideálni kandidáti.

Dobre vychované psy nás udržujú pri zdraví.

Pôsobia na nás ukľudňujúco a navodzujú u nás pocit pohody a uvoľnenia.

To sa ešte zvýrazňuje maznaním a hladením, ktoré je pre psa rovnako príjemné ako pre jeho pána.

Je všeobecne známe že ľudia s pozitívnym vzťahom ku psom majú menej depresií a pocitov bolesti v chrbtici.

Vzťah medzi človekom a psom je obojstranne veľmi prospešný.

Spoločenské plemená psov

Moderná spoločnosť potrebuje parťáka, ktorý bude doma, bude nás tešiť svojou prítomnosťou a ponúkne nám bezpodmienečné priateľstvo.

Pod označením spoločenské plemená psov (FCI skupina IX) sa skrýva celá paleta plemien, ktorých hlavným poslaním je robiť ľuďom radosť.

Patrí sem napríklad bišóniky, čivavy, mopslíky, kavalieri alebo aj pudlíkovia.

Spoločenské psy sa stali fenoménom (nielen) mestského života.

Sú malé, prispôsobivé a ideálne do bytov.

Nie je náhoda, že medzi najčastejšie spomínané „poslušné plemená psov“ alebo „najpriateľskejšie plemená psov“ patria práve tie, ktoré majú svoje korene v spoločenskej skupine.

Odrážajú to, čo moderný človek hľadá: blízkosť, radosť a emočné puto.

Pes ako emočný partner človeka

Akonáhle ľudstvo vstúpilo do modernej éry, svet psov sa začal meniť rovnako rýchlo ako svet ľudí.

Pes sa tak premenil z „pracovného nástroja“ na emočnú kotvu - bytosť, ktorá nám pomáha zvládať moderné stresy a posilňuje našu psychickú pohodu.

A práve v tom spočíva jeho najväčšie víťazstvo: aj keď už nie je pre prežitie nevyhnutný, pre život je dôležitejší než kedykoľvek predtým.

Zatiaľ čo pre kráľov bol pes symbolom prestíže a verným spoločníkom na loveckých výpravách, pre básnikov a maliarov sa stal nekonečnou inšpiráciou.

Pes je skrátka univerzálna postava: priateľ, strážca, hrdina, ale niekedy aj zámienka pre veľké ľudské príbehy.

Správanie psa a jeho schopnosť učiť sa

To je schopnosť, ktorú v takej miere nemá žiadny iný domestikovaný druh.

Vlk sa síce učí rýchlo, ale nie je geneticky „naladený“ na človeka.

Akonáhle sa pes usadil po boku človeka, jeho úloha začala naberať konkrétne podoby.

Nebol už len tvorom, ktorý sa priživoval na okraji ľudských osád.

Zviera, ktoré kedysi len zbieralo zvyšky, sa stalo aktívnym partnerom v každodennom živote.

Vývoj mozgu a sociálne správanie

Podľa nového výskumu sa moderným plemenám psov zväčšuje mozog.

Čo je príčinou?

Tím výskumníkov pod vedením Lászlóa Zsolta Garamszegiho, evolučného biológa z Centra pre ekologický výskum vo Vácrátóte v Maďarsku, tvrdí, že pre vedcov, ktorí sa zaujímajú o štruktúru a evolúciu mozgu, sú psy úžasným zdrojom informácií.

Tisíce rokov psy do značnej miery vyzerali ako ich vlčí predkovia a neexistovalo viacero plemien.

Odpoveď na túto otázku si vyžaduje analýzu veľkého množstva psích mozgov alebo aspoň lebiek, presné merania a výpočty.

Tibor Csörg z Katedry anatómie, bunkovej a vývojovej biológie Univerzity Eötvösa Loránda v Budapešti zbiera lebky už desaťročia.

Pomocou CT skenov, obrázkov a výkonných počítačových programov vedci zrekonštruovali mozgy mnohých psov a určili ich presný objem.

Mozgy domestikovaných zvierat sú často menšie ako mozgy ich predkov.

Metabolický výdaj mozgu cicavcov je veľký.

Pri psoch ide približne o 10 percent celkovej energie, hoci mozog tvorí iba dve percentá telesnej hmotnosti.

Z výsledkov štúdie vyplynulo, že absolútny objem mozgu vlkov je o 24 percent väčší než objem mozgu domácich psov.

Psom sa však predsa len mozgy zväčšujú, aj keď nie sú také veľké ako pri vlkoch.

Čím je genetická vzdialenosť medzi plemenom psa a vlkmi väčšia, tým je väčšia jeho relatívna veľkosť mozgu.

Hypotéza sociálneho mozgu

Čo spôsobilo postupné zväčšenie mozgu?

Odpoveď môže spočívať v hypotéze sociálneho mozgu.

Túto myšlienku predložil Robin Dunbar, profesor evolučnej psychológie na Oxfordskej univerzite.

Dunbar sa najskôr vo svojich štúdiách zameral na primáty.

Zistil, že čím je spolunažívajúca skupina primátov väčšia, tým je väčší aj priemerný objem ich mozgu.

Skoré domestikované psy neboli tak pevne integrované do spoločenského života ľudí ako dnešné.

Súčasná spoločnosť je komplexnejšia, psy sme začlenili do nášho každodenného života a komunikujeme s nimi ako s inými členmi domácnosti.

Majú denne mnoho interakcií, či už s nami, alebo cudzími ľuďmi na prechádzke, a mnoho podnetov si vyžaduje náročné kognitívne spracovanie.

Starostlivosť o psa ako blízkeho spoločníka

Blízky spoločník človeka potrebuje bezpečie, priestor, potravu, pozornosť a vľúdne zaobchádzanie.

  • Dostatok priestoru a potravy
  • Pozornosť, vľúdne zaobchádzanie
  • Pravidelný pohyb a možnosť prirodzeného správania
  • Bezpečné a rešpektujúce zaobchádzanie

Malé chovné priestory, nedostatok potravy, obmedzovanie pohybu a hrubé zaobchádzanie sa považujú za týranie zvierat (trestný čin!).

Pes medzi ostatnými blízkymi spoločníkmi človeka

Pes patrí medzi zvieratá, ktoré človek chová pre pomoc, spoločnosť i radosť.

Iní blízki spoločníci človeka:

  • Králiky
  • Morčatá
  • Škrečky
  • Papagáje
  • Korely
  • Kanáriky
  • Akváriové rybičky

Vyšľachtené plemená sa používajú ako:

Spoločenské psy

  • ŠPIC
  • PUDLÍK
  • KÓLIA
  • DALMATÍNEC

Služobné psy

  • NEMECKÝ OVČIAK
  • BERNARDÍN
  • RETRIEVER
  • ČUVAČ

Lovecké psy

  • JAZVEČÍK
  • FOXTERIÉR

Pes a mačka ako domáci spoločníci

Pes domáci:

  • Pretiahnutá lebka
  • Nevtiahnuteľné pazúry
  • Dobrý sluch, čuch
  • Vidí čiernobielo
  • Loví prenasledovaním

Mačka domáca:

  • Okrúhla lebka
  • Ušnice vždy vzpriamené
  • Dobrý sluch
  • Vidí farebne (dobre aj za šera)
  • Má hmatové fúzy
  • Loví skokom
  • Má ostré stiahnuteľné pazúry

Plemená mačky domácej:

  • Perzská mačka
  • Siamská mačka
Pes a človek pri spoločnej prechádzke

Čo znamená byť blízkym spoločníkom

Pes nechce byť iba zvieraťom, ktoré človek využíva na prácu.

Chce byť s nami podobne ako mi s ním.

Obidvaja silne potrebujeme spoločnosť.

Pre psa je dôležitejšie byť členom ľudskej svorky ako zaujať postavenie v nej.

Dobre vychované psy nás udržujú pri zdraví.

Vzťah medzi človekom a psom je obojstranne veľmi prospešný.

tags: #blizki #spolocnici #cloveka #pes